Ako deti sme sa naučili zodpovednosti, pretože nám naši rodičia dôverovali

Prvých 60 rokov 20. storočia bolo obdobím, kedy aspoň v severnej Amerike a v západnej Európe rástla miera detskej slobody. Dospelí aj deti mali viac voľného času, odbory pomáhali robotníkom s vybavením kratších pracovných týždňov a miera detskej práce bola tiež na ústupe. Výchova detí bola liberálnejšia a menej sa zameriavala na poslušnosť ako predtým. 50-te a 60-te roky boli určitým spôsobom zlatou érou pre deti. Ľudia v mojom veku často a z dobrých dôvodov s nostalgiou spomínajú na slobodu, ktorú sme zažívali ako deti, čo je v silnom kontraste so značne kontrolovanými životmi detí žijúcich dnes.

Detstvo Hillary Rodham Clintonovej

Jedným z týchto ľudí je aj Hillary Rodham Clintonová[1]. Svojimi slovami opisuje svoje detstvo a ľútosť nad tým, ako žijú deti dnes:

„Narodila som sa v Chicagu, ale keď som mala 4 roky, presťahovali sme sa do Park Ridge v štáte Illinois, kde som vyrastala. Bolo to typické americké predmestie 50-tych rokov. Veľké bresty lemovali ulice a ich koruny sa vysoko nad zemou dotýkali tak, že celá ulica pripomínala katedrálu. Dvere na domoch bývali otvorené a deti vybiehali von i dnu skoro z každého domu v štvrti.“

„S ostatnými deťmi sme tvorili skupinu a spoločne sme sa všelijako hrali každý deň po škole a každý víkend v lete od rána, až kým nás rodičia nezavolali domov za súmraku. Jednou z hier bola naháňačka kombinovaná so skrývačkou, ktorá bola celkom zložitá. Rozdelili sme sa do tímov a rozutekali sa po celej ulici v snahe nájsť si skrýšu, pričom sme si vopred určili miesta, kde je možné byť „v bezpečí“, ak vás spoluhráč naháňal. Tak ako pri všetkých ostatných hrách sme si pravidlá vymýšľali sami a dlho sme sa o nich dohadovali, aby boli všetci spokojní. Takto sme trávili nespočetné hodiny…“

„Mali sme toľko času na spoločné hry – jednoducho skutočne voľný neorganizovaný čas. Mala som to najkrajšie detstvo: byť von, hrať sa s priateľmi, byť sama sebou a milovať život. Aj v škole to bolo fajn. Boli sme nezávislí a mali sme veľa priestoru pre seba. Je pre mňa neuveriteľné, že dnes je to všetko preč. Je to jedna z najväčších strát našej spoločnosti. Dúfam však, že raz dokážeme vrátiť na ulice radosť a skúsenosť voľných hier, ktoré boli pre deti mojej generácie také samozrejmé. To by bol najväčší dar, aký by sme mohli našim deťom dať.“

Spomienky z môjho detstva

Aj ja sám rád spomínam na detskú slobodu. Väčsinu svojho detstva som prežil v malých mestečkách amerických štátov Minnesota a Wisconsin. Moja mama mala dobrodružnú povahu, vždy si hľadala nové zamestnania a nové výzvy, a tak sme sa často sťahovali, keď som bol ešte malý. Každé mesto, kde sme sa usídlili malo svoju detskú kultúru. Veľkou výzvou pre mňa bolo vždy sa naučiť zručnosti vo veciach, ktorým sa venovali deti v meste, aby som medzi nich dobre zapadol. Tu sú niektoré z mojich spomienok na tri rozličné mestá:

Mesto Monterey, Minnesota: Cyklistická sloboda vo veku 5 rokov

V čase mojich piatych narodením sa naša rodina presťahovala do malého mesta menom Monterey na južnej hranici štátu Minnesota. Toto mestečko už neexistuje, zlúčilo sa totiž v roku 1959 so susedným mestečkom Triumph a prijalo spoločný názov Trimont. Spomienky na Monterey sa mi spájajú s bicyklovaním. Mojou najlepšou kamarátkou bola Ruby Lou, dievčatko o rok staršie ako ja, ktoré bývalo oproti nám cez ulicu. Keď som mal 5 a ona 6 rokov, naučila ma, ako jazdiť na jej bicykli. Bol to malý dvojkolesový bicykel bez pomocných koliesok. Ulica, na ktorej sme bývali bola na miernom svahu a podľa nej bolo najlepším spôsobom, ako sa naučiť bicyklovať, spustiť sa po ňom dolu. Vyšiel som teda na najvyšší bod ulice, odrazil sa nohami a nabral na kopci rýchlosť, vďaka ktorej bol bicykel stabilný. Pod kopcom som už šliapal na pedále, aby som mohol pokračovať v jazde. Pri učení som si párkrát odrel kolená a jej bicykel získal pár nových škrabancov, ale o niekoľko dní som už vedel jazdiť. Keď to videli moji rodičia, kúpili mi vlastný bicykel.

Ten bicykel, spoločne s dôverou mojich rodičov a kamarátstvom Ruby Lou, mi dal slobodu. Mohol som na ňom ako päťročný jazdiť kdekoľvek po mestečku a jeho bezprostrednom okolí. Moji rodičia stanovili len jedno pravidlo: mohol som ísť, len ak šla aj Ruby Lou. Ona ako šesťročná bola skúsenejšia a poznala mesto lepšie. Neprotestoval som. Pravdepodobne by som sa aj tak bál ísť bez nej tak ďaleko. Je neuveriteľné, aké dobrodružstvá sme ako 5–6 roční spoločne zažívali pri objavovaní nových miest v mestečku Monterey!

Mesto Sun Prairie, Wisconsin: vedenie môjho vlastného baseballového tímu vo veku 9 rokov

V období, keď som mal 7 až 10 rokov sme žili v mestečku Sun Prairie. Dnes je údajne Sun Prairie rýchlo rastúcim predmestím mesta Madison, ale v čase, keď som tam žil ja, bolo to malé mesto s mnohými kukuričnými poľami, ktoré ho oddeľovali od Madisonu. Deti v Sun Prairie sa bavili rôznymi aktivitami, z ktorých mnohé boli pre mňa nové. Od kamarátov som sa napríklad naučil, ako si postaviť vlastného šarkana a ako ho dostať do vzduchu. Organizovali sme si aj vlastné súťaže v stavbe šarkanov, ktorých jediné pravidlo bolo, že šarkan musí byť postavený vlastnoručne, nie kúpený v obchode. Dnes by sme asi očakávali, že rodičia budú deťom pomáhať pri ich výrobe, ale v tom čase to tak vôbec nebolo. Mladšie deti sa to naučili od trochu starších skúsenejších detí a potom sme si už samostatne vymýšľali vlastné inovácie. Na výrobu rámu sme používali drevo z neďalekej píly (niekedy sme oň poprosili, niekedy nie). Niektoré deti dokázali vyrobiť skutočne majstrovských šarkanov, akých som odvtedy už nikde nevidel.

Toto mesto však bolo nielen o púšťaní šarkanov, ale predovšetkým pre chlapcov o baseballe. Každá štvrť mala nejaké prázdne parcely a na každej bolo možné vidieť deti, ako hrajú baseball celé leto počas víkendov a v jari a v jeseni po škole. Baseball sa veľmi rýchlo stal mojou vášňou. Podobne ako mnohí moji kamaráti som si aj ja predstavoval, že keď vyrastiem, stanem sa profesionálnym hráčom baseballu. Všetci sme počúvali komentované profesionálne hry v rádiu a zbierali a vymieňali sme si kartičky baseballových hráčov. Deti, ktoré sa v škole nedokázali naučiť násobiť a deliť, sa bez problémov naučili matematické operácie pri počítaní v súvislosti s hraním baseballu aj bez kalkulačky.

Väčšinu hier sme hrali úplne neformálne na voľných parcelách s kýmkoľvek, kto sa pridal. Sun Prairie však malo aj tzv. malú ligu. Píšem malá liga s malými písmenami, pretože si nie som istý, či to nejako súvisí s oficiálnou Malou Ligou. Našu malú ligu však na rozdiel od Malej Ligy dospelí vôbec neorganizovali. Správca ihriska síce oficiálne otvoril sezónu v jari, ale inak si hry organizovali deti bez pomoci dospelých. Fungovalo to asi takto:

Vo vopred určený jarný deň sa deti, ktoré chceli hrať v lige stretli v hlavnom mestskom parku. Bežne tam prichádzali skupiny hráčov, ktorí už spoločne hrávali na voľných parcelách. Každá taká skupina bola vyhlásená za tím a jednotlivci, ktorí neboli súčasťou žiadnej skupiny sa pridali do tímov, ktorým ešte chýbali hráči. Každý tím si zvolil kapitána, ktorý bol kontaktnou osobou pre správcu ligy a oficiálnym manažérom tímu. Správca ligy následne vypracoval súpisku, aby každý tím odohral s ostatnými tímami určitý počet hier počas leta. Každej hry sa zúčastnil nejaký stredoškolák ako rozhodca. To je všetko. Bežne sa stávalo, že dospelí sa hier nezúčastňovali. Nebolo žiadne publikum, iba občas sedeli v hľadisku menšie deti, ktoré dúfali, že by sa mohli stať náhradníkmi v prípade, že by sa nejaký hráč zranil alebo by musel odísť zo zápasu skôr. Podobnú ligu mali dievčatá, ktoré hrávali softball.

Tieto ligy boli pre nás niečím výnimočným, pretože boli o krok vyššie ako bežné neformálne hry, ktoré sme väčšinou hrávali. Ihrisko pripomínalo tvarom aj ostatnými vyznačenými prvkami profesionálne baseballové ihrisko. Bol tam aj rozhodca, ktorý dohliadal na hru a zapisoval oficiálne skóre. Hra však bola taká zaujímavá hlavne preto, lebo bola stále naša. Žiaden dospelý nám neurčoval, čo máme robiť. Museli sme rozhodovať sami za seba.

Na konci tretieho ročníka, keď som mal 9 rokov, som bol zvolený za kapitána nášho družstva v malej lige. Pre mňa to znamenalo, že som bol zodpovedný za to, že moji spoluhráči vedia, kedy najbližšie hráme, aby sa v daný deň a čas dostavili na ihrisko. (Všetci sme naň prišli bicyklom, pretože myšlienku, že by dospelí mali deti voziť na športové podujatia, ešte nevynašli. Rodičia často ani nevedeli, kedy máme hrať aký zápas.) Musel som tiež určiť, kto bude hrať na akej pozícii. Najťažšou úlohou bolo dohodnúť sa, kto bude nadhadzovať. Mali sme jedného skúseného nadhadzovača a niekoľkých ďalších, ktorí si o sebe mysleli, že sú tiež takí dobrí. Musel som spraviť veľa kompromisov, aby som všetkých uspokojil. Síce som bol manažérom ja, ale mal som veľmi obmedzenú moc, pretože ostatní hráči by mohli ľahko opustiť náš tím a tím musel mať určitý počet hráčov, aby sme mohli hrať ďalej. Pred každým zápasom sme museli veľa diskutovať a robiť kompromisy.

Viete si predstaviť, že by ste nechali 9-ročné dieťa viesť baseballový tím v malej lige? Fakt, že si to nedokážete ani predstaviť je spoľahlivým ukazovateľom toho, do akej miery sme ako kultúra stratili rešpekt voči schopnostiam detí. Navyše ja som nebol jediný 9-ročný manažér; každý tím malej ligy viedlo dieťa. Celá liga totiž bola usporiadaná na predpoklade, že deti chcú hrať organizovaný baseball natoľko, že sú ochotné prevziať zodpovednosť za jeho organizáciu. A ono to fungovalo! Ak by to fungovať prestalo, znamenalo by to asi len toľko, že sme ako deti stratili záujem o baseball, a to by bolo tiež v poriadku.

Mesto Hill City, Minnesota: rybačka, korčuľovanie a ovládanie tlačiarenského stroja vo veku 10 až 11 rokov

Keď som mal 10, presťahovali sme sa do Hill City, malého mesta pri veľkom jazere v severnej časti Minnesoty, kde som prežil dva najkrajšie roky svojho detstva. V tom čase sme neboli práve najbohatší, pretože moji rodičia minuli všetky peniaze, aby kúpili miestnu tlačiareň a noviny. Moja mama vždy chcela vydávať noviny a toto bola jej príležitosť. V tom čase lokálne časopisy bankrotovali vo veľkom a podobne to bolo aj v mestečku Hill City. Moja mama však dúfala, že dokáže lokálne noviny postaviť na nohy. Žili sme v dome, ktorí rodičia kúpili za 2000 dolárov. Bol dostatočne veľký pre nás siedmych, ale vnútri sme nemali WC. Viete si predstaviť mať WC mimo domu v severnej Minnesote počas zimy? Ak sa môj brat netrafil presne, keď šiel na malú, a ja som hneď po ňom potreboval na veľkú, primrzol som k sedadlu. Kúpeľ sme mali každú sobotu v kovovej vani uprostred kuchyne. V tom čase to bolo v Hill City bežné. Aj mnoho ďalších kamarátov žilo v domov, ktoré nemali žiadne WC vnútri.

Detský život v Hill City sa sústredil okolo jazera. Rybárčenie rýchlo nahradilo baseball v zozname mojich záľub. Počas typického letného dňa sme s mojimi kamarátmi vybrali bicykle a rybárske nástroje a pustili sme sa k jazeru, kde sme si najprv našli rôzne návnady, a potom sme celý deň lovili. Niekedy sme lovili v blízkosti prístavu alebo z brehu alebo sme použili drevenú loďku, ktorá zrejme bola spoločným majetkom detí, ktoré žili v meste. Všetci sme dobre vedeli plávať, takže žiadni rodičia sa nebáli, že by sme sa utopili. Často sme v loďke preveslovali celé míle, aby sme si vyskúšali chytanie rýb na rôznych miestach. Stal som sa takto zručným rybárom. Chytal som tamojšie šťuky, ostrieže a ďalšie ryby, a keďže sme boli pomerne chudobní, naša rodina sa potešila každej rybe, ktorú som doniesol. Doma však platilo, že ten, kto chytil rybu ju musí aj očistiť.

V zime sme sa na jazere korčuľovali. Ak napadlo veľa snehu, odpratali sme si najskôr sneh. Korčuľovali sme sa aj večer a často sme si spravili oheň na jazere, aby sme sa vzájomne videli a zohriali sa. Počas druhej zimy, ktorú sme tam žili, bolo málo snehu a veterno, takže ľad na jazere bol kryštálovo čistý niekoľko prvých zimných týždňov. To sme samozrejme využili a korčuľovali sme až na druhú stranu jazera (asi 8 km). Brali sme si so sebou niečo pod zub a zápalky, aby sme si mohli spraviť oheň, kým sme jedli a odpočívali. Niekedy sme tiež zbierali šušky na ostrove uprostred jazera, aby sme mohli spraviť mamke jedného môjho kamaráta vianočný veniec.

Na záver ešte posledná spomienka z Hill City, s ktorou som sa dnes chcel podeliť. Týka sa ovládania tlačiarne. Noviny Hill City News boli týždenník a vychádzali každý štvrtok ráno. Moji rodičia boli každú stredu dlho do noci hore, aby stihli pripraviť nové číslo a vo štvrtok ráno ma vždy poprosili, aby som tlačil noviny, kým si oni trochu zdriemnu. Bol som hrdý, že môžem ako 10 až 11-ročný ovládať obrovskú a zdanlivo nebezpečnú tlačiareň úplne sám. Musel som ručne vkladať čistý papier do stroja včas a držať krok s rýchlosťou tlače. Cítil som sa byť užitočný a dôležitý. Celé mesto očakávalo noviny, ktoré som tlačil ja. Vôbec nevadilo, že som kvôli tomu pravidelne vymeškal niekoľko školských hodín vo štvrtok ráno. Všetci v škole vedeli, že som sa tým naučil omnoho viac, ako by som sa bol naučil počas tých vymeškaných hodín.

Tieto príbehy síce boli o mne a o mojich priateľoch, ale skutočnými hviezdami boli naši rodičia a ďalší dospelí v týchto komunitách, ktorí boli dostatočne zhovievaví, aby nám dôverovali a ostávali v pozadí našich životov namiesto toho, aby boli v popredí. Vďaka tejto dôvere sme žili dobrodružné detstvo a v každom dobrodružstve sme sa niečo nové naučili vrátane najdôležitejšieho poznatku – ako prevziať zodpovednosť sám za seba. Toto nie je možné nikoho naučiť. Každý sa to musí naučiť sám, a toto učenie vyžaduje slobodu vrátane slobody robiť chyby, zlyhať a niekedy si aj ublížiť.

Aké bolo vaše detstvo?

Spomeniete si na také detské dobrodružstvá, ktoré by svojim deťom väčšina rodičov dnes zakázala? Ako by sa podľa vás dala obnoviť sloboda pre deti? V ďalšom príspevku pokračovať v téme dôverujúceho rodičovstva, rozoberieme si niektoré z vplyvov, ktoré zapríčinili jeho úpadok a načrtneme niekoľko možných ciest, ktoré by mohli viesť k jeho oživeniu.

---

[1] Citácia pochádza z knihy Hillary Rodham Clintonovej “An Idyllic Childhood” (Idylické detstvo) in S. A. Cohen (Ed.), The Games We Played: A Celebration of Childhood and Imagination. Simon & Schuster, 2001.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.