Hravá výchova lovcov a zberačov je založená na dôvere.

Všimli ste si niekedy, že naša spoločnosť používa poľnohospodárske výrazy v súvislosti s výchovou a vzdelávaním? Slovné spojenie výchova detí má rovnaký slovný základ ako chov dobytka . (V angličtine majú dokonca totožný výraz pre pestovanie a výchovu – raise – pozn. prekl.) Náš spôsob vyjadrovania a myslenia o rodičovstve predpokladá, že sme vlastníkmi našich detí a podobne ako u pestovaných rastlín a chovaných zvierat určujeme, ako sa majú správať. Trénujeme kone, aby robili to, čo chceme; a trénujeme deti alebo sa o to aspoň pokúšame, aby robili to, čo si myslíme, že budú potrebovať pre úspešný život v budúcnosti. Snažíme sa o to bez ohľadu na to, či si kôň alebo dieťa želá takýto tréning. Ten totiž vždy vyžaduje potlačenie vôle trénovaného, a teda potlačuje aj hravosť. Poľnohospodársky prístup k výchove preto nie je veľmi hravým prístupom.

Predstava našej spoločnosti o výchove a tréningu detí predpokladá vzťah nadradenosti a podriadenosti medzi rodičom a dieťaťom. Rodič, učiteľ alebo zákonný zástupca určuje, čo bude dieťa robiť a je za správanie dieťaťa zodpovedný. Hlavnou úlohou dieťaťa je poslúchať. Tento prístup k výchove je pre nás taký prirodzený, že môže byť veľmi ťažké predstaviť si akúkoľvek inú alternatívu. Avšak v kontexte našej dlhej histórie ako druhu je tento spôsob výchovy relatívne nový. Objavil sa s príchodom poľnohospodárstva pred asi 10 000 rokmi. Dovtedy, teda od úsvitu ľudstva až po objav obrábania pôdy sme všetci žili ako lovci a zberači.

V tejto sérii príspevkov s názvom Hrou sa stávame ľuďmi opisujem spoločenské hodnoty a postoje rôznych kultúr lovcov a zberačov. Tvrdím, že rozšírenie prirodzeného inštinktu hrať sa u cicavcov umožnilo našim predkom osvojiť si omnoho viac spoločenský a spolupracujúci spôsob života, ako sa kedy vyskytoval u iných cicavcov alebo primátov. Lovci a zberači využívajú hru a humor viac-menej zámerne k potlačeniu dominantného správania a podporujú nimi pocit osobnej slobody a rovnosti, ktoré sú nevyhnutné pre spôsob ich života. V predchádzajúcich článkoch som písal o hravom prístupe lovcov a zberačov (a) k spoločenským otázkam, (b) k náboženstvu a © k produktívnej práci. Dnešnú esej by som rád venoval hravému prístupu k výchove.[1]

Aby ste získali predstavu o lovecko-zberačskej filozofii výchovy, vyberám niektoré citáty z vedeckých článkov antropológov a ďalších vedcov, ktorí žili v rozličných skupinách lovcov a zberačov a pozorovali ich spôsob života:

„Lovci a zberači nič svojim deťom neprikazujú. Žiaden dospelý napríklad nikdy neposiela deti spať. V noci sa deti prirodzene zdržiavajú v blízkosti dospelých, kým nie sú unavené a nezaspia. … Dospelí kultúry Parakana nezasahujú do života svojich detí. Nikdy ich nebijú, nekarhajú ani sa k nim nesprávajú agresívne, či už verbálne alebo fyzicky, ani ich nechvália a podrobne sa nestarajú o ich vývoj.“ (Yumi Gosso et al., „Play in Hunter-Gatherer Societies,“ in A. D. Pellegrini & P. K. Smith (Eds.), The Nature of Play: Great Apes and Humans, 2005, p 218.)

„Medzi ľuďmi kultúry Yequana v Južnej Amerike neexistuje predstava, že toto je „moje dieťa“ alebo „tvoje dieťa“. Rozhodovanie o tom, čo by mal iný človek robiť bez ohľadu na jeho vek nie je súčasťou ich správania. Každého zaujíma, čo robia ostatní, ale nikto nemá potrebu ovplyvňovať činnosť ostatných alebo nedajbože ho do niečoho nútiť. Motivujúcou silou každého dieťaťa je jeho vlastná vôľa.“ (Jean Liedloff, The Continuum Concept, Revised Edition, 1977, p 90.)

„Deti domorodcov kultúry Yiwara majú nesmiernu voľnosť. O fyzickom trestaní detí v tomto kultúre nikdy ani len nepočuli.“ (Richard A. Gould, Yiwara: Foragers of the Australian Desert, 1969, p 90.)

„Malé deti Inuitskej kultúry lovcov a zberačov v okolí Hudsonovho zálivu majú voľnosť skúmať svoje prostredie v rámci svojich fyzických možností s minimálnym zasahovaním zo strany dospelých. Ak dieťa vezme do ruky nebezpečný predmet, rodičia väčšinou nechajú dieťa, aby sa zoznámilo z možným nebezpečenstvom samo. O dieťati sa predpokladá, že vie, čo robí.“ (Lee Guemple, „Teaching Social Relations to Inuit Children,“ in T. Ingold, D. Riches, & J. Woodburn (Eds.), Hunters and Gatherers 2, 1988, p 137.)

„Deti kultúry Ju/´hoansi plakali veľmi málo pravdepodobne preto, že nemali kvôli čomu. Na deti nikto nekričal, nikto ich nebil ani fyzicky netrestal, málokedy niekoho pokarhali. Väčšina z nich nikdy nepočula zastrašujúce slová až do obdobia dospievania, a ak niekoho skutočne museli napomenúť, bolo to miernym hlasom.“ (Elizabeth Marshall Thomas, The Old Way, 2006, p 198.)

Možno si myslíte, že takáto voľnosť bude mať za následok rozmaznané a náročné deti, z ktorých vyrastú rozmaznaní a nároční dospelí. Podľa antropológov, ktorí medzi týmito ľuďmi žili, však nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Výstižne o tom píše pani Thomas vo svojej knihe Old Way (Stará cesta):

„Často nám vravia, že deti, ku ktorým sa správame prívetivo, budú rozmaznané, ale to pravdepodobne preto, že nemáme ani potuchy o úspešnosti takej výchovy. Deti vyrastajúce v slobode bez zbytočnej frustrácie alebo napätia, ktoré žiaria šťastím a vzájomne spolupracujú, by boli snom každého rodiča. Žiadna kultúra by nemohla vychovať lepšie, inteligentnejšie, milšie a sebavedomejši­e deti.“

Čítaním antropologickej literatúry o mnohých kultúrach lovcov a zberačov som dospel k nasledujúcim charakteristikám lovecko-zberačskej výchovy:

• Lovci a zberači milujú svoje deti rovnako ako my. Radujú sa, keď sa im deti narodia a smútia, keď dieťa zomrie. Celkovo sa tešia deťom presne tak ako my.
• Lovci a zberači chránia svoje deti pred vážnym nebezpečenstvom, ale nie sú príliš úzkostliví. Vedia, že musia svoje prostredie určitým spôsobom upraviť, aby chránili novorodencov a veľmi malé deti. Napríklad skupiny, ktoré používajú pri love otrávené šípy ich uskladňujú na vyvýšených miestach mimo dosahu detí. Čo sa však týka menej nebezpečných vecí, podľa nich je lepšie nechať deti, nech ich preskúmajú sami, ako ich príkazmi usmerniť. Nie je zriedkavé vidieť kojenca, ako strká prútiky do horiaceho ohniska alebo ako sa hrá s ostrým nožom. Skúsenosť lovcov a zberačov im vraví, že malé deti sa len zriedkavo zrania pri manipulácii s nebezpečnými predmetmi, a toto riziko je vyvážené výhodami, ktoré prináša hravé učenie toho, ako používať nebezpečnejšie nástroje. Dospelí sú ďalej presvedčení, že v čase, keď deti začnú preferovať spoločnosť iných detí namiesto dospelých (okolo 4 rokov veku), sú už dostatočne skúsené na to, aby samy uvážili, čo je bezpečné a čo nie je. Deti tohto veku a staršie deti sa hrajú vo vekovo premiešaných skupinách a často mimo bezprostredného dohľadu dospelých.
• Lovci a zberači dôverujú svojim deťom. Antropológovia často používajú pojem zhovievavosť, keď opisujú štýl ich výchovy, ale ja si myslím, že podstatou je dôvera. Rodičia sú zhovievaví k túžbam detí, pretože dôverujú detským inštinktom a úsudkom. Sú presvedčení, že deti vedia najlepšie, čo potrebujú a kedy to potrebujú, takže sa prakticky nevyskytujú konflikty medzi vôľou detí a dospelých. Ak dieťa plače alebo je jasné, že má nejaký problém, akýkoľvek dospelý alebo staršie dieťa rýchlo zareaguje, aby zistilo, čo sa deje a ako by mohlo pomôcť vyriešiť túto situáciu. Všetci automaticky predpokladajú, že dieťa by nevyjadrovalo žiadosť o pomoc, pokiaľ by túto pomoc nepotrebovalo.

Lovci a zberači vedia, že inštinkt dieťaťa skúmať svoje okolie je vyvažovaný inštinktívnym strachom a znalosťami o vlastných schopnostiach a obmedzeniach, ktoré dieťa vedú pri skúmaní svojho okolia k príslušnej opatrnosti. Štvorročné deti by sami nikdy nešli do neznámeho terénu bez sprievodu staršieho dieťaťa alebo dospelého. Deti akéhokoľvek veku nebudú preskakovať prekážky, ktoré fyzicky nie sú schopné preskočiť. Neustále na seba berú určité riziko, aby si rozšírili poznanie o tom, čo všetko dokážu, ale tieto riziká sú zvyčajne zanedbateľné. Deti sú k tomu všetkému vybavené prírodou (dnes by sme presnejšie povedali prirodzeným výberom), takže sa samé naučia, ako sa vyrovnať s vážnejším nebezpečenstvom, keď sa vyskytne.

Čo sa týka vzdelania, lovci a zberači veria, že deti a dospievajúci zistia bez inštrukcií všetko, čo sa potrebujú naučiť pomocou vlastných inštinktov pozorovať, skúmať a hrať sa so všetkými podstatnými predmetmi vo svojom prostredí. Ďalej sú presvedčení, že keď sú mladí ľudia pripravení zmysluplne sa podieľať na ekonomike skupiny, radi začnú sami bez toho, aby ich do toho bolo potrebné nútiť alebo im to prikazovať.

Taká dôvera sa podľa môjho názoru stáva samonaplňujúcim sa proroctvom. Z tých, ktorým sa dôveruje úplne od začiatku, sa stávajú dôveryhodní ľudia. Tento spôsob výchovy nevytvára ľudí, ktorí vnímajú svet ako miesto, kde musí každý premôcť, prekabátiť alebo zmanipulovať ostatných. Namiesto toho vnímajú život ako možnosť vytvárať priateľstvá, v ktorých si ľudia dobrovoľne a s radosťou pomáhajú, aby boli naplnené potreby a túžby každého člena skupiny. Tento prístup opisujem počas celej tejto série ako hravý prístup k životu – prístup, ktorý vyvoláva v človeku to najlepšie z jeho ľudskosti.

Hra vyžaduje individuálnu slobodu, ako som už viackrát spomínal. Hra prestáva byť hrou, keď sa jeden človek pokúsi získať nadvládu nad druhým a určovať mu, čo má robiť. Ak je život jedna veľká hra, potom každý hráč musí mať slobodu robiť svoje vlastné ťahy, pričom sa zároveň bude stále riadiť všeobecnými pravidlami hry – v tomto prípade pravidlami spoločnosti, ktoré platia (alebo by mali platiť) pre všetkých rovnako. Zasahovať do možnosti hráča robiť svoje vlastné ťahy znamená pokaziť mu jeho hru. Spoločenská interakcia, učenie, produktívna práca a náboženské správanie sa stávajú zaťažujúcou drinou namiesto radostnej hry, ak sú vynucované alebo ak ich určujú ostatní bez ohľadu na ostatných. Vďaka tomu, že sa dospelí lovci a zberači zdržiavajú používania svojej väčšej fyzickej sily a mentálnych schopností, aby kontrolovali správanie detí alebo iných ľudí, neničia hru a radosť z nej ani svojim deťom, ani sebe navzájom.

Hra tiež vyžaduje atmosféru rovnosti a lovci a zberači sú výnimočne schopní zachovávať takú atmosféru aj pri svojich interakciách s malými deťmi. Tie samozrejme nie sú ani také silné, ani skúsené a ani nemajú také vedomosti o svete ako staršie deti alebo dospelí. Ich potreby a túžby sú však rovnako legitímne a nikto iný nevie lepšie, po čom dieťa túži alebo čo potrebuje ako ono samo. Lovci a zberači rozumejú týmto pravidlám zjavne oveľa lepšie ako väčšina ľudí dnešnej modernej spoločnosti.

Prečo sa prístup k výchove tak zmenil s objavom poľnohospodárstva? Iste to nebolo kvôli tomu, že sa v slovníku objavili nové poľnohospodárske výrazy. Zmenil sa však cieľ výchovy. Namiesto podporovania detských inštinktov sa začali potláčať, pretože sa zmenili potreby spoločnosti. V príspevku o týždeň sa budem zaoberať tým, prečo sa to stalo a následne sa budem venovať spôsobom, ako by sme mohli v našej kultúre prijať hravejší prístup k výchove našich detí.

---

[1] Téma tejto eseje a niektoré pojmy a výrazy pochádzajú z môjho nedávno publikovaného článku Play as the foundation for hunter-gatherer social existence, American Journal of Play, 1, 476–522, 2009.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.