Otázka kritického myslenia: Prečo je poslušnosť v skutočnosti opakom cnosti?

Tento týždeň budeme pokračovať tam, kde sme minule skončili – začneme identifikovať a potom rozoberať lekcie, ktoré sú podľa môjho názoru obsiahnuté v osnovách štátneho vzdelávacieho systému nielen v Amerike, ale pravdepodobne po celom svete. Najdôležitejšiu lekciu predstavuje myšlienka, že poslušnosť, slepá oddanosť autorite, je nejakým spôsobom cnosťou. Jedná sa o jednu z najnebezpeč­nejších myšlienok, ktorej ľudia uverili. Znova a znova a znova, veľmi zlí ľudia ohromne profitovali zo slepej poslušnosti dobrých ľudí. Jedná sa v podstate o celú ľudskú históriu, nie úplne celú, ale jej veľkú časť. Rovnako ako je tomu s neskutočne desivým štátnym násilím, poslušnosť slúži ako základ, na ktorom môžu byť postavené ďalšie zlé veci. A týmto spôsobom v podstate funguje štátne vzdelávanie. Myšlienku, že poslušnosť je cnosť, považujem za základnú lekciu, z ktorej môžu vyplývať niektoré ďalšie veľmi nebezpečné lekcie.

Rozhodol som sa, že najlepším spôsobom, ako sa s touto témou vysporiadať, bude pomocou skúsenosti z minulej soboty a tým, aké myšlienky táto skúsenosť vyvolala. Bol som v Exeteri, v štáte New Hampshire, kde som vyučoval k testu SAT a so skupinou študentov sme riešili matematické problémy objavujúce sa v teste. SAT nie je testom vedomostí alebo konceptov, ktoré by mali študenti poznať. Jedná sa skôr o test kritického a logického myslenia, čo je dôvodom, prečo s tým má toľko študentov problémy. Predsa len, kritické a kreatívne myslenie a schopnosť rozlíšiť logické a nelogické argumenty akosi nie sú súčasťou odpadu, ktorým vás pod nátlakom kŕmia počas dvanástich rokov štátneho vzdelávania. Takže tú minulú sobotu som sa snažil študentov naučiť stratégie, ako pristupovať k problémom kriticky a tvorivo, a ako ich potom logicky vyriešiť. Uprostred tohto cvičenia jeden zo študentov povedal: „Viete, ja som skrátka nebol vyučovaný na premýšľanie. Učili ma skôr takto: tu je problém, tu je vzorec, ktorý môžem požiť, a keď ich dám dohromady, dostanem výsledok.“ Podľa mňa to znie skôr ako proces na výrobnej linke. Vezmete jednu vec, potom druhú, spojíte ich dohromady a potom idete ďalej. To nie je kritické ani logické myslenie. Deti sú cvičené, aby premýšľali ako pracovníci v továrni u výrobnej linky. A pritom teraz hovorím o študentoch s excelentnými študijnými výsledkami. Súdiac podľa výrazu jeho tváre a tónu hlasu bolo jasné, že je frustrovaný zo stretnutia s matematickým problémom, kde najlepší prístup spočíva v kritickom myslení a kde nebola jasná cesta k cieľu určená nejakým expertom či autoritou. Vyzeralo to ako malá kríza a ostatní študenti s ním súhlasili.

Tým sme sa dostali k podstate školy – nielenže nás vycvičuje, aby sme robili veci, ktoré sú nám povedané, ale tiež nás učí chcieť robiť veci, ktoré sú nám povedané. Moja skúsenosť z minulej soboty je dobrým príkladom, ako nepatrným spôsobom je táto lekcia vyučovaná. Spomenul som si na knižku, ktorú som čítal pred mnohými rokmi a ktorú som už takmer zabudol. Po návrate domov som ju začal hľadať. Bola to kniha ďalšieho bývalého učiteľa zo štátnej školy, Jonathana Kozola, pomenovaná veľmi príznačne Noc je tmavá, a som ďaleko od domova. Neviem, čo presne tým Kozola myslel, ale ja som ju vždy interpretoval dvojakým spôsobom: noc je tmavá čo sa týka vedomostí, pričom vedomosti sú svetlom a osvietením a som ďaleko od domova – pokiaľ je domov pravé ja, život v sebaúcte, rešpekte a sebarealizácii. Ak ste prešli štátnym vzdelávaním, ste naozaj ďaleko od domova. Tretia kapitola knihy sa zaoberá poslušnosťou. Na základe sobotňajšej skúsenosti sa mi vybavil prvý odsek tejto kapitoly, ktorý začína citáciou George Bernanosa: „Neustále a stále rýchlejšie vzrastá počet poslušných a poddajných ľudí.“ Ak sa zamyslíte nad ľuďmi, ktorých citácie som čítal minule, boli by týmto zhodnotením určite nadšení.

Po citácii Bernanosa začína kapitola týmto odsekom:

„V štátnych školách v Bostone, rovnako ako v iných mestách, bol po dlhé desaťročia v rámci výchovy charakteru recitovaný nasledujúci verš: Každý deň a všetkými spôsobmi je našou povinnosťou byť poslušní. Tí, ktorí sa dnes už tento verš neučia, sa učia podobné. A tí, ktorí sa poslušnosti nenaučia z veršov, sa ju naučia ďalšími spôsobmi. Ale všetci mladí muži a mladé ženy, ktorí sú podrobení školskej dochádzke, sa to nejakým spôsobom naučia.“

Študenti, s ktorými som v sobotu pracoval sa poslušnosť naučili. O niečo ďalej Kozola píše:

„Dôraz nie je kladený len na dodržiavanie zabehnutého poriadku, ale obzvlášť na dodržiavanie čohokoľvek, čo už je v pohybe, keď sa tam dostaneme. Keďže sa zdá, že všetko funguje – budovy sa stavajú, továrne hučia, lietadlá lietajú, štát funguje – v čase, keď sa dieťa dostane do školy, učiteľ v skutočnosti schvaľuje politický a morálny status quo, aj keď to takto na rovinu nepovie. Namiesto toho ponúka len dobrú povahu a zdanlivo neskreslené názory. Je dobré byť pozitívny a zlé byť negatívny. Prax zahŕňa ako učiteľa, tak deti, ktorí od začiatku pozitívne schvaľujú veľký a vražedný vojenský priemysel a pokračujúce hladovanie, podvýživu, retardáciu chudobných detí, zdravotné návyky v getách na severe a farmách na juhu, simuláciu demokracie rituálom v podobe nezmyselnej voľby medzi kandidátmi, ktorí majú prakticky rovnaké názory. Problém je, že tento systém nevyžaduje žiadnu odvahu, žiadne sebavedomie, žiadne rozhodovanie povedať áno týmto procesom. Škola v skutočnosti schvaľuje ako pozitívny prístup ten, ktorého sme schopní v podstate aj v spánku. Opak predstavuje negatívny prístup, ktorý je v škole považovaný za ľahkovážny a necivilizovaný. Nebuďme negatívni a nepriateľskí, neprepadajte nekonštruktívnej kritike, pokúsme sa nájsť dobré veci. Teraz sme už len krôčik k dôležitejšej a oveľa nebezpečnejšej myšlienke, že by sme nielen nemali, ale ani nemáme morálne právo ničiť akúkoľvek štruktúru, systém alebo stroj, kým nie sme sami schopní vytvoriť funkčný model podľa našej predstavy. "Nie je správne boriť zavedené poriadky“, hovorí učiteľ, „ak nie sme schopní ich nahradiť.“ „Nie je potrebná prílišná odvaha na útok proti tomu, čo ľudia robia alebo hovoria“, hovorí učiteľ, „ťažké je ponúknuť niečo lepšie.“ „Množstvo ľudí dlho pracovalo na týchto príbehoch, Susan, a na týchto ilustráciách a na tlače tejto knihy. Pre teba je veľmi jednoduché kritizovať ich prácu, bez toho by si navrhla alternatívu.“

Táto nepatrná lekcia názorne ukazuje, ako sú štát a jeho inštitúcie udržiavané, a ako ľudia ticho prijímajú nariadenia autorít v ich životoch. Ale názov tejto kapitoly v Kozolovej knihe je Povedať nie, a keď som ju po mnohých rokoch znovu čítal, vybavilo sa mi mnoho myšlienok, ktoré viedli až k psychológovi Nathanielovi Brandenovi a tiež k uvedomeniu, že táto lekcia slúži k oveľa ničivejším účelom, ako len zachovanie štátnych inštitúcií. Nathaniel Branden bol známy vďaka svojej práci na tému sebaúcty, ktorá je podľa neho veľmi dôležitá pre duševné zdravie. V podstate sa jedná o schopnosť vytvoriť bezproblémový vzťah medzi realitou a vnútornou realitou každej osoby. V roku 1994 napísal knihu s názvom Šesť pilierov sebaúcty – týchto šesť pilierov je: 1) žiť vedome, 2) prijatie seba samého, 3) zodpovednosť, 4) asertivita, 5) žiť zmysluplne, 6) osobná integrita.

Výcvik poslušnosti, ktorý získavame v štátnom vzdelávaní nás vedie k opusteniu zodpovednosti vo všetkých týchto šiestich oblastiach. Keď som čítal Kozolu, pripomenulo mi to štvrtý pilier – asertivitu. Nemáme na výber povedať NIE. A ak sa zamyslíme nad vecami, ktoré sa dejú v našom svete, okrem toho, čo spomínal Kozola – podriadenie sa autorite a štátnej moci, tak nemáme morálne právo povedať NIE, odmietnuť, nespolupracovať, čo je veľmi nebezpečná a deštruktívna vec. Ale práca Nathaniela Brandena je len jednou časťou filozofie, ktorá sa nachádza v protiklade k myšlienke, že poslušnosť je cnosť. Hovorím o filozofii, ktorá sa dostala do širšieho povedomia, aspoň teda v Spojených štátoch v 50. rokoch. Od testu SAT, cez Johnatana Kozolu až k Šiestim pilierom sebaúcty Nathaniela Brandena, túto sieť myšlienok teraz rozšírim ešte ďalej.

[v podcaste nasleduje rozhovor s Ayn Rand o objektivizme]

Tento rozhovor z roku 1959 s Mikom Wallaceom bol začiatkom takmer pol storočia dlhého pošliapavania Ayn Rand a jej filozofie objektivizmu v populárnej kultúre. V súčasnosti ju mnoho ľudí bohužiaľ považuje za filozofiu slúžiacu na ospravedlňovanie sebeckosti, čo je veľmi vzdialené pravde. Posmech a odmietnutie objektivizmu Ayn Rand, sú veľmi dôležité pre zachovanie štruktúr v dnešnej spoločnosti. Ako Mike Wallace povedal na začiatku rozhovoru: Jej filozofia hrozí útokom na koreň zla, o ktorom stále hovorím, aj keď Mike Wallace ho nazval štátom a náboženstvom. Tieto základy musíme ochraňovať a udržiavať, sú predsa našou tradíciou, že? To predsa nemôžeme spochybňovať. Nie som uctievač Ayn Rand, rozhodne nebola dokonalá. Nedokázala formulovať politickú filozofiu, ktorá by bola konzistentná s objektivizmom, o ktorom hovorila. Jej nasledovníci sa vydali aj zlým smerom. Ale je dôležité, aby sme sa pozreli na jej prácu, nie ako na cintorín myšlienok, ale ako na záhradu myšlienok. Jedna z krásnych a dôležitých vecí, ktorá v tejto záhrade vyrástla, je filozofia slobody, o ktorej som už hovoril na konci minulej epizódy. Veci, ktoré Rand hovorí sa môžu zdať drsné, útočné, môžu ísť proti všetkému, čomu sme boli vyučovaní a vycvičovaní veriť. Zo svojej osobnej skúsenosti môžem povedať toto: Keď nedávate vaše vlastné šťastie na prvé miesto, keď nedávate svoju sebaúctu a vaše hodnoty ako ľudské bytosti nad vonkajšie záujmy, ste pre ostatných ľudí k ničomu. Túto skúsenosť som získal ťažko, po neúspechoch v práci aj v osobných vzťahoch. Objavenie a prijatie jej myšlienok a následná filozofia, ktorá z nich vzišli, ma odviedla od osemnásteho roku sedenia v lavici, kde som musel robiť úlohy, ktoré mi oznamovala nejaká autorita stojaca pred triedou, keď som nasledoval svoj ​​cieľ vstúpiť do štátneho vzdelávacieho systému za účelom vyučovania nezmyslov pasívnym deťom a priviedli ma k nájdeniu svojej vlastnej cesty ako učiť, cesty, ktorá sľubovala viac úspechu a uspokojenia, a čo je najdôležitejšie, konzistentnosť s tým, čo som považoval za morálne a cnostné. Nie som Tony Robbins; čo sa týka kariéry, môjho osobného a emocionálneho života, mám pred sebou rozhodne ešte dlhú cestu, ale som si istý, že teraz kráčam po správnej ceste.

Na základe už vysloveného, poďme odpovedať na otázku kritického myslenia, ktoré som položil na začiatku. Prečo je poslušnosť v skutočnosti opakom cnosti? Pričom poslušnosťou myslím poslušnosť voči autoritám, slepú poslušnosť, bezvýhradnú poslušnosť k ľuďom, ktorí sa vám snažia vnútiť svoju vôľu. Tu je citát autorky a filozofky Ayn Rand: "Ak by som hovorila vašim jazykom, povedala by som, že jediným morálnym prikázaním je: Premýšľaj. Ale morálne prikázanie je samo o sebe protirečenie. Morálne je zvolené, nie vynútené. Pochopené, nie podriadené. Morálna hodnota je racionálna a rozum neprijíma žiadne prikázanie. "Vidíme, ako filozofia slobody vychádza z jej myšlienok. Filozofia slobody hovorí: Cnosť existuje len vtedy, keď máme na výber a poslušnosť znamená absenciu výberu, takže slepá poslušnosť znemožňuje existenciu cnosti. Inými slovami cnosť znamená existenciu výberu a poslušnosť pravý opak.

Slepá poslušnosť voči autoritám je iracionálnou formou sebaobetovania. A aby som túto myšlienku trochu rozviedol, chcem, aby ste sa zamysleli nad dopadom výcviku k poslušnosti na tri hodnoty. Prvá je rozum, druhá je účel a tretia sebaúcta. Prečo tieto tri hodnoty? Ako hrdý majiteľ sám seba je vašou zodpovednosťou sa vzdelávať, riadiť sám seba a nájsť patričnú motiváciu k tomuto smeru. Žiadny človek to nemôže urobiť za vás. Váš rozum je vašim základným nástrojom pre získavanie vedomostí. Mylne sa domnievame, že veci ako je štátne vzdelávanie, učebnice alebo aj dobrá kniha, sú nástroje pre získavanie vedomostí. Ale ak by ste vzali tú najlepšiu knihu, najviac vzdelávaciu na celom svete, otvorili ju na najhodnotnejšej strane a dali ju pred koňa, banán alebo vysávač, nič by sa nestalo. Ale ak ju dáte pred uvažujúceho človeka, ako ste vy, tak sa otvoria nové možnosti. Vedomosti, ktoré získate použitím Vášho rozumu budú produktívne, dajú vzniknúť veciam, ktoré ste si zvolili na základe vašich hodnôt, cieľov a ambícií. Produkt je dosiahnutý pomocou účelu, ktorý je tým smerom, ktorým sme sa vydali k našim zvoleným cieľom. Sebaúcta je motivačným faktorom. Je ťažké sa pohybovať určitým smerom k cieľu, ak necítite, že ste toho cieľa hoden. Som presvedčený o tom, a rozhodne to nie je moja vlastná myšlienka, že musíte začať premýšľať o sebe viac v zmysle hrdinu, ktorý sa vydal na cestu, ktorá má za cieľ väčší osobný úspech, na dosiahnutie vášho potenciálu. Nežijete a neexistujete pre účel niekoho iného, nie 5 % času, 10 %, 34 %, len v pondelok, len v utorok. Koľko percent vášho času venujete cieľom niekoho iného, ak je to niekto neznámy, ktorému na vás nezáleží, presne z toľkých percent ste otrokom. Existujeme pre svoj ​​vlastný účel.

Tiež nám hovoria, že by sme sa mali obetovať pre iluzórny koncept zvaný všeobecné blaho. Nič také ale neexistuje, je to len všeobecné označenie, vymyslené ľuďmi, ktorí silno dúfajú, že sa nikdy nedozviete veci, ktoré vám práve hovorím: Že existujete pre svoj ​​vlastný účel. Nanešťastie ľudia, ktorí nechcú, aby ste prišli k poznaniu, nemusia spoliehať len na nádej. Počas dlhej ľudskej histórie títo ľudia, megaloman, mali spoľahlivé systémy, ktoré mohli použiť k svojim cieľom. Počas väčšiny z posledných dvoch tisíc rokov, boli najspoľahlivejším typom kontroly náboženstva. V posledných storočiach prevládla utilitaristická myšlienka etiky, že je úlohou malej skupiny vládnucich elít poskytnúť čo najväčšie dobro čo najväčšiemu počtu ľudí. Tá opäť splnila svoj ​​účel veľmi dobre, pričom účelom mám na mysli pestovanie masovej poslušnosti, nie poskytovanie najväčšieho dobra pre čo najväčší počet ľudí. Výsledkom nadvlády väčšinou býva, bez ohľadu na čas a miesto, útlak, krvavé vojny a sebaobetovanie. Za posledné storočie v modernom svete bola myšlienka, že sebaobetovanie, uniformita a poslušnosť sú cnosti, rozšírené medzi ľuďmi pomocou štátneho vzdelávacieho systému. Napriek všetkému pokroku, všetkým zmenám, ktoré ste zaznamenali počas vášho života – veda, technológia, komunikácia; veľmi sa nemenia nikdy. Vyšinutí ľudia stále túžia po moci, a keď ju dosiahnu, stanú sa jej ešte viac vyšinutí a mocou opití. Nezáleží na tom, aký si obliekajú kostým, na ktorej stoličke sedia, aký majú titul alebo akej slávy sa im dostáva a ktorými procedúrami ospravedlňujú získanie ich moci nad ostatnými. Definícia moci a jej dôsledkov je stále rovnaká v priebehu celej ľudskej histórie. Tento druh nadvlády je umožnený masovou poslušnosťou. Pre ľudí túžiacich vládnuť je výcvik poslušnosti najdôležitejšou lekciou na svete a zároveň tou najdeštruktívnejšou pre vás. Teraz by som chcel niečo prečítať a potom by som sa rád pozrel na tri hodnoty, ktoré som spomínal a v akom sú stave po dvanásťročnom výcviku poslušnosti, ktorým sme všetci prešli. Úryvok je z románu Atlas Shrugged od Ayn Rand: „Aby mohol človek žiť, musí sa riadiť tromi hodnotami: rozumom, účelom a sebaúctou. Rozum ako jeho jediný nástroj na získavanie vedomostí. Účel ako výber šťastia, ktorý musí vnímať, aby šťastie dosiahol a sebaúcta ako jeho istota, že je jeho myseľ schopná myslieť a on sám je hoden šťastia, čo znamená hoden žiť. Z týchto troch hodnôt vyplývajú všetky ľudské cnosti.“

Pre zachovanie masovej poslušnosti, systémov moci a autorít sú mocichtivý ľudia veľmi zruční vo zveličovaní a prilákaní pozornosti k iluzórnym výhodám ich činov, zatiaľ čo úplne zahmlievajú náklady a následky. Najlepší príklad je v každom jednotlivcovi. Prijímame myšlienku, že naše životy sú dobré kvôli týmto systémom, bez toho aby sme si uvedomili náklady obetovanej príležitosti v rámci núteného života pod nimi. Väčšina ľudí tak bez problémov vymieňa rozum, účel a sebaúctu za ilúziu služieb a ochrany poskytovanej úradmi, ktoré vznikajú a sú udržiavané pomocou porušenia ich vlastníckych práv a ich vlastníctva seba samého. Po dokončení výcviku poslušnosti, ktorý je nevyhnutný pre život a pre tolerovanie tohto iracionálneho a neúctivé systému, je rozum nepotrebný. Ostatné za vás budú vykonávať väčšinu premýšľania o dôležitých veciach, účel bude stanovený vo veľkej miere ostatnými a vaša sebaúcta bude meraná ochotou vzdať sa prvých dvoch hodnôt v prospech iluzórnych spoločenstiev alebo všeobecného blaha. Toto sú ciele moderných štátnych vzdelávacích systémov, a ak sa pozrieme na väčšinu ľudí v spoločnosti, v rámci ktorej dnes žijeme, uvidíme, že boli z veľkej časti splnené. Znovu by som vám chcel pripomenúť Alexandra Inglisa, a ako Gatto zhrnul myšlienky, o ktorých Inglis písal. Oných šesť cieľov modernej školskej dochádzky:

„1. Funkcia prispôsobenia a adaptácie. Školy majú ustanoviť fixné zvyky reakcie voči autoritám, čo samozrejme absolútne znemožňuje kritický úsudok. Tiež to takmer ničí prístup založený na vyučovaní užitočných a zaujímavých vecí, pretože nemôžete preveriť reflexívne poslušnosť, kým neviete, či môžete donútiť deti učiť sa a robiť hlúpe a nudné veci.“ Týmto môžeme zamávať rozumu.

„2. Integračná funkcia. Tá by mohla byť nazvaná funkciou konformity, pretože sa usiluje o čo najväčšiu podobnosť medzi deťmi. Ľudia, ktorí sa prispôsobia, sú predvídateľní, čo je veľmi užitočné pre tých, ktorí chcú ovládať a manipulovať s veľkou pracovnou silou.“ Tento bod predstavuje koniec rozumu a účelu.

„3. Diagnostická a riadiaca funkcia. Škola by mala určiť patričnú spoločenskú úlohu každého študenta, čo je dosahované pomocou zaznamenávania výsledkov matematicky a neformálne do kumulatívnej evidencie v zmysle vašej trvalej evidencie. Áno, aj vy jednu máte.“ Dovidenia rozumu, účelu i sebaúcte.

„4. Odlišujúca funkcia. Akonáhle bola ich spoločenská rola diagnostikovaná, deti by mali byť rozdelené podľa spoločenskej roly a vyškolené len do ich povolenej úrovne v spoločenskej mašinérii – a ani o krok ďalej. Pritom autority tvrdia, že deti majú dosiahnuť svoje maximum…“ Znovu koniec rozumu, účelu i sebaúcty.

„5. Selektívna funkcia, ktorá sa vôbec netýka ľudských možností, ale Darwinovej teórie o prírodnom výbere aplikovanej na uprednostňované rasy. Stručne povedané, ide o snahu pomôcť prirodzenému poriadku vedomými pokusy o vylepšenie ľudského plemena. Školy majú dostatočne jasne označiť nespôsobilých – zlými známkami, pomocným umiestnením a ostatnými trestami – aby boli ich rovesníkmi považovaní ako podradní a v podstate ich odrezali od reprodukčného banku. K tomu sú určené tie malé poníženia od prvej triedy vyššie: odplaviť špinu do kanála.“ Zbohom sebaúcte.

"6. Prípravná funkcia. Spoločenský systém nepriamo vyjadrený týmito pravidlami bude vyžadovať elitnú skupinu správcov. K tomuto účelu bude malá časť detí v tichosti vyučovaná ako riadiť tento pokračujúci projekt ako dohliadať a ovládať zámerne otupenie populácii, aby vláda mohla pokračovať nespochybňovaná a aby mali korporácie k dispozícii poslušnú pracovnú silu.

Toto je bohužiaľ účel povinného štátneho vzdelávania v tejto krajine."

Ak sa pozrieme na predmet štátneho záujmu, a ako zlyháva takmer vo všetkých sférach, v prípade vzdelávania a týchto šiestich cieľov to vyzerá, že štát udrel klinec po hlavičke. Ale tieto problémy a výcvik poslušnosti majú riešenie a východisko Prvým krokom k tomuto riešeniu je uvedomenie si, že zmieňovaný výcvik sa vo vašom živote odohral. Dnes vás zanechám s jednou myšlienkou, ktorá vám možno pomôže nájsť cestu, ak na nej už nie ste. Nie ste prostriedkami k cieľom niekoho iného. Ste vaším vlastným cieľom.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.