Čo je pre vás unschooling?

Unschooling je pre mňa synonymom slobody – slobodnej tvorby a slobodného prijímania a spracovávania informácií. Zároveň je pre mňa spojený s veľkou efektivitou učenia a s citlivosťou k dieťaťu a jeho potrebám aj vývojovým fázam.

Vždy hovorím dospelým: skúste si predstaviť, že vás teraz niekto strčí do školskej lavice, na záchod môžete chodiť len počas prestávky a bude vám liať do hlavy veľa zbytočných vecí, ktoré nikdy na nič nepoužijete a ešte budete musieť na povel odpovedať, aj keď sa vám nebude chcieť a popoludnie budete tráviť miesto užitočnej práce robením nezmyselných domácich úloh.

To by sa nám dospelým už nepáčilo – keď sa náhodou ocitnete na školení, kde vás to nebaví, trvá to maximálne deň alebo dva. Ale chodiť tam celý rok, to už by ste neprehrýzli .

Naša spoločnosť je veľmi zameraná na „musím“. „Musí“ sa chodiť do školy, „musí“ sa chodiť do práce, „musia“ sa odvádzať dane. Lenže je to tak naozaj? Existuje skvelá kniha Iva Tomana Motivácia – zvonku je ako smrad, kde ukazuje, že vonkajšia motivácia sa rýchlo rozplynie. Veľa učiteľov a rodičov sa sťažuje, že deti nie sú motivované sa učiť. A podobne sa potom veľa zamestnávateľov sťažuje na svojich zamestnancov, že nie sú motivovaní pracovať a žiadajú ako v škole tresty a sankcie. Lenže vonkajšia motivácia v súčasnosti jednoducho prestáva fungovať.

Súčasná doba a všetky tie zmeny, aj čím ďalej väčší príklon ku spiritualite všade vo svete, nás vedú k motivácii vnútornej, ktorá je stála a oveľa silnejšia, a teda aj o to efektívnejšia. A o tom je pre mňa unschooling – o vysokej vnútornej motivovanosti k získavaniu vedomostí a zručností.

Mám dôveru v dieťa ako v bytosť, ktorá chcela prísť sem na Zem, niečo sa tu naučiť, niečo tu prežiť, zanechať tu nejaký odkaz. Deti už od mala vedia, aké je ich poslanie a čo sú ich talenty, ktoré majú rozvíjať, aby boli čo najviac užitočné.

Lenže obyčajná škola ich všetkých „vyrovná“. Ale ono je to v poriadku, že niekomu ide viac matematika a niekomu zas čeština a niekto je zas manuálne zručnejší. To súvisí s tými talentmi, ktoré si sem prinášame a ktoré máme používať pre dobro všetkých. Snažiť sa zo všetkých vychovať Einsteina vedie k úplnej frustrácii a stresu na všetkých stranách, ako u detí, tak aj u učiteľov a rodičov i celého systému školstva v jeho súčasnej podobe.

Čím sa pre vás unschooling odlišuje od „bežnej domácej školy“?

Unschooling sa od bežného domáceho vyučovania líši v tom, že sa nejde podľa žiadnych učebníc a osnov. Vychádza sa z toho, že dieťa si samo určuje, čo, v akej miere, do akej hĺbky a kedy sa chce učiť.

Rodič potom funguje ako taký 24/7 help desk :-) Musí byť neustále pripravený zodpovedať zvedavé otázky detí, hľadať odpovede na internete alebo v knihách, keď sám nevie (a že veľmi skoro začne nevedieť – a to je ďalšie špecifikum: je v poriadku, keď neviem a keď pripúšťam, že dieťa toho vie viac než ja: ja sa proste učím s ním). Musí byť pripravený vykonávať fyzikálne a chemické a iné pokusy a taktiež zostávať pokojný, keď sa dieťa prakticky učí o fyzikálnych zákonoch a schopnostiach svojho fyzického tela hojdaním sa hlavou dole na hojdačke alebo používaním plechu na pečenie ako snowboard.

Dieťaťu je daná sloboda a úplná dôvera, že sa naučí všetko, čo je pre neho dôležité.

Tu je potom často problém v rodičoch: naša generácia prešla klasickou školou a pre nás je v tejto chvíli zásadné sa „odškolit“, teda zbaviť sa všetkého toho vnútorného tlaku a spoločenských presvedčení o tom, kedy by dieťa čo malo vedieť, a že susedove to už vie a to moje je asi úplne hlúpe… a tiež sa naučiť, že je možné tým nedospelým tvorčekom dať zodpovednosť za ich vlastný život. To my vôbec nevieme, ba nechápeme, a to je to najťažšie. Ale jedine tak to potom môže dobre fungovať.

Vo svete sú dnes deti, ktoré boli unschoolované celý svoj doterajší život, dneska sú už staršie ako dvadsať rokov a sú to veľmi nadaní a veľmi schopní mladí ľudia, ktorí tvoria úžasné veci.

Čo vás k unschoolingu priviedlo? Aký je váš unschoolingový príbeh?

K unschoolingu ma priviedla moja kamarátka zo skupiny regiónu bez vakcinácie a inak alternatívnych rodičov Petra Kutáčková tým, že ma najskôr zoznámila s knihou Naomi Aldort Raising Our Kids, Raising Ourselves, ktorá už vyšla minulý rok aj po slovensky, a potom s knihou Rue KREA Parenting a Free Child: An Unschooled Life, z ktorej som mala husiu kožu celý čas, čo som ju čítala, a od tej doby mi leží na stole a čaká, až ju preložím a vydám vo svojom nakladateľstve, ktoré som zakladala čiastočne aj z dôvodu, aby som mohla vydávať knihy o unschoolingu.

Keď si spomínam na svoje školské roky, tak som bola vždy premiant a škola ma zároveň bavila a zároveň nudila. Bavilo ma sa dozvedať nové veci, ale bola som vždy príliš dopredu. A tak už od mala som chcela mať súkromného učiteľa alebo sa proste učiť svojím tempom, a keď som čítala o unschoolingu, došlo mi, že to je presne to, po čom som už od malička túžila. Môcť sa zaoberať tým, čo ma baví a napĺňa, v takej rýchlosti, hĺbke a čase, ako je pre mňa prirodzené.

Môj syn je narodený na jeseň, takže školské roky mu nastanú až za rok, ale unschooling praktizujeme už teraz, zhruba od nejakých troch rokov.

Príde mi taktiež dôležité, aby deti boli súčasťou života i práce svojich rodičov – tým potom totiž medzi nimi vzniká ono pevné puto. Keď sú rodičia cez deň v práci, kde sedia niekde pri počítačoch alebo v kancelárii (a robia prácu, ku ktorej nie sú vnútorne motivovaní), a deti sú celý deň v škole, kde sedia celý deň v lavici (a učia sa veci, ku ktorým nie sú vnútorne motivované) a potom sa večer zídu a sú všetci unavení a frustrovaní po tom nenaplnenom dni, ani ich nezaujíma, čo robil ten druhý a tým strácajú o seba záujem a odcudzujú sa.

Pre mňa je dôležité, aby moje dieťa vedelo, čo je mojou prácou a mohlo sa jej nejako zúčastniť. Takže keď sme natáčali Vedomý biznis, Tobiáš jazdil so mnou mixovať (jeho pamätná veta bola: „Mamy, ja som myslel, že budete mixovať nejakú zeleninu a vy zatiaľ sedíte pri počítači!“). Dalo sa to veľmi pekne skĺbiť: chvíľu sa vydržal hrať sám a vo chvíli, keď nám v réžii začala praskať hlava a prestávali sme byť schopní sa sústrediť na chyby v nahrávke, išli sme s Tobim von na prechádzku, vyvenčiť psa, urobiť obed… A potom sme zase pokračovali, alebo večer, keď už sa dieťa odobralo spať. A bolo to úžasné, pretože sa činnosti rozložili tak, aby z ničoho nebol človek unavený a ničoho nebolo príliš.

Tobiáš videl všetko v nahrávacom štúdiu, videl dokonca, ako sa tam nahráva muzika, videl, čo to znamená mixovať, keď to nie je zelenina.

A ja zas pre zmenu s ním chodím niekedy do „unschoolingovej“ škôlky, pretože ma baví sa zúčastniť ich hier alebo deti len pozorovať alebo byť len pozorným okom, aby deti aj v škôlke mohli robiť to, čo si v bežných škôlkach nemôžu dovoliť, napríklad hrať vankúšové vojny alebo sa brodiť na ostrov v parku uprostred mesta.

Ako to prakticky prebieha? Môžete popísať váš bežný deň?

Prakticky je unschooling taký, že človek ráno vstane a naladí sa na deň a na všetky tie úžasné prekvapenia a príležitosti, ktoré mu deň môže priniesť. Veľmi dôležité je menej plánovať a viac byť tu a teraz, potom všetko lepšie funguje.

Tobiáš sa často zapája do praktickej prípravy jedla, aj keď v poslednej dobe ako chlapec dáva prednosť stavaniu neuveriteľných vecí z lega. Takže si stavia a ja robím nejakú svoju prácu na počítači. Potom ideme pravidelne von (máme psa, ktorého musíme venčiť), čo je telocvik a prírodoveda zároveň, a mnoho ďalšieho.

Môžem dať jeden príklad z minulého leta: išli sme na prechádzku a zabudli sme si vziať vreckovku a Tobimu práve tieklo z nosa. Tak sme hľadali najvhodnejší list, ktorým by ten nos išiel utrieť. Išlo o správnu veľkosť, tvar, savosť, aby nemal tŕne… Tým sme sa s Tobim naučil veľmi rýchlo spoznávať veľa kvetov a ich vlastnosti. Potom sa rozhovor otočil k tomu, ako je energeticky náročné vyrábať papierové vreckovky a čo je všetko k tomu potrebné a prečo je lepšie papierom šetriť a ako sa to dá robiť a ako sa recykluje. Doma sme potom našli ešte video, ako sa papier robí a až budeme mať cestu okolo papierne, chceme sa tam zastaviť.

Veľa čítame, hľadáme si informácie na internete – dnes už sa tam dajú nájsť k množstvu tém aj videá, ktoré sú pre tie menšie deti zrozumiteľnejšie, veľa tvoríme. Ale robím to s rešpektom k tomu, čo Tobi chce: napríklad dlho nemaľoval alebo nespieval, tak som ho nenútila, aj keď všetky dievčatká v okolí to už robili tri roky (ale tie dievčatká zas dodnes nejazdia na bicykli a Tobi sa už na ňom naučil aj skákať. :-)

A teraz zrazu v priebehu dvoch týždňov začal sám od seba maľovať nádherné veci a spievať pesničky, ktoré si je schopný zapamätať po jednom, dvoch počutiach. Tak ja len dodávam papiere, kupujem vhodné ceruzky na maľovanie a hľadám pekné pesničky, aby sme si ich mohli spievať spolu. A pretože veľa cestujeme po republike, vždy sa naučíme tú k mestu kadiaľ ideme: Třeboň, Hradec, Bošilec, Frýdek a Beskýd…

Využívame taktiež také príležitosti, ako sú napríklad predstavenie ÚDIFu, Úžasného divadla fyziky (http://www.udif.cz/). To Tobiáša tak nadchlo, že začal podobné pokusy vykonávať už vo svojich piatich rokoch – a s neuveriteľným množstvom technických vecí si už poradí sám.

Keď na niečo deti samé prídu, potom už to jednoducho nezabudnú. A kľúčové je taktiež, že môžu prichádzať na nové nevšedné riešenie problémov, čo sa im potom v živote veľmi hodí – a je to veľmi prínosné aj pre celú spoločnosť.

Aké prostredie vytvárate? Aké pomôcky, rituály máte?

Je pre mňa dôležité vytvárať prostredie láskyplné, tvorivé a plné dôvery, slobody a podpory. To je ten vnútorný rámec, ktorý je zásadný a do neho sa potom môže zasadzovať čokoľvek.

Z pomôcok vnímam ako najvhodnejšie tie najjednoduchšie. Naposledy nám napríklad úžasne poslúžil taký ten prúžok papierika, čo sa odtrháva zo samolepiacej obálky, našli sme ho pri čakaní na pošte. Urobili sme z neho pirátsku vlajku a ešte sa naučili niečo o vlnách a prúdení vzduchu.

Čím menej špecifická vec, tým viac priestoru pre fantáziu a tvorbu.

Dôraz potom kladiem na prechádzky, to je náš denný rituál. Deťom pobyt vonku robí veľmi dobre, upokojí sa, či už vďaka čerstvému vzduchu alebo vďaka vílam a prírodným bytostiam, s ktorými komunikujeme a ktoré o nás starajú. Z prechádzok sa rozhodne neponáhľame (a ja si často beriem svoju prácu so sebou, pretože vonku ma napadajú najlepšie myšlienky).

Ordinujete prázdniny? Dodržiavate bežný rytmus školského roka?

Prázdniny neordinujte, nie je to potrebné. Deň obsahuje dostatočne veľa času na prácu aj na odpočinok. Aj ja často pracujem cez víkend a v týždni si naopak dám deň úplne bez „práce“ (t. j. sedenia pri počítači, pretože medzi prácu je potrebné určite počítať aj starostlivosť o domácnosť a tá je v nejakej miere stála.)

Podľa mňa je rytmus školského roka i pracovného týždňa umelý.

Čo robíte, keď dieťa nevie to, čo by podľa školy vedieť malo?

Našťastie už sú dnes aj v Čechách školy, ktoré podporujú rodičia v tomto prístupe a umožňujú im predkladať v školách iba akési portfólio toho, čo deti v priebehu roka urobia a rodič to skladuje vo forme zápiskov, obrázkov, projektov (alebo fotografií a videí, ktoré si často kupujú už samy deti).

To však funguje zatiaľ len do piatej triedy, potom už je nutné viac sa zladiť s osnovami.

Ako sa vy sami dostávate out of the box – z tlaku inštitúcií a tlaku okolia?

Najdôležitejšie zo všetkého je, aby sa človek vymanil zo svojho vnútorného tlaku, tlaku svojho vnútorného korektora, kontrolóra, inkvizítora, inšpektora. Potom mu jeho okolie odzrkadlí aj menej vonkajšieho tlaku.

Ale zároveň pochopiteľne vnímam ako je veľmi dôležité vytvoriť určitú podpornú platformu pre rodičov. Podobne ako sa pred pár rokmi začali organizovať rodičia, ktorí nechceli očkovať svoje deti, a onedlho potom sa podarilo dosiahnuť súdneho precedensu, že títo rodičia prestali byť postihovaní, vidím ako je veľmi pravdepodobné, že sa čoskoro podarí dosiahnuť niečo podobné aj čo sa týka školy a zodpovednosti rodičov za výučbu svojich detí.

Chystáme web špecializovaný na unschooling (unschooling.cz, ale ešte nie je v prevádzke), na budúci rok chystáme konferencie pre rodičov, deti aj odbornú verejnosť, aby sa začalo viac hovoriť o týchto možnostiach, ktoré idú ešte za bežnú alternatívu waldorfských a montessori škôl. Nie je to variant pre každého, nie každý má tú túžbu, potrebu a schopnosti, ale aj unschooling by mal byť možným variantom z hľadiska štátu a formy.

O podobných možnostiach sa už hovorí aj medzi učiteľmi, citujem z článku „Čo tak zrušiť povinnú školskú dochádzku?“ Jana – Michala Mlezivy: „Lenže vzdelávací monopol leží v rukách štátu, ktorý pomocou sietí "povolených“ škôl realizuje jednotnú koncepciu základného vzdelania, ktorej uniformitu aspoň narušujú nedávno zavedené školské vzdelávacie programy. Ak rodičia prejavia angažovanosť v snahe zabezpečiť pre svoje deti vzdelanie podľa svojich predstáv, čaká ich konfrontácia s príslušnou školskou autoritou. Rodič koná vždy s inštitúciou, nie s konkrétnym človekom alebo konkrétnymi ľuďmi, ktorým je nútený zveriť dieťa, takže možnosť výberu osoby, ktorá bude na dieťa pôsobiť, je mizivá. Hoci je rodičom právne priznaná rozhodujúca úloha vo výchove a taktiež zodpovednosť v tejto oblasti spočíva na nich, v období povinnej školskej dochádzky dieťaťa sú povinní podrobiť sa diktátu školy.

[…] Ako je z predchádzajúceho textu zrejmé, inštitúcia povinnej školskej dochádzky nie je pre dnešnú dobu dobrým služobníkom. Bolo by asi vhodné ju zrušiť a nahradiť inou cestou vedúcou k naplneniu práva na vzdelanie. Pretože výchova dieťaťa patrí k výsostným právam rodičov, malo by zabezpečenie základného vzdelania spadať do sféry rodiny a stať sa súčasťou starostlivosti rodičov o deti. Tým by tiež mohol nastať významný posun v spoločnosti smerom k posilneniu rodiny a jej konečnej rehabilitácie po totalitnej ujme. K tomu by bolo ešte potrebné vytvorenie rovnakých podmienok pre všetky subjekty, ktoré by sa na vzdelávanie detí podieľali. Zatiaľ sú úplne zvýhodňované štátne školy, čo ich nijako nenúti k vlastnému skvalitňovaniu."

Ako sa vymaňujete vy sami zo svojich vlastných školských determinácii?

Ja som prosím sama úspešne vyštudovaná učiteľka, s praxou na strednej i vysokej škole, aj na súkromnej. A teraz sa živím ako lektorka. Ale vždy som učila po svojom a nechávala som svojim študentom veľký priestor pre ich vlastnú iniciatívu a tvorivosť a samostatnosť.

Ja učím rada, ale skôr zážitkom, skúsenosťami, zdieľaním, skôr vytváraním prostredia a energie, v ktorej sa druhí učia neinvazívne presne to, čo potrebujú a nie to, čo im chce vnútiť niekto iný.

Ako socializujeme svoje deti?

Áno, to je jedna z obľúbených otázok, keď človek vyhlási, že chce učiť deti doma.

V skutočnosti je podľa mňa škola veľmi umelým socializačným prostredím: je to dlhý monotónny vynútený pobyt bez pohybu, s vynúteným prijímaním informácií, bez možnosti bytia na čerstvom vzduchu, a to v skupine rovnako starých detí, kde sa príliš nerozvíja ani schopnosť sa učiť od starších, ani schopnosť pomáhať mladším.

Keď sa potom dostanete do zamestnania, taktiež tam nie sú len ľudia vášho ročníka narodenia! Unschoolované dieťa môže chodiť na krúžky, rodiny tiahnu k sebe a stretávajú sa, a to na dobrovoľnej, prirodzenej, láskyplnej báze, a väčšinou je tam viac detí rôzneho veku a veľa sa zapájajú aj dospelí, a to rôzni dospelí… Takže sociálne možnosti unschoolovaného dieťaťa sú skôr väčšie a prirodzenejšie, než je len dochádzanie do školy.

Škola nie je jediným prostredím, kde sa dieťa môže socializovať a unschooling sa nerovná žitiu v izolácii. Naopak.

Reakcia vášho dieťaťa na unschooling – čo na ňom má najradšej, čo sa mu páči? Ako sa učí?

Túto otázku nemôžem zatiaľ zodpovedať z hľadiska školského systému, ale Tobiáš má najradšej, keď si na veci prichádza sám. Keď sa mu snažím niečo napchať do hlavy, napríklad písmenká, celkom zanovito to odmieta. A ja viem, že on jedného dňa príde a bude vedieť čítať, pretože jednoducho príde jeho čas.

Plánujete, že vaše dieťa pôjde na vysokú školu?

Zatiaľ naozaj neplánujem :-) Ale ja vidím rad možností, ako je možné sa vzdelávať: ako to robia dospelí ľudia v zamestnaní? Chodí na kurzy, jednodňové, víkendové, celoročné školy, majú svojich lektorov a mentorov a kouča… Prečo by tak nemohlo fungovať aj vyššie vzdelávanie pre deti a adolescentov? Od nejakých štrnástich rokov už úplne pokojne.

V zahraničí to tak je. Unschoolovaní mladí ľudia si vyberajú svojho učiteľa (väčšinou ľudí z praxe v odbore, ktorý ich zaujíma) a u tých sa učia to, čo je ich vlastným talentom, vášňou a poslaním.

Ako sa pozeráte na zabehnutý školský systém?

Nefunkčné, zrušiť :-) Alebo nechať pomaly umrieť. A povoliť varianty vzdelávania.

Čo by ste vyzdvihli na unschoolingu?

Že sa vďaka nemu z detí stávajú samostatné, veľmi tvorivé, sebavedomé, schopné bytosti, ktoré sú samy sebou. Sú to deti, ktoré vedia, kto sú, ktoré poznajú svoje talenty aj svoje slabé stránky (a vedia, že je to v poriadku, pretože moja slabá stránka je príležitosťou pre druhého), sú si sebou isté, sú flexibilné. A tým sú prispením pre celú spoločnosť.

A na záver trošku z Coveyho, 7 návykov skutočne efektívnych ľudí (parafráza): Aby rodič dobre vychovával svoje deti, je absolútne nevyhnutné, aby bol sám sebou, bol vnútorne integrálnou osobnosťou, a tým bude tým pravým vzorom aj učiteľom svojich detí. Žiadnu múdrosť, ktorou rodič skutočne nežije, nikdy deťom neodovzdá.

Byť sám sebou a umožniť deťom, aby zostávali samy sebou, to je pre mňa podstata života i unschoolingu.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.