Mar
20

Omyly pána Rousseaua pretrvávajú v teórii vzdelávania dodnes

Omyly pána Rousseaua pretrvávajú v teórii vzdelávania dodnes

Jean Jacques Rousseau je známy pre svoju teóriu o vzdelávaní, ktorá hlásala návrat k prirodzenosti a prírode. V mnohých vzdelávacích textoch ho označujú za pôvodcu na dieťa zameraného a prirodzeného vzdelávania. Tí, ktorí pravidelne navštevujú môj blog vedia, že píšem o deťom prirodzeným spôsoboch vzdelávania, a preto by mohli predpokladať, že časť inšpirácie pochádza z diela pána Rousseaua. Je pravda, že som sa nechal inšpirovať – v tom, aby som napísal článok o tom, ako veľmi sa mýlil.

Jediná pedagogická práca, ktorú vydal prvýkrát v roku 1760, je jeho kniha Emil, ktorá popisuje vzdelávanie fiktívneho chlapca s menom v názve tejto knihy. Jedná sa čiastočne o román a čiastočne o filozofickú úvahu o tom, že ľudské bytosti sú prirodzene dobré a že si dokážu túto dobrotu uchovať pomocou správneho vzdelávania.

Chudák Emil! Je predmetom Rousseauovej práce a je vystavený do extrému dotiahnutej podoby toho, čo by sme dnes mohli nazvať na dieťa zamerané alebo progresívne vzdelávanie. Emil trávi prvých 25 rokov svojho života v spoločnosti svojho vychovávateľa, ktorého označuje ako pán alebo majster a ktorého Rousseau v knihe popisuje v prvej osobe. Majster je nadpriemerne inteligentný, zrelý a oddaný muž, ktorý neustále vzdeláva Emila, pozná každú jeho pohnútku a rozmar a používa tieto informácie, aby poskytol Emilovi práve tie skúsenosti a tie lekcie, ktoré považuje za vhodné. Pomer počtu študentov k učiteľovi je jeden na jedného.

Majster chlapca kontroluje nepretržite, ale nie pomocou príkazov, ale tým, čo by o dve storočia neskôr nazvali Skinnerovskí psychológovia „vyvolávaním správania“. Majster totiž manipuluje Emilovým prostredím tak, že Emil sa rozhodne správať sa presne tak, ako si majster myslí, že je pre chlapca vhodné a dobré. Aby sa to mohlo stať, Emil musí byť počas prvých 15 rokov života izolovaný od akýchkoľvek spoločenských vplyvov, vrátane iných detí. Majster je jeho jediným spoločníkom. Taktiež nemá prístup k akejkoľvek literatúre okrem tej, ktorú mu majster dovolí. V skutku jediná kniha, ktorú Rousseau Emilovi predpisuje na čítanie počas prvých 15 rokov je Robbinson Crusoe. Podľa Rousseaua len táto jedna kniha obsahuje presne ten správny príbeh, ktorý motivuje chlapcove myšlienky, predstavy a hry a vychováva ho tým správnym smerom.

Emil sa hrá a skúma svoje okolie (všetko samostatne, ako by sa asi dalo čakať) a verí tomu, že koná slobodne, aj keď v skutočnosti sa venuje len tým predmetom a len takým spôsobom, aký vopred určil majster, čím sa naučí len to, čo sa mu predurčilo. Na rozdiel od predstavy, že je potrebné vložiť určitú dôveru prirodzeným inklináciám detí si Rousseau predstavoval, že každé rozhodnutie a každá lekcia, ktorú sa dieťa naučí, má byť kontrolovaná skvelým majstrom, ktorý svoje majstrovstvo, všetok svoj čas a väčšinu svojho dospelého života obetuje vzdelaniu jediného chlapca!

Predstava, že Rousseau napísal túto knihu ako frašku, je veľmi lákavá. Veľmi rád by som veril, že Rousseau si touto knihou uťahoval z iných vzdelávacích teoretikov zámerným preháňaním a zosmiešňovaním ich myšlienok. Zdá sa však, že tomu tak nie je. Rousseau označil Emila za svoje najdôležitejšie a najvážnejšie filozofické dielo. Priznával samozrejme nepraktickosť vzdelávania, ktoré v knihe navrhoval, ale myslel si, že keby bolo možné tento plán vykonávať v praxi, bolo by to ideálne. To si nemyslia ani tisíce súčasných profesorov pedagogiky, ktorí knihu označujú za vtip. Avšak či už s ňou súhlasia alebo nie, berú ju vážne ako základ moderných pokrokových na dieťa zameraných teórií vzdelávania.

Pravidelní čitatelia môjho blogu vedia, že svoje vlastné pohľady na učenie a vzdelávanie pochádzajú čiastočne z môjho pozorovania detí zo školy Sudbury Valley a čiastočne z môjho štúdia toho, ako sa učia deti kultúry lovcov a zberačov. O týchto témach som už napísal pár príspevkov, ktoré môžete nájsť na tomto blogu. A aj keď súhlasím s Rousseauom, že detská hra a skúmanie sú kľúčom k ich vzdelávaniu, nezhodneme sa prakticky v ničom inom. V nasledujúcich riadkoch mi dovoľte prezentovať to, čo považujem za najvážnejšie omyly Rousseauovej teórie vzdelávania. Tieto omyly sú dôležité nielen pre kritiku jeho diela, ale aj celého spektra vzdelávacích teórií, ktoré po ňom nasledovali a ktoré sú živé aj v dnešnej dobe.

1. Omyl zraniteľného dieťaťa: Myšlienka, že deti musíme chrániť pred tým, aby sa naučili zlé veci.

Vo svojom diele sa Rousseau zaoberá oveľa viac tým, aby sa Emil nenaučil nesprávne veci než tým, aby sa naučil tie správne. Táto obava sa skrýva už v prvej vete knihy: „Boh stvoril všetko ako dobré, avšak človek svojím konaním spraví veci zlými.“ Pre Rousseaua je príroda a prirodzenosť dobrá a spoločnosť zlá a ak chce, aby z Emila vyrástol dobrý človek, musí byť vystavený prírode a izolovaný od spoločnosti kým sa nestane dospelým a nezíska natoľko silnú osobnosť, aby dokázal vzdorovať zlu spoločnosti.

V dnešnej dobe počúvame rovnakú myšlienku od tých, ktorí sa snažia kontrolovať, na čo sa deti dívajú v televízii, aké hry hrajú, akým myšlienkam sú vystavené, a s kým sa stretávajú. Myšlienka, že deti sú príliš zraniteľné je dokonca jedným z dôvodov segregácie podľa veku, ktorú musia deti dodržiavať. Tým ich chránime pred interakciou s tými, ktorí by na nich mohli mať škodlivý vplyv.

Môj názor konzistentný s filozofiou a činnosťou školy Sudbury Valley je, že ľudia nie sú v podstate ani dobrí, ani zlí, a že mladšie deti nie sú nevyhnutne nevinnejšie ako staršie deti alebo dospelí. Sme predovšetkým spoločenské bytosti a upierať deťom celú škálu spoločenských interakcií znamená upierať im to, čo potrebujú pre normálny zdravý vývin. Deti slepo nenapodobňujú to, čo vidia u druhých. Rozmýšľajú nad tým, čo vidia. Sledujú nielen činnosť iných, ale sledujú aj dôsledky tejto činnosti. Čím viac môžu deti pozorovať realitu bežného života, tým lepšie sa s danou realitou dokážu vyrovnať. Aby dokázali zistiť, čo funguje a čo nefunguje, potrebujú vidieť celú škálu rôznych modelov správania. Aby si dokázali vytvoriť vlastné názory, potrebujú si vypočuť všetky strany a samy sa rozhodnúť, v čom spočívajú prípadné protirečenia. Ak chceme pripraviť deti na skutočný svet, nemôžeme deti pred ním izolovať. Musia tento svet zažiť, jeho kvety rovnako ako jeho tŕne.

Ak je spoločnosť skazená a má nedostatky, najlepšie čo môžeme ako dospelí urobiť pre naše deti, je priamo na nich poukázať a zaoberať sa nimi, nie ich pred deťmi ukrývať. Cieľom demokracie je usilovať sa o zlepšovanie spoločnosti takými spôsobmi, do ktorých má každý človek rovnaké právo hovoriť. Takto sa je možné usilovať o vytvorenie pravidiel a postupov, ktorých účelom je znížiť množstvo konfliktov medzi vlastným záujmom jednotlivcov a spoločnosti ako celku, a tým aj zlo. Škola Sudbury Valley je vo svojej podstate demokratickou komunitou, v ktorej deti od štyroch rokov až po svoju dospelosť zažívajú bezprostredne práva a povinnosti, ktoré vyplývajú z demokracie.

2. Omyl štádií vývoja: Myšlienka, že deti sa dokážu naučiť niektoré veci len v určitom období.

Rousseau rozdelil svoje dielo do niekoľkých zväzkov (jednotiek), ktoré korešpondujú s jeho pojatím od seba oddelených štádií vývoja. Každé štádium predstavuje prechod od jedného spôsobu bytia do druhého. Najpozoruhodnejšie je, že Rousseau s istotou tvrdí, že deti nie sú schopné logicky uvažovať až do veku 12 rokov, čo je pohľad nápadne podobný tomu, ktorý o takmer 200 rokov neskôr vyjadril známy vývojový psychológ Jean Piaget. Podľa Rousseaua nemá zmysel snažiť sa diskutovať s dieťaťom, pretože malé dieťa ešte nemá túto schopnosť. Malé dieťa sa dokáže naučiť fyzické zručnosti a učí sa priamym dôsledkom svojho konania, ale nič užitočné sa nenaučí prostredníctvom symbolického jazyka. Premisa, ktorej odporuje skúsenosť každého dieťaťa a každého človeka, ktorý bol kedy dieťaťom, poskytuje dôvod, aby sme sa nemuseli vážne zaoberať tým, čo nám chcú deti povedať. Touto premisou sa žiaľ dospelí riadia aj dnes, a to aj tí, ktorí vedia, že je mylná vďaka svojim vlastným skúsenostiam z detstva. Škola Sudbury Valley a jej demokratické postupy, ktoré úspešne používa už viac ako 40 rokov, sú postavené na premise, že aj deti dokážu uvažovať a diskutovať.

3. Omyl prírodného dieťaťa: Myšlienka, že deti sa prevažne učia tým, že interagujú s predmetmi vo svojom okolí.

Dôsledok myšlienky, že dieťa mladšie ako 12 rokov nedokáže uvažovať je, že sa verbálne dokáže naučiť veľmi málo alebo vôbec nič. Namiesto toho sa učí priamou zmyslovou skúsenosťou a manipuláciou predmetmi fyzikálneho sveta. Myslel si to Rousseau a takisto aj Piaget. Avšak každodenná skúsenosť jasne dokazuje, že sa obaja mýlili. Ak chcú deti niečo vedieť, najčastejší spôsob, ako sa to dozvedieť je opýtať sa niekoho, kto by mohol poznať odpoveď. Ich reakcie väčšinou ukážu, že veľmi dobre pochopili, čo sa im povedalo. Pýtajú sa súvisiace otázky, majú rozumné (niekedy neznesiteľne rozumné) námietky k tomu, čo počuli a z ich následného správania je jasné, že porozumeli a pochopili. Deti sa samozrejme učia tiež inými spôsobmi, priamou interakciou s predmetmi vo svojom okolí, ale je dôležité, že oveľa viac sa naučia prostredníctvom jazyka. Pre ľudí boli iní ľudia, ktorí rozprávajú rovnakým jazykom a rozumejú, vždy zásadným článkom ich prirodzeného prostredia. Je absurdné si myslieť, že sa malé deti nedokážu učiť spoločenskými interakciami v ich prirodzenom prostredí.

4. Omyl kontrolovateľnosti: Myšlienka, že je možné dieťa poznať natoľko, aby bolo možné citlivo ovládať, čo sa dieťa naučí.

Najvážnejší z Rousseauových omylov je myšlienka, že ľudské správanie je dostatočne predvídateľné a kontrolovateľné, aby učiteľ dokázal viesť študenta tak, ako majster viedol Emila. Aspoň, že Rousseau bol ochotný priznať, že taký učiteľ by musel byť niečo ako superhrdina – človek s výnimočnou schopnosťou pozorovať a uvažovať, a ktorý by bol ochotný venovať prakticky celý svoj život vzdelávaniu jediného dieťaťa. Zdá sa, že niektoré zo súčasných filozofií vzdelávania očakávajú to isté od reálnych učiteľov, ktorí majú svoj osobný život, a ktorí majú viac ako jedno dieťa na starosti.

Zvyčajná debata medzi progresívnymi filozofmi a tradicionalistami vo vzdelávaní sa týka predovšetkým problému kontroly. Obe strany sa zhodnú, že úlohou učiteľa je zabezpečiť, aby sa deti naučili určité veci podľa osnov, ich názory sa však líšia v tom, ako tento cieľ dosiahnuť. Tradicionalisti preferujú priamy prístup. Povedať študentom, čo sa potrebujú naučiť, použiť priame a otvorené spôsoby kontroly, ktoré zahŕňajú mnoho tréningu a opakovania, aby deti boli nútené sa danú látku naučiť a otestovať ich. Ak sa to na prvýkrát nepodarí, treba celý postup zopakovať znovu. Progresivisti na to idú nepriamo. Majú predstavu o tom, čo sa deti majú naučiť a cítia sa byť za to zodpovední, aby sa to naučili, ale snažia sa deti podľa možností učiť tak, aby proces učenia zahŕňal čo najmenej násilia a donucovania. Preferujú preto vyvolávanie prirodzených spôsobov detského učenia, vrátane hier a skúmania a citlivo riadia tieto aktivity tak, aby deti samy „objavili“ správne a nesprávne odpovede. To je aj Rousseauova metóda. Ak je debata postavená takto, je pre mňa ťažké povedať, ktorá z nich je lepšia. Nesúhlasím ani s jednou.

Rousseauvým zásadným omylom a omylom prakticky všetkých moderných učiteľov je myšlienka, že tajomstvo vzdelávania spočíva v schopnostiach učiteľa. To nie je pravda, tajomstvo spočíva v schopnostiach detí. Deti sa vzdelávajú samy.

Hlboký náhľad zakladateľov školy Sudbury Valley – náhľad, ktorí mali tisícročia aj lovci a zberači – je, že deti nepotrebujú osnovy. Učitelia nemusia brať na svoje plecia zodpovednosť za vzdelávanie detí. Nie je potrebné používať donucovanie alebo premyslené finty, aby sa deti učili. Jediné, čo je potrebné je poskytnúť prostredie, v ktorom:

  • sa deti môžu neustále hrať, skúmať a socializovať,
  • sú deti slobodné od šikanovania a iných foriem zastrašovania,
  • deti môžu slobodne interagovať s ostatnými ľuďmi rôzneho veku,
  • majú deti prístup k spoločensky ceneným nástrojom, ktoré môžu používať,
  • môžu priamo zažívať kultúru, v ktorej vyrastajú, aby mohli zistiť, čo všetko potrebujú vedieť pre svoju existenciu v danej kultúre.

Na rozdiel od Rousseauovej fikcie nie je škola Sudbury Valley vymyslená. Úspešne funguje už 40 rokov, jej náklady na fungovanie sú omnoho nižšie ako majú lokálne štátne školy a všetci zúčastnení v nej zažívajú menej ťažkostí a viac radosti, ako v iných školách. Absolvovali ju už stovky študentov, ktorí sú úspešní v mnohých oblastiach spoločenského života. Je načase, aby sa ňou vážne zaoberali aj profesori pedagogiky a vzdelávania.


 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray je výskumným profesorom psychológie na Bostonskej univerzite. Vykonal a publikoval výskum komparatívnej, evolučnej, vývojovej a vzdelávacej psychológie; publikoval články o inovatívnych vzdelávacích metódach a alternatívnych prístupoch k vzdelávaniu, a je autorom knihy Psychológia (Worth Publishers), vysokoškolskej učebnice k úvodu do psychológie, ktorá je teraz už v 6. vydaní. Vyštudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vedách na Rockefellerovej univerzite. Jeho súčasný výskum a písanie sa primárne zameriava na prirodzené spôsoby detského vzdelávania a na celoživotný význam hry. Jeho vlastné hry zahŕňajú nielen výskum a písanie, ale aj cyklistiku, jazdu na kajaku, lyžovanie a pestovanie zeleniny.

Celý blog pána Petera Graya nájdete tu.

You can read more of Peter Gray´s articles in his blog Freedom To Learn.