Nie je to tak dlho, čo viac ako milión detí a študentov v rôznych kútoch našej krajiny dostalo vysvedčenia a začali im tak vytúžené a sladké letné prázdniny. Pri tejto príležitosti prebehlo médiami aj želanie ministra školstva, adresované práve všetkým týmto menším aj väčším školákom. Priznám sa, že hoci príliš zmysluplných nápadov, myšlienok a téz z úst našich politikov bez ohľadu na ich politickú príslušnosť zvyčajne neregistrujem, tentokrát ma ministrov krátky odkaz zaujal v pozitívnom slova zmysle. V niekoľkých krátkych vetách totiž vystihol podstatu vzdelávania. Študentom a žiakom pán minister totiž odkázal niečo v tom zmysle, že aj keď si teraz od školských lavíc dva mesiace oddýchnu, čo je potrebné poriadne si užiť, ich vzdelávanie sa tým neprerušuje, ani nekončí. Len sa teraz budú učiť trochu iným spôsobom – cestovaním, objavovaním nových miest, nadväzovaním nových kontaktov a získavaním nových skúseností. Ja by som k tomu dodal, že nielen výskumy na túto tému, ale aj skúsenosti mnohých hovoria o tom, že najefektívnejšie učenie je také, kedy ani dotyčný nemá pocit, že sa učí, teda učenie prirodzené a nenásilné. Verím dokonca tomu, že mnohí sa za tie dva mesiace prázdnin naučia a vzdelajú viac ako v priebehu desiatich mesiacov formálne – školských, hoci to môže na prvý pohľad vyzerať ako ľahko úsmevný paradox. Je známe, že teda vedľa seba existuje vzdelávanie v rovine formálnej – školské, ktoré sme si všetci minimálne deväť rokov prežili a užili a vedľa toho učenie neformálne. Učenie sa je skutočne celoživotný nepretržitý proces, hoci je v súčasnej dobe žiaľ chápané prevažne v rovine formálnej a inštrumentálnej, tzn. vyštudovať školu preto, aby som získal zamestnanie a následne profesijné vzdelávanie s cieľom udržania sa na konkrétnej pracovnej pozícii alebo prípadne s cieľom dosiahnutia určitého pracovného postupu. Vzdelávanie má ale oveľa širší význam a rozmer ako vyššie opísané, o čom asi nemusím tých skutočne vzdelaných presviedčať.

Možno by nebolo od veci, aby som prezradil, aký je môj vzťah k českému školstvu a čo z neho som mal možnosť okúsiť. Pravdepodobne som asi tak trochu raritou, pretože okrem základnej a strednej školy som si vyskúšal štúdium na vyššej odbornej škole, verejnej vysokej škole (ČVUT) aj súkromnej vysokej škole ​(nebudem robiť reklamu :). Okrem toho som mal možnosť vyskúšať si sám na sebe tiež štúdium podľa britských pravidiel a mám za sebou aj vzdelávanie manažérske. S ohľadom na počet vyštudovaných škôl som zapísaný aj v slovenskej knihe rekordov, teda skúseností s tradičným vzdelávacím systémom mám pomerne veľké množstvo a rád sa s nimi, alebo aspoň s niektorými z nich, samozrejme podelím. Rovnako ako väčšina iných ľudí, či už sú ich skúsenosti s naším vzdelávacím systémom akokoľvek bohaté a akokoľvek intenzívne, vnímam, že naše školstvo nie je úplne v najlepšej kondícii a že naša vzdelávacia sústava dostatočne nereflektuje potreby jedinca pre jeho orientáciu v stále zložitejšom a meniacom sa svete okolo nás, ale ani dostatočne neprispieva k rozvoju spoločnosti nielen po stránke ekonomickej, ale aj po stránke kultúrnej, sociálnej, etickej a podobne. Rád by som ale v tejto súvislosti spomenul, že moja skúsenosť je taká, že sa v našom školstve cez všetky jeho problémy stále nachádza veľké množstvo ľudí (učiteľov, riaditeľov škôl, …), ktorí svoju prácu berú naozaj nielen ako povolanie a zamestnanie, ale aj ako svoje poslanie a vykonávajú ju s najlepším vedomím a svojim študentom dokážu dať aj množstvo nad rámec osnov a „rámcových vzdelávacích plánov“. To ale nič nemení na tom, že v priebehu svojich štúdií som našiel veľké množstvo námetov toho, kedy slovenské školstvo neposkytuje to, čo by pri troche dobrej vôle a pri zmene myslenia zodpovedných osôb aj širokej verejnosti poskytovať mohlo tak, aby učenie bolo aj niečím viac než len nutným zlom, ako ho často množstvo detí aj dospelých vníma.

Nerád by som ale vo svojom článku prehnane teoretizoval. Ako som už spomenul, moje skúsenosti s českým školstvom sú naskrz praktické, a to z pohľadu toho, z ktorého by v ňom malo ísť v prvom rade, a to žiaka – študenta. Nedávno som strávil víkend v jednej podhorskej šumavskej dedinke. Výletníci sa samozrejme musia pravidelne občerstvovať a v letných dňoch predovšetkým dopĺňať tekutiny. Za týmto účelom sme vstúpili do jednej z reštaurácií. Nutné dodať, že celkom dosť zapadnutej reštaurácii. Nikto v nej okrem obsluhy nebol, až na asi päťročného chlapca, syna majiteľov, hrajúceho sa samostatne u jedného zo stolov. Po krátkom osmelení sa k nám onedlho prišiel pochváliť s novou knižkou a začal zasvätene dlhé minúty rozprávať o dinosauroch, pravekých jašteroch, predchodcoch človeka a podobne. Skrátka o tom, o čo sa momentálne zaujíma. Tak som si s ohľadom na naše školstvo pomyslel, že by bolo fajn, keby mu taká zvedavosť vydržala. Zvedavosť je u detí, ako je známe, jedna z prirodzených vlastností. Často je to ale tak, že nástupom do školy dôjde k tomu, že všetka zvedavosť je náhle preč a v nenávratne. A to si myslím, že je jeden z kritických bodov tradičného vzdelávania, že mnohokrát aj nadpriemerne či mimoriadne zvedavé deti, ktoré sú väčšinou aj študijne nadanejšie, nedostanú možnosť k rozvoju svojho talentu, nadania, väčších predpokladov. Prax ukazuje, že nezriedka deti s nadpriemernými predpokladmi sa časom zaradia do priemeru, niekedy dokonca do podpriemeru.

Pred niekoľkými týždňami som zaznamenal správu ČTK o tom, že podľa odborníkov do základných škôl chodí odhadom 20 000 nadaných žiakov, pričom systematicky sa pracuje asi len zhruba s tisíckou z nich. Česká republika nepatrí medzi úplne malé štáty, ale na druhú stranu si myslím, že nie sme zase tak veľkou krajinou na to, aby sme si mohli dovoliť 95 % talentovaných detí nechať ustrnúť. Sám som mal možnosť v triedach, do ktorých som chodil, stretnúť niekoľko žiakov – študentov, ktorí boli na prvý pohľad študijne talentovanejší ako ostatní, ale žiadnej zvláštnej pozornosti zo strany učiteľov sa im spravidla nedostávalo, a tak väčšina z nich ani zo svojho nadania smerom k svojmu rozvoju nič moc nevyťažili. Pre mňa sa aspoň vzdelanie stalo tak trochu aj koníčkom. Domnievam sa, že drvivá väčšina ľudí určite minimálne na jednu činnosť talent má. Vždy ide len o to, či sa daný talent dokáže včas rozpoznať a následne rozvíjať. V tomto ohľade majú u detí nezastupiteľnú úlohu rodičia a logicky tiež škola. Tí šťastnejší svoj ​​talent objavia a rozvinú tak, že niektorí z nich majú dokonca možnosť živiť sa tým, čo ich skutočne baví, na čo sú takzvane od prírody šikovní, pateticky povedané „pre čo boli stvorení“. Na druhej strane je tu skupina (bohužiaľ dosť početná) tých, ktorí toto šťastie nemali, a tak robia prácu, ktorá ich nebaví, cítia sa nielen profesijne, ale aj všeobecne frustrovaní a je možné, že nikdy nespoznajú pocit sebarealizácie. Bohužiaľ si treba priznať, že české školstvo v tradičnej podobe, ako ho poznáme, talent často dusí a nezriedka aj zabíja. Nie som odborníkom v pedagogike, ale myslím si, že sú v zásade možné dva prístupy. Buď orientácia na úspech alebo orientácia na chybu. Povedal by som, že v školách väčšinou stále prevláda druhá možnosť, teda skôr sa rieši a venuje pozornosť tomu, v čom žiak urobil chybu, čo nevie, čo mu nejde, ako aby sa nadväzovalo na to, v čom je dotyčný dobrý, čo mu ide a ako tieto predpoklady a potenciál ďalej rozvíjať do budúcna. Veľakrát tiež pedagógovia namiesto toho, aby zapojili šikovnejších žiakov do pomoci tým menej šikovným na danú disciplínu, predmet alebo činnosť, tak tie menej nadané zosmiešňujú a demotivujú. Využitie pozitívnej inšpirácie a vzájomnej pomoci sa veľmi často nevidí.

Nedá sa povedať, že by sa o problémoch v školstve nehovorilo a že by neprebiehala verejná diskusia na rôzne témy spojené so vzdelávaním. Tiež nemožno povedať, že by niektoré z nápadov, námetov a koncepcií neboli zaujímavé. Takmer vždy mám ale dojem, že sa v týchto článkoch, rozhovoroch a príspevkoch o školstve píše izolovane, ako o samostatnom, na ničom nezávislom rezorte. Samozrejme z hľadiska inštitucionálneho sa o samostatný rezort jedná, ale povedal by som, že je školstvo treba vnímať v kontexte celej spoločnosti a jej vývoja. Úplne jednoducho, ak nebude v poriadku všeobecne spoločnosť ako taká, nebude v poriadku ani školstvo. Ak by som nadviazal na predchádzajúce riadky venované študijno talentovaným deťom, tak ak spoločnosť bude nastavená na priemernosť a ktokoľvek, kto nejakým spôsobom vybočuje, bude považovaný za príťaž a ‚narušiteľa pokoja a stereotypov‘, rovnaká situácia bude prevládať aj v školstve a aj naďalej bude snaha žiakov a študentov porovnávať do jednej rady bez ohľadu na ich individuálne predpoklady a schopnosti.

Rovnako tak, ak bude spoločnosť takpovediac zakonzervovaná a celkovo uzavretá novým myšlienkam a prístupom, bude veľmi zložité presadiť nové konkrétne prvky a prístupy do systému vzdelávania u nás. Je zaujímavé, že hoci takmer všetci poukazujú na mnohé, čo v školstve nefunguje, je veľmi malá ochota a vôľa čokoľvek zmeniť. Mnohé prístupy, ktoré sú aj prakticky vyskúšané a v niektorých krajinách aj relatívne rozvinuté, sú mnohokrát u nás označované ako výplody nejakých alternatívcov alebo až možno exotov. Vôbec v Českej republike sa nezriedka používa slovo „alternatívne“ pre niečo, čo v podstate vôbec alternatívne nikdy nebolo, alebo inde už dávno nie je. A ak sa objaví téma skutočne nejakého alternatívneho prístupu, v školstve napríklad otázka možnosti domácej výučby, tak niekedy debaty na túto tému hraničia až s hystériou, dešpektom a obmedzenosťou. Bohužiaľ často aj zo strany formálne veľmi vzdelaných ľudí. Racionálne argumenty v týchto diskusiách zanikajú. Osobne nie som nejakým bojovníkom za domáce výučbu (ostatne som reprezentantom klasického vzdelávania), ale som schopný rešpektovať relevantné argumenty, napríklad v tom zmysle, že podľa štúdií takto vzdelávaných deti dosahujú nadpriemerné študijne výsledky a vykazujú vyššie IQ. Skrátka väčšiu otvorenosť a rešpekt k tomu, s čím napríklad nemám skúsenosť, čo sa môže zdať ako nové, netradičné alebo s čím dokonca ani nesúhlasím, by určite nášmu školstvu neškodilo a myslím, že to isté je potrebné aplikovať na celú spoločnosť. Takáto zmena alebo aspoň posun postojov v školstve i v spoločnosti je ale samozrejme behom na dlhú trať, ak nie maratónom. Prílišný konzervativizmus a neochota k zmenám v školstve a vo vzdelávaní podľa mňa nesvedčí.

Myslím, že nikdy nie je na škodu skončiť pozitívnou inšpiráciou. Pre mňa sú to krajiny ako Fínsko, Nórsko, Kanada alebo napríklad Austrália a ich vzdelávacie systémy. V kritických bodoch, o ktorých som sa tu snažil niečo napísať, ako práca s talentovanými žiakmi, príprava žiakov – detí do reálneho života, priateľskosť školského prostredia a schopnosť motivácie ako priemerných aj výnimočných žiakov, sú tieto krajiny dávané za vzor. To všetko ale pri zachovaní vysokého štandardu výučby. Žiaci sa umiestňujú v horných poschodiach medzinárodných rebríčkov, pokiaľ ide o jazykové znalosti, ale napríklad aj znalosti matematiky (v čom naopak stále prepadáme). Určite nebude náhodou, že menované krajiny sú všeobecne známe aj svojou otvorenosťou, poctivosťou a všeobecne vysokou ekonomickou a sociálnou vyspelosťou, ako aj životnou úrovňou. Možno sa raz aj na takú úroveň (životnú aj úroveň vzdelávania) dostaneme a možno sa toho ešte aj dožijem. Pre začiatok bude stačiť, keď sa všetci zúčastnení pokúsia vytvoriť z ​​českých škôl priestor, kde sa deti skutočne niečo naučia a kam sa, aspoň v rámci možností, budú žiaci a študenti tešiť. Pretože ak je škola naozaj podnetným a prínosným miestom, alebo len miestom, kde si má dieťa splniť svoju povinnosť, je veľký rozdiel. Ak by som mal záverom nadviazať na úvod svojho článku, tak neformálne vzdelávanie napríklad teraz cez prázdniny je určite spravidla väčším dobrodružstvom, ale ak sa aj formálne vzdelanie robí šikovne, pokojne aj možno trochu inak, tak ani to nemusí nutne byť nutným zlom.

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.