Hra trénuje schopnosť riešiť problémy a predstavivosť.

Pred dvadsiatimi rokmi informovala dvojica vedcov v Anglicku o sérii experimentov, ktorými ukázala, že aj veľmi malé deti môžu v priebehu hry riešiť logické problémy, ktoré by v bežnom kontexte nevyriešili.

Ako problém použili sylogizmus, klasický príklad logického problému pôvodne popísaný už Aristotelom. V sylogizme musí osoba kombinovať informácie z dvoch premís a rozhodnúť, či je určitý záver pravdivý, nepravdivý, alebo neurčiteľný. Úsudky sú všeobecne ľahké, ak premisy korešpondujú s realitou, ale v prípade, že premisy nekorešpondujú s realitou, stávajú sa správne úsudky oveľa náročnejšími. Do tej doby prevažoval medzi vedcami názor, že schopnosť riešiť sylogizmus, ktoré je v rozpore s realitou, je záležitosťou uvažovania, ktoré sa u malých detí ešte nevyskytuje.

Tu je príklad sylogizmu, ktorý vedci použili:

• Všetky mačky štekajú (hlavná premisa).
• Koláčik je mačka (vedľajšia premisa).
• Štekajú koláčiky?

Predchádzajúce výskumy vrátane výskumov slávneho švajčiarskeho vývojového psychológa Jeana Piageta ukázali, že deti mladšie ako 10 až 11 rokov zvyčajne neuspejú pri správnom riešení týchto sylogizmov (nezvolia odpoveď, ktorú logicky považujú za správnu). Keď britskí výskumníci zadali deťom podobné sylogizmy vážnym tónom, deti zvyčajne odpovedali tak, ako Piaget a ostatní vedci predpokladali. Odpovedali, „Nie, mačky mňaukajú, neštekajú.“ Správali sa, akoby neboli schopné akceptovať premisu odporujúcu skutočnosti. Keď ale výskumníci použili hravý tón reči a slov vysvetľujúcich, že ide len o imaginárny svet, problém ľahko vyriešili aj deti vo veku okolo 4 rokov, a dokonca aj niekoľko dvojročných![1] Povedali: „Áno, koláčiky štekajú!“ Štvorročné dieťa bolo schopné vyriešiť problém, ktorému by podľa všetkých doterajších predpokladov nemalo rozumieť až do svojich desiatich rokov!

Ako hravý stav mysle umožňuje deťom prísť na správnu odpoveď.

Piaget a ostatní filozofi a psychológovia jeho doby predpokladali existenciu ostrej hranice medzi dvomi typmi myslenia – konkrétnym a abstraktným, (ktoré Piaget nazýval hypoteticko-deduktivným). Tvrdili, že prvý typ myslenia závisí na priamej, konkrétnej skúsenosti s podmienkami, o ktorých dotyčný niečo vie. Druhý typ závisí na logike s matematickým základom a môže byť aplikovaný na problémy, o ktorých dotyčný nič nevie alebo vie len málo. Niektorí filozofi a psychológovia zas tvrdili, že konkrétne myslenie sa prirodzene vyvíja u takmer všetkých ľudí, zatiaľ čo abstraktné myslenie vyžaduje zvláštny tréning podobný tomu, ktorý vyučujú západné školy. Ostatní vrátane Piageta tvrdili, že abstraktné myslenie sa tiež vyvíja prirodzene, ale zvyčajne sa neprejaví skôr ako okolo desiatich rokov veku. Podľa Piageta nemohli malé deti vyriešiť sylogizmus v rozpore s realitou, pretože im chýbala kapacita pre abstraktné myslenie. Lenže Piaget sa v tomto mýlil.

Dnes už väčšina vývojových a kognitívnych psychológov vrátane mňa odmieta rozdiel medzi abstraktným a konkrétnym myslením. Tvrdíme, že takzvané abstraktné myslenie prichádza skrz mentálnu transformáciu, ktorá mení abstraktný problém na konkrétny, teda na problém veľmi podobný už zažitému alebo vyriešenému problému. Tieto mentálne transformácie zahŕňajú predstavivosť, a dokonca aj malé deti sú toho schopné. Z tohto pohľadu je všetko ľudské myslenie konkrétne; rozdiel spočíva iba v tom, že niektoré problémy vyžadujú viac predstavivosti pre transformáciu do konkrétnej podoby.[2]

Ľudská hra z definície obsahuje prvok predstavivosti (pozri môj starší príspevok). Hra nás prirodzene vedie k premýšľaniu o veciach, aké by mohli byť namiesto toho, aké skutočne sú. V hravom stave mysle je pre každého ľahké si predstaviť a premýšľať o svete, kde ľudia môžu lietať, kde môžeme cestovať do minulosti alebo kde mačky štekajú. Malé deti sú majstrami v hre, takže nie je žiadnym prekvapením, že dokážu riešiť sylogizmus v rozpore s realitou.

Prečo tieto sylogizmy vo vážnom stave mysle vyriešia len desaťroční, zatiaľ čo v hravom aj štvorroční? Domnievam sa, že odpoveď súvisí len málo s vekovými rozdielmi v schopnostiach myslenia a oveľa viac s rozdielmi v pochopení dôvodu, pre ktorý sa výskumníci pýtajú. Štvorročné deti tento dôvod pochopia nesprávne. Domnievajú sa, že keď sa ich dospelí pýtajú vážnym tónom, chcú počuť vážnu odpoveď korešpondujúcu s reálnym svetom. Tomu zodpovedá aj následná reakcia: „Mačky neštekajú.“ Na druhej strane, jedenásťroční – obzvlášť tí, ktorí chodili do školy – rozpoznajú, že nejde o otázku založenú na realite, ale o logický problém, takže akceptujú nezmyselnú premisu a odpovedia tak, ako výskumníci očakávajú. Dôjde im, že ide o hru výskumníkov, ktorá funguje v rámci imaginárneho sveta a nie reálneho. Štvorročné dieťa to rozpozná len pri správne zvolenom tóne reči, prípadne pri poukázaní na hravý charakter otázky.

Vedci odhalili, že nevzdelaní dospelí v iných kultúrach „neuspeli“ v sylogizmoch v rozpore s realitou rovnako ako malé deti v našej kultúre. V minulosti bol tento fakt podávaný ako dôkaz nevyhnutnosti školskej dochádzky pre vývoj abstraktného myslenia. Ale ja hovorím, že títo dospelí „neuspeli“ z rovnakého dôvodu ako deti v našej kultúre; zle interpretujú dôvod otázky. Stavím sa, že keby nevzdelaným dospelým podali rovnaký problém hravým spôsobom, určite by uspeli.

Kľúčový poznatkom je, že hra automaticky indukuje hypotetické uvažovanie. Vedie nás k premýšľaniu nad imaginárnymi svetmi, kde je možné všetko a k uvažovaniu nad týmito možnosťami namiesto toho, aby sme sa venovali výlučne svetu „tu a teraz.“ Týmto spôsobom hra podnecuje spôsob myslenia, ktorý je rozhodujúci nielen v teoretickej vede, ale v akomkoľvek plánovaní budúcnosti, pri ktorom si musíme predstaviť možné udalosti a zamyslieť sa nad tým, ako s nimi naložíme v prípade, že skutočne nastanú.

Nevyvoďte si však prosím z tejto diskusie zlý záver. Netvrdím, že je z hľadiska vzdelávania dobrý nápad umelo vyvolávať v deťoch hravý stav mysle, aby sme zlepšili ich uvažovanie, ako to urobili výskumníci vo svojej práci. Pre deti je hra prirodzená a práve skrz prirodzenú hru si trénujú svoje uvažovanie a myslenie. Deti, ktoré sú učiteľmi (mysliacimi si, že to zlepší ich uvažovanie) tlačené do hry sa čoskoro naučia, ako takejto manipulácii vzdorovať. Hra je z dlhodobého hľadiska hrou len ak je dobrovoľná a samoriadená. Deti sa učia uvažovať svojimi vlastnými spôsobmi, skrz svoju vlastnú hru; nemôžeme to urobiť za nich a ani by sme sa o to nemali pokúšať. Všetko, čo musíme urobiť – ako tvrdím v predchádzajúcej eseji – je vytvoriť a poskytnúť miesta, kde sa deti môžu hrať a spoznávať svet úplne prirodzene a bezpečne spolu s ostatnými vo vekovo zmiešaných skupinách. O zvyšok sa postarajú samy.

Ako hravosť umožňuje vysokoškolským študentom riešiť klasické náhľadové problémy

Poznáme ešte jeden príklad, kde hravá myseľ môže pomôcť s riešením problémov. V tomto prípade boli pokusnými osobami vysokoškolskí študenti a úlohou bol klasický problém náhľadu nazývaný problém sviečky. Pri tejto úlohe dostane pokusná osoba malú sviečku, škatuľku zápaliek, škatuľu s pripináčikmi a za úlohu má pripevniť sviečku na nástenku tak, aby stála a mohla bez problémov horieť. Smú používať iba pridelené predmety, nič iné. Riešenie tohto problému spočíva v uvedomení si, že škatuľka môže byť pripevnená k nástenku pomocou pripináčikov. Tam potom poslúži ako polička pre postavenie sviečky. V typickom testovaní uspeje len veľmi málo ľudí, pretože málokomu napadne, že škatuľku môže použiť aj na niečo iné než ako obyčajný obal na pripináčiky.

Pri tomto experimente pustili niektorým pokusným osobám pred začiatkom pokusu grotesku, ďalším vážny film a ostatní nesledovali žiaden film. Výsledkom bolo, že sledovanie grotesky výrazne zvýšilo percento úspešných riešiteľov problému.[3] Tento jav psychológovia interpretovali tak, že veselá myseľ rozširuje myslenie a získava vyššiu mieru náhľadu, čo umožní vyriešenie problému. Moja vlastná interpretácia je podobná, ale zdôrazňuje úlohu a význam hry. Domnievam sa, že groteska naladí subjekty do hravého stavu mysle a táto hravosť (nielen veselosť samotná) vedie k rozšíreniu myslenia. Pri hre sa zvyčajne na veci pozeráme iným, novým pohľadom. Pri vážnom stave mysle, nech už sme veselí alebo nie, si nedokážeme ľahko predstaviť, že by škatuľka mohla fungovať ako polička, ale v hravom stave mysle k nám taká predstava prichádza veľmi ľahko. Pri hre si bežne predstavujeme používanie predmetov na iný účel, než pre aký sa vyrobili. Pri hre môže byť metla koňom, náprstok strelcom a škatuľka od pripináčikov môže byť ľahko poličkou.

Jedným z hlavných účelov hry je podľa môjho názoru zlepšovať predstavivosť a tým zvyšovať šancu na vyriešenie problémov. Sme pravdepodobne jediný druh schopný uvažovať imaginárnym spôsobom o svete. Predstavivosť je tak základom pre našu vynaliezavosť, kreativitu a schopnosť plánovať budúcnosť. Verím, že naša obrovská kapacita a túžba po hre je evolučným dôsledkom (a zároveň predpokladom) pre riešenie zložitých problémov, vynaliezanie a plánovanie. Ak deťom poskytneme hojné príležitosti pre skutočnú hru, poskytujeme im príležitosť rozširovať a zdokonaľovať svoje kapacity. A ak vnesieme hravý prístup do práce a bežného života, umožníme sami sebe nachádzať riešenia problémov, na ktoré by sme inak nestačili.

---

[1] Dias, M. G., & Harris, P. L. (1988). The effect of make-believe play on deductive reasoning. British Journal of Developmental Psychology, 6, 207–221.

[2] I elaborate on the idea that „abstract“ thought is really just concrete thought coupled with imagination in my textbook, Psychology, 5th edition (2007), pp 348–351.

[3] Isen, A. M., Daubman, K. A., & Nosicki, G. P. (1987). Positive affect facilitates creative problem solving. Journal of Personality and Social Psychology, 52, 1122–1131.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.