Vzdelávacia úloha hry spočíva v jej triviálnosti.

Z pohľadu biologickej evolúcie je primárnym zmyslom hry podporovať učenie sa novým zručnostiam. Hra je nástrojom prírody, ktorý má zabezpečiť, že sa mláďatá cicavcov vrátane detí budú zdokonaľovať a cvičiť v zručnostiach potrebných k prežitiu. Nemecký filozof a prírodovedec Karl Groos s touto myšlienkou prišiel už pred viac ako 100 rokmi a rozvinul ju v svojich dvoch knihách – Hra zvierat (1898) a Hra človeka (1901).

Mláďatá zvierat trénujú svoje zručnosti prostredníctvom hi­er

Groos vo svojom myslení ohľadom evolúcie a hier značne predbehol svoju dobu. Dobre chápal dielo Charlesa Darwina a navyše mal už v tej dobe veľmi moderný pohľad na inštinktívne správanie zvierat. Vedel, že najmä cicavce sa musia postupne učiť svoje inštinkty používať. Ich mláďatá prichádzajú na svet s určitými vnútornými pohnútkami a sklonmi k rôznym typom správania. Ale k tomu, aby toto správanie mohli efektívne používať, musia ho precvičovať a zdokonaľovať. Hra je podľa Groosa jednoducho základný inštinkt vedúci k rozvoju ďalších inštinktov. Vo svojom diele Hra zvierat (str.75) Groos píše: „O zvieratách nehovoríme, že sa hrajú, pretože sú mladé a hravé, ale že naopak prechádzajú obdobím mladosti preto, aby sa mohli hrať. Iba hrou môžu rozvinúť a zdokonaliť svoje zdedené vlohy a obohatiť ich o osobnú skúsenosť.“ V súlade so svojou teóriou rozdelil Groos hru zvierat do kategórií podľa toho, akú schopnosť alebo zručnosť rozvíja, na pohybové hry (beh, preskakovanie, šplhanie, hojdanie na stromoch atď.), hry na lov, bojové hry a hry na starostlivosť (hravá opatera o mláďatá).

Groosova odpoveď na otázku o biologickom účele hier nám umožňuje pochopiť zmysel mnohých typov hier v živočíšnom svete. Mláďatá sa hrajú viac ako starší jedinci toho istého druhu, pretože sa potrebujú naučiť viac. Tiež vysvetľuje, prečo sú cicavce hravejšie ako jedinci iných zvieracích tried. Živočíchy patriace medzi hmyz, plazy, obojživelníky a ryby prišli na tento svet s pevnejšie danými vnútornými inštinktami a vzhľadom na spôsob ich života sa nepotrebujú toľko učiť. Tiež sa u nich zaznamenalo menej prejavov hry ako u cicavcov. Cicavce majú na druhú stranu inštinkty omnoho flexibilnejšie – musia si ich preto ďalej rozvíjať a formovať skrz učenie sa novým veciam a precvičovať ich pomocou hry.

Groosova teória tiež vysvetľuje rozdiely v hravosti zistené medzi jednotlivými živočíšnymi rádmi a čeľaďami u cicavcov. Medzi cicavcami sú primáty (opice a ľudoopy) tým najflexibilnejším a najadaptabilnejším rádom s vysokou potrebou učiť sa a zdokonaľovať sa. Sú tiež najhravejším rádom medzi živočíchmi. Medzi primátmi sú najhravejším rodom ľudia, šimpanzy a opice bonobo (druh ľudoopov blízky šimpanzom, ale aj ľuďom). Sú to druhy, ktoré sa musia v mladosti naučiť najviac. Medzi cicavcami sú zase šelmy (psovité a mačkovité) všeobecne hravejšie ako bylinožravce. Je tomu tak pravdepodobne preto, že úspech v love vyžaduje viac učenia a zdokonaľovania ako úspech v pastve. Okrem cicavcov boli prvky hry objektívne potvrdené len u jednej ďalšej živočíšnej triedy, a to u vtákov. Najhravejšími vtákmi sú krkavce (vrana, straka a krkavec), dravce (jastraby a im príbuzní) a papagáje. Všetko sú to dlho žijúce vtáky, ktoré majú v pomere k telesnej hmotnosti väčší mozog než ostatné druhy. Sú tiež flexibilnejšie a inteligentnejšie pokiaľ ide o oblasť sociálneho života a o spôsob získavania potravy.

Myšlienka, že účel hry tkvie v podpore učenia sa zručnostiam, nám pomáha porozumieť rozdielom v typoch hier rovnako ako v množstve hier medzi jednotlivými druhmi živočíšnej ríše. Do značnej miery je možné predpovedať, ako sa bude mláďa určitého zvieraťa hrať, ak vieme aké zručnosti si musí rozvinúť, aby mohlo prežiť a rozmnožovať sa. Mláďatá levov a iných predátorov sa hrajú na prenasledovanie a naháňanie. Oproti tomu mláďatá zebier, gaziel a ďalších druhov, ktoré lovia dravce a šelmy, si hraním cvičia čo najrýchlejší útek a uskakovanie do strán. Mladé opice sa hrou zdokonaľujú v hojdaní a preskakovaní z vetvy na vetvu. V prípade zvieracích druhov, u ktorých medzi sebou samce súperia o priazeň samíc, sa mladé samce venujú hrám na zápasenie viac ako samice. U niektorých druhov primátov sa zas mladé samice venujú hrám na starostlivosť o potomkov viac ako samce.

Ľudské deti si prostredníctvom hry cvičia celú paletu zručností vrátane tých, ktoré sú špecifické len pre ich vlastnú kultúru.

Vo svojej knihe Hra človeka Groos rozšíril svoje poznatky týkajúce sa zvieracích hier na človeka. Poukázal na to, že ľudské bytosti sa musia naučiť oveľa viac zručností v závislosti od spoločnosti, v ktorej sa vyvíjajú. Preto teda viedla evolúcia u detí k potrebe pozorovať aktivity dospelých a začleniť ich do svojich hier. Deti vyrastajúce v akejkoľvek kultúre do svojej hry začleňujú také všeobecné aktivity, ktoré precvičujú zručnosti nevyhnutné pre akúkoľvek ľudskú kultúru. Ich špecifická forma hry je však formovaná tými činnosťami, ktoré pozorujú vo svojom okolí. Keď majú deti v hre úplnú slobodu, hrajú sa oveľa viac a oveľa rozmanitejšími spôsobmi ako mláďatá iných druhov práve preto, že sa toho musia naučiť viac.

V súlade s Groosovou teóriou deti precvičujú a zdokonaľujú svoje schopnosti nasledujúcimi typmi hier:

• pohybové hry
• jazykové hry
• hry na prieskum
• konštrukčné hry
• sociálne hry
• hry na predstavivosť

Tieto kategórie hier sa vzájomne nevylučujú, ale vzťahujú sa skôr k rôznym funkciám, ktoré hry plnia. Akýkoľvek príklad hry môže plniť viac ako jednu z týchto funkcií. Vzrušujúca skupinová hra môže byť pohybovou, jazykovou, prieskumnou, konštrukčnou, sociálnou hrou či hrou na predstavivosť, a to dokonca všetko naraz. Kombinácie všetkých foriem hry slúžia deťom, aby z nich vyrástli užitoční spoločnosti prospešní dospelí. (Podrobnejší popis typov hier nájdete v článku Ako rôzne druhy hier zodpovedajú požiadavkám ľudskej existencie). S Groosovou teóriou sa tiež zhodujú výsledky medzikultúrnych štúdií hier. Výsledky ukazujú, že deti hrajú predovšetkým hry rozvíjajúce také zručnosti, ktoré si ich kultúra najviac cení. Deti vyrastajúce v kultúre lovcov a zberačov sa najčastejšie hrajú na lov a zber využívajúc k tomu rovnaké nástroje ako dospelí. Deti vo farmárskych komunitách sa hrajú na starostlivosť o zvieratá a kultiváciu rastlín. Deti z moderných západných kultúr hrajú hry, ktoré zahŕňajú čítanie a počítanie, pokiaľ si v danej kultúre cenia alebo sa hrajú s počítačmi a ďalšími technologickými prístrojmi, nástrojmi modernej doby.

Nad rámec Groosových myšlienok by som dodal, že deti sú vtiahnuté nielen do hier vedúcich k naplneniu potreby zdokonaliť sa v kultúrne dôležitých zručnostiach, ale ešte intenzívnejšie do hier vedúcich k rozvoju zručností, ktoré sú nové a obohacujúce. Z toho dôvodu sa deti za normálnych okolností naučia používať nové technológie rýchlejšie ako ich rodičia. Toto nie je z evolučného hľadiska náhoda. Deti si totiž na hlbokej genetickej úrovni uvedomujú, že zásadné zručnosti sú tie, ktoré budú mať stále väčší význam aj v budúcnosti – užitočné zručnosti ich generácie môžu byť veľmi odlišné od zručností generácie ich rodičov. Hodnota tejto príťažlivosti pre všetko nové je zjavná najmä v modernej dobe, v ktorej sa technológie rýchlo vyvíjajú a je potrebné neustále si vyvíjať aj nové zručnosti pre jej ovládanie.

Podstata hry je vždy v súlade so zručnosťou, ktorú má rozvíjať.

Hra je podľa definície činnosť, ktorá je po psychologickej stránke odtrhnutá od reálneho života. Hráme sa len pre potešenie z hry. Nezameriavame sa na dosiahnutie cieľa mimo hru samotnú ako trebárs získanie jedla, peňazí, dobrého hodnotenia, pochvaly alebo ďalšej položky do životopisu. V momente, keď ponúkneme hrajúcim sa deťom takéto odmeny, teda zameriame pozornosť detí na dosiahnutie vonkajšieho cieľa, zmeníme ju v niečo, čo už hrou nie je. Práve preto, že sa hráme z vlastného záujmu a nie kvôli určitému cieľu mimo nej, ľudia hru často považujú za na niečo nevýznamné, triviálne, ba dokonca za aktivitu, ktorej chýba akýkoľvek zmysel. Tu však nachádzame úžasný paradox: Vzdelávacia sila hry spočíva práve v jej triviálnosti.

Hra predstavuje významný nástroj vzdelávania, hoci úmyslom dotyčného, ktorý ju hrá, nie je učenie. Hráč ju hrá len pre zábavu a potešenie z hrania, pre nič iné. Vzdelávanie je vedľajším produktom. Ak by človek hral hru s nejakým vyšším cieľom, mnoho vzdelávacích funkcií hry by sa stratilo.

Vzhľadom k tomu, že sa dieťa pri hre nestará o svoju budúcnosť a hra v sebe nenesie žiadne následky pre ďalší život (vďaka svojej triviálnosti), dieťa sa neobáva zlyhania. Navyše pri hre nepotrebuje žiadne ocenenie, pochvalu, zlaté hviezdičky alebo čokoľvek iné z hodnotiaceho sveta dospelých, čo ho zbavuje akýchkoľvek obáv z hodnotenia. Strach a obavy z hodnotenia majú sklon spútať myseľ a telo do pevných rámcov, ktoré sú vhodné len pre realizáciu dobre naučenej obvyklej činnosti, ale nie pre učenie sa novým veciam alebo pre rozmýšľanie o nových nápadoch. Pri absencii obáv zo zlyhania a hodnotenia druhých môžu deti venovať všetku svoju pozornosť zručnostiam, ktoré v hre používajú a rozvíjajú. Prirodzene sa snažia podať ten najlepší výkon, pretože hrať hru čo najlepšie je vnútorným cieľom každej hry. Vďaka vedomiu, že počas hry neponesú akékoľvek následky za prípadné zlyhanie, ako to poznáme z reálneho sveta, cítia sa byť úplne slobodné a neboja sa experimentovať a riskovať spôsobmi, ktoré sú pre učenie zásadné. Nemusia obetovať ani kúsok svojich duševných zdrojov k premýšľaniu nad tým, čo by na ich výkon povedal niekto z ich okolia a nútiť sa podľa toho konať. Môžu si riadiť svoje aktivity podľa toho, ako sú na nich samy vývojovo pripravené svojím vlastným spôsobom a nie spôsobom, ktorý im určil iný človek.

Ďalší aspekt hry okrem jednoduchosti, ktorý sa jej hlavnému účelu náramne hodí, je opakovanie. Všimli ste si niekedy, že väčšina hier v sebe zahŕňa časté opakovanie určitej činnosti? Mačka hrajúca sa na chytanie myši ju opakovane púšťa, aby ju mohla znovu uloviť. Bábätko žvatlajúce si niečo pre nás nezrozumiteľného si dookola opakuje určité slabiky, prípadne určitú skupinu slabík, ako keby si vedome skúšalo ich výslovnosť. Batoľa, ktoré sa pokúša chodiť (hrá sa na chodenie), chodí často po rovnakej trase tam a späť. Malé dieťa, ktoré si s radosťou a nadšením opakuje novonadobudnutú zručnosť, napríklad čítanie, môže opakovane čítať rovnakú detskú knihu (a pritom sa ju naučiť naspamäť). Celá rada štruktúrovaných hier ako napríklad hra na naháňačku alebo baseball zahŕňa opakovanie určitých akcií alebo procesov stále dokola. Toto opakovanie sa však nikdy nevykonáva automaticky.

Vzhľadom k tomu, že opakujúce sa akcie vždy pramenia z hráčovej vlastnej vôle, je opakovanie vlastne aktom tvorenia. Ak by sa jednotlivé opakovania úplne zhodovali, je to preto, že si to tak hráč prial a usiloval sa o to, aby také boli. Napriek tomu je každé opakovanie určitým spôsobom iné než to predchádzajúce. Hráč úmyselne postupne obmieňa onen opakujúci sa akt, aby presne zodpovedal danej situácii v hre, prípadne experimentuje s novými spôsobmi jeho vykonania. Vedľajším efektom takého opakovania je dosiahnutie dokonalosti a upevnenie novonadobudnutej zručnosti.

Zručností nadobudnuté prirodzene počas hry sa v typickom školskom prostredí nadobúdajú omnoho ťažšie. Čítanie je výborným príkladom. Pred mnohými rokmi som pozoroval svojho najmladšieho brata učiť sa čítať prostredníctvom jeho vlastnej hry ešte pred nástupom do školy. O niekoľko rokov neskôr som to isté pozoroval u svojho syna. V škole Sudbury Valley, v demokratickej „neškole“, ktorú som opísal v predchádzajúcich článkoch, sa množstvo študentov naučilo čítať prostredníctvom hry a často si ani neuvedomovali, že sa niečo učia. Samozrejme nie každé dieťa sa naučilo čítať v rovnakom veku, skôr naopak. Došlo k tomu u rôznych jednotlivcov v dosť širokom vekovom rozpätí. V tejto vekovo zmiešanej skupine študentov, kde nie sú žiadne formálne organizované lekcie čítania, sa deti naučili čítať preto, že v ich sociálnom prostredí je čítanie cenenou zručnosťou. Vidia a počujú, že iné deti čítajú a bavia o tom, čo si prečítali. A tak chcú čítať tiež. Hrajú tiež hry, ktoré obsahujú písaný text. Staršie deti sa nezriedka pre zábavu ponúknu, že budú mladším deťom čítať. Tie chcú počúvať tie isté knihy stále dookola, kým ich nevedia recitovať naspamäť. Potom si pre zábavu tieto knihy samy „čítajú“, až kým sa ich predstierané čítanie nestane skutočným.

Porovnajme tento spôsob „výučby“ s obvyklými hodinami čítania v tradičnej škole, ktoré sú pre množstvo detí traumatizujúce a nezriedka poznamenajú ich chuť čítať na celý život. Skúste si predstaviť, ako sa asi cíti dieťa, ktoré je z akéhokoľvek dôvodu pomalšie v procese čítania ako ostatní v triede. Čítanie sa pre takéto dieťa ľahko stane meradlom jeho sebaúcty a zdrojom úzkosti a hanby. Ak dieťa cíti takéto emócie, stáva sa pre neho výučba čítania oveľa ťažšia. Ak sa však deťom umožní, aby sa naučili čítať podľa svojich vlastných potrieb a svojim vlastným tempom skrz nimi riadenú hru, stane sa čítanie jedným z úžasných potešení ich života. To isté platí aj o ďalších zručnostiach. Dokonca aj hádzanie loptičkou môže byť komplikované, ak sa vyučuje v škole.

Hra je prostriedkom, ktorým nás príroda učí potrebným zručnostiam. Náš vzdelávací systém však hru úplne vytesnil ako niečo neužitočné a nerozumne presunul len do časových úsekov, ktorým sa v škole hovorí „prestávky“. Učenie je naopak nazývané prácou, čím z neho školský systém urobil to, čo deti robiť nechcú.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.