Deti hrou trénujú práve tie zručnosti, ktoré najviac potrebujú pre svoj život

Z evolučného hľadiska je hlavnou úlohou hier učenie. Príroda pomocou hry zaručuje u cicavcov tréning práve tých zručností, ktoré im v budúcnosti pomôžu zabezpečiť ich prežitie. Je pomerne jednoduché odhadnúť, akým spôsobom sa mláďa nejakého druhu cicavca bude hrať, ak vieme, čo všetko sa musí v mladosti naučiť. Mláďatá mäsožravcov, napríklad levy a tigre, sa hrajú na stopovanie, naháňanie a skákanie. Mladé zebry a iná koristná zver sa hrá na naháňačku, uhýbanie a únik. Mladé opice sa donekonečna hrajú tak, že sa vzájomne naháňajú a skáču zo stromu na strom. Ľudské deti, ktoré sa musia naučiť oveľa viac ako mláďatá akéhokoľvek iného druhu živočíchov, sa teda pochopiteľne potrebujú hrať omnoho viac ako ktorýkoľvek iný druh.

Tento článok je prvým v sérii článkov o vzdelávacej úlohe ľudských hier. Dnes by som rád ukázal, že univerzálne formy ľudskej hry pozorovateľné v akejkoľvek ľudskej kultúre zodpovedajú rôznorodosti zručností potrebných pre spolunažívanie v prosperite. Z evolučného hľadiska sa nejedná o žiadnu náhodu. Kým sa pustíme do detailnejšieho rozboru jednotlivých kategórií hier, upozorňujem, že sa nejedná o vzájomne sa vylučujúce kategórie. V akejkoľvek hre sa bude pravdepodobne kombinovať viacero týchto typov. Domnievam sa, že si pri ich opise uvedomíte, že jednotlivé kategórie hier považujeme u detí viac alebo menej za samozrejmé, pretože sa s nimi bežne stretávame. Ak je to však možné, pokúste sa nepovažovať hru za samozrejmosť; uvažujte skôr o jej výnimočnej hodnote pre vyvíjajúce sa dieťa.

Pohybové hry

Všetky alebo takmer všetky mláďatá cicavcov hrajú pohybové hry, behajú a skáču, a deti nie sú v tomto smere žiadnou výnimkou. Všetci ľudia sa musia naučiť kontrolovať svoje vlastné telo, aby sa dokázali rýchlo pohybovať v priestore, vyhli sa pádu alebo aby sa rýchlo pozviechali po páde, ktorý sa z času na čas prihodí. V predchádzajúcom článku som uviedol, že batoľatá strávia v priemere 6 hodín denne hravým chodením – chodením, ktoré nemá iný účel ako zábavu. Týmto procesom sa stávajú expertmi na univerzálnu ľudskú zručnosť – chôdzu po dvoch končatinách. Po chôdzi rýchlo nasleduje beh, skákanie, šplhanie, hojdanie a – podľa prostredia, v ktorom sa dieťa vyvíja – aj plávanie, bicyklovanie, korčuľovanie a mnoho ďalších spôsobov, ktorými sa dá zažívať radosť z pohybu. Deti a tiež dospelí sa venujú týmto a mnohým ďalším činnostiam pre zábavu a prostredníctvom nich získavajú schopnosti, ktoré im v budúcnosti môžu neraz zachrániť život.

Silové hry

S pohybovými hrami sa prelínajú silové hry – hry na naháňačku a zápasenie, ktoré máme taktiež spoločné s ostatnými cicavcami. Ako iné cicavce aj my potrebujeme dostatočne zdatné telá, aby sme mohli vykonávať náročnú fyzickú prácu a brániť sa pred nebezpečenstvom. Silovými hrami deti posilňujú svoje svaly, trénujú koordináciu a výdrž. Samy od seba nezdvíhajú závažia alebo behajú po dráhe dookola, aby sa udržali vo forme. Nič nie je nudnejšie a únavnejšie. Namiesto toho sa vzájomne naháňajú, zápasia alebo sa hrajú na šermovanie až do príjemného vysilenia, a to aj niekoľkokrát denne, keď majú príležitosť. To je omnoho zábavnejšie.

Vo väčšine kultúr sa chlapci aj dievčatá hrajú na naháňačku približne rovnako často, chlapci v každej kultúre sa však hrajú na zápasenie viac ako dievčatá. Dospelí si niekedy pletú hru na zápasenie s reálnou bitkou, ak sa nepozerajú dostatočne pozorne, ale každý vnímavejší divák uvidí rozdiel na prvý pohľad. Dokonca nie je nerozumné povedať, že hra na zápasenie je opakom skutočnej bitky. V skutočnom boji je cieľom zraniť protivníka a/alebo prinútiť protivníka k úteku. Počas hry je cieľom napodobňovať skutočný boj bez snahy zraniť súpera alebo prinútiť ho k úteku. Niektorí výskumníci tvrdia, že hlavnou úlohou bojových hier je okrem fyzického cvičenia naučiť sa sebaovládaniu, a hlavne chlapcom pomôcť zistiť, ako byť v mierumilovnej blízkosti ostatných chlapcov. Hry na boj sú jedným zo spôsobov, akým sa medzi chlapcami vytvárajú väzby. Je to akoby chlapčenský spôsob objímania. Tejto myšlienke a jej rozvíjaniu sa však budeme venovať inokedy.

Jazykové hry

Sme živočíchmi, ktoré rozprávajú a pomocou jazykových hier sa učíme rozprávať. Nikto však nemusí malé deti jazyk vyučovať. Naučia sa to sami pomocou hry. Úvodné štádium používania jazyka predstavuje vytváranie zvukov vzdialene pripomínajúcich jazyk. Asi v druhom mesiaci života začínajú kojenci vydávať opakované zvuky podobajúce sa samohláskam – mrnčanie. V 4. z 5. mesiaci sa mrnčanie postupne mení na žvatlanie, keď dieťa pridáva spoluhlásku pred samohlásku a vyslovuje ich spolu – ma-ma-ba-ba-ga-ga-da-da. Mrnčanie a žvatlanie sú jednoznačne hrou. Majú vlastnú štruktúru a dieťa sa im venuje, len keď je spokojné. Motivuje sa k týmto činnostiam samo a nerobí to preto, aby niečo získalo, ale len pre radosť. Časom začne detské žvatlanie pripomínať zvuk materinského jazyka a asi po roku života sa objavia u dieťaťa prvé slová, ktoré môže opakovať znova a znova len z radosti, že to dokáže.

Ako deti rastú, začnú sa hrať s jednoduchými gramatickými konštrukciami. Dokladá to výskum Ruth Hirsch Weirovej, ktorá v rámci svojej dizertačnej práce nahrávala a analyzovala rozprávanie svojho syna Anthonyho, ktorý mal v tom čase 28–30 mesiacov. Keďže sa toto rozprávanie odohrávalo v čase, keď bol Anthony vo svojej izbe sám, s istotou nešlo o pokus komunikovať s niekým ďalším. Niektoré s Anthonyho viet pripomínajú opakované frázy s určitými systematickými variáciami, ktoré môžete počuť v nahrávkach pre samoukov cudzích jazykov. Tu je malá ukážka:

„Aká farba? Akej farby perina? Akej farby deka? Akej farby sklo? Nie žltá perina, biela. Nie čierna, je žltá. Nie žltá, červená.“

V prvej časti tohto úryvku sa Anthony hrá s novonadobudnutou schopnosťou pýtať sa na farbu predmetov a upevňuje si svoje porozumenie slov, ktoré označujú farby. V druhej časti pokračuje v hre s týmito slovami, ale kladie dôraz na zápor a opravenie sa.

Tréning jazyka pomocou hry sa neodohráva len vtedy, keď sú deti samy. Deje sa tiež pri pseudokomunikácii s ostatnými ľuďmi. Známy vývojový psychológ Jean Piaget uvádza ako príklad nasledujúci úryvok medzi ním a svojou 3-ročnou dcérou vo svojej knihe Hra, sny a imitácia detstva:

„Čo je to? (pýta sa a pozerá sa na obrázok) – To je stajňa – Prečo? – Pretože to je dom pre kravy. – Prečo? – Pretože v ňom bývajú kravy, vidíš? – Prečo sú to kravy? – Vidíš? Majú rohy. – Prečo majú rohy?“ … A tak ďalej, a tak ďalej.

Dcéra sa takmer s istotou nepýtala tieto otázky, aby sa dozvedela niečo nové. Omnoho pravdepodobnejšie je, že sa hrala so svojou novonadobudnutou schopnosťou pýtať sa otázky a prijímať odpovede od svojho otca. Každý, kto niekedy trávil čas s malým dieťaťom, určite zažil podobné slovné výmeny. Niekedy môžu byť frustrujúce alebo zábavné, čo závisí od toho, či ich budeme považovať za seriózne otázky alebo v nich rozpoznáme jazykovú hru.

Ďalším vývojom sa začnú v detskom jazyku objavovať označenia, rýmy, aliterácie a zámerné prekrúcanie gramatických pravidiel. Všetky tieto prvky slúžia dieťaťu na konsolidáciu jeho rastúceho pochopenia jazykových zvukov, slov, gramatiky a významu. Započúvajte sa niekedy do hravého jazyka nejakého dieťaťa, či už keď je samo alebo počas pseudokonverzácie, a objavíte mnoho príkladov tréningu jazyka na vetných konštrukciách, ktoré pre dieťa predstavujú jazykovú výzvu.

Hry na prieskum

Sme živočíchy druhu Homo sapiens – tzv. rozumné zviera, ktoré skúma svet. Hrami na prieskum kombinujeme hravosť so zvedavosťou, ktoré nám pomáhajú pochopiť naše okolie. Novorodenci už v prvom dni svojho života po narodení, vyhľadávajú neznáme vzory, ktoré ešte nevideli a dávajú im prednosť pred tými, s ktorými sa už stretli po narodení stretli. O pár týždňov neskôr si začnú dávať do úst veci vo svojom dosahu. Podobne ako šteniatka skúmajú predmety ústami. Už v 5. až 6. mesiaci prejdú k typicky ľudskému skúmaniu predmetov rukami a očami zároveň. Položte nový predmet pred polročné dieťa a ono ho vezme do rúk, podrží si ho pred očami, pozrie sa naň, stlačí ho, pošúcha ho, otočí ho, podá si ho z ruky do ruky, zatrasie s ním, udrie po ňom a vyskúša s ním ďalšie činnosti, vďaka ktorým zistí rôzne vlastnosti tohto predmetu.

Na svet prichádzame ako malí vedci vyzbrojení snahou pochopiť všetko okolo nás. Nikto nám nemusí hovoriť, aby sme šli na prieskum a zistili všetko o našom okolí; robíme to automaticky po celý život stále sofistikovanejšími spôsobmi, pokým nám to niekto nepokazí tak, že z toho spraví prácu, do ktorej nás bude nútiť.

Konštrukčné hry

Ľudia si stavajú a vyrábajú predmety vrátane obydlí, nástrojov, pomocou ktorých komunikujeme a nástrojom, vďaka ktorým sa presúvame z miesta na miesto. Konštrukčnými hrami sa trénujeme v schopnosti vyrábať predmety. Počas takej hry sa dieťa snaží vytvoriť predmet, o ktorom má nejakú predstavu v mysli. Stavbou hradu z piesku, vytváraním vesmírnej lode z kociek alebo kreslením žirafy sa venujeme konštrukčnej hre. V mnohých prípadoch sú predmety postavené počas hry miniatúrami alebo neplnohodnotnými verziami „skutočných“ predmetov, ktoré dospelí danej kultúry vyrábajú a používajú. Deti lovcov a zberačov si vyrábajú menšie verzie chatrčí, lukov a šípov, fúkacích trubičiek, sietí, nožov, prakov, hudobných nástrojov, paličiek na okopávanie, pltí, lanových rebríkov, mažiarov a košíkov počas svojej hry. Hrou sa časom stávajú vynikajúcimi výrobcami a ako dospelí dokážu vyrábať plnohodnotné a užitočné verzie potrebných predmetov.

Konštrukčné hry sa dajú hrať so slovami a zvukmi podobne ako s hmotnými vecami. Dospelí aj deti si vymýšľajú príbehy, básne a melódie počas svojich hier. Medzi nespočetnými detskými výtvormi našej kultúry sú aj počítačové programy, poviedky, tajné kódy a systémy na ich dešifrovanie. Tento typ hry môže byť intelektuálny rovnako ako manuálny.

Hry s fantáziou a sociodramatická hra

Sme bytosťami schopnými predstavivosti, ktoré dokážu myslieť na veci, ktoré nie sú momentálne prítomné, a tak sa hráme s fantáziou alebo na predstieranie, čo posilňuje našu schopnosť predstavivosti. V tomto type hry si deti vymyslia herný svet a následne sa hrajú s vlastnosťami a logickými dôsledkami takého sveta. Touto činnosťou trénujú rovnaké schopnosti, ktoré nám dospelým umožňujú myslieť na veci, ktoré sa aktuálne v našej prítomnosti nenachádzajú, príkladom čoho je plánovanie budúcnosti alebo činnosť vedcov, ktorí vytvárajú teórie v snahe vysvetliť určité javy alebo predpovedať udalosti v reálnom svete.

Sme tiež veľmi spoločenské bytosti, ktoré za účelom prežitia potrebujú spolupracovať s ostatnými, a tak sa v detstve venujeme aj rôznym formám hier, ktorými sa učíme spolupracovať a ovládať vlastné impulzívne správanie tak, aby sme boli spoločensky akceptovateľní. Spoločenská forma hry na predstieranie, v ktorej si deti spoločne vymyslia svet a v ňom predstavujú postavy a scény, ktoré si tiež povymýšľajú, sa nazýva sociodramatická hra. V tejto hre deti trénujú omnoho viac ako len svoju predstavivosť. Hraním rolí sa od nich tiež vyžaduje, aby sa správali v súlade so spoločnými predstavami o tom, čo je vhodné a čo vhodné nie je. Ak dieťa hrá mamku, ocka alebo psíka v hre na domácnosť, potom sa musí správať podľa toho, ako si celá skupina hráčov predstavuje, že sa správajú mamky, ockovia alebo psík v domácnosti. Nemôže sa správať impulzívne, musí premýšľať nad tým, čo robí, aby si bolo isté, že to ostatní príjmu. K úlohe hry v otázke sebakontroly sa ešte vrátim v niektorej z budúcich esejí, každopádne teraz túto tému ukončím tým, že učenie sa sebakontrole je pravdepodobne jednou z najdôležitejších funkcií ľudskej hry akéhokoľvek druhu.

Deti sa počas sociodramatických hier zlepšujú aj v umení vyjednávať. Všetci hráči sa musia spoločne dohodnúť a rozhodnúť, kto bude hrať akú postavu, kto bude môcť používať ktoré predmety a ktoré scény sa budú hrať a ako. Základným pravidlom všetkých hier je, že všetci musia so všetkým súhlasiť. Ak niekto s dohodou nie je spokojný, hru opustí, a ak všetci hru opustia, žiadna hra nebude. Motivácia hrať sa je však veľmi silná, a teda aj motivácia uspokojiť potreby všetkých hráčov. Platí to pre všetky typy hier, ale asi najviac to platí pri vyjednávaní počas sociodramatických hier. Schopnosť zabezpečiť, že naši spoločníci sa budú cítiť natoľko spokojní, že pri nás a zotrvajú a budú nás podporovať počas nášho života je jedna z najcennejších ľudských schopností, vďaka ktorým prežívame ako spoločnosť a deti si túto schopnosť nacvičujú hlavne vďaka tomuto typu hry.

Hry s explicitnými pravidlami

Ľudia sa pre potreby spoločenského života potrebujú tiež naučiť podriaďovať sa spoločným zákonom, dodržiavať zmluvy a vopred dohodnuté spoločenské pravidlá. V detstve preto hráme formálne hry, ktorými sa učíme riadiť sa explicitnými pravidlami.

Všetky hry majú do istej miery svoje pravidlá, ktoré hre dávajú štruktúru. Napríklad pri hre na zápasenie je základným pravidlom, že hráči nesmú ublížiť svojmu súperovi – nesmú kopať, hrýzť alebo škriabať a pokiaľ je jeden zo súperov výrazne silnejší, nesmie používať celú svoju silu. Pri konštrukčnej hre je základným pravidlom, že dieťa musí zostrojiť predmet, ktorý si predstavilo vo svojej mysli a nemôže prvky len tak náhodne skladať na seba. V sociodramatickej hre je hlavným pravidlom, že každá postava sa musí správať v súlade so spoločnou predstavou všetkých, ako by sa mala správať daná postava alebo zviera, ktoré človek zosobňuje. Pravidlá v týchto hrách sú väčšinou implicitné, teda všetci ich poznajú, ale nie sú nikde spísané. Formálne hry však majú explicitné pravidlá, čo znamená, že sú jasne kategoricky určené tak, aby akýkoľvek externý pozorovateľ hry mohol ľahko posúdiť, či sa pravidlá hry dodržujú alebo nie. Všetky súťažné hry musia mať také pravidlá, aby bola súťaž férová pre všetkých hráčov, ale aj mnohé nesúťažné hry ich mávajú. Tance aj hry vyžadujúce spoluprácu ako napríklad skákanie cez švihadlo, (pri ktorom je cieľom udržať švihadlo v pohybe a skákajúci hráč skáče tak dlho, ako vládze) sú príkladom kooperatívnych hier s formálnymi pravidlami.

Ľudia sa vo všetkých kultúrach musia riadiť explicitnými aj implicitnými pravidlami. Život v spoločnosti si to vyžaduje. Napríklad spoločné lovenie zveri môže zahŕňať presné explicitné pravidlá ohľadom toho, čo má ktorý člen skupiny spraviť a kedy. Podriadenie sa pravidlám a zákonom je nevyhnutnou podmienkou mieru v rámci komunity a je súčasťou rôznych písomných aj ústnych dohôd medzi členmi spoločenstva. Tieto základné schopnosti sa precvičujú hraním formálnych hier.

Ak sa deti môžu slobodne hrať a ak majú spoluhráčov z rôznych vekových skupín, môžu sa hrať všetkými týmito spôsobmi. Tým sa naučia základné schopnosti a zručnosti, ktoré potrebujú ľudia akejkoľvek kultúry – fyzické, jazykové, spoločenské a intelektuálne schopnosti, sebaovládanie a dodržiavanie pravidiel. Deťom nemôžeme tieto veci vštepiť. Môžeme im len poskytnúť podmienky a prostredie, kde sa to môžu vzájomne naučiť hravým a radostným spôsobom, ktorý majú vďaka evolúcii vrodený. Našou úlohou ako dospelých je zabezpečiť, že deti majú dostatok času a príležitostí hrať sa. Ony sa postarajú o ten zvyšok samy.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.