Mar
13

Prečo sa v detských knihách nehovorí o domácom vzdelávaní?

Prečo sa v detských knihách nehovorí o domácom vzdelávaní?

Členka siete ItWasLovelyRe­adingYou (čo v preklade znamená Bolo krásne čítať ťa), ktorá prešla domácim vzdelávaním, píše o tom, ako detské knihy ponúkajú falošný obraz o domácom vzdelávaní, a prečo je potrebné, aby sa tým začala literatúra pre mládež zaoberať.

Do 16 rokov ma moji rodičia vzdelávali doma. Minulý rok v septembri som nastúpila na strednú školu. Napriek tomu, a na rozdiel od všeobecného presvedčenia, som mala kamarátov, precestovala som rôzne miesta a navyše som mohla slobodne robiť to, čo som chcela; hádam som mala aj viac slobody, než mám teraz. Záľubu v čítaní mám v sebe z domu a vidím, ako láska k čítaniu prekvitá u mojej malej sestry, ktorá už teraz vlastní pravdepodobne viac kníh, než som mala ja, keď som bola päťročná. A pritom tak veľa mojich priateľov a známych pohŕda čítaním, alebo sa na to pozerajú ako na niečo, čím musia prejsť, aby spravili skúšku z angličtiny. Moje čitateľské návyky dozreli a stali sa rozmanitejšími oveľa rýchlejšie, než tomu bolo u mojich rovesníkov zo školy, pretože som si mohla slobodne vybrať, čo budem čítať, v dôsledku čoho sa u mňa rozvinula oveľa bohatšia slovná zásoba; v čase, keď som mala 10 a pol roka, čítala som Janu Eyrovú a moja najobľúbenejšia kniha bola Malé ženy. Moji priatelia ani len nepočuli o týchto knihách a prišlo mi neuveriteľné, že stále čítali podobné knihy, aké som ja prestala čítať asi pred tromi rokmi.

Knihy však, ako sa zdá, slúžia aj ako jeden zo zdrojov skreslených informácií o domácom vzdelávaní detí. Podľa toho, čo som čítala, existuje len veľmi málo dobre napísaných románov založených na postave, ktorá sa vzdeláva doma. Len v niekoľkých knihách s touto tematikou bola vyobrazená téma domáceho vzdelávania a aj tam bolo dieťa vzdelávané doma zobrazené ako čudná bytosť, ktorej reálne nikto nerozumie. Rodičov nikdy nevidno, deti sa obliekajú podivne a vyzerá to tak, že sa túlajú sem a tam, pričom toho veľa nenarobia. A čo je ešte horšie, domáce vzdelávanie sa prezentuje ako úplné ničnerobenie: rodičia svoje dieťa ignorujú, pretože majú svoje vlastné problémy, dieťa nechodí do školy a, obrazne povedané, vzdeláva sa doma. Natrafila som aj na myšlienku unschoolingu, napríklad v knihe Davida Almonda „Volám sa Mina“: Mina trávi väčšinu času na strome, kde si píše svoj denník a veľká časť jej vzdelávania prebieha len tak mimochodom.

Moje vzdelávanie síce bolo doteraz neformálne a čiastočne neplánované, no myslím si, že sa priveľmi zdôrazňuje obraz divokého zvláštneho učenia, ktoré má predstavovať domáce vzdelávanie, v kontraste s prísnymi školským pravidlami. Tomuto by sa možno dalo uniknúť takými postavami, akou bola deväťročná Mina, ale pre tínedžerov, ktorí majú množstvo povinností a musia robiť skúšky, je toto prirovnanie priďaleko od reálneho života, a práve z toho pramení skreslený pohľad na tento typ vzdelávania.

Tento skreslený obraz sa odráža v predstavách mnohých ľudí, ktorých som stretla, a ktorí buď vôbec nepochopili, čo je domáce vzdelávanie, alebo boli len zvedaví na to, ako som vyrastala v prostredí, kde neboli nijaké normatívne obmedzenia. Často som na ľudí zízala v nemom úžase, keď sa s prekvapením o mne vyjadrili, že sa im zdám byť spoločenská a inteligentná „vzhľadom na to, že som sa vzdelávala doma“. Veď áno, síce som pracovala pri stole v spálni namiesto stola v škole, ale čo to mení na tom, ako sa učím; posilní školská uniforma myseľ a získate vďaka nej viac vedomostí? Ak áno, dajte mi vedieť a ja si jednu kúpim.

Časté zobrazovanie „problémov stredných škôl“ v detskej literatúre mi ešte nikdy nevzalo chuť do čítania; ba práve naopak. Bola to pre mňa dobrodružná cesta do neznáma. Knihy ako Malory Towers od Enid Blyton a fantastická séria o Harrym Potterovi vzbudili môj záujem kvôli tomu, že som nepoznala, ako vyzerá svet vo veľkej vzdelávacej inštitúcii. Všetky tie scény, ako napr. triedne debaty alebo drámy z detských ihrísk, povzbudzovali moju chuť čítať ďalej. Nikdy som sa nemohla úplne vcítiť do problémov hlavných postáv, to však neubralo románom na napínavosti; dobrodružné výpravy do neznáma boli vždy osviežujúce.

Avšak, keď sa na to teraz spätne pozerám, som o niečo menej zhovievavá k neschopnosti literatúry zobrazovať a písať o alternatívnych systémoch vzdelávania. Mohol by byť tento nedostatok predstaviteľov doma vzdelávaných detí v literatúre znakom našej neschopnosti vykresľovať aj iné spôsoby dospievania detí ako tie, ktoré uprednostňuje spoločenská norma? V literatúre pre mládež je jednou z najpopulárnejších a stálych tém žáner o dospievaní (čerstvým príkladom je Simon vs. Agenda Homo Sapiens od Becky Albertalli), ale koľko z týchto románov sa pýši postavami, ktoré nechodia do školy a napriek tomu sú vzdelané?

Myslím, že knihy by mali ukazovať čo najviac rozličných príbehov o dospievaní, pretože iba tak môžu poskytnúť čitateľovi čo najširší rámec pre pochopenie seba samého. Školy sú stále, vo väčšej či menšej miere, miesta prispôsobovania sa spoločenským normám a tlaku rovesníkov. Možno, keby literatúra pre mládež začala viac opisovať najrôznejšie a najrozmanitejšie spôsoby vzdelávania, dospievania a objavovania toho, kým ste, možno by to umožnilo deťom, ktoré sa samy nikdy nevzdelávali doma, vidieť aj svoje vlastné dospievanie z rôznych pohľadov; premýšľať o sebe nezávisle od skupín priateľov alebo nezávisle od potreby „zapadnúť medzi nich“. Nie je to teda len o tom, aby deti, ktoré boli vzdelávané doma, mohli vidieť svoje zážitky zachytené v knihách, ktoré čítajú.


 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

The Guardian