Prečo je voľné vekové miešanie kľúčové pre detské sebavzdelávanie.

My dospelí si lichotíme, keď si myslíme, že sme tými najlepšími vzormi, radcami a učiteľmi pre naše deti. Deti však omnoho viac zaujímajú iné deti ako dospelí. Zvlášť sa zaujímajú a sú pripravené učiť sa od tých, ktorí sú o trošku starší, teda len o trošku ďalej vo svojom vývoji, ale nie príliš ďaleko. Malé deti priťahujú staršie deti a staršie deti sú zas priťahované k dospievajúcim. Dospelosť je pre malé deti príliš ďaleko, aby sa o ňu dôrazne zaujímali. Aj preto je vekové miešanie pre sebavzdelávanie kľúčové.

V predchádzajúcich dvoch článkoch som sa písal o význame vekovo premiešaných hier. Popisoval som, že umožňujú a sprístupňujú mladším deťom robiť činnosti, ktoré by nemohli robiť s rovesníkmi a ukazoval, ako vekovo premiešaná hra znižuje súťaživosť a napomáha kreativite a experimentovaniu. Dnes by som rád ukončil túto sériu o vekovom miešaní tým, že popíšem niektoré spôsoby, ktorými vzájomná prítomnosť starších a mladších detí podporuje sebavzdelávanie. Aj v tomto článku budú moje príklady pochádzať z pozorovaní na škole Sudbury Valley, kde sa študenti vo veku od 4 rokov až do stredoškolského veku voľne a slobodne hrajú celý deň.

Mladšie deti chcú robiť to, čo robia starší.

Jedného slnečného rána som sedel v blízkosti školského ihriska a sledoval dve 10-ročné dievčatá, ako sa jednoducho a nenútene hrajú na šmýkačke. V blízkosti stálo 6-ročné dievča, ktoré ich uprene sledovalo, potom vyliezlo na šmýkačku a začalo sa opatrne spúšťať samo. Pre ňu to bola výzva. Išla s pokrčenými kolenami a s rukami pripravenými chytiť sa zábradlia, ak by stratila rovnováhu. Tiež som si všimol, že staršie dievčatá zostali vedľa šmýkačky a starostlivo ju sledovali pripravené chytiť ju, ak by spadla. Jedna povedala, „Nemusíš to robiť, môžeš sa len skĺznuť“, ale malé dievča pomaly pokračovalo a bolo hrdé, keď došlo až do konca. Onedlho potom začali dve staršie dievčatá liezť po stromoch a mladšie dievča ich nasledovalo. Dievčatko bolo jasne motivované robiť s úsilím to, čo staršie dievčatá robili s ľahkosťou. Toto je len jedno z mnohých pozorovaní mladších detí, ktoré napodobňujú správanie starších. Deti, ktoré ešte nie sú schopné hrať strategické hry, čítať, vykonávať zložitejšie operácie s počítačom alebo sa zúčastniť pokročilejších atletických aktivít, sú motivované sledovať tieto aktivity u starších detí a následne ich realizovať samy. V našej štúdii o tom, ako a prečo sa deti na škole naučia čítať, nám niektoré deti prezradili, že chceli čítať, pretože starším deťom závideli, že to už vedia a následne sa bavia o tom, čo čítali. Ako to povedal jeden študent: „Chcel som mať rovnakú schopnosť ako ony, chcel som sa stať členom ich klubu.“

Mladšie deti však len tak slepo nenapodobňujú staršie deti. Najskôr ich pozorujú, premýšľajú o tom, čo vidia, a začleňujú to, čo sa naučia, do svojho správania spôsobom, ktorý im dáva zmysel. Vďaka tomu môžu aj chyby a nezdravé správanie starších detí poskytovať mladším deťom pozitívne lekcie. Mladšie deti neustále hovoria o tom, čo majú a čo nemajú rady na aktivitách starších detí okolo nich. Negatívne vzory môžu byť pre nich rovnako užitočné ako tie pozitívne. „Neurobím to, čo robí X, pretože vidím, koľko problémov mu to spôsobuje.“

Deti sa tiež ohromne veľa naučia len tým, že počúvajú rozhovory starších, aj keď s nimi priamo nehovoria. Prostredníctvom počúvania komunikácie a myšlienok starších detí, ktoré sú sofistikovanejšie ako ich vlastné myšlienky, ale nie oveľa viac, aby boli mimo ich dosahu, si rozširujú vlastnú slovnú zásobu a rozsah svojich myšlienok.

Staršie deti sa nechávajú inšpirovať mladšími.

Nie sú to len mladšie deti, ktoré si rozširujú obzory vo vekovo premiešanom prostredí. V Sudbury Valley sú staršie deti inšpirované hrami a snahou mladších pokračovať v aktivitách, ktoré by už pravdepodobne vo vekovo oddelenom prostredí nerobili. Pokračujú napríklad v hraní sa s kockami, hlinou, pastelkami alebo farbami. Vďaka tomu sa mnoho z nich stane v týchto aktivitách mimoriadne zdatnými. Škola Sudbury Valley už vychovala pozoruhodné množstvo úspešných kreatívnych umelcov a ja predpokladám, že vekovo premiešané prostredie s tým veľmi súvisí.

Staršie deti sú vynikajúci pomocníci a radcovia, čiastočne aj preto, že nepomáhajú alebo neradia priveľa

Deti častejšie žiadajú o pomoc alebo o radu staršie dieťa ako dospelého, aj keď je dospelý k dispozícii. Určite pre to existuje mnoho dôvodov, ale podľa mňa jeden z hlavných súvisí s kontrolou.

Deti hľadajúce pomoc alebo radu nechcú stratiť svoju vlastnú kontrolu nad svojou aktivitou. Nechcú viac pomoci ako tú, o ktorú požiadali a samy sa chcú rozhodnúť, či prijmú to, čo im ponúkajú. Pretože dospelých považujú za autority, je pre deti ťažké odmietnuť ich pomoc alebo odísť, ak je rada nad rámec ich žiadosti. Staršie deti skôr než dospelí neposkytnú viac pomoci, ako menšie dieťa chce a potrebuje. Staršie deti sa neobávajú o dlhodobý vývoj dieťaťa, ktoré ich požiadalo o pomoc alebo o to, či pôsobia ako skvelí učitelia a radcovia, a tak poskytnú len tú pomoc, o ktorú ich žiadali, čo je presne to, čo mladšie dieťa potrebuje.

Napríklad v jednom pozorovaní Jaya Feldmana požiadala 5-ročná Sue 8-ročnú Anne, aby jej pomohla navliecť niť do ihly, aby mohla dokončiť náramok, ktorý vyrábala.[1] Potom čo Anne navliekla niť, Sue pokračovala vo svojej práci sama, bez ďalšej pomoci, hoci mala s náramkom problémy a robila veľa chýb. Keby Sue požiadala o pomoc dospelého namiesto staršieho dieťaťa, dospelý by pravdepodobne ostal nablízku a ďalej jej pomáhal s projektom, čo by viedlo k tomu, že by Sue nebola na svoj výtvor hrdá. Sue jednoznačne nechcela ďalšiu pomoc, aj keď bol tento projekt pre ňu zložitý, a tak bolo bezpečnejšie požiadať o pomoc 8-ročnú. [Poznámka: Mená študentov som v tomto a v ďalších príklade zmenil.]

V tomto spočíva cenné ponaučenie o pomáhaní deťom, ktorú sa my dospelí môžeme od detí naučiť: Neposkytujme deťom viac pomoci alebo rád než žiadajú! Keď tak o tom premýšľam, rovnaká lekcia platí aj pre pomáhanie dospelým. Ja viem, že keď žiadam o pomoc, nežiadam o dozor. Chcem len tú pomoc, o ktorú som požiadal. Zvyšok chcem urobiť sám, aj keď budem robiť chyby. Príliš nápomocný pomocník by ma obral o pocit slobody, sebakontroly a hry.

Staršie deti sú vynikajúcimi učiteľmi mladších, čiastočne aj preto, že nie sú pred nimi príliš ďaleko.

Daniel Greenberg túto myšlienku opísal v jednej zo svojich kníh o Sudbury Valley: „Deti sa milujú učiť od ostatných detí. V prvom rade je to často jednoduchšie. Detský učiteľ je bližšie k problémom študenta ako dospelý, pretože podobnými problémami prechádzal relatívne nedávno. Vysvetlenia sú tak väčšinou jednoduchšie, lepšie, a obsahujú menej tlaku, menej hodnotenia.“[2]

Nielenže sú detské vysvetlenia jednoduchšie, ale pretože pochádzajú od niekoho vekovo blízkeho, je jednoduchšie ich spochybniť. Sú to skôr myšlienky na inšpiráciu ako nemenná pravda, a pochopenie vychádza z premýšľania, nie zo slepej poslušnosti. Tu je príklad z ďalšieho pozorovania Jaya Feldmana: 8-ročný Ed sa sťažoval 14-ročnému Arthurovi o tom, ako ho dvaja chlapci provokujú prezývkami, ktoré sa mu nepáčia. Arthur povedal Edovi, že by mal na nich podať sťažnosť Súdnej komisii. Ed potom povedal, „Oni však majú slobodu vyjadriť sa.“ Arthur po chvíli premýšľania odpovedal, že sloboda vyjadriť sa znamená to, že majú právo také veci hovoriť, ale Ed má na druhej strane právo na to, aby ich nemusel počúvať. Ed po chvíli premýšľania povedal, „OK.“[3] Všimnite si, že v tomto príklade sa Ed cítil byť dostatočne slobodným na to, aby spochybnil Arthurov návrh, a toto spochybnenie viedlo k novej myšlienke. Tiež si všimnite elegantný jazykový prejav. Veľké myšlienky boli vyjadrené niekoľkými jednoduchými slovami.

Staršie deti si rozširujú svoje vlastné poznanie prostredníctvom vysvetľovania.

Každý, kto bol kedy učiteľom vie, že vyučovaním iných sa naučíme oveľa viac, ako keď nás niekto vyučuje. Požiadavka poskladať myšlienky do slov, ktorým môžu ostatní rozumieť a potreba premýšľať o námietkach, ktoré môžu ostatní mať, nás vedie k hlbokému premýšľaniu o tom, čo si myslíme, že vieme. Často nás to potom vedie k lepšiemu pochopeniu, než aké sme mali predtým. Vo vekovo premiešanom prostredí sa môžu nielen dospelí, ale aj deti učiť prostredníctvom výučby ostatných. V predchádzajúcom príklade sa počas konverzácie naučil 14-ročný Arthur ako učiteľ pravdepodobne rovnako veľa ako 8-ročný Ed. Edova námietka k Arturovmu návrhu viedla Arthura k ďalšiemu premýšľaniu a rozšíreniu jeho vysvetlenia spôsobom, o ktorom by možno inak nepremýšľal. Obe strany pravdepodobne opustili konverzáciu s hlbším pochopením školskej demokracie.

Ako ďalší príklad sa zamyslime nad prípadom, kedy staršie dieťa hrá šach alebo nejakú inú strategickú hru s mladším, pričom ho počas hrania učí stratégiu. Keď staršie dieťa povie, že ťah A by bol lepší než B, mladší sa spýta, „Prečo?“ Aby skúsenejší hráč mohol odpovedať, nemôže sa spoľahnúť len na inštinkt, ktorý si vďaka skúsenostiam vyvinul, ale musí tento dôvod vyjadriť slovami. Musí premeniť svoje implicitné šachové znalosti do vedomých explicitných znalostí, vďaka čomu sa stane lepším šachistom. Podobné príklady sa odohrávajú v každom prípade výmeny vedomostí a myšlienok medzi ľuďmi, ktorí sa cítia dostatočne slobodní, aby sa pýtali.

Staršie deti si prostredníctvom pomáhania mladším vyvinú empatiu a opatrovateľské schopnosti.

Ešte cennejšie než kognitívne poznatky načerpané interakciami s mladšími deťmi sú poznatky morálne. Aby sa z detí stali zodpovedné, etické bytosti, potrebujú sa naučiť starostlivosti o iných. Pozorovania v mnohých kultúrach ukázali, že chlapci aj dievčatá sa správajú oveľa starostlivejšie voči deťom, ktoré sú o niekoľko rokov mladšie, než k svojim vrstovníkom. Zdá sa, že interakcia s mladšími deťmi vyvolávajú opatrovateľské inštinkty, ktoré sú ukryté v každom z nás. Jedna štúdia z Kene ukázala, že chlapci, ktorí sa doma starali o svojich mladších súrodencov, sa správali menej agresívne a láskavejšie voči svojim vrstovníkom ako chlapci, ktorí takúto príležitosť nemali.[4] Zdá sa, že opatrovateľské inštinkty sú posilnené prostredníctvom interakcií s mladšími deťmi a akonáhle sú posilnené, zovšeobecnia sa aj na rovesníkov.

V škole Sudbury Valley môžeme každý deň vidieť mnoho príkladov starších detí starajúcich sa o mladšie. Staneme sa svedkami toho, ako staršie deti čítajú mladším, ktoré im sedia na kolenách; ako staršie deti pomáhajú mladším nájsť stratené veci alebo opraviť veci, ktoré sa pokazili; a ako staršie deti povzbudzujú mladšie pri ich každodenných aktivitách. Jedny z najzaujímavejších scén sú tie, kde staršie deti kritizujú mladšie za ich zlé správanie voči ešte mladším deťom. Napríklad v jednom prípade sme pozorovali 10-ročné dievča, ako vysvetľuje trom 6– až 8-ročným dievčatám, prečo by mali nechať jednu 4-ročnú pripojiť sa k ich hre. „Ako by ste sa cítili na jej mieste?“, povedala. V ďalšom prípade sme pozorovali 17-ročného chlapca, ako napomína 13-ročného za jeho nevľúdny spôsob, ktorým odmietol 8-ročného chlapca, ktorý sa s ním chcel hrať. Toto napomínanie, ktoré sme v týchto príkladoch počuli, bolo oveľa efektívnejšie od starších detí, ako keby bývalo prišlo od dospelých.

Posledné tri články by som zhrnul nasledovne. Vekovo premiešané prostredie:

• umožňuje mladším deťom zúčastniť sa aktivít, ktoré by nemohli vykonávať samy alebo len s rovesníkmi;
• podporuje nesúťaživé a kreatívne formy hier, ktoré sú ideálne pre získanie nových schopností;
• umožňuje tým, ktorí sú popredu či pozadu nájsť priateľov na rovnakej úrovni;
• dovoľuje mladším deťom inšpirovať sa aktivitami starších a naopak;
• umožňuje mladším deťom získať pomoc a rady bez toho, aby stratili svoju autonómiu;
• umožňuje starším deťom učiť sa prostredníctvom vyučovania iných;
• umožňuje starším deťom precvičovať si starostlivosť o mladšie a vyvinúť si zmysel pre zodpovednosť.

Keď deti oddeľujeme podľa veku, ako napríklad v klasickej škole alebo aj v iných prostrediach, ochudobňujeme ich o toto všetko. Okrádame ich o príležitosti plne využiť svoje prirodzené a hravé spôsoby učenia jedného od druhého.

---

[1] Feldman, J. (1997). The educational opportunities that lie in self-directed age mixing among children and adolescents. Ph.D. dissertation, Department of Psychology, Boston College, 1997.

[2] Greenberg, D. (1987). Free at last: the Sudbury Valley School. Framingham, MA: SudburyValley School Press.

[3] Gray, P. & Feldman, J. (2004). Playing in the Zone of Proximal Development: Qualities of Self-Directed Age Mixing Between Adolescents and Young Children at a Democratic School. American Journal of Education, 110, 108–145.

[4] Ember, C. R. (1973).Feminine task assignment and the social behavior of boys. Ethos, 1, 424–439.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.