Nedávno sa mi do rúk dostala upravená verzia Rámcového vzdelávacieho programu (ŠVP) vstupujúceho do platnosti prvého septembra roku 2013. Pri rýchlom prezretí mi do očí bilo toľko absurdných výrokov, že sa s vami o niektoré musím podeliť. Zobral som teda odvahu a nazrel do upraveného RVP znova a podrobnejšie. Cieľom tohto článku nie je dôkladný rozbor, ani analýza daných zmien, ale už spomínané poukázanie na niekoľko tvrdení prezentujúcich štátne vzdelávanie ako cnostnú inštitúciu.

Rámcový vzdelávací program je dokument pripravovaný Ministerstvom školstva, mládeže a telovýchovy, ktorý v roku 2004 nahradil tradičné osnovy. Prezentuje menej zväzujúce predstavy vzdelávania z pohľadu štátu oproti osnovám, ktoré mali pevne danú štruktúru a jasne definovali školskú látku vrátane časového harmonogramu. Vzdelávací program teda predstavuje o niečo liberálnejší prístup a stanovuje skôr ciele ako konkrétny postup. Školy na základe RVP následne vypracovávajú školský vzdelávací program (ŠVP). Otázka však znie, či sa táto zmena skutočne na spôsobe výučby nejako prejavila a učenie prebieha voľnejšiou formou a viac rešpektuje potreby žiakov. Aj bez dôkladného rozboru si dovoľujem odhadovať, že sa jedná o prechod z blata do kaluže. Pravdepodobne jediný rozdiel spočíva v zmene tvorby osnov, ktoré už nie sú tvorené štátom, ale lokálne, čo umožňuje akurát lepšie prispôsobenie pre danú školu, ale nie pre každého žiaka zvlášť.

Prvá vec, ktorá ma zaujala, bol formát, v akom je dokument distribuovaný. Dnes je štandardom unifikovaný formát pdf zaisťujúci rovnaké zobrazenie dokumentov na všetkých zariadeniach. To len tak na okraj, jadro problému samozrejme spočíva inde. Pozrime sa teda, akým spôsobom si ministerstvo predstavuje školský systém:

• Tendencia vo vzdelávaní si kladie za cieľ „vytvárať priaznivú sociálnu, emocionálnu aj pracovnú klímu založenú na účinnej motivácii, spolupráci a aktivizujúcich metódach výučby“
• Základné vzdelávanie na 1. stupni „je založené na poznávaní, rešpektovaní a rozvíjaní individuálnych potrieb, možností a záujmov každého žiaka“
• „Priateľská a ústretová atmosféra nabáda žiakov k štúdiu, práci aj činnostiam podľa ich záujmu a poskytuje im priestor a čas k aktívnemu učeniu a k plnému rozvinutiu ich osobnosti.“

Veľa perličiek ponúka kapitola Poňatie a ciele základného vzdelávania:

• „Podnecovať žiakov k tvorivému mysleniu, logickému uvažovaniu a k riešeniu problémov“
• „Rozvíjať u žiakov schopnosť spolupracovať a rešpektovať prácu a úspechy vlastné i druhých“
• „Pripravovať žiakov k tomu, aby sa prejavovali ako svojbytné, slobodné a zodpovedné osobnosti, uplatňovali svoje práva a napĺňali svoje povinnosti“

Nemenej zaujímavá je kapitola Kľúčové kompetencie, ktoré by žiak mal ovládať po absolvovaní základného vzdelania:

• Čo sa týka učenia, tak žiak: „má pozitívny vzťah k učeniu, posúdi vlastný pokrok a určí prekážky či problémy brániace učeniu“
• Problémy rieši nasledovne: „kriticky myslí, robí uvážené rozhodnutia, je schopný ich obhájiť, uvedomuje si zodpovednosť za svoje rozhodnutia a výsledky svojich činov zhodnotí“
• Komunikačné zručnosti by mali byť nasledovné: „načúva reči druhých ľudí, porozumie im, vhodne na ne reaguje, účinne sa zapája do diskusie, obhajuje svoj ​​názor a vhodne argumentuje“
• Sociálna kompetencia: „účinne spolupracuje v skupine, podieľa sa spoločne s pedagógmi na vytváraní pravidiel práce v tíme“
• Slobodomyseľných politických filozofov určite zaujme kompetencia občianska: „odmieta útlak a hrubé zaobchádzanie, uvedomuje si povinnosť postaviť sa proti fyzickému aj psychickému násiliu“

Ďalej RVP vymedzuje požiadavky v jednotlivých vzdelávacích oblastiach, celkom ich je deväť: jazyk a jazyková komunikácia, matematika a jej aplikácie, informačné a komunikačné technológie, človek a jeho svet, človek a spoločnosť, človek a príroda, umenie a kultúra, človek a zdravie, človek a svet práce. Za deviatimi základnými oblasťami ešte nasledujú doplňujúce vzdelávacie odbory, ktoré nie sú povinnou súčasťou základného vzdelávania, ale iba rozširujú jeho obsah. Tieto odbory je možné použiť ako povinný alebo povinne voliteľný učebný obsah, čo je pojem, ktorý som vždy považoval za fascinujúci, pretože výraz povinne voliteľný spája dva navzájom si odporujúce výrazy. Celkovo ide o takmer sto strán konkrétnych požiadaviek a dobre sa na nich demonštruje protirečenie štátneho prístupu. Nemožno hovoriť o rešpekte a rozvíjaní individuálnych potrieb a zároveň tvoriť dlhý zoznam jasne definovaných požiadaviek, keďže existencia čo len jediného dieťaťa s nulovým záujmom o organické zlúčeniny, ktoré tým pádom nechce byť žiakom, ktorý „rozlíši vybrané deriváty uhľovodíkov, uvedie ich zdroje, vlastnosti a použitie“ priamo vyvracia akékoľvek slová o individuálnych potrebách a dokonca aj bráni plnému rozvinutiu jeho osobnosti. Nemožno vytvárať priaznivú sociálnu, emocionálnu aj pracovnú klímu založenú na účinnej motivácii a spolupráci, keď deťom rozdáte rovnaké zadania a glorifikujete žiaka, ktorý sa najlepšie priblíži vami stanovenému správnemu riešeniu. Takáto situácia nevyhnutne vedie k porovnávaniu a následnému stresu.

Čerešničku na torte predstavuje na konci umiestnená, akoby schovaná, kapitola Prierezové témy, majúce za úlohu pomáhať „rozvíjať osobnosť žiaka predovšetkým v oblasti postojov a hodnôt“. Jedná sa o extrémne citlivú problematiku, v ktorej sa názory ľudí výrazne líšia, môžu byť aj protichodné. Na otázky týkajúce sa danej tematiky existuje množstvo odpovedí a definovať jednu správnu je vo väčšine prípadov ťažké alebo nemožné. Ministerstvu to však problém nerobí a definuje niekoľko strán požiadaviek v jednotlivých prierezových témach. Je nutné dodať, že táto kapitola tvorí povinnú súčasť základného vzdelávania a školy musia zaradiť všetky stanovené témy do svojich osnov. Ponúkam zoznam prierezových tém a niekoľko vycibrených citácií:

• Osobnostná a sociálna výchova, ktorá „vedie k porozumeniu seba samého a druhých“
• Výchova demokratického občana, ktorá „vedie k uvažovaniu o problémoch v širších súvislostiach a ku kritickému mysleniu“ a obsahuje hrôzu naháňajúci výrok „škola ako model otvoreného partnerstva a demokratického spoločenstva, demokratická atmosféra a demokratické vzťahy v škole; spôsoby uplatňovania demokratických princípov a hodnôt v každodennom živote školy“
• Výchova k mysleniu v európskych a globálnych súvislostiach
• Multikultúrna výchova
• Environmentálna výchova
• Mediálna výchova

Nemôžem si pomôcť, ale realita školstva je na hony vzdialená cieľom stanoveným v úvodných kapitolách vzdelávacieho programu. Pod anjelskými slovami sa skrýva diabolský systém. Celou časťou zaoberajúcou sa konkrétnymi požiadavkami prestupuje tendencia vnímať deti ako prázdne entity, ktorým sa priradia vopred stanovené zručnosti. Kde berie ministerstvo istotu, že všetky ním stanovené požiadavky sú skutočne potrebné? Ako je možné stanoviť s takým sebavedomím kompetencie pre všetkých žiakov v Českej republike, čože sú všetci z nich rovnakí? Celý vzdelávací program považujem ako nezmyselný. Definuje stopäťdesiat strán požiadaviek, pričom pre všetky z nich nebude mať ani jeden žiak plné využitie. Zároveň by pre popísanie všetkých vecí, ktoré sa dnes môžeme učiť, nestačilo ani tisíc strán. Dovolím si poslednú citáciu, tentokrát z textu dostupného na stránkach Sloboda učenia: „Veríme, že deti a študenti sa učia najlepšie, ak sú v prostredí, kde majú slobodu nasledovať svoje vlastné záujmy.“ Som hlboko presvedčený, že žiadne ministerstvo také prostredie samo od seba nikdy nevytvorí.

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.