Jan
30

Hrou sa stávame ľuďmi II: Dosahovanie rovnosti a rovnoprávnosti

Hrou sa stávame ľuďmi II: Dosahovanie rovnosti a rovnoprávnosti

Lovci a zberači využívajú hru a humor na potláčanie dominancie a dosahovanie rovnosti

Ľudia majú k dispozícii v zásade dva rozličné spôsoby, ako si usporiadať spoločnosť. Jedným z nich je hierarchia, dominancia a násilie. Myslím, že nie je nutné tieto pojmy detailnejšie popisovať, všetci ich poznáme až príliš dobre. Tento spôsob organizácie znamená, že mocní udržujú poriadok príkazmi, ktorými určia, čo sa má a čo sa nemá robiť. Táto metóda prevažuje aj v bežných školách, kde učitelia hovoria žiakom, čo majú robiť; v bežných firmách, kde šéfovia vravia zamestnancom, čo majú robiť a v národných vládach, kde tí mocní (bez ohľadu na to, či moc získali dedične, vojenským prevratom, vymenovaním alebo zvolením) vytvárajú pravidlá a dozerajú na ich dodržiavanie. Tento spôsob vládnutia zdieľame s našimi živočíšnymi príbuznými. Cicavce žijúce v skupinách, predovšetkým primáty, vytvárajú hierarchie dominancie, v ktorých vyššie postavené jedince kontrolujú aspoň čiastočne správanie nižšie postavených. Rozhodujúci zdroj kontroly v akomkoľvek systéme dominancie spočíva v možnosti dominantnejších jedincov ublížiť submisívnejším, keď neposlúchajú – napríklad udeľovať zlé známky študentom, prepúšťať zamestnancov, zatvárať kriminálnikov do väzenia alebo jednoducho nejako ublížiť tým, ktorí sa odmietnu podriadiť.

Druhý spôsob organizácie je známy len málo a veľa sa o ňom nediskutuje. Aj preto nemá všeobecne akceptovaný názov. Niekedy sa používa slovo anarchia, lenže tento pojem sa považuje za negatívny až pejoratívny, keďže sa ním veľmi často označuje spoločenský chaos. Ja však nerozprávam o chaose, ale o situáciách, v ktorých sa ľudia ochotne a dobrovoľne riadia pravidlami nie kvôli tomu, že ich k tomu nútia mocnejší. Ja nazývam tento spôsob organizácie hrou, pretože práve počas hry vidíme tento prístup najjasnejšie a pretože hravosť je jej rozhodujúcim zdrojom.

Spoločenské hry vyžadujú, aby sa dominantné správanie odložilo bokom

Sociálna hra je protikladom hierarchie a dominancie, pretože vyžaduje rovnosť. Platí to u zvierat rovnako ako u ľudí. Počas bežného života mladým opiciam veľmi záleží na spoločenskom postavení, hlavne samcom. Bojujú a zápasia s ostatnými o postavenie na spoločenskom rebríčku moci. Fyzická sila, šikovnosť, schopnosť nachádzať spojencov sú vlastnosti, ktoré prispievajú k možnosti vyšplhať v hierarchii vyššie. Hra je však jediná skupinová aktivita, pri ktorej musia mladé opice nechať spoločenské postavenie bokom.

Podľa definície nie je možné hru vynútiť. Ak sa majú dve opice spolu hrať, obe sa musia cítiť slobodne a nesmú byť ohrozované alebo podriadené svojmu partnerovi v hre. Opičie mláďatá sa radi naháňajú a vzájomne zápasia, keďže podobné hry sú prospešné pre zdravý rozvoj ich schopností a zručností. Hra však vyžaduje, aby sa spoločenské postavenie nebralo do úvahy, inak nižšie postavená opica z hry utečie alebo sa bude správať neslobodne a hra sa skončí. Ak sa teda vyššie postavený jedinec má hrať s nižšie postaveným, musí potlačiť všetky znaky dominancie. Ak je silnejší, nesmie použiť celú svoju silu, aby úplne nepremohol slabšieho súpera. Ak je šikovnejší, musí svoju šikovnosť využiť s cieľom pomôcť súperovi, nie mu poškodiť.

Všetky cicavce si vyvinuli signály, ktorými dávajú najavo, že sa len hrajú. U vlkov a psov je takým signálom úklon (zviera zníži svoju hlavu dívajúc sa na súpera). U opíc a ľudoopov je signálom hry uvoľnené svalstvo v okolí úst a široko otvorené ústa s poklesnutou sánkou. U našich najbližších zvieracích príbuzných – šimpanzov – je tento výraz tváre sprevádzaný zvukmi ahh ahh ahh, ktoré znejú ako chrapľavý ľudský smiech. Ak by sme dokázali preložiť tieto zvuky do nášho jazyka, vyjadrovali by asi toto: „Len sa hráme, nikto sa nepokúša ublížiť druhému, naše útočné a obranné postoje dávame nabok a spolupracujeme pri tejto spoločnej aktivite s cieľom spoločne sa baviť a hrať.“

Ako som vysvetlil v niektorom z predchádzajúcich článkov, každá hra vrátane hry na zápasenie, ktorú hrajú opice rovnako ako ľudské deti, má svoje pravidlá. Tie určujú, čo je dovolené a čo nie je, pomáhajú udržať poriadok a zábavu pre všetkých hráčov a bránia tomu, aby sa v hre vzájomne ubližovalo. Hráči dodržiavajú tieto pravidlá, pretože hra je zábavná a intuitívne vedia, že zábava by sa rýchlo skončila, keby pravidlá porušili. Ak opica odmietne naháňať druhých, aj keď je na rade, alebo uštipne druhého príliš silno, ostatní sa nebudú chcieť hrať. Účastníci sú motivovaní nielen dodržiavať pravidlá, ale aj vychádzať v ústrety potrebám ostatných. Pri svojich pozorovaniach vekovo premiešaných hier u detí a dospievajúcich som bol mnohokrát svedkom toho, ako silnejší a schopnejší hráči upravovali svoje správanie tak, aby nedominovali v hre, čím zabezpečili zábavu pre seba i pre ostatných.

Mojím cieľom bolo dostať sa k nasledujúcemu tvrdeniu. U ľudí môže duch hravosti prenikať do všetkých možných činností, vrátane produktívnej práce, a ak sa to podarí, hra a hravý spôsob organizovania prekoná hierarchické usporiadanie. Skupiny lovcov a zberačov po celom svete tomu rozumejú a viac alebo menej vedome využívajú toto poznanie s cieľom organizovať svoj spôsob života tak, aby sa dokázali vyhnúť hierarchii, dominancii a násiliu.

Rovnostárska prirodzenosť spoločenstiev lovcov a zberačov

Spoločenstvá lovcov a zberačov, o ktorých rozprávam, žijú v skupinách, ktoré sa často označujú ako tlupy. Lovci a zberači žijú v malých nezávislých skupinách v počte 20–50 ľudí, ktoré sa pravidelne sťahujú z miesta na miesto v rámci veľkej, ale nie neohraničenej oblasti, kde lovia tamojšiu zver a zbierajú rastliny. V dnešnej dobe sú také skupiny viac alebo menej ohrozované zásahmi z moderného sveta, avšak od 50-tych rokov 20. storočia rôzni antropológovia našli a študovali po celom svete také skupiny, ktoré boli takmer nedotknuté moderným spôsobom života. Medzi také skupiny patria Ju/´hoansi, Hazda, Mbuti, Aka, Efé v Afrike, Batek na malajskom polostrove, Agta na Filipínach, Nayaka v Indii, Aché v Paraguayi, Parakana v Brazílii a Yiwara v Austrálii. Tieto spoločenstvá sú mimoriadne zaujímavé pre tých z nás, ktorých zaujíma ľudská prirodzenosť, pretože reprezentujú prevládajúci spôsob života ľudí počas stoviek tisícov rokov pred vynálezom poľnohospodárstva (pred cca. 10 000 rokmi). Aj keď rôzne skupiny nie sú vzájomne presnými kópiami, v základných veciach sa veľmi podobajú. Za všetky zatiaľ spomeniem výnimočné rovnostárstvo a oddanosť spolupráci a vzájomnému zdieľaniu. Ľudia v jednotlivých tlupách maximálne spolupracujú bez ohľadu na genetickú príbuznosť v love, zberaní, starostlivosti o deti, ochrane pred predátormi a vo všetkých ostatných podmienkach prežitia. Zdieľajú rovnomerne všetko jedlo a materiál v rámci skupiny a často aj s členmi iných okolitých skupín, ak je to potrebné. Intenzívna spolupráca je zrejme nevyhnutnou podmienkou pre spôsob ich života. Bez nej by ľudstvo neprežilo tisícročia, ktoré predchádzali vynálezu poľnohospodárstva.

Moja analýza antropologickej literatúry týkajúca sa takých spoločenstiev ma priviedla k záveru, že lovcom a zberačom sa podarilo udržať vysokú mieru spolupráce a rovnostárstva vďaka zámernému rozvoju ich vlastnej hravosti, ktorou bránili tendencii k dominancii, ktorú sme taktiež zdedili po našich predkoch.[1] Všetky aspekty ich sociálneho života boli naplnené duchom hry. Ich náboženstvá boli veselé a hravé, nie ponuré a hrozivé ako hierarchické náboženstvá z obdobia po poľnohospodárskej revolúcii a vrcholiace počas stredoveku. Ich práca, vrátane lovu a zberu, je hravá. Ich prístup k výchove detí je hravý. Hravá povaha náboženstva, práce a starostlivosti o deti u lovcov a zberačov budú témou mojich troch nasledujúcich príspevkov. Teraz by som sa však rád zameral na to, ako sa títo ľudia rozhodovali v rámci skupiny a udržiavali v skupine poriadok.

Slovami antropológa Richarda Leeho, lovci a zberači sú „strašne rovnostárski“. Neoddeliteľnou súčasťou tejto vlastnosti je dokonale spoľahlivý zmysel pre individuálnu autonómiu. Títo ľudia neveria, že by ktokoľvek mal právo hovoriť druhému, čo má robiť. Lovci a zberači nemali svojich predstavených, šéfov alebo náčelníkov, ktorí vydávali rozkazy. Z historického hľadiska vzišli tieto spoločenské postavenia až s nástupom hierarchických spoločností a poľnohospodárstva. Neochota lovcov a zberačov ohľadom kontroly správania násilím sa týkala aj vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Rodičia mohli dieťa upozorniť, aby sa správalo určitým spôsobom, ale nemysleli si, že majú akékoľvek právo dávať dieťaťu rozkazy, ktorých vykonanie by vynútili silou. Zdržaním sa vydávania príkazov a poučovania ostatných sa spôsob života týchto ľudí udržoval v rámci hravej atmosféry. Skupina sa rozhodovala pomocou dlhých diskusií a debát, počas ktorých dospeli ku konsenzu. Rôzni členovia mohli energeticky vyjadriť svoj postoj, ale nikdy nepoužívali násilné spôsoby presadenia svojho názoru.

Čo majú tlupy lovcov a zberačov spoločné so skupinami detí, ktoré sa hrajú

Nenásilný prístup k organizácii u lovcov a zberačov funguje, pretože tlupa samotná je v mnohom podobná skupinovej hre. Lovci a zberači sú flexibilní a mobilní ľudia. Vlastnia len toľko vecí, ktoré dokážu sami uniesť pešo a v okolitých tlupách majú priateľov a príbuzných, takže sa môžu ľahko okamžite presťahovať do inej skupiny. Podobne ako hrajúce sa deti môžu kedykoľvek hru opustiť, ak nie sú spokojné, lovci a zberači môžu pokojne opustiť tlupu, v ktorej sa im nepáči a pridať sa k inej. Súčasne sú však všetci členovia motivovaní, aby zotrvali vo svojej tlupe. Stabilná skupina je totiž omnoho efektívnejšia v uspokojovaní ľudských potrieb pre prežitie ako tá, v ktorej sa členovia neustále menia. Navyše v stabilnej skupine sa ľudia časom stávajú blízkymi priateľmi a chcú spolu byť, pretože sa vzájomne majú radi. Aby teda skupina ostala súdržná, ľudia sa správajú tak, aby napĺňali potreby ostatných a tým zabránili ich odchodu.

Pokus nútiť niekoho k spoločnej hre môže spôsobiť odchod daného hráča z hry, a podobne môže nútenie k nejakej činnosti v skupine lovcov a zberačov viesť k odchodu člena z tlupy. Dokonca aj deti môžu z tlupy odísť a ísť bývať k svojim príbuzným v inej skupine, ak majú pocit, že sa k nim správajú neférovo. Sloboda odísť je zásadným predpokladom slobody a rovnosti v akejkoľvek spoločnej hre, a rovnako je tomu u skupiny lovcov a zberačov. Ľudia sú v jej rámci silne motivovaní k lovu, zberu a iným spoločným aktivitám, ktoré sú zábavné, ale len pokiaľ nie sú vynucované, napĺňajú potreby ostatných a pomáhajú zachovať skupinu pokope.

Humor ako nástroj zachovania poriadku a potláčania dominancie

Mnohí z antropológov, ktorí žili medzi lovcami a zberačmi komentovali ich dobrý zmysel pre humor – vtipkovanie, vzájomné podpichovanie a smiech. Humor tohto typu je vlastný skupinovej hre a dodáva spoločenskej interakcii hravosť. Spoločný smiech upevňuje pocit blízkosti, priateľstvo a rovnosť tým, že vyvoláva pocit zábavy a hry. Dobromyseľné podpichovanie vyjadruje, že si uvedomujeme, ale zároveň akceptujeme slabšie stránky daného človeka. Humor teda vnáša hravosť do aktivít členov skupiny a motivuje ľudí dodržiavať spoločné pravidlá a dobrovoľne spolupracovať.

Antropológovia taktiež upozornili na ďalšiu funkciu humoru medzi lovcami a zberačmi. Jedná sa o nápravu správania tých, ktorí nejakým spôsobom narušili pokoj alebo porušili nejaké pravidlo. Napríklad Colin Turnbull uvádza: „Ľudia Mbuti sú dobrosrdeční ľudia z neodolateľným zmyslom pre humor. Vtipkujú o sebe aj o druhých, ale svoj humor vedia použiť na potrestanie nevhodného správania, ak je to potrebné.“[2] Elizabeth Marshall Thomas podobne uvádza, že ľudia Ju/´hoansi, ktorých skúmala, nekritizovali priamo, ale pomocou humoru. Napísala toto: „Kritizovaná osoba sa nemala uraziť na vtipoch, ale často na zasmiala spolu s ostatnými. Zriedkavo sa však stalo, že sebakontrola zlyhala, ako napríklad raz, keď sa dve ženy vzájomne začali hádať a nedokázali s tým prestať. Vtedy si ostatní ľudia vymysleli o ich hádaní pesničku a spievali ju vždy, keď medzi ženami došlo k ďalšej hádke. Počujúc pieseň sa ženy zahanbili a stíchli. Sila komunity zvíťazila aj bez toho, aby ktokoľvek dal ženám priamo najavo, že by sa mali prestali hádať.“[3]

Richard Lee popísal veľmi priamo zmysel lovcov a zberačov pre použitie humoru ako nástroja na uzemnenie ľudí s predstavou o osobnej nadradenosti a podporovanie pocitu rovnosti. Všeobecne o týchto ľuďoch napísal nasledovné: „Lesní ľudia často používajú aj tvrdý humor, uzemňovanie a vtipy týkajúce sa sexuality… Sú prísne rovnostárski. Neznesú, ak sa niekto vyťahuje alebo vyjadruje svoju nadradenosť nad ostatnými. Zdá sa, že nezávisle na sebe sa u rôznych skupín lovcov a zberačov vyvinuli veľmi efektívne spôsoby, ktoré takému správaniu predchádzajú a bránia mu. Tieto spôsoby niektorí antropológovia nazývajú nástrojmi na „presadzovanie pokory a rovnoprávnosti“. Lovci a zberači totiž využívajú veľmi tvrdé vtipkovanie, aby uzemnili pocit nadradenosti…“[4]

Vo svojej knihe o ľuďoch Ju/´hoansi rozpráva Lee výstižný príbeh o tom, ako ľudia, ktorých študoval, obrátili svoj zrovnoprávňovací humor proti nemu.[5] Pri jednej príležitosti počas práce v teréne sa Lee chcel odvďačiť lovcom a zberačom tým, že ich pozve na hostinu. Kúpil preto najtučnejšieho vola v neďalekej farmárskej komunite. Veľmi sa tešil na to, ako oznámi tento svoj veľkorysý dar a že domorodci mu budú zaň vďační. Pri odovzdávaní daru však bol nemilo prekvapený a zaskočený, že ľudia na jeho dar nereagovali vďačnosťou, ktorú očakával, ale urážkami. Napríklad Bena, 60-ročná staršia žena označila vola za „vrece kostí“ a všetkých okrem Leeho pobavila tým, že sa spýtala prekvapeného výskumníka: „A čo máme na tom zvierati jesť, jeho rohy?“ Iný muž, ktorý bol jedným z Leeho blízkych spolupracovníkov v rámci tlupy, si ho tiež doberal: „Vždy si k nám bol férový. Čo sa zmenilo v tvojom zmýšľaní o nás? Alebo si taký slepý, že nerozoznáš poriadnu kravu od starej prašiny?“ Tento humor na Leeho účet trval celé dni, ktoré predchádzali hostine.

Lee sa počas výskumu dozvedel, že Ju/´hoansi využívajú praktiku nazvanú „urážanie úlovku“, ktoré lovci ukoristili na loveckých výpravách a nejako mu začalo dochádzať, že teraz sa stal obeťou tejto praktiky on sám. Bez ohľadu na to však bola ranená jeho pýcha, že sa nedočkal vďaky za taký veľkolepý dar a utrpelo tým jeho mužské ego. A presne to bolo cieľom urážok. Ju/´hoansi sa k nemu správali rovnako ako k svojim vlastným lovcom, ktorým sa podarilo uloviť veľkú korisť a neboli ohľadom toho dostatočne skromní. A ako Leemu vysvetlil múdry liečiteľ Tomazho: „Keď mladý muž uloví veľké zviera, často si o sebe myslí, že je veľkým mužom a považuje nás ostatných za menejcenných. To nemôžeme akceptovať. Odmietame tých, ktorí sa chvália, pretože ich pýcha ich raz môže doviesť k tomu, že zabijú iného človeka. A tak o jeho úlovku rozprávame ako o niečom bezcennom a nehodnom. Takto schladíme jeho srdce a spravíme ho miernym a láskavým.“

Efektivita humoru v znižovaní agresivity a podpore pokory pochádza podľa mňa z priameho prepojenia s hrou. Robiť si zábavu z hádky alebo chválenia znamená povedať: „Táto nezhoda, ktorá ťa tak nahnevala, alebo táto vec, na ktorú si tak pyšný, nie je taká dôležitá, ako si myslíš, že je. Toto je hra a v hre je dôležité byť dobrým spoluhráčom“. Keď lovci a zberači používajú humor s cieľom vyriešiť aj tie najvážnejšie spoločenské konflikty, presúvajú celé svoje spolunažívanie do roviny hry. Vzťah smiechu a hry spočíva hlboko v našich biologických koreňoch. Smiech má svoj pôvod v signáloch pre hru, ktoré používajú primáty k potlačeniu prejavov dominancie. Hravé zápasenie a naháňanie, ktoré sprevádza smiech, je pôvodnou formou humoru. Keď my ľudia akejkoľvek kultúry a veku používame humor na urovnanie sporu alebo k sfúknutiu nafúknutého ega, apelujeme na primitívny biologický mechanizmus, ako keby sme vraveli toto: „Toto je hra, a počas hry si predsa neubližujeme a nesprávame sa povýšenecky.“ Týmto spôsobom to funguje, pretože apelujeme na základný inštinkt človeka, ktorý nemôže potlačiť. Intelektuálne a verbálne argumenty však môžeme veľmi ľahko odmietnuť alebo ignorovať.

A tak využívaním humoru s cieľom zabezpečovať pokoru a mier, lovci a zberači ťažia z ľudského inštinktu priraďovať humor k hre. Humorom kritizovaný človek má tri možnosti. Môže sa pripojiť k vtipkovaniu, čím implicitne vyjadrí nerozumnosť svojho konania a vďaka tomu sa pripojí k ďalšej spoločnej hre. Môže sa tiež zahanbiť a ospravedlniť za správanie, na ktoré okolie reagovalo vtipkovaním, vďaka čomu sa udobrí s ostatnými. Alebo môže zotrvávať vo svojom postoji a správaní dovtedy, kým neopustí skupinu alebo sa nerozhodne zmeniť svoje správanie. Veľká výhoda humoru pri zmene vlastného správania je v tom, že trestanej osobe ponecháva slobodu rozhodnúť sa, ako sa bude ďalej správať. Tento postup človeka automaticky nevyradí z hry na rozdiel od trestu uväznením, fyzickým násilím alebo núteným vykázaním zo skupiny. Nerobím si ilúzie, že v dnešnej dobe sa dokážeme zaobísť bez hierarchickej organizácie usporiadania spoločnosti. Svet je príliš veľký a zložitý, aby sme ho dokázali spravovať výlučne pomocou hravého prístupu. Na úrovní obcí, miest, národa i medzinárodne potrebujeme nejaké formulované pravidlá a nejaké definované formy moci, najlepšie demokraticky volené, ktoré budú na tieto pravidlá dohliadať. Ale na lokálnej úrovni – napríklad na úrovni škôl alebo firiem – môžeme využívať mnoho z múdrosti lovcov a zberačov. Aplikáciou ich modelu môžeme jednoducho odstraňovať vynucovanie a nastoliť ducha hry v takmer všetkých oblastiach spoločenského života vrátanie nášho vzdelávania a produktívnej práce. V ďalších článkoch sa tomu budem venovať podrobnejšie.

Na záver by som vás chcel požiadať, aby ste si predstavili, ako by vyzeral dnešný svet, keby tí mocní a ľudia na vrcholových pozíciách nášho priemyslu a finančného sveta, ktorí možno majú pocit, že sú nad nami všetkými, zaslúžia si nehorázne platy a odmeny a chýba im pocit spolupatričnosti s ostatnými, boli v začiatkoch svojej kariéry vystavení humoru, ktorí používajú lovci a zberači na zrovnoprávňovanie. V akom odlišnom svete by sme žili. Dnes sú títo ľudia samozrejme plní humoru, aj keď je už trochu neskoro vzhľadom k tomu, koľko škôd rôzneho druhu napáchali. Ak by sa nám podarilo aplikovať humor vždy už pri prvých známkach arogancie, iste by sme sa v budúcnosti dočkali značne odlišného správania vo svete biznisu a financií.


[1] Peter Gray. Play as the foundation for hunter-gatherer social existence. American Journal of Play, 1, 476–522, 2009. Všetky prezentované myšlienky sú podrobnejšie rozobraté v tomto vedeckom článku. Špecifické pojmy používané v poslednej časti eseje sú taktiež prevzaté z rovnakého článku.

[2] Colin Turnbull, The Forest People (1968), p 114.

[3] Elizabeth Marshall Thomas, The Old Way (2006), p 218.

[4] Richard B. Lee, „Reflections on Primitive Communism,“ in T. Ingold, D. Riches & J. Woodburn (Eds.), Hunters and Gatherers I (1988).

[5] Richard B. Lee, The Dobe Ju/´hoansi, 3rd Edition (2003).


 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray je výskumným profesorom psychológie na Bostonskej univerzite. Vykonal a publikoval výskum komparatívnej, evolučnej, vývojovej a vzdelávacej psychológie; publikoval články o inovatívnych vzdelávacích metódach a alternatívnych prístupoch k vzdelávaniu, a je autorom knihy Psychológia (Worth Publishers), vysokoškolskej učebnice k úvodu do psychológie, ktorá je teraz už v 6. vydaní. Vyštudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vedách na Rockefellerovej univerzite. Jeho súčasný výskum a písanie sa primárne zameriava na prirodzené spôsoby detského vzdelávania a na celoživotný význam hry. Jeho vlastné hry zahŕňajú nielen výskum a písanie, ale aj cyklistiku, jazdu na kajaku, lyžovanie a pestovanie zeleniny.

Celý blog pána Petera Graya nájdete tu.

You can read more of Peter Gray´s articles in his blog Freedom To Learn.