Veriť znamená predstavovať si.

Niektorých ľudí by určite urazila myšlienka označiť náboženstvo za hru. Iste by povedali, že náboženstvo je predsa posvätné a hra je triviálna. Ako môže niekto dávať tieto dve veci dokopy? Pravidelní čitatelia môjho blogu však už vedia, že hru považujem za najvyššiu formu ľudskej činnosti, takže v žiadnom prípade nedevalvujem náboženstvo označením za hru.

Dnešná esej sa venuje dvom hlavným myšlienkam. Prvou z nich je, že náboženstvo má svoje korene v hre. Kognitívnou schopnosťou umožňujúcou existenciu náboženstva je schopnosti hrať sa a predovšetkým schopnosť predstavovať si (schopnosť imaginácie). Druhou hlavnou myšlienkou je, že náboženstvo plní svoju funkciu najlepšie vtedy, ak sa nezatúla príliš ďaleko od svojich hravých základov. Ak však svoju hravosť stratí, stáva sa nebezpečným až vražedným. V nasledujúcich riadkoch vám predstavím dôkazy a logické postupy, ktoré ma priviedli k týmto záverom.

Veriť znamená predstavovať si

Základom každého náboženstva je viera. Mať vieru znamená nepotrebovať dôkazy. Veriť bez dôkazov znamená predstavovať si. Predstavovať si znamená hrať sa. Všetky hry u ľudí zahŕňajú aspoň čiastočne predstavovanie si (viď esej o definícii hry). Každý hráč súhlasí počas trvania hry s existenciou vymysleného sveta. Napríklad v šachu je vymyslený svet ten, v ktorom je malý vyrezávaný kus dreva jazdcom a v ktorom sa tento jazdec môže pohybovať len v smere písmena L. Najčistejšiu podobu hry na predstavovanie nájdeme u najmenších detí, ktoré pravidelne navštevujú vymyslené svety, v ktorých sú čarodejnicami, trolmi, cestovateľmi v čase, mamkami a ockami, a v ktorých je gauč v obývačke strašidelným domom, magickým mostom, inou planétou alebo pracovňou dospelých. Pre vstup do takej hry deti nepotrebujú dôkaz o tom, že to a to je pravda, jednoducho sa pre účely hry rozhodnú alebo sa vzájomne dohodnú, čo je pravda. Suzie bude čarodejnicou a Jimmy bude trolom, pretože všetci hráči s tým súhlasili. Pravdy hry na predstavovanie sú pravdami, pre ktoré sa hráči rozhodli, nie vedeckými objavmi, a podobne je to aj s pravdami náboženstva. Prijať náboženstvo znamená rozhodnúť sa veriť pravdám daného náboženstva a aspoň v tomto zmysle je každé náboženstvo hrou.

Herné pravdy sú pravdami len vtedy a len dovtedy, kým hra trvá. Keď sa hrá skončí alebo počas času mimo hru môžu Suzie a Jimmy povedať, že len predstierali, že sú čarodejnicou a trolom, ale počas hry by to nikdy nepovedali. Nie je možné, aby to počas hry povedali, lebo už samotné vyslovenie by hru ukončilo a vytvorilo čas mimo hru. Náboženstvo však pre veriaceho nemá žiaden čas mimo. Veriaci nemá možnosť povedať, že jeho náboženská viera je len predstavou, aj keď na určitej úrovni svojho vedomia vie, že to tak je.

(Láskavo by som poprosil veriaceho čitateľa, aby sa pre účely uvažovania nad touto esejou pozrel na svoje náboženstvo z nadhľadu. Svoje náboženstvo tým nestratíte. Vaša náboženská oddanosť môže naopak mať z tejto skúsenosti osoh. Deti si takisto obmieňajú prvky svojej hry a následne v nej pokračujú s ešte väčšou chuťou, ak si môžu vytvoriť aj nejaký čas mimo nej a preformulovať niektoré pravidlá. To isté platí aj pre dospelých a veriacich.)

Moje myšlienky o hravosti v náboženstve pochádzajú z obdobia, keď som mal asi 11 rokov, teda vo veku, keď sa mnohí mladiství začínajú hlbšie zaujímať o svet okolo seba. V tom čase som navštevoval nedeľnú školu a podobne ako niektorí moji rovesníci som mal problém pochopiť, ako môžu ľudia veriť tým príbehom. Bolo mi jasné aspoň to, že viera alebo nedostatok viery nemá nič s racionálnou inteligenciou. Niektorí ľudia boli inteligentnejší ako ja, niektorí menej, a predsa boli oddanými veriacimi. Vtedy som si myslel, že náboženstvo by mohlo byť nejakým druhom hry – celoživotnej hry, o ktorej ľudia vedia, že je to len hra, ale nemôžu to povedať. Podobná viere v Santa Klausa, ale vážnejšia, ktorej sa ľudia držali počas celého svojho života, nielen počas detstva.[1]

Tieto detské myšlienky ohľadom náboženstva relatívne dlho driemali v mojej mysli až donedávna, kedy som si na ne spomenul pri čítaní o náboženstvách lovcov a zberačov. Ako som naznačil v úvodnej eseji, celá táto séria je inšpirovaná mojím nedávnym začítaním sa do antropologickej literatúry o lovcoch a zberačoch.

Náboženstvá lovcov a zberačov sú predovšetkým hravé

Pri štúdiu literatúry som zistil, že spoločnosti lovcov a zberačov po celom svete (na rozdiel od komplexnejších kmeňových spoločností) majú určité základné spoločné črty. Medzi ne patrí vysoká miera hravosti, ktorou napĺňajú všetky oblasti svojej činnosti vrátane náboženstva.[2] Myšlienka prirodzenej hravosti náboženstiev a súvisiacich aktivít lovcov a zberačov nadviazala na moje premýšľanie o tom, že všetky náboženstvá majú svoje korene v hre.

Náboženské príbehy lovcov a zberačov sú veľmi zábavné a často smiešne

Všetky náboženstvá rôznych skupín lovcov a zberačov sú polyteistické. Božstvá nie sú zoradené v žiadnej hierarchii moci, nedávajú ľuďom príkazy a ani si nenechajú rozkazovať, ale sú rovnocennými spoluhráčmi v dráme, ktorá sa odohráva vo svete duchov a tento svet je paralelný materiálnemu svetu lovcov a zberačov. Božstvá nie sú ani dobré, ani zlé, ale kombináciou oboch, podobne ako ľudia. Často sú nepredvídateľné a náladové. Nemusí ich zaujímať ľudská morálka. Môžu bezdôvodne pomôcť alebo uškodiť človeku bez toho, aby si to zasluhoval.

Bežnou postavou mytológie je postava mytológmi nazývaná figliar – čiastočne rozumná, čiastočne nerozumná morálne neutrálna bytosť, ktorá narúša plány iných bohov a ľudí. Nie vždy je reprezentovaný ako samostatné božstvo, môže byť súčasťou osobností iných bohov a bohýň. Charakteristiky a činy väčšiny bohov sú komické. Lovci a zberači v zmysle ich rovnostárskeho usporiadania neuctievajú svojich bohov. Nemajú kráľov na zemi, a tak ich nemajú ani v nebesiach. Podobne ako sa zabávajú na ostatných členoch svojej vlastnej skupiny, ktorí prejavujú známky arogancie, robia si vtipy aj z tých božstiev, ktorí si o sebe myslia priveľa.

Elizabeth Marshall Thomas uvádza vo svojej knihe The Old Way príklad náboženstva spoločenstva Ju/´hoansi z púšte Kalahari. Jedným z najznámejších bohov ľudí Ju/´hoansi je Gao Na, ktorý by nám na prvý pohľad mohol pripomínať jediného boha moderných monoteistických náboženstiev. Gao Na je stvoriteľom vesmíru. Najprv stvoril sám seba, potom ostatných bohov, a potom zem, vodu, oblohu, slnko, mesiac, hviezdy, dážď, vietor, blesky, rastliny, zvieratá a ľudí. Avšak napriek tomu, že sa mu v tvorivosti nikto nevyrovná, v ostatných ohľadoch dosť zaostáva, predovšetkým v múdrosti. Ľudia Ju/´hoansi ho dokonca zobrazujú ako blázna.

V náboženských príbehoch stvoriteľ Gao Na nedokáže kontrolovať bytosti, ktoré stvoril. Naopak všetci ostatní si robia vtipy na jeho účet. Napríklad jeho ženy ho znovu a znovu dobehnú tým, že ho presvedčia, aby skočil do jamy s výkalmi. Povedia mu, že v jame zakrytej konármi je veľká tučná antilopa a on po ňu rád skočí do jamy. Pri ďalšej príležitosti si vymyslia nejaký iný príbeh o inej odmene v jame, a on ochotne skočí zas.

Kedykoľvek rozprávam tento príbeh, spomeniem si na klasickú komickú postavu Charlieho Browna, ktorý opakovane verí, že mu Lucy neposunie loptu, keď sa do nej pokúsi kopnúť. Podobne ako Charlie Brown sa ani Gao Na nikdy nepoučí. Vieme, že keď si Lucy naňho niečo pripraví, Charlie na to vždy doplatí. Všetkým je nám ho ľúto, a predsa sa všetci smejeme. To je pliaga nás ľudí a náboženské príbehy spoločenstva Ju/´hoansi to dokladajú rovnako ako komiksy pána Schultza.

Náboženské rituály lovcov a zberačov sú neodlíšiteľné od hry

Náboženské praktiky lovcov a zberačov zahŕňajú tancovanie, hudbu, špeciálne odevy a mnoho zjavných hier. Medzi najvážnejšie posvätné rituály patria tie, ktoré zahŕňajú šamanské cvičenia. Hlavným účelom týchto rituálov je liečenie, ale členom skupiny taktiež poskytujú rôzne príležitosti osobne komunikovať s postavami duchovného sveta. Jednotlivci, ktorí majú moc (šamani) vstupujú do rôznych stavov tranzu, v ktorých na seba berú vlastnosti božstiev alebo s nimi komunikujú.

Jeden z výskumníkov, Mathias Guenther, poznamenáva, že tieto zmenené stavy vedomia dosahujú domorodci bez použitia „halucinogénnych látok, pričom namiesto toho využívajú kombináciu bubnovania, spievania a tancovania, ktoré vedú k fyzickému vyčerpaniu.“ Ďalej píše: „Šaman je často hercom, ktorý využíva bohaté poetické predstavy a dramatickú gestikuláciu. Spieva a tancuje, trasie sa, škrieka a rozpráva čudným jazykom. Používa tiež mágiu a bruchovravecvo… Šamanické seansy sú v podstate predstavenia, v ktorých má dôležitú úlohu aj interakcia s publikom. Členovia skupiny pomáhajú šamanovi v predstavení, v jeho komunikácii s rôznymi duchmi, pričom jednotlivé rôzne postavy v dialógu môže znázorňovať stále ten istý šaman.“[3]

V niektorých tlupách lovcov a zberačov sa pri tanci, speve a bubnovaní strieda celá skupina. Všetci sú akoby šamanmi alebo aspoň prispievajú k šamanským predstaveniam. V spoločenstve Ju/´hoansi dokáže do stavu tranzu vstúpiť asi polovica mužov a tretina žien. Ak sa pri rituáli vyvolávajú duchovia, nepristupujú k nim členovia tlupy ako k niečomu vyššiemu, ale správajú sa k nim ako k seberovným. Vzájomná komunikácia zahŕňa vzájomné vtipkovanie, uťahovanie si, smiech, spievanie a tancovanie a rovnako aj prosby o liečenie.

Antropológovia označujú šamanické a iné náboženské praktiky ako „rituály“ pravdepodobne preto, že sa tento pojem používa pre akúkoľvek náboženskú slávnosť, ktorá zachováva určitý presný postup. Avšak tieto slávnosti nie sú rituálmi v úzkom slova zmysle – teda prísne predpísané postupy bez kúska kreativity. V skutočnosti niektorí výskumníci popisujú, že náboženské „rituály“, ktorých boli svedkami, sú neodlíšiteľné od hry.[4] Rituály zahŕňali veľké množstvo nepredpísaných, kreatívnych a imaginatívnych činností riadených určitými voľnými pravidlami, ktoré spĺňajú definíciu hry.

Lovci a zberači i nezamieňajú náboženskú vieru s empirickými pozorovaniami a nepoznajú koncept kacírstva.

Antropológovia zvyčajne opisujú lovcov a zberačov ako praktických ľudí, ktorí veľmi neinklinujú k poverčivosti a mágii. Šamanické liečenie sa zdá byť výnimkou z tohto tvrdenia, lenže také liečenie môže byť účinné do tej miery, do akej majú choroby psychologické komponenty.

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že tieto rituály sú viac o prijímaní skutočnosti ako o snahe ju zmeniť. Napríklad vo svojej knihe „The harmless people“ (Neškodní ľudia) opisuje Thomas to, ako ľudia /Gwi (skupina lovcov a zberačov, ktorá susedí so spoločenstvom Ju/´hoansi) tancujú svoj posvätný dažďový tanec nie preto, aby dážď privolali, ale aby ho privítali, keď ho vidia prichádzať a tešili sa z jeho životodarnej sily. Žijúc v púšti, kde je voda rozhodujúcim faktorom života, by sa dalo predpokladať, že tancujú, aby dážď privolali, ak by si mysleli, že to bude fungovať, ale oni sami si o sebe nemyslia, že by boli nositeľmi takej moci. Namiesto toho vyjadrujú svoju radosť z prichádzajúceho dažďa tancom a pripravujú sa na dary prírody, ktoré s ním prichádzajú. Iný vedec, Richard Gould, vo svojej knihe Yiwara, ktorá je o inej kultúre lovcov a zberačov v Austrálii, uvádza rovnaké tvrdenia a o týchto ľuďoch tvrdí, že „sa nesnažia kontrolovať svoje životné prostredie v každodennom živote alebo počas šamanských predstavení. Tieto posvätné predstavenia sa skôr dajú považovať za snahu človeka splynúť so svojím životným prostredím a stať sa „jedným telom“. Podľa môjho názoru sú tieto rituály formou hry, v ktorej sa aspekty prírodného sveta zosobnené v božstvách stávajú spoluhráčmi.

V prípade, že by sme sa na kultúru lovcov a zberačom pozreli z perspektívy pojmov náboženského liberalizmu a fundamentalizmu, ktoré pozorujeme v našej kultúre, videli by sme, že lovcov a zberačov všade na svete nájdeme na liberálnom konci spektra. Aj keď každá taká kultúra má svoju interpretáciu svojich náboženských príbehov o svete duchov, nepovažujú tieto príbehy za dogmu. Susedné skupiny môžu vysvetľovať rovnaké alebo podobné príbehy rôzne alebo rozprávať úplne iné príbehy, ktoré si vzájomne odporujú, ale nikoho to neuráža. Posvätné rituály jednej tlupy sa môžu odlišovať od rituálov iných tlúp a meniť sa časom. Lovcom a zberačom nevadí, ak sa ich deti priženia alebo vydajú do inej tlupy a prisvoja si ich zvyklosti, ktoré sa líšia od tých, v ktorých vyrástli. Opustiť jednu skupinu a pridať sa k druhej z inými praktikami je v tomto zmysle to isté, ako opustiť skupinu hrajúcu jednu hru a pridať sa k druhej, ktorá hrá inú hru. Akoby títo ľudia implicitne vedeli, že náboženské príbehy, ktoré sú síce pre nich svojím spôsobom špeciálne a dokonca posvätné, sú koniec koncov len príbehmi.

Lovci a zberači si svoje náboženské presvedčenie o duchovnom svete cenia, ale očividne nenechajú, aby toto presvedčenie interferovalo s empirickým pochopením fyzického sveta, v ktorom žijú. Príkladom je opäť úryvok z knihy autorky Elizabeth Marshall Thomas. Keď sa opýtala šamanského mudrca skupiny Ju/´hoansi menom Toma počas bežnej konverzácie, čo sa stane s hviezdami počas dňa, odpovedal vecne: „Ostávajú tam, kde sú počas noci, len ich nie je vidno, pretože slnko je príliš jasné“. Pri inej príležitosti, ale v kontexte náboženstva odpovedal Toma na rovnakú otázku pomocou legendy, v ktorej sú hviezdy ligotajúcimi sa chrobáčikmi, ktoré sa v noci vyšplhajú na oblohu a za úsvitu sa vrátia späť do piesku. Ani trochu mu nevadilo protirečenie medzi týmito odpoveďami. Želal by som si, aby všetci nábožensky založení ľudia boli podobne múdri, aby sa predišlo takým hlúpym kontroverziám ako je kreacionizmus verzus evolúcia.

Náboženstvo je posvätná hra, ktorá dáva zmysel každodennému ži­votu

Všeobecnou funkciou každej hry je dávať zmysel životu a pomôcť ľuďom vyrovnať sa so skutočným svetom. Ako som opísal v jednom z predchádzajúcich príspevkov, hra pomáha deťom vyrovnať sa aj s veľmi krutou realitou. Hra na čarodejnice a na trolov napríklad vytvára príležitosť pre deti rozmýšľať a chápať aspekty sveta, ktoré by boli inak ťažko pochopiteľné. To je pravda napriek tomu, že deti jasne rozoznávajú, že herný svet je vymyslený a nie je reálny. Hra by totiž nemohla slúžiť svojmu účelu, ak by deti neboli schopné medzi nimi rozlišovať.

Náboženstvo, ak je vhodne koncipované, je zábavná a potenciálne celoživotná hra, v ktorej ľudia používajú základné herné štruktúry – príbehy, presvedčenia a rituály – spoločne so svojou vlastnou kreativitou a modifikáciami, aby si vysvetlili svoj život a skutočný svet. Príbehy a presvedčenia je možné chápať ako fikciu, ale jedná sa o posvätnú fikciu, pretože reprezentuje myšlienky a princípy, ktoré sú dôležité pre život v reálnom svete a môžu slúžiť ako opora počas celého života.

Z tohto hľadiska nie je prekvapujúce, že náboženské príbehy a presvedčenia reflektujú a rozpracúvajú myšlienky a témy, ktoré sú podstatné pre spoločnosť, v ktorej veriaci žijú svoj život. Lovci a zberači si zakladajú na princípe rovnosti a zdieľania, a tak je len prirodzené, že ich božstvá nie sú vládcovia, ale ich rovesníci, ktorí niekedy prispievajú a niekedy nie. Lovci a zberači tiež každodenne podliehajú vrtochom prírody, ktorú nedokážu kontrolovať, a tak nie je prekvapujúce, že aj ich božstvá sú nepredvídateľné a vrtošivé. Najlepší spôsob, ako sa s nepredvídateľnos­ťou vyrovnať, je pokora a humor, a tak aj ich náboženstvo podporuje tieto prvky. Ich cieľom je prijímať prírodu takú, aká je, nie ju kontrolovať a ich náboženská hra z duchmi prírodného sveta im pomáha dosiahnuť práve to.

S príchodom poľnohospodárstva sa všetko zmenilo. Poľnohospodári začali kontrolovať prírodu, a tak aj bohovia kultúry poľnohospodárov sa stali kontrolujúcimi bohmi. Poľnohospodárstvo, následné vlastníctvo pôdy a hromadenie bohatstva spôsobilo, že rovnostársky spôsob života upadol a objavili sa koncepty kráľov a pánov, sluhov a otrokov. Nie je prekvapujúce, že sa to odrazilo v hierarchickom usporiadaní duchovného sveta postagrikultu­rálnych náboženstiev, čo vyvrcholilo v stredoveku hlavnými monoteistickými náboženstvami ako islam a kresťanstvo. V tom čase bola väčšina ľudí poddanými a je prirodzené, že náboženské príbehy sa sústredili na hodnotu služby a povinností voči kráľovi a pánovi a že najvyšší boh má byť chápaný ako najvyššia mocnosť, kráľ kráľov a pán pánov. Tieto presvedčenia dávali poddaným zmysel ich života a pomáhali mocným zdôvodniť a udržať si svoju moc.

Náboženstvo sa stane vážnym a nebezpečným, ak stratí prvok hravosti

Ako sa náboženstvo rozvíjalo (skôr by som povedal, že degradovalo) z komického panteónu lovcov a zberačov na stredoveké monoteizmy, bolo stále menej hravým a o to viac nebezpečným. Z prírody považovanej za priateľa sa stal nepriateľ, zo sveta duchov sa stala hierarchická štruktúra a element strachu začal dominovať elementu hry. Boh už nebol spoluhráčom, ale najvyšší zdroj odmeny a trestu, ktorému bolo treba bezvýhradne slúžiť, báť sa ho a uctievať. Ako náboženstvo zvážnelo, ľudia si začali zamieňať imaginárne náboženstvo s reálnym svetom.

Ak by si deti hrajúce sa na čarodejnice a trolov neuvedomovali, že len predstierajú svoje úlohy, asi by sme sa o ne začali báť. Veľmi dobre si u detí uvedomujeme, že neschopnosť odlíšiť vymyslené od skutočného môže byť pre deti nebezpečné. Mali by sme preto vedieť, že to isté platí dvojnásobne v prípade dospelých a náboženstva. Náboženstvá, ktoré postupne vznikali v súvislosti s nástupom poľnohospodárstva a feudalizmu poskytli základ pre hrôzy, ktoré by si lovci a zberači nedokázali ani len predstaviť. Aztékovia prinášali ľudské obete svojim rozhnevaným bohom. Kresťania mučili a nemilosrdne vraždili ženy označené za čarodejnice. Aj v dnešnej dobe sa v niektorých islamských skupinách nájdu samovražední atentátnici, ktorí kladú náboženské presvedčenie nad svoju ľudskosť. Ak je služba bohu najvyššou prioritou, ak je boh hrozivý, egocentrický a trestajúci a ak sa náboženstvo voľne zamieňa s realitou, potom je možné v mene náboženstva uskutočniť všetky tie hrôzy znovu. Náboženstvo tohto typu z nás nikdy neurobí ľudskejšími, práve naopak.

Pozoruhodné však je, že ako sa naša spoločnosť vyvíja, vyvíjajú sa spolu s ňou aj naše náboženstvá. Po opustení stredoveku a vstupe do éry postupného presadzovania demokracie vniesli mnohí ľudia do monoteizmu svojich predkov prvky hravosti. Boh sa opäť raz stal priateľskejším a menej hrozivým. Ľudia sa postupne prestávajú hádať o tom, ktoré náboženstvo je to pravé. Začínajú si uvedomovať, že také hádky dávajú rovnaký zmysel ako hádky o tom, či je šach alebo dáma jedinou pravou hrou. Ak bude tento nádejný trend pokračovať, možno raz dokončíme kruh a budeme sa radovať z hravého náboženstva tak ako kedysi lovci a zberači.

Ak chceme mať náboženstvo na strane ľudskosti namiesto toho, aby bolo proti nej, musíme neustále obnovovať jeho hravosť. Posvätná hra vyvoláva to najlepšie, čo v ľudskej povahe je, je zábavná a podporuje našu ľudskosť. Náboženstvo, ktorému chýba hravosť, je vražedné.

---

[1] Od tých čias som zistil, že moje detské myšlienky týkajúce sa náboženstva neboli pôvodné. Zopár vážených teológov a teologických akademikov uvádzajú rovnaké myšlienky vo svojich dielach. Jedným z takých diel je napríklad kniha Davida L. Millera (1970) Gods and Games: Toward a Theology of Play. (Bohovia a hry: Kráčame k hravej teológii. Zaujímavý a pomerne nedávny článok k tejto téme je „Play and Religion: Indication of an Interconnection,“ (Hra a náboženstvo: Indikácie o prepojení, v časopise Journal of the Asian Research Center for Religion and Social Communication, 2 (#1), 2004. K. P. Aleaz, Indický akademik uvádza, že hinduistické náboženstvá si viac ako iné náboženstvá zachovali svoju hravosť a historické ľudové korene.

[2] An account of my conclusions from this immersion into the hunter-gather literature can be found in my article, Play as the foundation for hunter-gatherer social existence. American Journal of Play, 1, 476–522, 2009. Most of the ideas in the present series of essays, on „Play Makes Us Human,“ are presented there with documentation. In this essay I have repeated, in parts of several paragraphs, some of the same language I used in that larger article.

[3] Mathias Guenther, „From Totemism to Shamanism: Hunter-Gatherer Contributions to World Mythology and Spirituality,“ in R. B. Lee & R. Daly (Eds.), The Cambridge Encyclopedia of Hunters and Gathers (1999), 426–433.

[4] See, for example, Daisaku Tsuru, „Diversity of Ritual Spirit Performances among the Baka Pygmies in Southeastern Camaroon,“ African Study Monographs, Suppl. 25 (1998), 47–83.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.