Aj v tom najhoršom prostredí, v nacistických koncentračných táboroch, sa deti hrali.

Mimoriadna sila vedúca deti ku hre nevznikla, aby im umožnila zabávať sa alebo unikať z reality. Existuje pre omnoho dôležitejší účel: pomáha im prežiť. Od počiatkov ľudstva získavali deti hrou skúsenosti, hodnoty a znalosti potrebné pre život v rámci svojej kultúry. Nehrajú sa preto, aby unikli realite. Práve naopak, hrajú sa na realitu a vďaka tomu sú deti schopné vyrovnať sa s ňou – fyzicky, intelektuálne i emocionálne.

V predchádzajúcich článkoch som opisoval, ako hra podporuje schopnosť detí naučiť sa rozprávať, zdokonaľuje uvažovanie, motoriku, stavebné zručnosti alebo spoločenské vychádzanie s ostatnými ľuďmi. Popísal som spôsoby hrania, ktoré nie sú v rozpore s predstavou veselých detí hrajúcich sa v normálnom zdravom prostredí a v obvyklých situáciách. Hra však nemá svoju úlohu len v zdravom a neškodnom prostredí. Hry pomáhajú deťom čeliť a vyrovnávať sa aj s hrôzami sveta, nech už sa dejú kdekoľvek. Radi si deti predstavujeme ako milé a nevinné bytosti. V ideálnom svete, kde sú dospelí milí a nevinní môžu byť aj deti také. Avšak svet idylický nie je a deti vyrastajúce v prostredí, ktoré ich chráni pred reálnym svetom, sú veľmi málo vybavené do života, kde si budú musieť poradiť samy. Niet divu, že deti sa vzpierajú protektívnemu správaniu dospelých, ktorí to jednoducho „myslia dobre“. Bojujú s prekážkami, ktoré ich držia na idylických ihriskách a využívajú akúkoľvek príležitosť zažiť reálny svet okolo nich a začleniť ho do svojich hier. Ony na rozdiel od nás vedia, čo je pre nich najpotrebnejšie.

Najdramatickejší mne známy opis detí, ktoré sa snažia prežívať aj v tom najhroznejšom možnom prostredí, si môžete prečítať v pozoruhodnej knihe od George Eisena. Vydal ju pred dvadsiatimi rokmi a volá sa Children and Play in the Holocaust (Deti a hry počas holokaustu, do slovenčiny zatiaľ nepreložená). Už v názve máme dva koncepty, z ktorých každý leží na opačnom konci ľudskej emočnej škály: nacistický holokaust a hrajúce sa deti. Je šokujúce vidieť tieto dva pojmy v jednom titule knihy. A ako autor vo svojej knihe popisuje, deti internované v nacistických getách a koncentračných táboroch sa skutočne hrali, aj keď iba dočasne, kým ich nezavraždili. Ako vyplýva z knihy, nehrali sa preto, že by si neboli vedomé hrôz okolo seba, ani preto, že by ich popierali a odvádzali svoju pozornosť. Naopak, hrali sa takým spôsobom, ktorý im pomáhal pochopiť, čeliť a efektívne sa vyrovnať s desom okolo nich. Eisen čerpal poznatky z dobových denníkov a z rozhovorov s tými, ktorý tieto hrôzy prežili.

V getách, ktoré boli prvou zastávkou na ceste do pracovných alebo vyhladzovacích táborov, sa dospelí snažili svojim deťom zachovať aspoň trochu z nevinných hier, na ktoré boli zvyknuté. Avšak deti sa hrali po svojom – hry zodpovedali ich okoliu a situácii, v ktorej sa nachádzali – na vojnu, na vybuchujúce bunkre, na vraždenie, na vyzliekanie mŕtvol a na partizánov. V meste Vilna hrávali židovské deti hru „Židia a gestapo“, v ktorej Židia premohli svojich trýzniteľov a mlátili ich svojimi vlastnými puškami (palicami).

Dokonca aj vo vyhladzovacích táboroch sa deti hrali, ak boli zdravé a mali ešte dosť sily sa pohybovať. V jednom z táborov sa hrávala hra „šteklenie mŕtvoly“. V Osvienčime a Birkenau sa jedno po druhom deti odvažovali dotknúť elektrického plotu. V hre „plynová komora“ hádzali kamene do jamy a napodobňovali krik umierajúcich ľudí. Vymysleli si tiež hru klepsi – klepsi (hovorový výraz pre krádež), na základe denných hromadných zvolávaní. Jeden hráč mal pásku cez oči. Niektorý z hráčov k nemu prišiel a tvrdo ho udrel do tváre. Potom si ten prvý zložil pásku a musel hádať, kto ho udrel (z výrazov na tvárach ostatných alebo podľa iných indícií). Táto hra sa veľmi hodila pre prežitie v Osvienčime, kde ľudia museli vedieť veľmi dobre klamať bez toho, aby prezradili niekoho, kto ukradol chlieb alebo vedeli o niekom, kto utiekol alebo útek plánoval.

Deti si do hry (či už je to nevinná hra, ktorú radi pozorujeme alebo hry, ktoré popísal Eisen) premietnu dianie v reálnom svete nich; počas hry je bezpečné sa tomuto svetu postaviť, čeliť, vyskúšať ho a precvičiť si spôsoby, ako sa s ním vyrovnať. Niektorí ľudia si myslia, že násilné hry vychovajú násilných dospelých, ale v skutočnosti je to presne naopak. Násilie vo svete dospelých predurčuje deti k tomu, že budú hrať násilné hry. Ako inak by sa mohli emocionálne, intelektuálne a fyzicky pripraviť na realitu, ktorá obsahuje násilie? Je nesprávne si myslieť, že môžeme napraviť svet v budúcnosti tým, že budeme deťom hovoriť, ako sa majú hrať a čo sa majú učiť. Ak chceme svet skutočne napraviť, musíme začať s naším svetom a deti nás budú nasledovať. Deti sa chcú a aj sa pripravujú na skutočný svet, v ktorom sa snažia o prežitie. Poďme urobiť tento svet skutočne natoľko šťastným, ako len môžeme, a až potom môžeme očakávať, že deti túto skutočnosť zohľadnia vo svojich hrách.

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.