Vekovo premiešané hry sú omnoho zábavnejšie ako hry s rovesníkmi

Počas dlhej ľudskej histórie sa detské hry vždy odohrávali vo vekovo premiešaných prostrediach. Deti prakticky nikdy neboli oddelené podľa veku a biologické základy pre hru sa vyvíjali práve v takom prostredí. Antropológovia študujúci hry v skupinách lovcov a zberačov zistili, že typická skupina hrajúcich sa detí mohla mať vekové rozpätie od 4 do 12 alebo od 8 do 17 rokov. Keď pozorujeme hry vo vekovo oddelených prostrediach (akým je napríklad školské ihrisko), kde sa šesťroční môžu hrať len s inými šesťročnými deťmi a dvanásťroční iba s dvanásťročnými, pozorujeme artefakt modernej doby. Štúdium detskej hry vo vekovo oddelených prostrediach je podobné štúdiu opíc v klietke; pozorujeme správanie v neprirodzených a obmedzených podmienkach. Opice v klietkach sa správajú oveľa agresívnejšie a dominantnejšie ako opice v divočine, a to isté platí pre deti vo vekovo oddelených prostrediach v porovnaní s vekovo premiešaným.

V predchádzajúcom článku som popisoval, ako vekovo rozmanité hry umožňujú mladším deťom zapájať sa do aktivít, ktoré by pre nich boli príliš náročné, ak by ich robili samy alebo s rovesníkmi. V tomto článku sa budem zaoberať niektorými kvalitatívnymi rozdielmi medzi vekovo oddelenými a premiešaným hrami.

Vekovo premiešaná hra je menej súťaživá, kreatívnejšia a viac napomáha k precvičovaniu nových zručností.

Vekovo premiešaná hra je skrátka hravejšia ako vekovo oddelená. Keď deti podobného veku hrajú hry, súťaživosť môže narušovať zábavu. To je obzvlášť pravdou v našej súčasnej kultúre, ktorá toľko zdôrazňuje víťazenie a všetky možné spôsoby určovania, kto je lepší, a to všetko podporuje aj náš konkurenciu podporujúci školský systém hodnotenia. Naproti tomu, keď sa spolu hrajú deti rozdielneho veku, pozornosť sa presunie od snahy zvíťaziť k zábave. Staršie, väčšie a zdatnejšie dieťa nemôže byť hrdé na to, že porazí omnoho mladšieho, a mladší neočakáva, že porazí staršieho. A tak sa hrajú uvoľnene a s radosťou, a svojvoľne menia pravidlá tak, aby to bola zábava a zároveň výzva pre všetkých zúčastnených. Hravá atmosféra podporuje kreativitu, experimentovanie a učenie nových zručností, zatiaľ čo vážna atmosféra tieto pozitívne kvality tlmí a vedie človeka k zabúdaniu už naučených zručností (o tomto tvrdení budem diskutovať v niektorom z budúcich článkov).

Moje vlastné systematické štúdie vekovo premiešaných hier sa odohrávali predovšetkým v škole Sudbury Valley, kde sa študenti od 4 do 18 rokov môžu kedykoľvek voľne stretávať s ostatnými členmi školy. V článku, ktorý napísal Michael Greenberg niekoľko rokov po absolvovaní Sudbury Valley, opisuje vekovo premiešaný futbal na škole. Nasleduje trochu rozsiahlejšia citácia z tohto článku, ktorá krásne ilustruje niektoré vlastnosti vekovo premiešaných hier:

„Jedno z detí povie ostatným: „Poďme si zahrať futbal.“ Komukoľvek sa práve chce, príde na ihrisko. Sú tu šesťroční, desaťroční, osemnásťroční, ale aj členovia personálu alebo rodičia, ktorí sa chcú pridať. Hrajú chlapci aj dievčatá. Tímy sú zámerne zvolené tak, aby boli vyrovnané, … čo sa niekedy zabezpečí tým, že jeden tím má navyše jedno "veľké dieťa“, ktoré hrá veľmi dobre a druhý tím armádu šesťročných, aby sa mu plietli do cesty. Ľudia chcú vyrovnané tímy, pretože hrajú len pre zábavu. Hra s nevyrovnanými tímami nie je zábavná. … Hrá ktokoľvek chce a tak dlho, ako sa mu chce. Vždy sa nájdu aj takí, ktorým ide hlavne o víťazstvo, ale nikto nevyžaduje od ostatných, aby podávali nejaký výkon. Väčšine ľudí je vlastne úplne jedno, kto zvíťazí.

Možno budete mať dojem, že ľudia sa potom nesnažia hrať najlepšie ako vedia, ale to nie je pravda. Hra je zábavou len vtedy, ak sa naozaj snažíme a ak je hra pre nás výzvou, čo je jedným z dôvodov, prečo ľudia vôbec vymysleli hry ako futbal. Bezdôvodné behanie po okolí začne byť po chvíli nudné, ale behanie s cieľom kopnúť loptu medzi dve tyče, ktoré strážia súperi z druhého tímu snažiacich sa vás zastaviť – to je zábavné a vzrušujúce.

Ľudia, ktorí športujú rovnako ako my na škole, sa naučia oveľa zásadnejšie životné lekcie ako tí, ktorí sa zúčastňujú prísne riadených a výkonovo orientovaných športov. Naučia sa spolupracovať ako tím. Nie je to však tímová spolupráca v zmysle „my proti nim“, ale spolupráca rôznych ľudí s rôznymi talentami a organizácia za účelom dosiahnutia spoločného cieľa, čo je predpokladom pre tímovú spoluprácu v bežnom živote. Naučia sa vynikať, ale nie tým, že „sú najlepší“, ale tým, že si stanovujú vlastné ciele, ktoré sa snažia dosiahnuť. To isté sa potom snažia realizovať aj v živote.

Mám 23 rokov a futbal som hrával často. Bolo by odo mňa hlúpe snažiť sa byť lepší ako osemroční, ktorí sa okolo mňa zhromaždili vždy, keď som chcel kopnúť do lopty. Myslím, že títo osemroční sú príliš zaneprázdnení behaním za deťmi, ktoré sú skoro o meter vyššie, než aby sa starali o to, kto z osemročných je najlepší. V tejto hre, rovnako ako v reálnom živote, sú jediné štandardy, na ktorých naozaj záleží tie, ktoré si nastavíme sami pre seba. Jedna z hlbokých právd naučených na tejto škole je, že sme všetci natoľko rozdielni, že tlak rovesníkov a porovnávanie vôbec nedávajú zmysel. Keď ste jedenásťročný a máte možnosť hrať sa len s ďalšími jedenásťročnými, je veľmi ťažké vidieť túto hlbokú pravdu, ktorá dáva zmysel vynikaniu.

Taktiež sa zároveň naučíte zodpovednosti a sebaovládaniu. Za tie roky hrania fyzicky náročných hier, ako je americký futbal, futbal a basketbal, sa nikto vážnejšie nezranil, okrem ľahkých odrenín a modrín. Ľudia hrajú všetky tieto športy v bežnom oblečení bez akýchkoľvek štandardných chráničov, ktoré sa bežne na iných školách vyžadujú. Ako je možné, že ľudia s chráničmi sa pri týchto športoch zrania tak často? Existuje jednoduché vysvetlenie. V prísne riadenom a na výkon orientovanom spôsobe pohľadu na šport (alebo na život) sa stane opatrnosť, aby sme nikoho nezranili, menej dôležitá ako výhra. Potom už nezáleží na tom, koľko budeme hovoriť o dobrom a férovom športovom správaní alebo koľko chráničov si oblečieme. Vždy dôjde k zraneniam. Keď pristúpime k športu (alebo k životu) ako k zábavnému a vzrušujúcemu procesu, alebo ako k niečomu, čo robíme len z čistej radosti a krásy, potom sa stane ohľaduplnosť voči ostatným a tolerancia k ich užívaniu si toho istého procesu najvyššou prioritou.

Účasť v aktivitách, v ktorých je stret fyzicky a vekovo nerovných ľudí transformovaný prostredníctvom tímovej spolupráce, zodpovednosti a osobnej výnimočnosti do jednoty rovnocenných duší získavajúcich zmysluplné skúsenosti, bola jedným z najhlbších zážitkov môjho života. Som si istý, že na ostatných to malo rovnaký dopad.“[1]

V našich systematických pozorovaniach v Sudbury Valley sme spolu s Jayom Feldmanom zaznamenali mnoho prípadov vekovo premiešaných hier, ktoré zodpovedali popisu Michaela Greenberga. Napríklad Jay raz pozoroval vysokého pätnásťročného chlapca, ako hrá basketbal so skupinou oveľa menších osem až desaťročných detí. Starší chlapec takmer nestrieľal, väčšinu času strávil driblovaním, zatiaľ čo banda malých chlapcov sa mu snažila zobrať loptu. Potom nahral svojmu jedinému osemročnému spoluhráčovi a povzbudil ho, aby vystrelil. Driblovaním a nahrávaním skôr než strieľaním urobil starší chlapec hru zábavnou a zároveň náročnou nielen pre mladšie deti, ale aj pre seba samého. Strieľanie na kôš je príliš jednoduché, aby to bola zábava, keď nikto nie je dostatočne vysoký, aby nám strely blokoval, ale driblovanie skrz bandu malých detí, ktoré sa nám snažia zobrať loptu, je dobrým a zábavným spôsobom, ako si zlepšiť driblovanie. Tu je ďalší príklad z jedného z našich článkov, ktorý ilustruje kreatívnu a veselú povahu vekovo premiešaných hier:

„Vo vekovo premiešanej hre na dobytie vlajky sa jeden tím, Veľkí ľudia, skladal z troch dospievajúcich a jedného jedenásťročného. Druhý tím, Hordy, sa skladal z desiatich štyri až osemročných detí a jedného dvanásťročného. Štvorročný Larry často behal za nepriateľskú líniu a nechával sa zajať sedemnásťročným Samom, ktorý sa s ním veselo hral. Potom, čo Larryho položil na zem, Larry veselo odkráčal späť na svoje územie bez toho, aby išiel do väzenia. Často jeden či viac hráčov z Veľkých ľudí vkročilo do nepriateľského územia nie preto, aby získali vlajku, ale aby len tak behali a chytali bandu malých detí. Zdalo sa, že nikto sa príliš nesústredí na víťazstvo, ale keď Hordy konečne získali vlajku, hlasno sa radovali.“[2]

Stolné a kartové hry sa dajú hrať veľmi podobne ako športové – kreatívnym a nesúťaživým spôsobom, pokiaľ sú hráči rôzneho veku. Jay pozoroval mnoho šachových partií, ktoré boli práve v tej dobe na škole populárne. Partie medzi vyrovnanými hráčmi boli pomerne vážne, hráči sa snažili vyhrať. Partie medzi nevyrovnanými hráčmi, ktorí boli často rôzneho veku, boli kreatívnejšie a veselšie. Aby bola hra zaujímavá, starší hráči sa väčšinou nejakým spôsobom handicapovali, napríklad tým, že sa zámerne dostávali do zložitých situácií alebo že mladším hráčom radili. Starší hráči tým experimentovali s novými štýlmi hry, ktoré ešte neboli pripravení použiť vo vážnej partii.

Jeden z najkreatívnejších a najzábavnejších príkladov hier, aké som kedy videl, predvádzali mladšie deti a mladiství, ktorí sa spoločne hrali. Tu je ďalší citát popisujúci jednu takú scénu z nedávneho pozorovania:

„Sedel som v miestnosti na hranie v škole Sudbury Valley. Predstieral som, že čítam knihu a tajne som pozoroval pozoruhodnú scénu. Trinásťročný a dvaja sedemroční chlapci vytvárali len pre zábavu fantastický príbeh o hrdinoch, príšerách a bitkách. Sedemroční chlapci radostne vykrikovali nápady o tom, čo sa stane ďalej, zatiaľ čo trinásťročný chlapec, vynikajúci umelec, spájal tieto nápady do súvislého príbehu a kreslil scény na tabuli takmer rovnako rýchlo, ako ich mladšie deti opisovali. Táto hra pokračovala ďalšiu polhodinu, kým som išiel robiť niečo iné. Cítil som sa poctený, že som si mohol užívať umeleckú tvorbu, ktorú by, ako viem, nemohli vytvoriť iba sedemročné deti a takmer určite by nemohla byť vytvorená iba trinásťročným chlapcom. Bezhraničné nadšenie a kreatívna predstavivosť sedemročných sa spojila s pokročilými rozprávačským a umeleckými schopnosťami trinásťročného, čo poskytlo tú správnu chemickú zmes pre explóziu kreativity, ktorá nastala.“[3]

Vekové miešanie je niekedy prostriedkom porovnávania schopností.

Hlavný zámer tohto článku sa týka hodnoty hry medzi ľuďmi s rôznymi úrovňami schopností. Pred koncom by som však mal ešte spomenúť, že dobrovoľne zvolená hra medzi ľuďmi s relatívne rovnakými schopnosťami je tiež hodnotná. Všeobecne platí, že deti rovnakého veku majú podobnejšie schopnosti ako deti rôzneho veku, ale neplatí to vždy. Vo vekovo premiešanom prostredí môže človek, ktorý je v nejakej oblasti oproti svojim vrstovníkom napred alebo pozadu, nájsť rovnocenných partnerov medzi staršími či mladšími deťmi. Dieťa nemotorné pri šplhaní môže liezť po skalách a stromoch s mladšími deťmi bez toho, aby sa neustále cítilo byť pozadu, a týmto spôsobom sa zlepšovať v šplhaní. Talentovaný jedenásťročný gitarista, ktorého schopnosti prevyšujú jeho rovesníkov, môže hrávať spoločne so staršími deťmi, ktoré sú na jeho úrovni.

Jay pozoroval mnoho prípadov študentov v Sudbury Valley, ktorí boli na svoj vek pokročilí v určitej schopnosti, a ktorí sa často hrali so staršími deťmi. Jedným príkladom je dvanásťročný Randy, vynikajúci šachista, ktorý sa už zúčastnil aj oficiálnych turnajov. Jeho jediní rovnocenní spoluhráči na škole boli Jack (17), Elana (17) a Ken (18). Všetky vážne hry, pomocou ktorých hodnotil svoje napredovanie, hral s týmito staršími študentmi. Nové ťahy a stratégie skúšal v partiách so svojimi rovesníkmi a mladšími deťmi, ale skutočnou výzvou boli až hry so študentmi staršími o päť až šesť rokov.

---

[1] Greenberg, M. (1992). On the nature of sports at S.V.S. and the limitations of language in describing S.V.S. to the world. In D. Greenberg (Ed.), The Sudbury Valley School experience, 3rd ed. Framingham, MA: Sudbury Valley School Press.

[2] Gray, P. & Feldman, J. (2004). Playing in the Zone of Proximal Development: Qualities of Self-Directed Age Mixing Between Adolescents and Young Children at a Democratic School. American Journal of Education, 110, 108–145.

[3] Gray, P. The value of age-mixed play. Education Week, April 16, 2008.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.