Maznať sa s tigrom alebo Problém je výzva a dobrodružstvo

V roku 1991 so skupinou rodičov a pedagógov vytvorila jedinečný projekt súkromnej základnej školy rodinného typu (Školy Hrou), kde získala skúsenosti učiteľky, riaditeľky a majiteľky. Po dvadsiatich rokoch sa rozhodla zo školy odísť. Teraz je lektorom kurzu osobného rozvoja (Konštalácia a Vedomá pedagogika), vedie školské supervízie a pracuje individuálne s deťmi aj dospelými inšpirovaná metódami systemickej pedagogiky, konštelácie, individuálnej systemiky a One Brain.

Je ctižiadostivá, je tvorivá, je odvážna i zraniteľná, je svojská. Žena, ktorá by sa určite uplatnila aj mimo školstva, ale bola by to pre nás všetkých škoda.

Keď sa obzriete, čo sa v Škole Hrou podarilo?

Podarilo sa vytvoriť školu, kam chodili deti, rodičia i pedagógovia radi. Overili sme si, ako slobodné, úľavné a uzdravujúce je prestať deti známkovať. Deti boli naši rovnocenní partneri, s ktorými sme si tykali, bez toho aby to ubralo na našej autorite. Obohacujúce boli aktivity, kedy sme prepájali rôzne vekové skupiny detí. Zistili sme, aké pestré a inšpirujúce majú deti názory aj kritické pripomienky. Deti aj rodičia sa podieľali na mnohých aktivitách a vytvárali spoločne jedinečné projekty. Škola Hrou priťahovala výnimočných ľudí. Medzi učiteľmi boli výrazné, tvorivé osobnosti s otvoreným srdcom, zmyslom pre humor a hlbokou láskou k deťom. Dohromady sme tvorili vzácny tím, v ktorom sa mohlo povedať čokoľvek nahlas. Medzi rodinami detí a pedagógmi vznikali priateľstvá, ktoré trvajú dodnes.

A čo z toho je podľa vás možné preniesť do každej školy, bez toho, aby rodičia platili školné? (Pýtam sa preto, že rodičia niekedy nevedia, z čoho všetkého môžu dobrú školu spoznať.)

Do každej školy je možné priniesť ľudský prístup. Vyžaduje to odvahu a vedomie, že učiteľ je na prvom mieste ľudská bytosť – chyba, so svojimi strachmi, starosťami a vlastným osobným príbehom. Hovorím tomu proces „scitlivenia a návrat k ľudskosti“. Aj ten najtvrdší pedagóg, rodič alebo žiak má svoje zraniteľné miesta. Mnohí tieto miesta skrývajú. Môžu tak pôsobiť chladne, ľahostajne, prísne, neprijateľne, problematicky,… Pre deti je najjasnejšie, keď toto brnenie odložíme. Keď mi zomrel otec, skrývala som sa s plačom cez prestávky na záchode a v triede sa snažila tváriť normálne. Keď sa ma jeden žiak spýtal, prečo som smutná, povedala som mu pravdu. A potom sa mi v triede lepšie fungovalo. Navyše priznanie tejto skutočnosti vyvolalo diskusiu na tému život a smrť, ktorá sa premenila na niekoľkodňový projekt.

Akým spôsobom ste v škole riešili prípadné konflikty s rodičmi? – Možno zovšeobecniť, čo bolo v tých dialógoch najúčinnejšie a čo by mohlo tiež fungovať kdekoľvek?

V čase najväčších konfliktov mi chýbali skúsenosti. Neskôr sa mi osvedčilo hovoriť so všetkými, ktorých sa to týkalo, riešenie hľadať s odstupom času nie v afekte a zamerať sa na hľadanie riešení nie konflikt samotný. Tiež ma inšpirovala jedna komunikačná technika. Najprv hovorí ten, kto má konflikt a druhý len počúva, bez reakcií a bez použitia mimiky. Potom je cez noc pauza. Druhý deň ten, čo počúval, reaguje a tentoraz počúva rečník z prvého dňa. Tretí deň sa dohodnú na riešení.

Už dnes viete, ako sa vyhoreniu v školstve ubrániť?

Na to recept nemám. Ak sa obzriem späť, vidím, čo k môjmu vyčerpaniu zrejme viedlo – neschopnosť sa o prácu rozdeliť, vzťahovanie si vecí osobne, „bojovanie“ s tým, čo je väčšie ako ja, perfekcionizmus a dlhodobá ignorácia signálov môjho tela a duše.

Kto je a nie je učiteľ?

Moja učiteľka systemickej pedagogiky Marianne Franke – Gricksch hovorí, že učiteľ je vodca skupiny a jeho náplňou je pripraviť deťom prostredie, v ktorom môžu rozvíjať svoje zručnosti. Učiteľ nie je kamarát, vychovávateľ, terapeut, sociálny pracovník ani náhradný rodič.

Vyplýva z toho, zdá sa, tiež zmysel školy.

Napadá ma obraz – spermia doputuje k vajíčku a oplodní ho. Začne sa vyvíjať ľudská bytosť. Ruky, nohy, oči, všetko sa vyvinie samo od seba. Dieťa vie, kedy a ako sa narodiť. Celý tento zázrak zvládne samo, bez toho aby ho to niekto učil. Kladiem si otázku, prečo mu po narodení do všetkého hovoríme?

Súčasné školstvo podľa mňa do detí napcháva zbytočné vedomostí bez ohľadu na vývojovú fázu a individuálne špecifiká. Preťažuje jednu mozgovú hemisféru. Delí predmety na hlavné a vedľajšie. Zanedbáva starostlivosť o telo a dušu. V koľkých školách sa deti ešte musí pýtať, či môžu ísť na záchod alebo sa napiť?

Bolo by krásne, keby škola pristupovala k deťom s vedomím, že vedia všetko, čo k životu potrebujú a rozvíjala a podporovala to, v čom je dieťa prirodzene dobré. Každé dieťa by tak malo možnosť vyvíjať sa jedinečným a neopakovateľným spôsobom presne ušitým na mieru. Vznikali by zaujímavé nové zamestnania, ľudia by pracovali s radosťou, ľahkosťou a boli by zdraví.

V deň päťdesiatych narodenín ste sa rozhodla „pre radosť, zdravie, šťastie a hojnosť“. Ako sa takéto rozhodnutie napĺňa?

Aby sa mi želanie splnilo, potrebujem najskôr uveriť, že sa mi splniť môže. Teraz som vo fáze otvárania sa predstave, aké to je cítiť sa šťastná, zdravá, v radosti a hojnosti. A keď príde chvíľa, kedy som s tým v spojení, je to krásne.

Aj tomu chcete učiteľa vo svojich seminároch učiť?

Hovorí sa: „Najlepšie učíme druhého tomu, čo sa sami potrebujeme naučiť.“ Moje kurzy sú ponukou k zmene, zdieľania názorov, skúseností, presvedčenia, prežívania.

Systemické konštelácie sú pre hľadačov skrytých pohnútok a rozumom nepochopiteľných javov obľúbenou metódou, ako sa pozrieť na to, kde leží príčina problémov a ako získať dôležitý nadhľad na ich riešenie. Aký posun ste zaznamenala sama u seba?

Stretnutie s konšteláciami u mňa spustilo viacvrstvové zmeny. Začala som vnímať, že som súčasťou mnohých systémov so stovkami osobných príbehov, a to všetko je prepojené s mojím osobným príbehom. Problematické situácie sú pre mňa výzvou a dobrodružstvom. Vedie ma to k hlbšiemu pochopeniu toho, čo sa deje.

Čím vás oslovili systemické konštelácie vo vzťahu k učeniu?

Systemické konštelácie ma priviedli k dosiaľ neobjaveným pohľadom na seba a ostatných. Zmenila som niektoré svoje postoje, spôsob vyjadrovania a myslenia. Učím sa za každým človekom vidieť jeho osobný príbeh a skúmať vplyv na jeho súčasné rokovania. Predtým som veľa rodičov súdila, deti radila do škatuliek, bojovala s úradmi, kolegyne vnímala ako sokyne, mnohými ľuďmi opovrhovala, vyvyšoval sa, neuznávala autority…

Napísala ste, že k vám veľa vecí „prichádza samo“, ale vy sama pre to mnoho robíte, aby prichádzali. Nejde skôr o stále hľadanie rovnováhy medzi snahou a prijímaním toho, čo prichádza „samo“?

Často máme jasnú predstavu, ako má niečo vyzerať. Miesto, aby sme boli otvorení aj „nepredstaviteľné­mu“ riešeniu, lipneme na konkrétnej podobe. Tým obmedzujeme rýchlosť uskutočnenia. Keď som začala uvažovať, ako zo školy odísť, bola som blokovaná strachom, že moja situácia riešenie nemá. Trvalo mi sedem rokov, ako som sa odovzdala tomu, že je to možné. Vtedy sa objavil kupec.

Akú radu máte pre tých, ktorí sú na rozdiel od vás zamestnanci štátneho školstva vo fáze utrpenia? – Poznám mestskú školu v lokalite ľudí sociálne vylúčených. Škola stráca žiakmi z „dobrých rodín“, riaditeľ nemá peniaze na školských asistentov, a keď je náhodou má, učitelia nevedia, ako s nimi funkčne spolupracovať, cez prestávky kvitne medzi deťmi šikanovanie; na nič nie sú peniaze a väčšina učiteľov sa do práce naozaj neteší… Odkiaľ by ste v takej škole začala?

Školstvo je pretkané systémami presvedčenia, ktoré robia z učiteľov obete systému. Zvykli sme si opakovať tvrdenie: "Učitelia majú nízke platy, školy strácajú dobrých žiakov, deti sú čím ďalej tým horšie… Každým opakovaním sa ukotvuje stav taký, aký je a vzďaľujeme sa možnosti zmeny. Poznám niekoľko riaditeľov, ktorí sa dokážu o svoje školy a zamestnancov dobre postarať. Takže by som začala tým, že by som prestala opakovať, ako sú na tom naše školy zle. Potom by som sa pozrela na témy, ktoré ma trápia alebo sa opakujú. Zaoberám sa systemickou pedagogikou a viem, že riešenie problému je možné iba v širších súvislostiach a s vedomím, že jediné, čo môžem meniť, je sama seba.

Je možné, aby bol riaditeľ zároveň dobrým manažérom aj pedagogickým koučom svojich učiteľov?

Z vlastnej skúsenosti viem, že je príjemnejšie sa o tieto pozície podeliť s niekým ďalším.

Projekt „Pomáhame školám k úspechu“ je založený okrem iného aj na tom, že učitelia sami najlepšie vedia, čo potrebujú a dostanú len tú podporu a oporu, o ktorú si sami povedia. Ako sa vám takýto koncept páči?

O tomto projekte viem. Nápad je to úžasný. Je mi ľúto, že ide zatiaľ o projekt pre veľmi úzku skupinu škôl.

Väčšina rodičov (na rozdiel od odborníkov) myslí, že školstvo u nás je v poriadku lebo funguje tak, ako fungovalo kedysi a oni ho predsa tiež prežili…

„Funguje ako kedysi“, to je práve ono. Pozrime sa na fotku triedy s deťmi pred sto rokmi a teraz, je to takmer rovnaké. Na čo sme zvyknutí, to je svojím spôsobom bezpečné. Vieme, čo môžeme čakať. Mnohí máme z neznámeho strach. A tak sa vyhovárame alebo zľahčujeme. Málokto si uvedomí, že dieťa v čase povinnej školskej dochádzky trávi v škole viac času ako s rodinou a má na neho obrovský vplyv, ako s ním zaobchádzame.

Školy, dobré školy, ktoré sa rozhodli pre otvorenú a demokratickú komunikáciu s rodičmi často zisťujú, že sa ľudia v tak veľkom množstve nakoniec nedohovoria a tak škola zo svojich ideálov na komunikáciu rodina – škola začne nakoniec ustupovať. Možno povedať nejako všeobecne, čo by rodičia mali v každom prípade nechať na učiteľov a na škole, ktorú pre svoje dieťa vybrali a do čoho by sa naopak škola určite nemala pliesť rodine?

Pokúsim sa to zovšeobecniť. Pred nástupom dieťaťa do školy, by si rodič mal o školách získať maximum informácií, na základe vlastného dojmu sa pre jednu z nich rozhodnúť, rešpektovať školský program a s dôverou škole dieťa zveriť. Učitelia by si mali byť vedomí toho, že je im dieťa zverené. Mali by dokázať dieťa prijať do svojho srdca s celou jeho rodinou, jej zvyklosťami, odlišnosťami a osudmi. Rodič by napríklad nemal učiteľom hovoriť do metodiky a foriem práce. Učiteľ by sa nemal rodičom miešať do spôsobu výchovy.

Komu, ako kouč môžete byť nápomocná?

Formou konštalácii modelových situácií umožňujem klientom a účastníkom kurzov osobný prežitok, vďaka ktorému sa na danú tému môžu pozrieť z odstupu. Lektorujem kurzy ďalšieho vzdelávania pre tety a strýkov z Klokankov, v októbri začínam prednášať na Filozofickej fakulte v Pardubiciach. Poskytujem konzultácie rodičom, ktorí hľadajú pre svoje deti alternatívne formy základného vzdelávania. Všetky ponuky sú podrobnejšie popísané na mojich webových stránkach.

Používate na nich tiež termín „Vedomá pedagogika“ – čo tým myslíte?

Väčšina myšlienok, slov, činov a pocitov sa nám „nejako“ deje, bez toho aby sme si toho boli vedomí. Naše okolie na to reaguje a my zase reagujeme na ne. Učitelia majú radi bezproblémových a spoľahlivých žiakov. Mňa naopak títo žiaci (často skôr žiačky) niečím rozčuľovali. Všimla som si to a začala skúmať, čo majú spoločné. Pýtala som sa sama seba: „Čo vo mne spúšťa tento nepriateľský pocit?“ A potom mi to došlo. Jedináčikovia – pastelky vždy orezané, úlohy vzorne napísané, tichší a nenápadní. No, to som celá ja. Nastavili mi po rokoch zrkadlo. Pripomenuli môjmu podvedomiu a telu, ako si ma pani učiteľka vybrala za pomocníka a vďaka tomu sa mnou nikto nekamarátil. Pohľad na tieto vzorné deti vo mne spúšťal obranu proti skrytej bolesti malej Ivanky vo mne, ktorá sa v triede cítila osamelá. Pochopeniu tejto skrytej dynamiky a prijatiu toho, ako to je, hovorím Vedomá pedagogika.

Nie je predstava o škole, kde sa bude deťom, rodičom i učiteľom dariť trvalo dobre mýtom už len preto, že pravdepodobne nežijeme vo svete, kde sa ľuďom má dariť dobre?

Ak odstránime slovo „natrvalo“, vidím to ako nastavenie, ktoré by malo byť samozrejmé. Narodili sme sa s určitými dispozíciami a darmi. Bolo nám poskytnuté telo a príležitosť žiť. Je bolestné prizerať sa tomu, koľko ľudí zotrváva v utrpení a odmieta to, čo je a ako to je. Aj ja som túto hru hrala desiatky rokov. Teraz do mojej blízkosti prichádzajú ľudia, ktorí žijú v radosti a dôvere v to, že veci sú správne tak, ako sú, ťažké situácie berú ako výzvu nie schválnosť a nespravodlivosť. Sú to ľudia, od ktorých sa učím, ktorí ma inšpirujú a ktorých môžem, v prípade potreby, požiadať o pomoc. To je pre mňa nové, krásne a uzdravujúce.

Rozhovor vyšiel pôvodne v časopise Rodina a škola 8/2013.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.