Feb
3

Skryté lekcie školy III: Utíšenie seba samého

Skryté lekcie školy III: Utíšenie seba samého

Otázka kritického myslenia: Zamyslite sa na chvíľu nad úžasnou rozmanitosťou ľudí v myšlienkach, ambíciách, predstavivosti a kreativite. Prečo by niekto chcel ponížiť toľko jedinečných osobností do tej miery, že sa jednoducho napasujú do všeobecne vyrovnanej a homogénnej skupiny? Ak sa vám táto otázka nepozdáva, skúste inú: Predstavte si výhody vlastnej armády robotov.

Počas svojej mladosti som sledoval seriál, ktorý mi v tom čase prišiel zábavný. Ako som rástol, moje potešenie z programu klesalo, ale uvedomil som si, že fascinácia sa naopak zvyšuje. Keď sa pozerám spätne, prichádzam k záveru, že tento program – sobotňajší kreslený seriál – bol v skutočnosti veľmi múdrou metaforou americkej spoločnosti, v ktorej som vyrastal. Volal sa Šmolkovia. Ak ste Šmolkov nikdy nevideli, môžem vás uistiť, že čo sa týka zábavy, o veľa ste neprišli. Ale prišli ste o veľmi zaujímavé paralely medzi ich a našou spoločnosťou. Je mi jasné, že si niekto môže povedať: „Pochopil som narážku na Matrix, zdráhavo som toleroval odkaz na Star Wars, ale teraz mám naozaj pocit, že so Šmolkami už to bude aj na mňa príliš.“ Majte strpenie.

Ak ste o Šmolkoch nikdy nepočuli, jedná sa o také malé modré stvorenia s bielymi čiapkami a nohavicami, podľa svojich slov boli vysokí ako tri jablká a žili v čarovnom lese, kde bývali pod hubami. Takmer všetci Šmolkovia sú bezradní a závislí členovia patriarchálnej spoločnosti vedenej Tatkom Šmolkom, ktorého vzhľad nápadne pripomína Karla Marxa, čo je zaiste len náhoda. Ich dedina má knižnicu, ale nanešťastie pre všetkých ostatných Šmolkov, Tatko Šmolko je jediný, kto tam môže vstúpiť. Jediný Šmolko, ktorý knižnicu navštívil, bola Tatkova Šmolkova dcéra/konkubína Šmolinka, ale to tu teraz riešiť nebudeme. Keďže nikto iný do knižnice nesmie, môžeme usudzovať, že všetci sú negramotní. Kvôli tomu sú bezmedzne závislí na údajnej múdrosti Tatka Šmolka, čo úplne eliminuje vznik originálnych šmolko myšlienok. Vinou zámerného udržiavania Šmolkovskej populácie v ignorancii bol údajne benevolentný diktátor Tatko Šmolko schopný presvedčiť ostatných o svojej schopnosti čarovať. V skutočnosti uchováva v knižnici niekoľko kníh o mágii. Keď sa však pokúša čarovať, takmer vždy zlyhá. Ale, k šťastiu Tatka Šmolka, všetci ostatní sú úplní idioti a veria, že jeho kúzla naozaj fungujú, čím zvyšuje svoju legitimitu ako ich vládca.

Najviac fascinujúci prvok tohto programu predstavuje vnútornú dynamiku šmolkovskej spoločnosti. Najvyššou hodnotou sa zdá byť uniformita. V prípade, že sa nejaký Šmolko odchýli od ostatných svojou osobnosťou, dostane prezývku, ktorá má všetkých upozorniť na jeho nekonformné správanie. Je tiež zaujímavé, že jediný Šmolko oplývajúci nejakým vzdelaním, nesie prezývku Mudroš a dostáva sa mu najviac opovrhnutia zo všetkých. Väčšina Šmolkov považuje Mudrošove intelektuálne vsuvky do ich prázdnych konverzácií za otravné. Mudroš bol tiež považovaný za vyvrheľ, pretože nehovoril rovnakým prízvukom, ako všetci ostatní. Ich jazyk bol neuveriteľne jednoduchý a z nejakého dôvodu dokázali nahradiť slovom Šmolko akékoľvek podstatné meno i sloveso. Buď im veta dávala zmysel, alebo sa o jej nezmyselnosť vôbec nezaujímali. To bola Šmolkovská spoločnosť. Miesto, kde neustále potláčanie samostatného myslenia bolo nevyhnutné pre udržiavanie autoritárstva, proti – racionálnej komunity. Prečo ma Šmolkovia bavili? Rozhodne ponúkali veľa zábavy, dobrodružstva, jasných farieb; všetky veci, ktoré priťahujú deti k televízii. Aj ako osemročný chlapec som si nakoniec uvedomil, ako sú Šmolkovia hrozne predvídateľní, až pre mňa prestali byť zábavní. Ale táto uniformita a predvídateľnosť zjednodušovali život ich vodcovi Tatkovi Šmolkovi.

Ak si dobre pamätám, Šmolkovia bežali ráno od 10 do 10:30 každú sobotu, a ak ste nejaký diel prepásli, rovnakú myšlienku ste mohli získať chodením do štátnej školy sedem hodín denne, od pondelka do piatku. Myšlienku, že pre zabezpečenie harmónie v spoločnosti a pre pohodlie tých, ktorí jej vládnu sú potrebné veľké osobné obete – individualita musí byť uhasená a jednotlivec nesmie existovať. Ak by ste prehovorili s akýmkoľvek vládcom z ktoréhokoľvek obdobia histórie, povie vám o ľuďoch skoro to isté. Bude tvrdiť, že ľudia sú nebezpeční a iracionálni, čím samozrejme myslí, že tieto zmätené bytosti budú často konať vo svojom vlastnom záujme, namiesto záujmu tých, ktorí sa im snažia vládnuť, čo je pomerne nepríjemná vlastnosť. Dokonca ani dôkladný výcvik v podriadení sa a poslušnosti nemusí byť dostatočný na zabezpečenie pokračujúceho status quo, ktorý vládnucim ľuďom vyhovuje. Takže k poslušnosti musia byť pridané nové lekcie. Druhá lekcia, vystavaná na základnej lekcii je prispôsobenie sa. Prispôsobenie sa spolu s poslušnosťou hovoríš? Áno, rozhodne. Pretože aj keď jeden z tých bezcitnejších bude poslušný a dobre vychovaný podľa stanovených noriem ľudí pri moci, stále existuje možnosť, že by mohol mať svoje vlastné nezávislé myšlienky. A nikto nevie, kam by to až mohlo viesť. Takže je veľmi dôležité potlačiť túto hrozbu hneď v začiatku a uistiť sa, že aj keď majú niektorí ľudia nekonformné myšlienky, nevyslovia ich a ani nezačnú realizovať. Ľudia si môžu myslieť čo chcú, ale pre zachovanie status quo je potrebné vyvarovať sa vyrieknutiu týchto myšlienok a ich následnej realizácii. Tu prichádza na rad prispôsobenie sa. Ak skombinujete prispôsobenie s poslušnosťou, nemusíte sa takmer ničoho obávať, pretože pravdepodobne žiadne vlastné myšlienky ani nevzniknú.

Ale vždy budú existovať ľudia, ktorí sa jednoducho prispôsobiť nechcú. Autoritatívni sociopati a intelektuáli, ktorí zasvätili celú svoju inteligenciu na zachovanie súčasného status quo, presne vedia, o ktorých ľuďoch hovorím. Je mi jasné, že pravdepodobne nikto z nich ma práve nepočúva, ale ak áno, rád by som chvíľu hovoril im: Ahojte autoritatívni sociopati alebo temní, intelektuálni, elitárski, centrálni plánovači. Vy viete o kom hovorím; mám na mysli nekonformistov, ktorí hovoria: „Hmm, chcem mať svoje vlastné myšlienky. Hmm, nie som si tak istý, že Zem je placka, okolo ktorej obieha celý vesmír. Hmm, myslím, že vedecká metóda predstavuje lepší spôsob popísania sveta ako staroveký mysticizmus. Hmm, nemyslím si, že by sme mali celú ekonomiku zakladať na otroctve. Hmm, nemyslím si, že násilie je tým najlepším spôsobom, ako riadiť spoločnosť.“ Len robia problémy, sú osinou v zadku. Chcú skrátka meniť všetko, čo je teraz dobré. Tak to by stačilo, ďalej už k autoritatívnym sociopatom hovoriť nebudem. Ale ak počúvajú, vedia, o čom hovorím.

Tento výcvik poslušnosti rozhodne nie je praktizovaný len v štátnom školstve, ani sa nejedná o záležitosť poslednej doby. Myslím, že som tu už zhrnul históriu ako dlhý príbeh, ktorí sa stále opakuje v slučke, a v ktorom veľmi malá skupina ľudí ovláda veľkú skupinu ľudí pomocou strachu alebo sily. Prispôsobenie spolu s poslušnosťou sú absolútne nevyhnutné pre dosiahnutie takéhoto cieľa. Ak majú byť ľudia ovládateľní, musia byť predvídateľní. Na začiatku tejto epizódy som púšťal klip Johna Taylora Gatta, ktorého som už niekoľkokrát spomínal, kde nás nabádal, aby sme nepremýšľali o vývoji povinného školstva v Amerike ako o konšpirácii. Nie je to tak jednoduché a obávam sa, že v predchádzajúcich epizódach School Sucks podcastu som mohol niektorých poslucháčov nabádať k vytvoreniu predstavy, kde John Deway, Horace Mann, Woodrow Wilson a Alexander Inglis sedia pri stole v zafajčenej miestnosti a plánujú, ako urobiť americké deti v 20. storočí hlúpe a navzájom si podobné. Ale tak jednoduché to skrátka nie je, história je zložitá. Štátne vzdelávanie bolo utvárané mnohými rôznymi záujmovými skupinami, ale pôvodný systém vytvorený v Prusku, mal produkovať slušných občanov a vojakov podľa vládnych štandardov. Keď bol prevzatý Amerikou, plnil aj náboženský účel, a potom v priebehu priemyselnej revolúcie bolo jeho cieľom produkovať spoľahlivých a predvídateľných pracovníkov do tovární. Či už sa bavíme o armáde, náboženstve alebo priemyselnej pracovnej sile, zásadnú úlohu hrá vždy prispôsobenie sa, nie vzdelávanie, ktoré prioritou nikdy nebolo a nikdy nebude. V prvých dvoch desaťročiach 20. storočia bola táto lekcia mohutne presadzovaná. Vo svojej knihe For a New Liberty opisuje Murray N. Rothbard v kapitole o vzdelávaní jeden taký príklad.

„Najambicióznejší pokus fanatikov štátneho školstva maximalizovať svoju kontrolu nad deťmi prebehol v Oregone na začiatku dvadsiatych rokov. Štát Oregon, ktorý nemohol predýchať ani súkromné ​​školy certifikované štátom, prijal 7. novembra 1922 zákon, ktorý postavil súkromné školy mimo zákon a donútil všetky deti navštevovať školy štátne, čo predstavovalo vyvrcholenie sna pedagogických intelektuálov. Štátne úrady konečne nahnali všetky deti do "demokratizujúceho“ modelu uniformného vzdelanie. Najvyšší súd USA našťastie označil zákon v roku 1925 ako protiústavný a vyhlásil, že „dieťa nie je obyčajným výtvorom štátu“, a tvrdil, že bol oregonský zákon v rozpore s „fundamentálnou teóriou slobody, na ktorej všetky vlády Únie stojia.“ Fanatici štátneho školstva sa už nikdy neodvážili zájsť tak ďaleko. Ale plynie z toho ponaučenie, ak si uvedomíme, aké sily stáli za snahou zakázať konkurenčné súkromné ​​vzdelanie v štáte Oregon. Strojcami zákona neboli, ako by sme mohli očakávať liberálni či progresívni pedagógovia či intelektuáli; strojcom bol Ku Klux Klan, vtedy silný v severských štátoch, ktorý prahol po likvidácii farského školského systému katolíkov a tiež po umiestnení všetkých detí katolíkov a imigrantov do neoprotestantských a amerikanizujúcich štátnych škôl. Je zaujímavé podotknúť, že Ku Klux Klan bol toho názoru, že podobný zákon je nevyhnutný pre „zachovanie slobodných inštitúcií“. Je príhodné si uvedomiť, že veľmi vyzdvihovaný „progresívný“ a „demokratický“ systém štátnych škôl mal svojich najvášnivejších zástancov medzi najbigotnejšími Američanmi, medzi ľuďmi túžiacimi po pošliapaní rôznorodosti a rozmanitosti v Amerike." [1]

Spomínané obdobie americkej histórie, ktoré Rothbard opisuje, bolo veľmi zaujímavé. Mohlo by byť prínosné zamyslieť sa nad dianím v niektorých ďalších oblastiach americkej spoločnosti počas týchto prvých desaťročí. Expert na efektivitu Frederick Taylor [2] tvrdo pracoval na nájdení spôsobov, ako premeniť ľudí na efektívnejšie stroje v priemyselnom procese alebo masovej výrobe. Priekopník styku s verejnosťou Edward Bernays sa snažil, ako by to pravdepodobne sám povedal, napojiť na iracionálne a podvedomé túžby ľudských zvierat za účelom ich sformovania do predvídateľnejšieho a ovládatelnejšieho stáda pre pohodlie politických vodcov, ktorí ho zamestnávali. V školstve to boli ľudia ako Alexander Inglis, ktorí sa snažili dosiahnuť úplne rovnakých cieľov. Už sme hovorili o Inglisom definovaných šiestich funkciách povinnej školskej dochádzky. Druhú funkciu nazval integračnou funkciou.

Inglis píše: "Nároky spoločnosti voči druhému stupňu základného vzdelávania sú nevyhnutné pre zabezpečenie rozvoja jednotnosti myšlienok, zvykov, ideálov a štandardov potrebných pre sociálnu pospolitosť a solidaritu. Z toho vychádza integračná funkcia druhého stupňa základného vzdelávania, ktorá najmä v tejto krajine neustále naberá na dôležitosti z niekoľkých dôvodov:

  1. Zvyšujúca sa zložitosť modernej demokracie neustále navyšuje potrebu spoločných vedomostí, rokovania a myšlienok. Prvý stupeň základného vzdelávania sa stáva pre túto potrebu nedostatočný.
  2. Dochádza ku zvyšovaniu heterogenity populácie v tejto krajine a tým sa neustále rozširuje rozmanitosť spoločenskej dedičnosti, čo robí proces sociálnej integrácie, stále zložitejším.
  3. Narastajúca rozmanitosť priemyselného zamestnania a životných podmienok neustále posilňujú diferenciáciu, čím vedú k nutnosti posilnenia integrácie za účelom jej vyváženia.
  4. Ostatné inštitúcie, ktoré predtým predstavovali nositeľa integračnej funkcie, boli zmenené takým spôsobom, že už nemajú dostatočnú integračnú silu, alebo sa ukázali ako nedostatočné pod zmenenými podmienkami spoločnosti, napr. cirkev a náboženstvo."

Tiež stojí za zmienku , že Inglis vnímal integračnú funkciu spoločne s ďalšou funkciou – odlišujúcou. Krátky úryvok: „Integračná funkcia musí byť vždy vnímaná vo vzťahu s odlišujúcou funkciou druhého stupňa základného vzdelávania. A ich vzťah musí byť považovaný za doplnkový skôr ako protichodný, najmä z dôvodu faktorov integrácie a diferenciácie v procese spoločenskej evolúcie. "Spoločenská evolúcia – to znie ako veľký projekt pre jedného človeka, chlapíka, ktorý píše knihu.“ Podobne ako integračná funkcia vzniká z nevyhnutnosti vývoja určitého množstva rovnorodosti z heterogénnej populácie na účely zabezpečenia spoločenskej solidarity, rovnako tak odlišujúca funkcia vzniká z nevyhnutnosti využiť rozdiely medzi jednotlivcami za účelom stanovenia spoločenskej efektivity. „A ak by sme tomu chceli nasadiť korunu, pripomeňme si citát Johna Deweyho, ktorý povedal: "Nemôžete urobiť socialistov z individualistov. Deti, ktoré dokážu samé premýšľať, ničí kolektívna harmónia spoločnosti.“

Je zaujímavé, ako tieto ciele, túžby a plány ľudí ako je Horrace Mann, John Dewey alebo Alexander Inglis a ďalší, sa stále opakujú dodnes, v roku 2009, ľuďmi, ktorí týmto systémom prešli. Je ľahostajné, aké argumenty použijem proti štátnemu vzdelávaniu, nezáleží na dôkazoch, ktorými podporím tieto argumenty, veľa ľudí ma rovnako nechce počúvať. Pravdepodobne z dôvodu, že ak vlastné nehnuteľnosti, sú silne zapojené do procesu financovania školského systému a samozrejme jeho pokračujúceho rastu. [2] Možno tam posielajú svoje deti od pondelka do piatku. Ale v čom sú ľudia naozaj dobrí, ako som už hovoril, je ospravedlňovanie. Keď argumentujete proti niečomu ako štátne vzdelávanie, rýchlo bude prerušené a začne ospravedlňovanie. Ľudia povedia: „Školy poskytujú socializáciu“, čo je eufemizmus pre indoktrináciu a štandardizáciu. Ale oni to oznámia v pozitívnom slova zmysle, že sa deti v škole učia byť spoločenské. Čo je naozaj skvelé, všakže? Socializácia, ktorú sa v škole naučíme – ako sa zaradiť do partie, kde všetci vyzerajú a správajú sa takmer identicky, a zároveň byť nepriateľskí voči ľuďom, ktorí vyzerajú alebo sa správajú odlišne. A čo je najdôležitejšie – nikdy nerobiť alebo nehovoriť nič, kvôli čomu by sme vyčnievali. „Socializácia.“ A ak si rodičia myslia, že škola ponúka niečo magického v jej formáte, rozvrhu, rutine, ktoré ich deťom dávajú túto socializáciu prostredníctvom osmózy, mal by som pre nich návrh: Dajte svoje deti do väzenia. Pravdepodobne nebudete potrebovať celých dvanásť rokov ako v škole, pretože väzenie je ešte spoločenskejšie ako škola. Je to dokonca väčšia a zatuchlejšia betónová budova s ešte viacerými ľuďmi, ktorí tam nechcú byť a ktorí sú donútení spolu sa zdržiavať. A áno, na oboch miestach dostanete jedlo zadarmo, sú tu nejaké aktivity, tiež trocha učenia. A na oboch miestach je nevyhnutne nutné, aby ste sa pridali do partie. Ak tak neurobíte, je s vami koniec. V škole spoločensky, zatiaľ čo vo väzení sa bavíme skôr o situácii sexuálneho zneužívania . Ale potom, keď dieťa prejde prvými deviatimi rokmi výcviku prispôsobenie sa a spozná ako je dôležité sa zaradiť do homogénnej skupiny, nie som si istý, v čom sú tie dve situácie odlišné pre dieťa prichádzajúce na strednú školu, ktoré sa musí potýkať s tlakom na prispôsobenie sa. Počas základnej školy boli dobre vycvičení. Takže len taký návrh pre rodičov, ktorí chcú svoje dieťa poslať do školy, a ktorí podporujú školy kvôli ich socializácii, mrknite na väzenie. Je ich veľa, stále sa budujú nové a nové. A rovnako ako v každej spoločnosti, ktorá sa pomaly ale isto približuje k totalite, prijímacie konanie vo väzení je stále jednoduchšie a jednoduchšie.

V nasledujúcej epizóde budeme viac hovoriť o prejavoch výcviku prispôsobenia v dospelej spoločnosti. Inými slovami, ako tento výcvik zaradenie sa do ovládateľnej a predvídateľnej skupiny vedie k zabíjaniu a okrádaniu spoločensky tolerovaným spôsobom, ktorý niektorí nazývajú politika. Tiež budeme hovoriť o ďalších spôsoboch, ktorými sa prispôsobenie prejavuje v dospelom svete. A keď to urobíme, odhalíme hlavný účel povinnej školskej dochádzky. Pretože sme videli, ako sa rôzne skupiny snažili využiť moci štátu k svojmu vlastnému prospechu – náboženské, priemyselné, Ku- Klux klan. A dokonca aj dnes v modernej korporátnej štruktúre je väčšina ľudí ako včely v úli, nie je od nich vyžadované, aby mysleli sami za seba a vytvárali originálne nápady. Požaduje sa len zaradenie do stroja, do kóje. Ale hlavný účel za týmto prispôsobením sa je… V spoločnosti nie je problém, keď ľudia majú malé nezhody ohľadom zdravotníctva, kto by mal mať možnosť sobáša, o problematike potratov. To je v poriadku, kým sa všetci prispôsobia myšlienke, že spoločenské problémy sa riešia pomocou násilia. Násilie páchané cudzincami, ktorí vedia, ako riadiť váš život lepšie ako vy. Že určití ľudia majú určité privilégiá, že určití ľudia majú právo iniciovať násilie voči ostatným. Kým o tom bude drvivá väčšina ľudí presvedčená, môžu spolu nesúhlasiť o čomkoľvek nedôležitom. A tieto nezhody vedú k malým sekciám nových predvídateľných skupín. Politici to zbožňujú, pretože potom môžu cestovať a zacieliť vybrané oznámenia týmto predvídateľným skupinám. Presne vedia, čo povedať, na čom danej skupine záleží a ktorá sa dokonca aj nejako nazýva, takže je to pre politiky vskutku jednoduché. A ak majú šťastie, tieto skupiny dokonca začnú medzi sebou bojovať a to považujú vodcovia už od čias antických hier za nesmierne zábavné.


[1] Celá kapitola tu

[2] V Spojených štátoch je štátny školský systém financovaný daňami z nehnuteľností.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Brett Veinotte