Lovci a zberači môžu považovať prácu za hru, pretože je dobrovoľná.

Slovo práca má dva základné významy. Môžeme ním označovať akúkoľvek nepríjemnú aktivitu alebo môže označovať akúkoľvek produktívnu alebo užitočnú aktivitu bez ohľadu na to, či je príjemná alebo nie. Prvý z týchto významov je presným opakom hry, ten druhý nie je. Slovo práca používame v oboch týchto významoch pravdepodobne preto, lebo v histórii našej kultúry sa tieto významy veľmi často prekrývali. Produktívna činnosť otrokov, sluhov a poddaných, ktorí nemali akúkoľvek možnosť výberu, bola vskutku prácou v oboch významoch tohto slova.

Aby sme mohli vzájomne od seba odlíšiť tieto významy, budem pre účely tohto článku používať pre prvý význam slovo drina (nepríjemná aktivita) a slovo práca pre druhý význam, aby sme o nich mohli diskutovať nezávisle. V tomto zmysle je drina opakom hry, ale práca opakom hry nie je. Práca môže byť drinou alebo môže byť hrou, alebo môže byť kdekoľvek na spektre medzi týmito dvoma.

V predošlej eseji som opísal charakteristiky práce a prístupu k nej, ktoré umožňujú ľudom nielen dnešnej spoločnosti vnímať svoju prácu ako hru. Dnes by som rád rozšíril tieto myšlienky opísaním spôsobu, ako lovci a zberači realizujú svoje živobytie bez driny.

V úvodnej eseji som uviedol, že celú túto sériu inšpirovalo štúdium vedeckej literatúry o lovcoch a zberačoch. Kdekoľvek prebiehal výskum týchto ľudí – v izolovaných častiach Afriky, Ázie, Južnej Ameriky, Austrálie a inde – u všetkých kmeňov sa zistila výnimočná hravosť. V dnešnej dobe tieto spoločnosti prevažne zanikajú alebo sa menia vplyvom kontaktu s našou kultúrou, ale napriek tomu o nich píšem v prítomnom čase, (ktorý sa niekedy nazýva antropologickým prítomným časom), keďže niektoré také skupiny existujú ešte aj dnes.

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že lovci a zberači nepoznajú drinu. Ak pojem drina poznajú, je to kvôli kontaktu s cudzincami. Toto slovo sa naučia a používajú ho, aby označili prácu ľudí, ktorí pracujú buď na farme a baniach alebo na stavbe ciest, ale nepoužívajú ho na označenie vlastnej pracovnej aktivity. Ich práca je totiž rozšírením vlastných detských hier. Deti sa bežne hrajú na lov, zber, stavbu chatrčí, výrobu nástrojov, prípravu jedla, ochranu pred predátormi, starostlivosť o mladších, liečenie, vyjednávanie a ďalšie činnosti; a postupne sa v týchto hrách zlepšia natoľko, že ich činnosť začne byť produktívna. Z hry sa stane práca, ale tým neprestane byť zároveň hrou. Môže byť dokonca ešte zábavnejšia, pretože výsledok hry pomôže celej skupine a všetci si ho vážia.

Štúdium literatúry o spôsobe života kultúr lovcov a zberačov ma vedú k záveru, že ich práca je hrou z štyroch nasledujúcich dôvodov: (1) Je rôznorodá a vyžaduje zručnosť, vedomosti a inteligenciu. (2) Nie je jej príliš veľa. (3) Venujú sa jej v spoločenskom kontexte s priateľmi. A čo je najdôležitejšie, (4) je kedykoľvek pre daného človeka dobrovoľná. Dovoľte mi popísať jednotlivé body podrobnejšie.[1]

Práca lovcov a zberačov je hrou, pretože je rôznorodá a vyžaduje zručnosť, vedomosti a inteligenciu.

Až na všeobecné rozdelenie mužov ako lovcov a žien ako zberačiek (rozdelenie, ktoré platí pre väčšinu, ale nie pre všetky také spoločnosti) sa lovci a zberači nešpecializujú. Všetci môžu vykonávať všetky spoločenské a ekonomické aktivity. Väčšina z nich vyžaduje značnú zručnosť, vedomosti a schopnosť rozhodovať sa.

Antropológovia boli v úžase nad zručnosťou a inteligenciou lovcov počas lovu. Ich lovecké nástroje – hlavne luk a šípy, fúkacie šípky, oštepy a siete – museli byť vyrobené dokonale. Efektívne ich mohol využívať len ten, kto sa s týmito nástrojmi hral od detstva. Lovci tiež musia poznať zvyky dvoch až troch stoviek rôznych druhov cicavcov a vtákov, ktoré lovia. Deti sa tieto zvyky naučia aj pomocou hier na imitáciu týchto zvierat a ľahko potom identifikujú daný druh pomocou zvuku alebo pohľadom.

Stretol som sa už aj s knihou, ktorá sa zaoberala hypotézou, že stopovanie zveri bol začiatkom toho, čo dnes nazývame vedou.[2] Lovci vidia stopy v piesku, blate alebo na okolitom poraste, ktoré kombinujú s vedomosťami a skúsenosťami z minulosti, aby sformulovali testovateľnú hypotézu ohľadom veľkosti, pohlavia, fyzického stavu, rýchlosti pohybu a čase, kedy týmto miestom prechádzalo zviera, ktoré stopujú. Alf Wannenburg popísal stopovacie schopnosti lovcov a zberačov kmeňa Ju/´hoansi v Africkej púšte Kalahari: „Všetky pozorovania sa zvážia a diskutuje sa o nich. Pošliapaný list trávy, smer odlomenia vetvičky na kríku, hĺbka, veľkosť, tvar a rozloženie vlastných stôp – to všetko dáva lovcom informácie o stave zvieraťa, smere jeho pohybu, rýchlosti a možnom ďalšom pohybe.“[3]

Zber rastlín a ich plodov taktiež vyžaduje značné množstvo vedomostí a zručnosti. Lovci a zberači musia vedieť, ktoré z nespočetných korienkov, hľúz, orieškov, semienok, ovocia a vňatí danej oblasti sú jedlé a výživné, kedy a kde ich možno nájsť, ako ich vykopať (v prípade korienkov a hľúz), ako získať jedlé časti (v prípade zrna, orieškov a niektorých rastlinných vláken), a v niektorých prípadoch to, ako rastliny spracovať, aby boli jedlé alebo ešte výživnejšie, ako by boli bez prípravy. Tieto činnosti vyžadujú fyzickú zdatnosť a zručnosť zdokonalenú rokmi praxe a tiež schopnosť pamätať si, používať, dopĺňať alebo modifikovať nesmierne množstvo poznatkov kultúry, ktoré sa predávajú z generácie na generáciu výlučne ústnym podaním.

Aj v našej spoločnosti je za zábavnú považovaná hlavne taká práca, ktorá je rôznorodá, vyžaduje značnú zručnosť, množstvo vedomostí a tiež schopnosť rozhodovať sa. Rutinná práca ako napríklad práca za pásom, je príkladom práce, ktorá hravá nie je. Rutinnú prácu však stále viac vykonávajú roboty, vďaka čomu ich už nemusia vykonávať ľudia a celá spoločnosť sa postupne môže posúvať bližšie k svetu, v ktorom väčšina práce bude opäť môcť byť hrou.

Práca lovcov a zberačov je hrou, pretože jej nie je príliš veľa.

Antropológovia často poukazujú na fakt, že práca lovcov a zberačov je náročná na zručnosť, ale nie je namáhavá. Štúdie ukazujú, že lovci a zberači pracujú týždenne 20 až 40 hodín podľa toho, čo sa považujeme za prácu. Navyše oni svoju prácu neorganizujú podľa hodiniek; pracujú vtedy, keď je práve čas spraviť danú prácu alebo keď majú chuť do práce. V ich živote je tiež dostatok voľného času na oddychové aktivity vrátane rozličných hier, hravých náboženských rituálov, vyrábanie a hranie na hudobných nástrojoch, klebetenie a obyčajné relaxovanie. Bežný život lovcov a zberačov vyzerá veľmi podobne vášmu alebo môjmu kempovaniu v prírode s priateľmi počas dovolenky.

Je to neuveriteľné, keď sa zamyslíme nad tým, že počas 10 000 rokov od nástupu poľnohospodárstva a následného priemyslu sme vynašli obrovské množstvo nástrojov, ktoré šetria prácu, ale množstvo práce sa neznížilo. Väčšina dnešných ľudí trávi v práci oveľa viac času ako lovci a zberači a naša práca je v priemere omnoho menej hravá.

Práca lovcov a zberačov je hrou, pretože sa koná v spoločenskom kontexte s priateľmi.

Sme spoločenskí a sme radi v spoločnosti ostatných ľudí, hlavne tých, ktorých dobre poznáme. Radi tiež robíme veci, ktoré robia naši priatelia. Aj lovci a zberači žijú veľmi spoločenským životom. Skoro všetky ich činnosti sú verejné. Väčšinu práce robia kooperatívne a aj samostatnú prácu vykonávajú v prítomnosti ostatných. A keďže lovci a zberači sa môžu veľmi ľahko presťahovať do inej tlupy, ak sa im nepozdáva život v súčasnej, skupiny sú skutočne skupinami priateľov. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že čokoľvek, čo robíme s priateľmi má väčšiu atmosféru hravosti ako činnosti, ktoré robíme osamote alebo s kolegami, ktorí nie sú našimi priateľmi.

Muži zvyčajne pri love spolupracujú a podobne aj ženy zbierajú rastliny v skupinách. O zbere v kmeni Ju/´hoansi napísal Wannenburgh toto: „Všetky zberačské výpravy, ktoré sme zažili, boli veselými udalosťami. Keďže kmeň má dar premeniť akúkoľvek bežnú prácu na spoločenskú zábavu, výprava mala vždy atmosféru detského pikniku.“[4] Kirk Endicott opisuje spôsob, akým si ľudia kmeňa Batek vyberali svoje úlohy a vytvárali každý deň iné skupiny: „Každý deň sa vytvorili zberačské skupiny, ktoré mali iných členov ako skupiny predchádzajúceho dňa, pretože Batekovia radi obmieňajú nielen svoju prácu, ale aj svojich kolegov pri zbere.“[5]

Práca lovcov a zberačov je hrou, pretože každý človek si v daný deň môže vybrať, kedy, ako a či vôbec bude pracovať.

A teraz sa dostávame k tej hlavnej ingrediencii pre hru – možnosti výberu. Hra je z definície voliteľná aktivita; robíme ju preto, že chceme, nie preto, že musíme. Ako si dokážu lovci a zberači zvoliť, či budú pracovať a pritom spraviť prácu, ktorú jednoducho musia spraviť?

Je jasné, že z celkového hľadiska nie je práca lovcov a zberačov dobrovoľná. Ako skupina musia loviť, musia zbierať, vyrábať nástroje, stavať chatrče, a tak ďalej, ak chcú prežiť. Avšak pre ktoréhokoľvek jednotlivca je v ktorýkoľvek deň táto práca dobrovoľná. Ako som uviedol v predchádzajúcej eseji, lovci a zberači si veľmi vážia etiku osobnej autonómie až do tej miery, ktorá by podľa štandardov našej spoločnosti bola radikálna a extrémna. Zámerne sa totiž vyhýbajú tomu, aby niekto určoval, ako sa majú ostatní správať pri práci alebo pri akejkoľvek inej činnosti. Každý človek je sám sebe šéfom.

V ktorýkoľvek deň sa v tábore sformuje skupina lovcov alebo skupina zberačov. Skupina pozostáva tých, ktorí chcú v ten deň loviť alebo zbierať. Kolektívne sa rozhodne, kam sa pôjde a ako budú skupiny pri svojej činnosti postupovať. Ak niekto nesúhlasí, môže si vytvoriť vlastnú skupinu pre danú činnosť alebo ísť loviť alebo zbierať sám, alebo ostať v tábore celý deň, alebo robiť čokoľvek, čím nebude zasahovať do činnosti ostatných. Za neúčasť mu nehrozí žiaden trest. Aj človek, ktorý v ten deň nelovil alebo nezbieral dostane svoj diel z toho, čo sa v ten deň prinieslo do tábora. Týmto spôsobom nebude pracovnú skupinu pri svojej činnosti zdržiavať niekto, kto v nej byť nechce alebo má v daný deň zlú náladu. A pretože všetci túto stratégiu používajú, všetci členovia pracovnej skupiny prežívajú svoju prácu ako hru.

Ktorýkoľvek deň sa môže člen tlupy pridať k zberačskej skupine alebo navštíviť priateľov v inej tlupe, alebo zostať v tábore a relaxovať podľa toho, čo sa mu práve chce robiť. Taká sloboda samozrejme vytvára možnosť, že niektorí jednotlivci, ktorí vôbec nebudú loviť ani zbierať počas dlhšieho obdobia, sa budú na tlupe len priživovať, ale také niečo sa v praxi stáva len málokedy, ak vôbec. Je predsa lepšie ísť na vzrušujúci lov alebo zbierať dary prírody s ostatnými, ako sa nudiť celý deň v tábore. Práca je hrou práve preto, že v ktorýkoľvek deň je pre jednotlivca dobrovoľná a každý si môže zvoliť svoju prácu sám. Som si istý, že vnímaná nevyhnutnosť získavať jedlo a venovať sa potrebným činnostiam ovplyvňuje rozhodnutia jednotlivcov ohľadom toho, čo budú v daný deň robiť, ale tento pocit nevyhnutnosti nedominuje v dennodennom rozhodovaní, a tak nezničí celkovú atmosféru hravosti.

Geniálnosť kultúr lovcov a zberačom spočíva podľa mňa v ich schopnosti venovať sa činnostiam, ktoré je potrebné a nevyhnutné spraviť, a zároveň maximalizovať pocit vlastného výberu u každého jednotlivca, ktorý je podmienkou hravej atmosféry. Dokážu to hlavne kvôli výnimočnej schopnosti deliť sa o všetko, čím sa odstraňuje priama súvislosť medzi prácou a zabezpečovaním životných potrieb. Ani tí najšikovnejší a najúspešnejší lovci a zberači nemajú väčší podiel ako ktokoľvek iný v tlupe.

Ako veľmi odlišný postoj máme k práci my! Príde nám nespravodlivé až nehorázne, ak by ten, kto odpracuje menej, mal dostať úplne rovnakú odmenu ako ktokoľvek iný. To si však myslíme preto, lebo o práci rozmýšľame ako o drine. Ak sa pri výrobe niečoho nadrieme, tí, ktorí drú najviac by mali dostať najväčšiu odmenu. Ak je niekto lenivý a nedrie, nemal by dostať žiadnu odmenu. To je naša spravodlivosť a je pochopiteľná. Lenže čo ak by sme rozmýšľali o práci ako o hre a chceli by sme ju robiť len pre zábavu. Prečo by potom tí, ktorí majú najviac vnútornej odmeny z hry, (pretože ich tak veľmi baví, sú v nej výnimočne zruční, a preto sú pri nej aj najefektívnejší,) mali dostať aj najviac vonkajšej odmeny?

Ekonómovia a behaviorálni psychológovia zvyknú o živote hovoriť v pojmoch ako „dávať a brať“, „náklady a zisky“ alebo „úsilia a odmena“. Z tohto pohľadu je práca tým, čo robíme kvôli nejakej odmene. Ak niekto dostáva odmenu bez toho, aby vykonal nejakú prácu, niečo nie je v poriadku. Ekonómovia a behaviorálni psychológovia o tom často hovoria, ako keby to bola nevyhnutná súčasť ľudskej povahy. Lenže v tom sa podľa mňa mýlia. Podľa toho, čo vieme o lovcoch a zberačoch, žili aj žijú títo ľudia bez konceptu odmeny za vykonanú prácu už stovky tisíce rokov. Nepoznajú pojmy ako cena alebo zisk. Vnímajú prácu ako hravé dobrodružstvo. Robia veci, pretože ich bavia a delia sa o produkty svojej práce s ostatnými bez ohľadu na to, čo robili oni. Práve kvôli takému postoju ľudia dobrovoľne a s veselým srdcom konajú potrebnú prácu v duchu hry.

Toto všetko úzko súvisí s dôverou. Lovci a zberači jednoducho veria, že pokiaľ je práca hrou, pokiaľ sa všetci k sebe správajú s úctou a pokiaľ má každý možnosť robiť svoje vlastné rozhodnutia, veľká väčšina členov spoločnosti bude veľmi rada prispievať svojou činnosťou ako len môže.

Tým však vôbec nechcem povedať, že by sme mohli importovať prístup lovcov a zberačov len tak do našej súčasnej kultúry. Som si istý, že to by nešlo. Existujú ale oblasti, kde by tento spôsob myslenia mohol spraviť život zábavnejším pre všetkých z nás. Porozmýšľajte nad tým. Keď pristupujeme k svojej práci s ostatnými ako k hre, nebude nám vadiť, že budem pracovať viac ako ostatní za rovnakú odmenu, akú dostanú všetci. Odmena pri hre totiž spočíva v samotnej činnosti, nie vo výsledku.

---

[1] Dokumentáciu k jednotlivým bodov v nasledujúcich odsekoch možno nájsť v mojom článku: Play as the foundation for hunter-gatherer social existence, American Journal of Play, 1, 476–522, 2009. V týchto odsekoch som tiež používal rovnaké formulácie ako v uvedenom článku.

[2] Louis Liebenberg, The Art of Tracking: The Origin of Science (1990).

[3] Alf Wannenburgh, The Bushmen (1979), p 41.

[4] Wannenburgh, Bushmen, p 30.Hu

[5] Kirk Endicott, Batek Negrito Religion (1979), p 16.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.