Podarí sa našej spoločnosti oživiť dôverujúce rodičovstvo?

Rodičovstvo a akékoľvek iné ľudské správanie je vždy potrebné pochopiť v kontexte kultúry. Štýl výchovy súvisí so širšími kultúrnymi hodnotami a jeho cieľom je odovzdávať tieto hodnoty ďalšej generácii.

V mojom poslednom príspevku som rozprával o štýle výchovy lovcov a zberačov. Táto esej ešte bola súčasťou série o hravom prístupe tejto kultúry k celému spoločenskému životu. Pojem „hravý“ používam na označenie postoja k ostatným, voči ktorým sa správame ako k rovnocenným a nie ako k nadriadeným alebo podriadeným. V celej sérii som sa snažil poukázať na značný kontrast medzi rovnostárskym prístupom lovcov a zberačov a na dominancii založenom prístupe, ktorý je charakteristický pre všetky nasledujúce kultúry.

Počas hry nikto nemôže prevládať nad správaním druhého. Každý hráč musí mať možnosť robiť svoje vlastné rozhodnutia v rámci pravidiel hry a tiež musí mať možnosť diskutovať a určovať tieto pravidlá. Hravý štýl výchovy je potom taký, v ktorom sa rodičia nesnažia mať nadvládu nad správaním dieťaťa, ale namiesto toho umožnia dieťaťu maximálnu mieru slobody, aby mohlo robiť svoje vlastné každodenné rozhodnutia. Takí rodičia to robia predovšetkým kvôli tomu, že dôverujú inštinktom a úsudkom dieťaťa.

V tomto článku používam pojem dôverujúca výchova namiesto pojmu hravá výchova, pretože tým kladiem dôraz na prvok dôvery a ľudia tomuto pojmu rozumejú lepšie ako pojmu hravosť. Dôverujúci rodičia nehodnotia alebo neurčujú smerovanie dieťaťa, pretože sú presvedčení, že deti si budú samé riadiť svoj vývoj. Namiesto usmerňovania skôr podporujú jeho vývoj tým, že pomáhajú dieťaťu dosiahnuť jeho vlastné ciele, pokiaľ dieťa o takú pomoc požiada alebo ju očividne potrebuje. Mojim zámerom v tejto eseji je vysvetliť, prečo dôverujúca výchova tak výrazne prevládala v kultúre lovcov a zberačov, prečo sa v kultúre poľnohospodárstva a priemyslu nahradila direktívnou výchovou a prečo si myslím, že dnes sú podmienky zrelé pre znovuzrodenie dôverujúcej výchovy.

Dôverujúca výchova presne zodpovedala štýlu života lovcov a zberačov.

Už vieme, že lovci a zberači si veľmi vážili hodnoty individuálnej slobody a rovnosti, ktoré umožňujú spoluprácu, zdieľanie, individuálnu iniciatívu a kreativitu, a tieto hodnoty potrebovali pre zachovanie života v prostredí, kde nebolo možné hromadiť bohatstvo alebo dlhodobo skladovať zásoby jedla. Lov a zber sami osebe vyžadujú značnú mieru kreativity a rozhodovania a ľudia, ktorých by nútili do týchto činností, by ich vykonávali neefektívne. Tento štýl života tiež vyžaduje asertivitu. V spoločnosti, kde sa skupinové rozhodnutia tvoria dlhými diskusiami vedúcimi ku konsenzu a ku ktorým sa môžu všetci vyjadriť, je nevyhnutné, aby sa každý člen cítil dostatočne slobodne, aby kompetentne vyjadril svoje myšlienky a predstavy. Dôverujúca výchova je ideálnym spôsobom ako vytvoriť ideálneho člena takej spoločnosti. Posolstvo dôverujúcej výchovy deťom je konzistentné s potrebami tlupy lovcov a zberačov. Mohlo by znieť asi takto:

„Si kompetentný. Máš oči a mozog a dokážeš si poradiť. Poznáš svoje schopnosti a obmedzenia. Pomocou sebaurčujúcej hry a skúmania sa naučíš všetko, čo potrebuješ vedieť. Tvoje potreby sa berú do úvahy. Na tvojom názore záleží. Si zodpovedný za svoje vlastné chyby a veríme, že sa z nich dokážeš poučiť. Spoločenský život nie je miestom pre súboje vôle proti vôli, ale miestom, kde si vzájomne pomáhame, aby všetci mohli mať to, čo potrebujú a po čom túžia. Sme s tebou, nie proti tebe.“

Skúsenosti lovcov a zberačov svedčia o tom, že z detí, ktoré týmto spôsobom vyrastali, sa stali veľmi kompetentní, spolupracujúci, nedominantní a všeobecne prijímaní a vážení členovia spoločnosti. Prispievali k činnosti svojej skupiny nie preto, že ich nútili, ale pretože to chceli, a robili to pre spoločenstvo ako celok. Skupina antropológov to v jednom článku zhrnula nasledovne: „Úspešný zberač…by mal byť asertívny a nezávislý, a preto je týmto spôsobom vychovávaný od malička.“[1]

S príchodom poľnohospodárstva prestala byť výchova o dôvere a stala sa direktívnou a dominujúcou.

Poľnohospodárstvo objavené len pred 10 000 rokmi dramaticky zmenilo spôsob ľudského spôsobu života. Výhodou pestovania samozrejme bolo, že poľnohospodárska spoločnosť dokázala vypestovať viac jedla, a tým uživiť viac ľudí na menšom území ako spoločnosť lovcov a zberačov. Cenou však bolo výrazné obmedzenie ľudskej slobody.

S poľnohospodár­stvom prišlo vlastníctvo pôdy a hromadenie bohatstva a s ním prišla potreba zotrvávať na jednom mieste a chrániť ho aj za cenu použitia násilia. Čo je ešte významnejšie, poľnohospodárstvo vyžadovalo značné množstvo práce. Zatiaľ čo lov a zber vyžadovali iniciatívu, zručnosť, inteligenciu, kreativitu a hravého ducha, práca na poli bola rutinná a dokázali ju vykonávať aj neskúsení ľudia. Poľnohospodári mohli mať väčšie rodiny, čo znamenalo uživiť viac ľudí, a teda deti museli pomáhať pri práci na poli alebo pri starostlivosti o mladších. S tým všetkým prišiel rozpad ideálov rovnosti a slobody.

Poľnohospodárstvo teda vytvorilo podmienky hierarchických vzťahov a nerovnosti. Ľudia, ktorí nevlastnili pozemky – vrátane detí a takmer všetkých žien – boli závislí na tých, ktorí polia vlastnili. Vlastníci pôdy sa stali pánmi, ľudia bez pôdy ich služobníkmi a otrokmi. Vo väčšej časti sveta viedol tento vývoj k vytvoreniu feudálnych spoločností, kde malá časť populácie panovala väčšine obyvateľov, ktorí boli poddaní. Nie je prekvapujúce, že také zmeny viedli k dramatickým zmenám spoločenských hodnôt. Náboženstvá prestali byť hravé a rovnostárske, ale začali byť smrteľne vážne, hierarchické a prevládala v nich myšlienka poslušnosti nad myšlienkou slobody. Je zrejmé, že tomto kontexte sa musel taktiež výrazne zmeniť aj prístup k výchove detí.

Kým lovci a zberači potrebovali byť samostatní a asertívni, ľudia kultúry, ktorá prišla po nich, potrebovali poslúchať, aby prežili. Cieľom rodičovstva sa stalo vychovať poslušné deti, ktoré robili všetko bez odvrávania. Kým lovci a zberači vychovávali deti spôsobom, ktorý podporoval ich nezávislosť a vlastné rozhodovanie, poľnohospodári a ľudia feudálnej spoločnosti vychovávali s cieľom potlačiť tieto vlastnosti. Fyzické tresty a bitie detí bolo bežným spôsobom, ako to dosiahnuť. Ak deti nepracovali toľko, koľko sa po nich požadovalo, dostali výprask. Ak odvrávali rodičom alebo sa odmietli podriadiť pánom, dostali výprask alebo ešte horšie. To isté sa týkalo aj žien alebo akýchkoľvek iných služobníkov.

Aj výskumné štúdie preukázali vzťah medzi spôsobom živobytia a štýlom výchovy. Jedna širokospektrálna štúdia spred 50 rokov napríklad ukázala silnú koreláciu medzi mierou závislosti kultúry na poľnohospodárstve a mierou, do akej bola výchova zameraná na poslušnosť namiesto asertivity.[2]

Nástup priemyslu viedol k ešte väčšiemu potlačeniu detského sebaurčenia a nezávislosti. Raný priemysel vyžadoval ešte viac rutinnej práce, ktorú vykonávali do veľkej miery deti. Dospelí aj deti dreli a lopotili v prvých továrňach väčšinu dňa v hrôzostrašných podmienkach, pričom deti často fyzicky trestali, aby ich donútili pracovať. Väčšina obyvateľstva stále závisela na pánoch, pričom teraz boli pánmi majitelia tovární namiesto majiteľov pôdy.

Je logické predpokladať, že rodičia detí z raných poľnohospodárskych a priemyselných kultúr, ktorí bili svoje deti, aby ich prinútili k poslušnosti, tak konali pre ich dobro. Ak žijeme v podmienkach, kde sa prežitie podmieňuje poslušnosťou, je skutočne nevyhnutné potlačiť svoju vôľu a naučiť sa tak robiť bezpodmienečne za každých okolností. Lenže taká výchova nikdy nebola a ani nemohla byť úplne úspešná. Ľudia sú totiž prirodzene kreatívni, hraví a majú silnú vôľu. Spôsoby lovcov a zberačov sú tie, ktoré sú pre ľudský druh prirodzené, a preto ich nie je možné z človeka úplne vymlátiť. A aj preto sa vždy ľudia z času na čas búrili a rebelovali, aj keby ich za to mala čakať smrť. Z ľudí nie je možné spraviť otrokov na 100%.

Moderná doba so sebou priniesla direktívne-protektívny spôsob výchovy.

V dnešnej dobe už väčšinu rodičov odpudzuje predstava, že by deti mali dostávať výprask kvôli neposlušnosti. Iniciatíva, kreativita a sebaurčenie sa v dnešnej dobe bežne u detí cenia. Vidíme, že slepá poslušnosť nestačí. Potreba neodbornej práce poklesla, pracovníkov postupne nahradzujú stroje a ľudia potrebujú byť kreatívni a asertívni, aby si našli spôsob, ako sa uživiť. Mnohé z hodnôt lovcov a zberačov si ľudia dnešnej doby opäť začínajú osvojovať.

Ako kultúra sme však zatiaľ neoživili dôverujúci štýl výchovy lovcov a zberačov. Namiesto toho sme nahradili direktívne dominujúce rodičovstvo feudalizmu a ranej priemyselnej doby novým typom výchovy – direktívne-protektívnym. Z rôznych dôvodov vnímame detstvo ako veľmi krehké obdobie ľudského života. Experti nám neustále pripomínajú nebezpečenstvá, pred ktorými musíme naše deti chrániť. Dospeli sme teda k predstave, že deti nie sú kompetentné robiť svoje vlastné rozhodnutia, preto musia byť opatrne vychovávané až do dňa, kedy sa stanú kompetentnými.

Vravia nám, že musíme deti chrániť pred všetkými možnými nehodami, čo zväčša znamená zásadné obmedzenie ich hier a skúmania. Musíme ich chrániť pred chorobami, ktoré môžu chytiť prakticky pri akejkoľvek činnosti, ktorej sa venujú. Musíme ich chrániť pred agresívnymi dospelými, ktorí sa môžu vyskytnúť kdekoľvek a taktiež ich musíme chrániť pred škodlivým vplyvom ich rovesníkov, starších detí a dospievajúcich. Musíme ich chrániť aj pred ich vlastnou hlúposťou. Musíme chrániť tiež krehkú detskú sebaúctu neustálou bezvýznamnou chválou, povzbudzovaním pri športoch, (ktoré im samozrejme sami dokonale zorganizujeme) a tým, že im zariadime celý život tak, aby nikdy nespravili žiadnu chybu. A ešte musíme chrániť ich budúcnosť, čo zabezpečíme tak, že deti prinútime tráviť viac času v našom systéme vzdelávania, ktorý deti neznášajú a ktorý nenapĺňa ich skutočné potreby a záujmy.

Tým všetkým a len s tými najlepšími úmyslami zbavujeme naše deti slobody rovnako, ako rodičia feudálnej a ranej priemyselnej kultúry. Áno, fyzicky už deti väčšinou netrestáme, ale využívame všetky ostatné prostriedky, ktoré máme ako zodpovedné osoby k tomu, aby sme kontrolovali ich životy.

Čo by bolo potrebné urobiť pre to, aby sme oživili dôverujúci spôsob výchovy?

Mnohí rodičia by radi vychovávali svoje deti s dôverou, majú s tým však značné ťažkosti. Hlas strachu je silný a dotieravý, a navyše nie vždy neopodstatnený. Nie je možné ho vždy ignorovať. Hrozné úrazy a nehody sa stávajú, agresívni dospelí existujú, výrastkovia medzi rovesníkmi môžu mať na dieťa zlý vplyv, deti a dospievajúci (podobne ako ktokoľvek iný) robia chyby, a zlyhanie môže bolieť. Taktiež sme prirodzene konformistami. Je ťažké plávať proti prúdu a riskovať negatívne posudzovanie od iných rodičov. Niektorí však napriek všetkému proti prúdu plávajú a narastajúci počet takých plavcov môže časom otočiť smer hlavného prúdu.

V najbližších dvoch alebo troch príspevkoch by som sa rád venoval otázke v nadpise k poslednému odseku. Povieme si niečo o dôverujúcej výchove, ktorú som sám zažil ako dieťa, o výzvach takého štýlu výchovy v dnešnej dobe a o spôsoboch, ako ich prekonať.

---

[1] Devore, Murdock & Whiting (1968). In Richard B. Lee & Irven DeVore, Man the Hunter, p 337.

[2] Barry, Child, & Baron (1959), „Relation of Child Training to Subsistence Economy,“ American Anthropologist, 61, 51–63.]

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.