Feb
2

Hrou sa stávame ľuďmi IV: Kedy je práca hrou?

Hrou sa stávame ľuďmi IV: Kedy je práca hrou?

Je vaša práca hrou? Môže byť.

Jednou zo základných (aj keď často nevyslovených) školských lekcií je, že práca a hra sú protiklady. Práca je to, čo musíme robiť a hra je to, čo robiť chceme. Práca je ťažká, hra je zábavná. Práca je potrebná a nevyhnutná, hra triviálna. Keď však opustíme školské brány a začneme sa pohybovať v „reálnom svete“, minimálne tí šťastnejší z nás objavia, že práca vôbec nie je protikladom hry. V skutočnosti práca môže byť hrou alebo môže byť do veľkej miery hravá.

Ak je práca hrou, poľudšťuje nás. Vyvoláva v nás to najlepšie a cítime sa pri nej dobre. Ak je práca lopotou, teda opakom hry, odľudšťuje. Cítime sa počas nej ako ťažné zvieratá bez ohľadu na to, či sa namáhajú naše svaly alebo naša myseľ. Vďaka akým prvkom môžeme z našej práce spraviť hru namiesto lopoty?

Pôvodne som chcel v rámci tejto série príspevkov venovať téme práca len jednu esej. Začínam si však uvedomovať, že to by nebolo dostatočné, takže tejto téme venujem tento a nasledujúci príspevok, čo už bude trochu menej nedostatočné. Dnes sa zameriam na to, ako môže práca spadať do definície hry. O týždeň sa opäť prenesieme do kultúry lovcov a zberačov a ukážeme si, ako tieto kultúry dokázali minimalizovať rozdiel medzi prácou a hrou. Následne ponúknem niekoľko návrhov, ako by sme sa ich prístupom mohli v určitých smeroch inšpirovať.

Definícia hry a práca

V jednom z predchádzajúcich príspevkov o definícii hry som rozpracovával myšlienku, že hra je organizovaná aktivita, ktorú si človek vyberá sám, sám si ju riadi, je imaginatívna a kreatívna, vnútorne motivovaná a vytvára u človeka aktívny ale nestresovaný stav mysle. Čím viac spĺňa nejaká aktivita tieto parametre, tým viac ju prežívame ako hru. Aj práca môže do veľkej miery obsahovať tieto charakteristiky.

Prácu si môžeme sami zvoliť.

Hra je aktivita, ktorú si môžeme slobodne zvoliť. Čím viac pociťujeme, že si svoju prácu môžeme slobodne vybrať, tým viac ju prežívame ako hru. Ak však máme pocit, že je nevyhnutné, aby sme pracovali v určitej práci, potom bude pre nás ťažké udržať si v nej hravý postoj. Ak však vieme, že môžeme slobodne prácu opustiť, tým ľahšie ju vnímame ako hru. Hra je podľa definície aktivita, ktorú môžeme kedykoľvek opustiť. Ak aktivitu opustiť nemôžete alebo nemáte pocit, že by ste v tomto smere mali na výber, potom táto aktivita nie je hrou.

Pred pár rokmi sa uskutočnil Reed Larson a jeho kolegovia štúdiu manželských párov, v ktorých obaja manželia mali zamestnanie mimo domov. Počas výskumu mali účastníci štúdie denne so sebou malé prístroje, ktoré z času na čas zapípali, a vtedy si mali muži aj ženy zapísať, akú aktivitu práve vykonávali a akú náladu pri nej mali. Zásadné zistenie tejto štúdie bolo, že ženy boli šťastnejšie ako muži pri vykonávaní svojho zamestnania mimo domov a že muži boli šťastnejší ako ženy, keď sa venovali aktivitám v domácnosti ako varenie alebo upratovanie.[1]

Výskumníci toto zistenie interpretovali ako výraz možnosti voľby. V čase konania štúdie bolo zamestnanie u mužov považované za povinnosť viac ako u ženy. Pre mužov bola práca bremenom, pretože mali pocit, že ohľadom toho nemajú na výber. Bolo ich povinnosťou pracovať, aby uživili svoje rodiny. Na druhej strane ženy mali zo zamestnania mimo domov oslobodzujúci pocit a tento pocit im pomáhal užívať si svoje zamestnanie s určitou hravosťou. Pre práce v domácnosti bol pravdou presný opak. Ženy mali pocit, že nemajú na výber ohľadom varenia, prania, a tak ich zápisy z aktivít v domácnosti udávali, že sú pri nich ich vykonávaní hnevajú alebo nudia. Muži však mali pocit, že ich práca v domácnosti je dobrovoľná. Galantne preto pomáhali manželkám v domácnosti pri aktivitách, ktoré v konečnom dôsledku nepociťovali ako svoju povinnosť.

Larson a jeho kolegovia v článku poznamenali, že výsledky ich výskumu svedčia o určitých stereotypoch pre obe pohlavia, ktoré sa do istej miery uplatňujú v našej kultúre ešte aj dnes. Muži „otročia“ v zamestnaní a tešia za z aktivít, ktoré robia v domácnosti. Ženy „otročia“ v domácnosti a tešia sa z aktivít, ktoré môžu robiť mimo domov.

Širší pohľad na vec však platí bez ohľadu na to, aký druh práce vykonávame. Čím viac si osvojíme postoj, že nemusíme vykonávať určitú prácu, tým viac ju budeme vnímať ako hru. Otroctvo už bolo zrušené, takže minimálne teoreticky by sme všetci mali mať príležitosť vybrať si zamestnanie, ktoré nás bude baviť a zároveň nás uživí, aj keď si uvedomujem, že ekonomické podmienky túto možnosť výrazne sťažujú až znemožňujú.

Školopovinné deti však samozrejme nemajú možnosť vybrať si, či budú navštevovať školu alebo nie. Zákon im predpisuje, že je ich povinnosťou tam chodiť. To je jedným z dôvodov, prečo deti málokedy považujú školské povinnosti za hru. Naša spoločnosť jednoducho nepriznáva našim deťom rovnaké základné slobody ako dospelým.

Práca môže byť samoorganizovaná a kreatívna

Hráči sú slobodnými činiteľmi. Nielenže si môžu vybrať, či budú hru hrať, ale aj to, ako ju budú hrať. Musia síce dodržiavať určité pravidlá, ale v ich rámci môžu konať samostatne. Hráč nie je jedným kolieskom v obrovskom súkolesí stroja, ktorý ovláda niekto iný. Nie je preto prekvapujúce, že zamestnanci, ktorí majú možnosť samostatne sa rozhodovať ohľadom práce považujú s vyššou pravdepodobnosťou také zamestnanie za hru ako ľudia bez tejto možnosti. Nič tak nevysaje hravosť zo zamestnania ako šéf, ktorý má svojich zamestnancov pod drobnohľadom.

Jedným z dôvodov, prečo deti považujú školské povinnosti za opak hry súvisí s prísnym dohľadom nad ich činnosťou. Školopovinné deti sú viac ako väčšina zamestnaných dospelých pod neustálym dohľadom svojich nadriadených (v tomto prípade učiteľov). Tí im vravia, čo, ako a kedy majú robiť a každý detail sa hodnotí a posudzuje podľa kritérií, ktoré si deti samy nevybrali. Práca tohto typu je s určitosťou opakom hry. V skutočnom svete mimo školských lavíc a vo svete, kde otroctvo už dávno zakázali, nekontroluje ľudí nikto nikde tak prísne.

V klasickej vedeckej práci týkajúcej sa spokojnosti v zamestnaní identifikoval sociológ Melvin Kohn a jeho spolupracovníci veľmi žiaducu konšteláciu pracovných charakteristík, ktoré nazvali „zamestnanecké sebaurčenie“. Zamestnania a aktivity, ktoré túto vlastnosť majú sú väčšinou a) komplexné, nie jednoduché, b) rôznorodé, nie rutinné a c) nikto nedohliada nad vykonávaním činnosti.[2] To samozrejme sú zároveň charakteristiky činnosti, ktorá vyžaduje vysokú mieru rozhodovania a kreativity. Kohn a jeho spolupracovníci zistili, že možnosť sebaurčenia je žiaduca a prináša radosť v štátnej sfére rovnako ako aj v súkromnej sfére. Hoci výskumníci neopísali svoje výsledky pojmami ako hra a hravosť, z môjho pohľadu je zamestnanecké sebaurčenie základom hravosti práce. Nezáleží na tom, či ste klampiar alebo právnik. Svoje zamestnanie budete prežívať ako hru tým viac, čím viac budete mať možnosť sebaurčenia.

Ďalšie zaujímavé zistenie tejto štúdie bolo, že zamestnanci, ktorí vystriedali zamestnanie s nízkou možnosťou sebaurčenia za také, kde bola možnosť sebaurčenia vysoká, zažívali nielen viac radosti z práce, ale postupom času sa zmenilo aj ich celkové správanie a postoje. Boli flexibilnejší a menej rigidní aj v domácnosti a pri koníčkoch rovnako ako vo svojom pracovnom živote. Vychovávali svoje deti demokratickejšie a menej autokraticky. Začali si vážiť kreativitu a autonómiu svojich detí namiesto slepej poslušnosti. Inými slovami (mojimi, nie Kohnovými) sa ich celkový pohľad na život stal hravejším ako predtým.

Práca môže byť motivovaná vnútorne.

Hra je motivovaná vnútorne. Danú aktivitu vykonávame pre len zábavu, nie kvôli výsledku na konci. Hra síce môže priniesť nejaký výsledok, ale cení sa proces, nie výsledok. Dvaja chlapci na pláži sa bavia stavbou hradu z piesku, nie tým, že už majú hrad postavený. Hráča tenisu baví hra v snahe získať bod, nie to, koľko bodov už získal (pokiaľ skutočne hrá len pre zábavu). Zdrojom zábavy pri pravej hre je samotná aktivita; akýkoľvek výsledok aktivity je vedľajší.

Práca nemôže byť úplne vnútorne motivovaná. Podľa definície je zmyslom práce vytvoriť nejaký cenný produkt napríklad opravené vodovodné potrubie, úspešná obhajoba klienta pred súdom alebo zárobok, ktorým zabezpečíme svoju rodinu. Vnútorná a vonkajšia motivácia sa však vzájomne nevylučujú. Je možné pracovať s cieľom niečo vyrobiť, pričom sa sústredíme a tešíme sa z procesu. Aktivita je hrou do tej miery, do akej sa dokážeme sústrediť na ten proces.

Ja sám som zamestnaný ako autor a písanie je pre mňa záťažou, pokiaľ sa sústredím len na výsledok, na zárobok a iné ocenenie, ktoré tým získam. Ak zaujmem tento postoj, samotné písanie je len nevyhnutným prostriedkom pre daný účel. V takom prípade sa mi nechce ani začať a aj keď začnem, písanie sa mi vlečie a stane sa lopotou, nie zábavou. Ak mám mať z písania zábavu, musím sa prestať sústrediť na výsledok. Samozrejme, že nezabudnem na cieľ môjho písania úplne, ale skôr ho odložím na policu niekde vzadu v mojej mysli, aby som sa dokázal sústrediť na proces vytvárania myšlienok a viet, ktorými ich vyjadrím. Niekedy sa dokonca presvedčím, že na výsledku nezáleží; písanie je taká zábava, že stojí za to písať aj keby moje dielo nikdy nebolo zverejnené, nikdy nemalo žiaden dopad na svet okolo mňa a nikdy by mi nezarobilo ani cent. Je iróniou, že keď sa mi podarí zaujať tento hravý postoj, výsledok je často omnoho lepší, ako keď tento postoj nezaujmem. To isté platí aj pre iné činnosti, ktoré robím, vrátane vešania bielizne, varenia a úpravy trávnika.

Ak sa zameriavame výlučne na výsledok, vnímame aktivitu, ktorým výsledok dosiahneme len ako nevyhnutné zlo, a tak sa jej venujeme len natoľko, aby výsledok bol ako tak prijateľný. Pracujeme len toľko, aby sme si zarobili alebo aby bol šéf s nami spokojný alebo aby sme uvarili niečo, čo ostatní neodmietnu. Školským povinnostiam sa venujeme len natoľko, aby sme dostali jednotku (alebo akúkoľvek inú známku, ktorú si určíme ako cieľ). Na druhej strane, ak sa rozhodneme ponoriť sa do činnosti hravým spôsobom, často dosiahneme oveľa viac. Len pre zábavu môžeme spraviť oveľa viac, ako je potrebné pre vytvorenie pôvodne zamýšľaného výrobku, ktorý je vďaka tomu omnoho lepší. Môže sa dokonca stať umeleckým dielom. Opäť nie je dôležité, či je tým výsledkom opravené potrubie, pokosený trávnik, obhajoba pred súdom alebo esej.

Práca môže vyžadovať pozorný, sústredený ale nestresovaný stav mysle.

Posledná vlastnosť prirodzene vyplýva z ostatných. Rozhodovanie, kreativita a sústredenie sa na priebeh, ktorý charakterizuje hru vyžaduje a zároveň vytvára pozornú myseľ. Znížené sústredenie sa na výsledok a na hodnotenie ostatných znižuje alebo eliminuje strach zo zlyhania. Pre väčšinu z nás nemá naša práca životu nebezpečné dôsledky, takže náš strach zo zlyhania je väčšinou prehnaný. Avšak aj u chirurgov, požiarnikov alebo policajtov, ktorých práca môže mať životu nebezpečné následky môže sústredenie sa na priebeh znížiť pocit stresu a zvýšiť šancu na úspešný výsledok.

Čo by sme ako spoločnosť mohli spraviť pre zvýšenie hravosti a zníženie záťaže v práci? Podľa môjho názoru sa môžeme mnohému naučiť od lovcov a zberačov a ich spôsobu života, o čom si povieme v ďalšom článku.


[1] Larson, R. J., Richards, M. H., & Perry-Jenkins, M. (1994). Divergent worlds: The daily and emotional experience of mothers and fathers in the domestic and public spheres. Journal of Personality and Social Psychology, 67, 1034–1046.

[2] Kohn, M. L. (1980). Job complexity and adult personality. In N. J. Smelser & E. H. Erikson (Eds.), Theories of work and love in adulthood. Cambridge, MA: Harvard University Press. Also, Kohn, M. L., & Slomczynski, K. M. (1990). Social structure and self-direction: A comparative analysis of the United States and Poland. Cambridge, MA: Basil Blackwell.


 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray je výskumným profesorom psychológie na Bostonskej univerzite. Vykonal a publikoval výskum komparatívnej, evolučnej, vývojovej a vzdelávacej psychológie; publikoval články o inovatívnych vzdelávacích metódach a alternatívnych prístupoch k vzdelávaniu, a je autorom knihy Psychológia (Worth Publishers), vysokoškolskej učebnice k úvodu do psychológie, ktorá je teraz už v 6. vydaní. Vyštudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vedách na Rockefellerovej univerzite. Jeho súčasný výskum a písanie sa primárne zameriava na prirodzené spôsoby detského vzdelávania a na celoživotný význam hry. Jeho vlastné hry zahŕňajú nielen výskum a písanie, ale aj cyklistiku, jazdu na kajaku, lyžovanie a pestovanie zeleniny.

Celý blog pána Petera Graya nájdete tu.

You can read more of Peter Gray´s articles in his blog Freedom To Learn.