Hrou sme sa stali ľuďmi

V poslednom čase sa venujem práci na ludickej teórii ľudskej prirodzenosti. V prípade, že ste nikdy neštudovali latinčinu vám týmto oznamujem, že ludický znamená hravý (pozn. prekl.: z lat. lud, ludere – hrať sa). Nazývam svoju teóriu ludickou, pretože ak by som ju nazval teóriou hravosti, nikto by ju nebral vážne. (Je pomerne ťažké ignorovať fakt, že jediné často používané slovíčko v angličtine odvodené od slova ludický, je ludicrous (smiešny, pozn. prekl.)).

Nebo nech sa zmiluje nad tými niekoľkými z nás, ktorí sa snažia brať hru vážne. Je to v dnešnej dobe veľmi ťažké. Hra je predsa podľa definície činnosť, ktorá nie je vážna. Som si istý, že to je jedným z dôvodov, prečo sa väčšina akademikov touto témou vážne nezaoberá.

Klasickým dielom o ľudskej hre je odborná kniha s názvom Homo Ludens, čo doslova znamená Človek hráč. Napísal ju v roku 1938 holandský historik Johan Huizinga. Je to skvelá kniha, ktorá ma vo mnohom inšpirovala. Avšak moja teória je celkom odlišná od Huizingovej.

Huizinga vo svojom diele jasne uvádza, že jeho teória je kultúrnou teóriou hry, nie biologickou teóriou. Moja teória je však v zásade biologická, i keď je aj zároveň kultúrnou teóriou, pretože v oblasti ľudského správania sú biológia a kultúra neoddeliteľne previazané. Ďalším veľkým rozdielom je Huizingov sklon prirovnávať hru k súťaži a zameriavať sa na antagonistické alebo konkurenčné aspekty hry, zatiaľ čo podľa môjho názoru je hra v podstate nesúťaživá. Je mi jasné, že Huizinga vychovaný v rámci západnej kultúry môže vnímať hru predovšetkým ako súťaž. V mojej teórii je súťaž kombináciou hry s prvkom, ktorým je takmer opakom hry – tendencia poraziť a ovládnuť druhých. Keď spojíme tieto dva protiklady, hra sa stáva vážnejšou (a preto viac prijateľnou pre súčasných dospelých) a snaha dominovať sa stáva viac hravou – čo nie je vždy na škodu, ale význam takej hry je už úplne iný ako význam čistej hry.

V ďalších odsekoch tohto článku predstavím svoj náčrt ludickej teórie. V nasledujúcich týždenných príspevkoch sa vyjadrím ku konkrétnym aspektom teórie s postupným predkladaním dôkazov. [Niečo z toho, čo budem prezentovať sa prekrýva s myšlienkami, ktoré som publikoval vo svojom nedávnom článku s názvom Hra ako základ existencie spoločnosti lovcov a zberačov – Play as a Foundation for Hunter-Gatherer Social Existence, The American Journal of Play, 1(#4), 2009, pp 476–522]

Obmedzená rola hry u cicavcov – neprimátov

U väčšiny cicavcov, ktoré nepatria medzi primáty, sa hra objavuje takmer vždy len u mláďat daného druhu a zdá sa byť jasné, že slúži učeniu a nácviku zručností. Ako som poznamenal v predošlých príspevkoch, mladé cicavce si hrou precvičujú práve tie zručnosti, ktoré potrebujú pre svoju dospelosť, pre prežitie a rozmnoženie. Predátori si skúšajú lovenie, napríklad mladé tigre trénujú prikrádanie sa a skákanie na chrobáčikoch, na poletujúcich listoch a na sebe navzájom. Lovené zvieratá si precvičujú, ako utiecť predátorom, napríklad mladé zebry uskakujú a šantia počas nekonečných naháňačiek. Mladé samce rôznych druhov si skúšajú boje, pričom sa striedajú v pritlačení o zem špecifickým spôsobom vlastným ich druhu a uvoľnením sa z tejto pozície. Mladé samice aspoň niektorých druhov si cvičia starostlivosť o svoje budúce mláďatá prostredníctvom hravej starostlivosti o mladších.

Hra u ľudí získala mnohé nové funkcie

My ľudia sme zdedili základné charakteristiky hry mláďat po našich zvieracích predkoch, ale smerovaním nášho biologického a kultúrneho vývinu sme si ich prehĺbili a naše hry začali plniť aj ďalšie funkcie. Hravosť sa u ľudí nestráca, keď dospejú, a okrem učenia druhovo špecifických zručností slúži rôznym ďalším účelom.

Hra ako prostriedok na potlačenie agresivity a podporu spolupráce.

Sociálna hra u všetkých zvierat vyžaduje, aby sa potlačili svoje prirodzené tendencie k agresivite a dominancii. To platí najmä v hravom boji, ktorý je jednou z najčastejších foriem zvieracej hry. Základným rozdielom medzi hravým a skutočným bojom je, že počas hravého boja ani jeden zo súperov nemá v úmysle ublížiť, odohnať alebo ovládnuť druhé zviera. Ku hre na boj môže dôjsť medzi dvomi mláďatami len ak sú obe ochotné sa zúčastniť. Čokoľvek, čo zaváňa skutočnou agresiou alebo tendenciou dominovať, by spôsobilo útek ohrozeného zvieraťa a hra so všetkou zábavou a príležitosťami k učeniu by sa skončila. A tak si vďaka prírodnému výberu zvieratá vyvinuli vzájomné signály, že ich hravé útoky nie sú skutočnými útokmi, a pre účely hry si vyvinuli spôsoby sebaovládania a hendikepovania v aktivite s cieľom zabrániť sklonu ovládnuť alebo zraniť druhého.

My ľudia sme zdedili tieto hru umožňujúce signály a obmedzenia od našich predkov primátov a následne sme na nich stavali počas kultúrnej aj biologickej evolúcie. Do dospelosti si z detstva prenášame hravosť a signály s ňou spojené (ako napríklad smiech) a používame ich na podporu vzájomného zdieľania a spolupráce, ktorá je na vyššej úrovni ako spolupráca akýchkoľvek cicavcov.

V nasledujúcom článku budem pokračovať v diskusii o tom, že keď vnášame hravosť do svojich spoločenských interakcií, vytvárame ducha rovnosti a osobnej slobody, ktorý nám umožňuje prekonať naše rovnako ľudské sklony ovládať jeden druhého. Spoločnosti lovcov a zberačov uspeli v kultivovaní hravosti ako prostriedku pri prevencii agresivity a dominancie. Ich spôsob života si vyžaduje úzku spoluprácu a zdieľanie, ktoré by ľahko porazila agresivita a dominancia. Ich hravý prístup v spoločenskom správaní im zrejme umožňoval relatívne mierumilovný život po stovky tisícov rokov pred vynálezom poľnohospodárstva. Aj v našej dnešnej kultúre je možné hru a humor úspešne využívať k porazeniu a zmierňovaniu agresie, dominancie a hierarchie napriek tomu, že ich ani zďaleka nevyužívame tak efektívne ako lovci a zberači.

Hra ako základ pre umenie, hudbu, literatúru, teoretickú vedu, náboženstvo a ďalšie prejavy tzv. „vyššej kultúry“.

Príslušníci akéhokoľvek živočíšneho druhu sa hrajú primárne pre zábavu z hry, nie preto, že by ich k tomu nútili okolnosti alebo snaha o prežitie. Hrajúce sa mláďa alebo dieťa sa môže hrou učiť, ale neuvedomuje si, že sa učí. Jednoducho sa baví. Neviem, či ostatné zvieratá majú percepčný zmysel pre krásu, ale je ľahké si predstaviť, ako sa vykonávanie činnosti len tak pre zábavu mohlo u ľudí premeniť na vykonávanie činnosti len pre samotnú krásu.

Hra podľa definície je tiež kreatívna. Nie je to automatická reakcia na požiadavku zvonka, ale kreatívne správanie vyvierajúce zvnútra. Okrem toho má hra reprezentatívnu funkciu. Hra na boj nie je bojom, ale reprezentuje ho. Hravé lovenie nie je lovom, ale predstavuje lov. U ľudí je zástupná funkcia hry ešte omnoho významnejšia. Deti aj dospelí môžu hrou znázorňovať nielen zápasenie a lov, ale v podstate čokoľvek. Hra poskytuje základ akejkoľvek predstavivosti. Zábava, krása, tvorivosť, znázorňovanie, predstavivosť sú esenciou umenia, hudby, literatúry, teoretickej vedy a náboženstva, (o čom budeme diskutovať o dva týždne). Tieto činnosti charakterizujúce náš druh z nás robia ľudí. Všetky biologicky pramenia z hry. Hra je biologickým zárodkom, ktorý sme zdedili od našich zvieracích predkov, a ktorý v nás dozrel, aby z nás urobil ľudí.

Hra ako základ produktívnej práce.

U zvierat je hra do veľkej miery oddelená od produktívnej činnosti. Hravé lovenie a skutočný lov sú dve rozdielne veci. Ale u ľudí sa hravosť môže prekrývať s konaním užitočnej práce. Keď práca obsahuje prvky a vlastnosti hry – teda slobodu, tvorivosť a predstavivosť – pociťujeme a vykonávame túto prácu ako hru. Lovci a zberači v tom boli majstrami – prakticky akúkoľvek prácu vnímali ako hru. V súčasnej spoločnosti však tiež existujú ľudia, ktorí majú vo svojej práci takú slobodu voľby a príležitosť ku kreativite, že majú zo svojej práce radosť a považujú ju za hru.

Hra ako základ vzdelávania.

Tento posledný bod obsahuje najpriamejšie a najjasnejšie funkčné spojenie medzi zvieracou a ľudskou hrou. Vzdelanie u ľudí sa však značne odlišuje od učenia iných druhov. Ako ľudia sme predovšetkým spoločenskými tvormi a vzdelávanie je hlavne o odovzdávaní kultúry z generácie na generáciu. V predošlých príspevkoch som už písal o hre ako prostriedku vzdelávania detí, v nasledujúcom príspevku by som sa rád venoval detailom procesu, vďaka ktorému sa hra u ľudí premenila a stala sa mocným nástrojom vzdelávania.

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.