Feb
4

Návšteva v slobodnej škole

Návšteva v slobodnej škole

Na návštevu Demokratische Schule v Berlíne, ktorá deklaruje, že je založená na unschoolingu a inšpiruje sa školami typu Sudbury Valley, som sa veľmi tešila. Popravde povedané, cez všetku načítanú literatúru som si stále nedokázala predstaviť, ako to vlastne v praxi funguje. Pod vplyvom vlastnej skúsenosti, ktorá zahŕňa len klasický český školský dril a americký silne individualistický prístup založený na testovaní, som stále nedokázala prijať myšlienku absolútneho slobodného učenia sa – bez zásahov dospelých, bez riadenej činnosti, len tak. Hoci sa už dlhšiu dobu pokúšam o partnerský prístup k deťom a na vlastnej koži – prostredníctvom svojej dcérky – som neustálym svedkom detskej múdrosti, pravdivosti a prirodzenosti, napriek tomu myšlienka, že sa dieťa naozaj úplne dobrovoľne učí aj niečomu takému, ako je napríklad matematika, bola pre mňa ťažko uchopiteľná. Tiež som vôbec nedokázala vo svojej fantázii skĺbiť nastavenie slovenského (v tomto prípade aj nemeckého) školského systému (s jeho osnovami, skúšaním a známkovaním) a unschooling.

Ďalšie otázky, ktoré sa mi neustále natískali, sa týkali úlohy „učiteľa“. Aká je vlastne jeho úloha? Čo celý deň robí? Ako konkrétne s deťmi pracuje, aby nenarušil ten samovoľný učiaci proces? Hlavou mi bežalo veľa a veľa otázok a do návštevy tejto školy som vkladala veľkú nádej. Nádej na to, že nájdem konečne odpovede, že sa dozviem viac…

Návšteva v slobodnej škole
Našu jednodňovú návštevu som dohovorila na piatok, kedy prebieha v škole aj školská rada. Vedenie Demokratische Schule už od samého začiatku komunikovalo veľmi ústretovo, obratom odpovedali na môj e-mail tak, že návšteva môže prebiehať od 10 do 17 hodiny, ale že môžu prísť maximálne traja ľudia, aby deti neboli príliš rušené mnohopočetnými skupinami návštevníkov – neskôr som sa dozvedela, že návštev tu majú naozaj veľa.

Škola sa nachádza na samom okraji Berlína, vo veľmi kľudnej a tichej štvrti, skôr dedina s rodinnými domčekmi, maličkým centrom a s väčším komplexom budov, v ktorom práve sídli aj Demokratische Schule spoločne s ďalšími subjektmi, napríklad s Montessori školou. Škola zvonku nepôsobí nijak vábne – taká veľká betónová kocka z čias socializmu (Demokratische Schule sídli v 1. a 3. poschodí).

V škole sa nás ihneď ujal jeden zo sprievodcov (slovo učiteľ sa tu nepoužíva, dospelí tu nie sú pre to, aby učili, ale aby deti v prirodzenom procese učenia sprevádzali), ktorý vedel dobre po anglicky. Ihneď sme tiež dostali „pravidlá pre pohyb v škole“, ktoré nám okrem iného nedovoľovali fotiť ani natáčať. Tiež sme nemali nijako aktívne zasahovať do činnosti detí a sprievodcov. Z pravidiel v podstate vyplývalo, že sme len tichí pozorovatelia a otázky môžeme smerovať na dospelý personál, nie na deti. Náš sprievodca nám vysvetlil, že sa pri tak alternatívnej koncepcii a neustálom množstve návštev jednoducho musí nejako chrániť. Kontroly tu boli veľmi časté, zo začiatku vraj aj niekoľkokrát mesačne.

Neľahké začiatky

V roku 1999 sa spojila skupina nadšencov, ktorí boli fascinovaní americkou školou Sudbury Valley a koncepciou unschoolingu. Väčšina z nich neboli pedagógovia, niektorí ešte len študenti, ale plány mali veľké. Nechceli žiadny kompromis, na verejnosti smelo hlásali myšlienku čistého unschoolingu a neskrývali svoje zámery. To sa však stretlo s nepochopením štátnych inštitúcií, zvlášť v Nemecku, kde je školská dochádzka povinná a domáce vzdelávanie nie je povolené. Skupina bola navyše príliš „dobrovoľnícka a široká“, takže nie veľmi produktívna, dlhú dobu nesledovala konkrétny cieľ.

Serióznejší pokus nastal až v roku 2006, kedy bol ale projekt v čistej unschoolingovej podobe školy bez osnov a plánov zamietnutý ministerstvom. Po tomto neúspechu prišlo v skupine k rozkolu a rad ľudí odišlo. Prišli ale noví ľudia, ktorí už chceli vytvoriť konkrétnu koncepciu a boli pripravení urobiť určité kompromisy – avšak, ako sme sa sami mali možnosť presvedčiť, len navonok.

Budovu si škola prenajíma veľmi výhodne od cirkevnej inštitúcie. Približne rok trvalo, pokiaľ zriaďovatelia našli tie správne priestory (vyskúšali 17 rôznych). Vybavenie bolo pôvodné „kto čo dá“, nové začali nakupovať až neskôr z vybraného školného.

Ako škola funguje

Škola má niekoľko miestností, z ktorých každá je zameraná na niečo iné. V jednej je napríklad dielňa a výtvarná činnosť. Ďalšia učebňa – odhlučnená – je plná hudobných nástrojov. Nájdeme tu tiež kuchyňu či vypolstrovanú miestnosť s vankúšmi a molitanom, ktorá slúži na váľanie, pranie a vankúšovým bitkám. Ďalej je tu trieda určená vedám a experimentom, spoločenská miestnosť s veľkou knižnicou, počítačová učebňa a ďalšie.

Deti sa v priestoroch školy pohybovali úplne voľne, tie menšie trávili väčšinu času vo vankúšovej miestnosti, pri PC či vonku alebo v herni (s rôznymi spoločenskými doskovými hrami, skladačkami a pod.), väčšie deti sme potom zastihli najčastejšie v spoločenskej a hudobnej miestnosti.

Na chodbe visia pravidlá, ktoré si deti samy pri školskej rade stanovili. Na začiatku neboli pravidlá žiadne, vytvárali si ich všetci spoločne až v priebehu fungovania. Je tu tiež veľká nástenka s rozpisom na jednotlivé dni – hore visia fotky sprievodcov, ktorí v ​​ten deň sú prítomní, a ponuka rozvrhu so štandardnými predmetmi, ale aj s tými menej obvyklými, napríklad „ako zaobchádzať s financiami“, „hodnoty a sociálne správanie“, „školská rada“ atď. Sprievodca príde na svoj ​​predmet podľa avizovaného rozpisu, a buď tam žiaci sú alebo nie.

Návšteva v slobodnej škole
Každé dieťa sa môže, ale nemusí riadiť podľa svojho individuálneho plánu. Zatiaľ iba dvaja žiaci (z celkového počtu 20) sa nim riadi. Povinná dochádzka je stanovená na min. 25 hodín týždenne, každý žiak sa zapisuje do dochádzkového listu. Pokiaľ nemá týždenný limit splnený, musí chýbajúcu dochádzku "dobehnúť " v nasledujúcom týždni. Pri prechode na strednú školu dostane každý žiak oficiálne písomné hodnotenie. Iné skúšky tu nie sú.

Školské rady sa konajú v utorok a v piatok a trvajú vždy hodinu. V utorok sa jedná o prevádzkovú radu, kde sa hlasuje o tom, kto akú „funkciu“ bude nasledujúci týždeň zastávať (upratovanie, vedenie rady a pod.). Tá piatková je venovaná návrhom a pravidlám. Školská rada má k dispozícii 20 € na žiaka za mesiac a o výdavkoch rozhodujú sami žiaci.

Škola je otvorená od 8:30 do 17:00 a v súčasnosti tu pôsobí šesť zamestnancov.

Financie

V Nemecku musí škola fungovať päť rokov, aby mala nárok na štátne dotácie. Demokratische Schule má za sebou ešte len tri roky prevádzky. Na začiatku získali 15 000 € od nadácie, na mladšie deti dostávajú štátne príspevky za popoludňajšiu starostlivosť, zvyšok pokrýva tzv. zápisné, ktoré sa vyberá niekoľko mesiacov pred začiatkom školského roka a školné. Školné sa vyberá v rozsahu od 120 do 550 € a stanovuje sa podľa finančnej situácie rodiny, pričom rodičia dokladajú škole svoje príjmy (výplatné pásky). Platy sprievodcov sú v porovnaní s bežnými školskými inštitúciami podpriemerné, kapacita školy (50 žiakov) nie je naplnená. Za dva roky by škola mala dosiahnuť na štátne dotácie.

Naša skúsenosť

Skutočnú rolu učiteľa ako sprievodcu som si uvedomila pri krátkom momente, ktorý som mala možnosť vidieť. V spoločenskej miestnosti si starší chlapec vyplňoval pracovné listy z matematiky. Sprievodca si vedľa neho robil prípravy na hodinu. Keď chlapec potreboval, požiadal ho o pomoc a spoločne riešili zadanú úlohu a diskutovali o ďalších variantoch.

V stolárskej dielni som na chvíľu zazrela prirodzené učenie v procese tvorby. Stál tam sprievodca s približne sedemročným žiakom, ktorý si vyrábal vešiak z dreva. Spoločne ho práve pravítkom merali a chlapec počítal násobky dvoch, pretože chcel mať háčiky v rozmedzí dvoch centimetrov.

Na hodinu matematiky, na ktorej sme boli prítomní, prišli dve študentky (približne trinásť – až štrnásťročné). V miestnosti sedel ešte jeden starší žiak, ktorý si ale vyplňoval svoje pracovné zošity a nevenoval výučbe pozornosť. V priebehu hodiny niekoľkokrát prišlo pár menších detí, ktoré ale vzápätí zase odišli. Ku koncu hodiny prišla ďalšia študentka, so všetkými sa rozlúčila s tým, že už ide domov. Dievčatá práve riešili rovnice s dvomi neznámymi. Najskôr im bola látka vysvetlená, potom počítali príklady dohromady so sprievodcom, pri tom sa podľa potreby pýtali a potom pracovali na príkladoch vo dvojici. Musím sa priznať, že v tejto chvíli som opäť skĺzla do svojej vyhodnocovacej a kritizujúcej polohy a v duchu riešila, či sa tie deti naozaj niečo naučia. Lenže presne o tieto znalosti vôbec nejde. Došlo mi to znova na školskej rade.

Školská rada

Bežne vraj sa zúčastňujú školskej rady asi 5 žiaci, dnes ale bolo „plno“ – desať. Riešila sa totiž veľmi zásadná téma. Jeden z mladších žiakov navrhol, aby sa rada znovu zamyslela nad pravidlom, že PC sa môžu používať na hranie hier až po 13. hodine, s čím nesúhlasil a navrhoval hrať kedykoľvek.

Už len samotný proces podania a vypracovania návrhu vyžadoval veľkú zdatnosť a samostatnosť. Svoj návrh najskôr počas týždňa spísal do vopred definovaného formulára, kde ho konkrétne opísal, vyjadril svoje argumenty pre aj proti, prípadne finančné náklady. Podanie musel spracovať na počítači, vytlačiť a umiestniť na nástenku, kde sa v danom týždni zhromaždili rôzne návrhy ďalších detí. Vedúci rady, ktorý bol vždy nanovo zvolený na utorkovej rade, potom pripravil všetky návrhy do tabuľky a na piatkovej rade sa ako prvý krok vždy hlasovalo, ktorý návrh bude prerokovaný.

Návšteva v slobodnej škole
Dôležitým účastníkom rady bol tiež moderátor, ktorý strážil celkový čas a dĺžku argumentácie jednotlivých rečníkov. Potom, čo navrhovateľ svoj ​​zámer znovu ústne predstavil, prebiehala veľmi plodná diskusia. Tú viedol moderátor, ktorý si zaznamenával, v akom poradí sa kto hlási, a potom diskutujúcich vyvolával.

Rady sa zúčastnili približne štyri deti z prvého stupňa, šesť starších študentov a štyria sprievodcovia. Všetci mali rovnaký čas, priestor i možnosť rozhodovať. Deti veľmi stručne a vecne argumentovali, diskusia krásne plynula. Aj keď práve téma hier na PC bola pre niektoré deti „životne“ dôležitá, prejednávanie sa obišlo bez akýchkoľvek prejavov agresivity. Deti sa vedeli vyjadrovať, argumentovať, nikto sa nebál vyjadriť svoj ​​názor, všetko plynulo v atmosfére pohody, rovnosti a dôvery. Deti a dospelí sa striedali vo vyjadrení svojich názorov vecne a rozumne. Deti samy reagovali na vyrušovanie najmladšieho žiačika a dbali na to, aby hovorca hovoril k veci. Medzitým prišlo pár mladších detí vziať si buchtu (pred poradou deti dali na stôl dobroty, ktoré doniesli), tie sa potom hneď zase odišli hrať. Všetko v pokoji a v rešpektujúcom prostredí. Tá úplná sloboda pohybu nás stále fascinovala a bola skutočne veľkým zážitkom. Tu by som asi len dodala to, že aby sa prejavili všetky prednosti Sudbury modelu naplno, tak je potrebné ešte viacej študentov rôznych vekových kategórií, počet 20 je málo.

Odpovede na moje otázky

Nie všetky moje otázky boli plne zodpovedané, ale už viem, že to ide a že zlúčenie unschoolingu so štátnym systémom síce vyžaduje odvahu, odhodlanie, vytrvalosť a trpezlivosť, ale je to možné.   Tiež viem, že tieto deti majú veľkú devízu do života – vedia jednať, vystupovať a správať sa zodpovedne, samostatne a slobodne, napriek tomu s rešpektom k ostatným, ctiť pravidlá a fungovať v kolektíve. Sú mimoriadne kreatívne, nič neberú ako dané – nad všetkým sa kriticky zamýšľajú.

Teoretické všeobecné vedomosti zrejme nebudú mať ako deti z bežných škôl, ale majú priestor pre sebarealizáciu, sebaobjavovanie, skúšanie bez strachu z chýb. Je im daný veľký priestor pre rozvíjanie schopností, v ktorých sú dobrí, pre skúmanie oblastí, ktoré je naozaj zaujímajú. Práve v dosiahnutí hĺbky v určitej špecializácii sa môžu uplatniť v živote a robiť to, čo ich baví a v čom sú najlepší.

Za tak krátku návštevu síce človek nespozná detailne chod školy, ale pre mňa bolo nesmierne cenné vidieť skutočne v praxi to, čo som poznala len teoreticky. A čo pre mňa bolo naozaj najhodnotnejšie? Zažiť tú jednoduchosť, tú absolútnu prirodzenosť spolužitia dospelých a detí v rešpektujúcom a slobodnom prostredí bez tlaku. Uvedomila som si, ako do nás „systém“ hlboko vryl, čo sa má, čo nesmie… Ako samotná sloboda pohybu a slova človeka vychovaného „v systéme“ úplne prekvapia, ako je tým fascinovaný a zasiahnutý. A pritom je všetko, s čím sme sa v Demokratische Schule stretli, tak prirodzené a samozrejmé.

Kompletná fotogaléria tu.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Radana Lazarová

Radana Lazarová

Radana Lazarová