Jan
24

Odmeny a chválenie: Otrávený cukrík

Odmeny a chválenie: Otrávený cukrík

Dávame našim deťom zmrzlinu, keď sú „poslušné“, čokoládu, keď sú potichu, zlaté hviezdičky, keď zjedia svoju porciu zeleniny alebo aj peniaze, keď dostanú dobré známky v škole. Chválime ich slovami „dobrý chlapec“ alebo „dobré dievčatko“, keď urobia niečo, čo nás poteší. Pre moderného a múdreho rodičia je „disciplína“ založená na trestaní a zahanbovaní minulosti. Trest vyšiel z módy a odmeny sú v kurze. Prečo používať bič, keď môžeme dieťa radšej učiť s pomocou cukru?

New Age propagácia chválenia a odmeňovania detí za to, čo nazývame „dobrým“ správaním, si získala obrovskú popularitu. „Nájdite niečo dobré, čo vaše dieťa urobilo a pochváľte ho za to!“ Hlásajú nové „ako na to“ knihy a semináre. Všade psychológovia odporúčajú úpravu správania pomocou „hviezdičkovej tabuľky“. Tento trend je produktom konkrétnej psychologickej školy – behavioristov – ktorých uvažovanie v súčasnej dobe ovláda valnú časť mainstreamovej psychologickej a pedagogickej teórie.

V dlhodobej perspektíve sú systémy založené na odmene neefektívne.

Po pravde, dnes je chválenie alebo odmeňovanie „dobrého“ správania detí tak bežné, že skoro nikoho – až do nedávnej doby – nenapadlo spochybňovať jeho platnosť. Chváleniu alebo odmeňovaniu detí predsa jednoducho velí zdravý rozum a dobré rodičovstvo, alebo nie? Kto by pochyboval o tom, že dávať deťom pochvaly alebo ceny, keď robia to, čo sa nám páči, je dobré?

Metóda pochvaly a odmeny je určite super, pretože za ňou stoja hory dôkazov pochádzajúcich z tých najmetodickejších a najdômyselnejších výskumov, ktoré možno kúpiť. V skutočnosti vzišla z práce psychológov, ktorí s veľkou dôkladnosťou zistili, že dokážu naučiť myši prebiehať bludiskom, holuby jednoduchú recykláciu do farebných tlačidiel a psy slintať pri zvuku zvončeka nárokujúceho jedlo – tým, že im pripravia riadený rozvrh odmien. Psychológovia začali byť vzrušení myšlienkou ovládania ľudských bytostí s použitím rovnakých princípov, aké fungovali na zvieratách. Predstavte si ich rozrušenie, keď si uvedomili, že odmeny fungujú úplne rovnako na ľuďoch ako na myšiach, holuboch a psoch. Znalosti modernej psychológie nám umožnili ovládať detské správanie, myšlienky a pocity rovnakým spôsobom, akým môžeme naučiť tuleňa s pomocou niekoľkých sardiniek a trochou lichôtok balansovať s loptou na špičke ňufáku.

Je tu ale jeden problém. Kvalita vzťahu, ktorý si s laboratórnou myšou vybudujeme nás nijako zvlášť nezaujíma. Nestaráme sa o rozvoj sebaúcty hlodavcov, o ich zmysel pre samostatnosť alebo nezávislosť. Je nám jedno, či bude myš sama od seba chcieť skúsiť prejsť väčšie a lepšie bludisko, dlho potom, čo ju prestaneme odmeňovať malými granulkami žrádla. A tu sa, ako nám väčšina našich expertov zabudla povedať, celá tá luxusná technológia „odmeny, pochvaly a upevnenia“ rozpadá na kúsky.

Znovu a znovu nás učili, že by sme mali naše deti ďaleko viac chváliť a odmeňovať. Čo by na tom mohlo byť zlého? Na povrchu vyzerá chvála skvele – kľúč k úspešným deťom! Keď ale nahliadnete pod jeho povrch, vyzerajú výsledky veľmi odlišne.

Ale odmeny predsa zlepšujú správanie detí a ich výkon alebo nie?

Takto sme si to aspoň mysleli. Keď ale prestanú zlaté hviezdičky alebo cukríky prichádzať, správanie, ktoré sme sa snažili posilniť sa väčšinou vytráca. Deti, ktoré si zvykli očakávať pochvalu, môžu byť zdrvené, keď ju nedostanú. To otupuje ich vytrvalosť. Existuje mnoho dôkazov, že v dlhodobej perspektíve sú systémy založené na odmene neefektívne. V rozpore so všeobecne rozšírenými mýtmi ukazuje mnoho štúdií, že keď deti očakávajú alebo predvídajú odmenu, podávajú horšie výkony. Jedna štúdia zistila, že peniaze ponúknuté ako odmena za lepšie známky podkopali výkonnosť študentov. Rad amerických a izraelských štúdií ukazuje, že systémy odmien potláčajú tvorivosť študentov a všeobecne znižujú kvalitu ich práce. Odmeny dokážu tvorivosť zničiť, pretože odrádzajú od riskovania. Keď sú deti závislé na získaní odmeny, väčšinou sa vyhýbajú výzvamu a „hrajú na istotu“. Urobia radšej len nevyhnutné minimum, ktoré je nutné na získanie danej ceny.

Tu je dobrá ukážka toho, prečo sme kvôli výhodám, ktoré sú iba povrchné, pochabo uverili v odmeny. Keď jedna americká firma rýchleho občerstvenia ponúkla deťom odmeny vo forme jedla za každú knihu, ktorú prečítali, čítanie medzi deťmi vyletelo prudko nahor. To dozaista vyzeralo povzbudivo – na prvý pohľad. Po bližšom preskúmaní sa ale ukázalo, že si deti vyberali kratšie knihy a že výsledky testov porozumenia išli strmo dole. Skôr než pre vlastný pôžitok z čítania čítali kvôli bufetovému jedlu. Čítanie mimo školy (ktoré nebolo odmeňované) medzitým upadalo. Existuje množstvo ďalších štúdií ukazujúcich, že aj keď môžu odmeny zvýšiť aktivitu, dusia nadšenie a zabíjajú vášeň. Jednotlivci, ktorí očakávajú odmenu, strácajú záujem o aktivity, ktoré pre nich inak boli atraktívne. Vyzerá to, že čím viac chceme odmenu, tým viac začneme nemať radi to, čo musíme urobiť, aby sme ju získali. Činnosť, ktorá sa od nás požaduje, stojí v ceste našej vytúženej odmene. Múdrejšie by bolo dať deťom jednoducho len zaujímavejšie knihy. Existuje totiž veľa dôkazov, že činnosť, ktorá je sama o sebe príjemná, je tou najlepšou motiváciou a zlepšovateľom výkonu. Deti sa vďaka chváleniu alebo odmenám necítia byť podporované. Cítia sa byť hodnotené a posudzované.

Môžu odmeny a chvála poškodiť vzťah s našimi deťmi?

Nenapadlo by vás, že pozitívne veci, ktoré svojmu dieťaťu o ňom alebo o nej hovoríte, môžu byť rovnako deštruktívne ako negatívne nálepky. Ale niekedy to tak je. Vďaka pokrokom v modernej behaviorálnej vede sa naša schopnosť nalákať alebo manipulovať deti (a zvieratá! a dospelých!), aby urobili to, čo chceme, stáva čoraz sofistikovanejšia. Ale cena za manipuláciu pomocou odmien je obrovská. Nižšie uvádzam desať spôsobov, ako môžu chválenie a odmeny poškodiť vzťah s našimi deťmi.

  1. Odmeny a chválenie učia deti tomu, aby vyhľadávali uznanie; nakoniec budú veci robiť preto, aby zaujali, namiesto toho, aby ich robili pre seba. To môže brániť vývoju sebamotivácie a robí to deti závislými na vonkajšej mienke. Keď si zvyknú dostávať dobrôtky za „výkon“, budú sa chcieť neustále zavďačiť a budú príliš závislí na „pohladení“ ostatných. Odmeny a chválenie môžu vytvoriť akési návykové správanie: deti sa môžu stať závislými na uznaní a stratiť tak kontakt s jednoduchou radosťou z robenia toho, čo milujú. Toľko nás je závislých na postavení: keď obdiv nepríde, prepadne nás skľúčenosť. Namiesto toho, aby sme nejakú činnosť robili pre ňu samu, túžime po lichotení alebo po úteche, a keď potlesk utíchne, ponoríme sa do zúfalstva. Dávanie odmien alebo chválenie môže vytvoriť návyk. To preto, že čím viac odmien použijeme, tým viac ich musíme používať, aby sme deti udržali motivované. Pochvala nemôže vytvoriť osobné odhodlanie k „dobrému“ správaniu alebo výkonu. Vytvára len odhodlanie k vyhľadávaniu chvály.
  2. Jednou z najhorších vecí, ktoré môžeme urobiť, je vychvaľovať potenciál dieťaťa. Nadšené volania ako „Jednoducho viem, že to dokážeš!“, „Zlepšuješ sa!“, „Viem, že to máš v sebe!“, „Dosiahneš to!“ znejú ako podpora. Ale tieto komplimenty sú naplnené našim očakávaniam, že sa dieťa musí nejako zlepšiť. Hovoriť dieťaťu, že existuje cieľ, ktorý treba dosiahnuť, aby získalo plné ocenenie. Vychvaľovanie potenciálu dieťaťa im nepomáha k tomu, aby sa mali rady za to, čím už sú, a môže spôsobiť, že sa budú cítiť samy so sebou nespokojné. Pod pochvalou sa skrýva tichý záver: „Ešte nie si dosť dobrý.“ To zvádza deti k ešte väčšej snahe urobiť na nás dojem, na úkor ich vlastnej sebaúcty. Ako hovorí psychológ Louise Porter: „Ak chcete, aby si deti vyvinuli zdravú sebaúctu, prestaňte ich chváliť.“ (Pozri zoznam literatúry nižšie).
  3. Odmeňovanie poslušnosti detí je druhou stranou trestanie ich neposlušnosti. Je to lákanie namiesto týrania. Veľa štúdií ukazuje, že rodičia, ktorí používajú viac odmien, tiež používajú viac trestov; majú väčšie sklony byť autokratickejší. Pochvala je tá sladká stránka autoritárskeho rodičovstva. Zjednodušuje vzťah na vzťah medzi majoritným a ovládaným. Preto tie múdrejšie – alebo menej dôverčivé! – deti cítia v pochvale niečo „ulepeného“, cítia sa potom ponížene. Chvála je pripomienkou toho, že ten, kto chváli, má nad nimi moc. Oslabuje to pocit samostatnosti dieťaťa, a – ako malé potľapkanie po hlave – ich ponecháva malými.
  4. Ten, kto dáva odmenu, je medzitým niečo ako odhadca, ktorý posudzuje, aké zásluhy chváliť a aké nie. Na dieťa to potom pôsobí trochu hrozivo. Používanie pochvaly alebo odmien nevzbudzuje v deťoch pocit, že sú podporované. Vzbudzuje v nich pocit, že sú hodnotené a posudzované. Aj keď sú výrazy „Poslušný chlapec!“ alebo „Poslušné dievčatko!“ pozitívnymi hodnoteniami, je to stále posúdenie zhora, a nakoniec to dieťa odcudzuje.
  5. Múdrejšie deti dokážu manipuláciu prehliadnuť. Prekukli nás, myslia si, že je naša pochvala vypočítavá a nenechajú sa ľahko prekabátiť taktikou lákania. Zvlášť, keď sme sa chválenie naučili ako techniku v nejakej knihe alebo seminári, najskôr bude pôsobiť falošne a neprirodzene. Pochvala a odmeny, podobne ako lichotenie, môžu byť napáchnuté našou snahou ovládať a my tak môžeme stratiť rešpekt nášho dieťaťa.
  6. Deti sa, úplne rovnako ako dospelí, prirodzene boja ovládania. Všetci si prajeme rast smerom k nezávislosti. Chválenie preto môže vyvolať odpor, pretože sa u dieťaťa dotýka jeho rozvíjajúceho sa zmyslu pre samostatnosť.
  7. Odmeny trestajú, pretože odmena, pochvala alebo uznanie sú dieťaťu odopreté, kým on alebo ona nesplní očakávania. Navyše sa dieťa, ktoré je navyknuté na pochvalu, začne cítiť nedostatočne, keď pochvala nepríde. Pre dieťa nie je väčšia porážka nedostať odmenu, ktorú bolo naučené očakávať. Za každým cukríkom je schovaný bič.
  8. Keď sú deti podplácané odmenami za „dobré“ správanie, čoskoro sa naučia, ako nás manipulovať tým, že zahrajú úlohu, ktorá sa od nich očakáva. Uvedomia si, čo je potrebné urobiť pre získanie dobrôt: uznania, zmrzliny, čohokoľvek. Stanú sa navonok povoľné a urobia čokoľvek pre to, aby sa nám zapáčili alebo na nás urobili dojem, zatiaľ čo úprimne trpia. Kto chce, koniec – koncov, byť úprimný alebo naozajstný v spoločnosti osoby, ktorá ho hodnotí? Akonáhle je vzťah obmedzený na vzájomnú manipuláciu, namiesto autentickosti, pripravuje pôdu pre manipulatívne a neseriózne vzťahy neskôr v živote. Manipulácia narúša vzájomnú dôveru, zraniteľnosť a otvorenosť, ktoré sú nevyhnutné pre zdravé dôverné vzťahy. Kvôli manipulácii v ranom veku vyrastieme so snahou za každú cenu potešiť alebo sa naučíme prostredníctvom trikov zapôsobiť, aby sme dostali vytúženú dobroty. Zaplatíme za to ale svojou prirodzenosťou. Vybudujeme si nepravé alebo falošné ja, ktoré kazí naše vzťahy s druhými.
  9. Medzi súrodencami alebo v triede vytvárajú systémy odmien súťaženie, závistlivosť a nedôveru. Odmeny alebo ceny za „dobré“ správanie ohrozujú spoluprácu.
  10. Deti sa kvôli pochvale môžu cítiť okradnuté. Keď sami túžime po obdive, môžeme niekedy pochybiť tým, že sa ho snažíme čerpať prostredníctvom triumfov našich detí. Používame ich k vykompenzovaniu našej vlastnej ranenej sebaúcty alebo hrdosti. Keď deti chválime, pretože vďaka nim máme dobrý pocit sami zo seba, ony to cítia. Uberá to z ich dobrého pocitu zo seba samého; naša chvála môže zapôsobiť ako dáždik na ich pikniku. Niektoré deti odmietajú robiť to, v čom sú prirodzene dobré, pretože je odpudzuje samoľúba radosť ich rodičov.

Uznanie je iné ako pochvala, pretože nie je manipulatívna.

Prečo sú pochvaly a odmeny tak populárne?

Odmeny predstavujú najjednoduchšie východisko, je to jednoduchšie, ako snažiť sa pochopiť, prečo sa dieťa – ako to mnohí radi ľahkovážne nazývajú – „zle správa“. Načo sa napríklad obťažovať prísť na to, prečo dieťa odmieta ísť spať v čase, ktorý sa nám hodí, (Bojí sa? Cítia sa osamelo? Má stále hlad? Atď.) keď ho jednoducho môžeme odmeniť za to, že pôjde do postele včas? Prípadne je nám jednoduchšie vyhnúť sa skrytému problému pomocou úplatku. Dieťa tak dostane jasnú správu, že nás nezaujíma, ako sa cíti. A čo je horšie, riskujeme, že prehliadneme nejaký vážny emocionálny problém. Odmeny a pochvala môžu predstavovať len povrchné provizórne riešenie, ktoré ignoruje dieťa ako celistvú osobnosť.

Odmeny dobre fungujú, keď chcete, aby deti urobili niečo, čo nechcú urobiť prirodzene. Ale len na krátku dobu. Táto okamžitá zmena správania nás odmeňuje a udržiava nás závislými na odmeňovaní. Negatívne dôsledky odmien a pochvál sa zhmotnia až po nejakej dobe, takže v nich nepoznáme vinníkov.

Deti ale uznanie potrebujú, a pozitívnou spätnou väzbou. Čo môžeme robiť namiesto chválenia?

Často chceme našim deťom vyjadriť našu radosť a vďačnosť; aké sú to osobnosti a aké úžasné veci robia. Uznanie je iné ako pochvala, pretože nie je manipulatívna. Manipulatívne chválenie je, na rozdiel od spontánnych prejavov ocenenia alebo uznania, nabité skrytým očakávaním, že dieťa urobí onen chvályhodný čin znova. Väčšina detí dokáže toto vycítiť; cíti rozdiel medzi pravým ocenením a schválnou stratégiou, ako upevniť ich správanie. Ako teda máme našim deťom dávať pozitívnu spätnú väzbu?

Vyhýbanie sa pochvalám alebo odmenám neznamená, že by sme sa mali brániť prejaviť lásku a radosť, ktoré ku svojim deťom cítime, ani inštinktívnu túžbu povzbudiť je – ani zďaleka! Môžeme sa celkom určite pridať k našim deťom a oslavovať každý krok na ceste ich rozvoja, bez toho aby sme boli manipulatívni. Tu je niekoľko návrhov, ako vaše deti oceňovať a povzbudzovať podľa vašej ľubovôle – a ich ľubovôle – a ako sa vyhnúť použitiu chvály.

Zamerajte pozornosť dieťaťa na jeho vlastnú radosť z dosahovania úspechu.

Namiesto toho, aby boli deti zahrnuté gratuláciami, je lepšie, keď sa vnútorne zameriavajú na potešenie, ktoré čerpajú z výkonu. Deti majú prirodzenú túžbu niečo dokázať, učiť sa a zdolávať prekážky. Rodí sa s nenásytným elánom pre dosahovanie majstrovstva a každý nový úspech je napĺňa radosťou. Táto radosť zo seba samého poskytuje to najlepšie palivo pre vytrvalosť a ďalšie učenie. Keď vidíte svoje dieťa robiť niečo nové, môže byť veta: „Zdá sa, že sa ti to páčilo!“ alebo: "Aké to bolo?“ úžasným povzbudením a podporou. „Som rád, že si to urobil, vyzeráš so sebou spokojný!“.

Pomôžte mu/jej zhodnotiť samého/samu seba.

Kedykoľvek je to možné je dobré spýtať sa vášho dieťaťa na jeho vlastné sebahodnotenie. Napríklad: „Ako sa ti páči tvoj obrázok?“, „Si spokojný s tým, ako ten dielik zapadá do skladačky?“. Spýtajte sa na ich vnútorné zážitky. Povedzme, že vám vaše dieťa napríklad prečíta príbeh, ktorý práve spísalo. Potom, čo sa podelíte o svoje pocity z príbehu, mohli by ste sa opýtať: „Čo si o tom príbehu myslíš?, "Aké to bolo ho písať?“, „Bavilo ťa rozprávať ho?“, „Ako si prišiel na tie nápady v príbehu?“. Len málo vecí dokáže toľko podporiť sebaúctu vášho dieťaťa a toľko obohatiť váš vzťah s ním, ako váš záujem o jeho/jej vnútorný svet pocitov a predstavivosti.

Používajte výroky s „Ja“, namiesto toho, aby ste dieťaťu dávali nálepku.

Vaše uznanie sa vášho dieťaťa dotkne hlbšie, keď ho vyjadríte pomocou svojich pocitov. Napríklad: „Páčia sa mi tie farby, čo si vybral!“, alebo „Veľmi sa mi páčilo, ako si tú pesničku spieval!“ – namiesto: „Ty si ale šikovný maliar!“, alebo „Jéj , ty si ale dobrý spevák!„. Vyhnite sa "nálepkujúcim“ výrokom ako: „Si šikovný chlapec, že si sa podelil o svoje hračky!“. Namiesto toho povedzte: „Vďaka, že si sa podelil so svojim kamarátom, mal z toho dobrý pocit – a ja tiež.“ Zamerajte sa na svoje pocity, nie na morálne alebo kvalitatívne zameranú nálepku. Výrok s „Ja“ vám zabráni udržiavať pozíciu moci nad svojím dieťaťom. Vytvára medzi vami úprimné a naplňujúce spojenie, bez narušenia ich zažívania seba samých.

Vyjadrujte sa k správaniu, nie k človeku.

Spätná väzba a uznanie sú nepochybne dôležité. Predstavte si, že vám vaše dieťa práve na klavír zahralo novú pesničku, ktorú sa naučilo. Namiesto toho, aby ste povedali: „Ty si ale šikovný muzikant!“, by ste mu mohli povedať, ako veľmi sa vám tá pesnička páčila. Alebo ešte lepšie: buďte konkrétny. Povedzte mu, čo konkrétne sa vám na jeho hre páčilo (napríklad jeho zanietenie alebo emotívnosť, krásna melódia, ako pozorne hralo, jeho zmysel pre rytmus a podobne).

Ako spoznáme, kedy sú naše pozitívne poznámky manipulatívne?

Čo je hlavné, problém nie je v dokonalej voľbe slov alebo v tom, koľkokrát alebo kedy hovoriť pozitívne výroky. Keď urobíte správnu vec z nesprávnych dôvodov, výsledkom je nakoniec nesprávna vec. Pretože problém spočíva v zámere, nie je inej cesty, ako sa stať dobrými pozorovateľmi našich vlastných motívov. Chce to trochu tréningu a odvahu a pokoru pozrieť sa dovnútra. Keď dávate nejaký kladný komentár, snažíte sa dieťa nalákať k tomu, aby vám zase urobilo radosť, aby mohli byť Mama alebo Otec hrdí? Alebo ste skutočne radi, že dieťa dosiahlo niečoho, z čoho má radosť alebo sa skutočne tešíte z jeho bytosti? Je v tom paradox: To, čo nie je určené na upevnenie, ale iba k „prepojeniu“, najviac upevňuje.

Je chvála vôbec niekedy v poriadku?

Nemusíme si zapchávať ústa, chvála je výborná, keď sa nepoužíva manipulatívne. Odmeny by napríklad nemali byť sľubované dopredu, ani by nemali byť garantované zakaždým, keď dieťa urobí niečo, čo sa vám páči. Pozitívna spätná väzba najviac prospieva vzťahu s vaším dieťaťom, keď je vyjadrená spontánne, keď pramení z vášho srdca a nie ako úmyselný manéver slúžiaci k tomu, aby ste od dieťaťa získali viac toho, čo chcete.

Záver

Chválenie a odmeňovanie sú hlboko zakorenené zvyky, najmä preto, že tak väčšina z nás bola vychovávaná a vzdelávaná. Nahradiť je ocenením a uznaním môže vyžadovať cvik, ale výsledok je viac naplňujúci a môže vás a vaše dieťa viac zblížiť.

Deti je určite možné prinútiť robiť to, čo nechcú alebo nemajú rady tým, že im ponúkneme uznanie, pochvalu alebo iné odmeny. Ale to je neurobí šťastnými. Šťastie sa dá čerpať len z činnosti, ktorá je pre nás vnútorne uspokojujúca; k tomu nepotrebujeme aplauz iných. Chceme, aby sa z detí stali závisláci na odmene, miláčikovia davov a hľadači uznania alebo chceme, aby mali vlastnú motiváciu, nasledovali svoje vlastné záľuby, boli verní sami sebe? Ak je pravda to druhé, potom cestou nie je chváliť je, ale oceňovať, uznávať ich. V škole, ak sa práca urobí zaujímavo, radostne, zmysluplne a relevantne, to má na kvalitu aj na odhodlaniu k práci ďaleko väčší vplyv než systémy odmien.

Deti sa rodia s obrovskou túžbou učiť sa. A tiež majú vrodenú schopnosť úprimnosti, vcítenia a ohľaduplnosti. Tieto kvality vystúpia do popredia vďaka nášmu vedeniu, nášmu vzoru a nášmu uznaniu a oceneniu. Odmeny a pochvaly za „dobré správanie“ alebo „dobrý výkon“ proste len prekážajú v ceste.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Robin Grille