Veľmi málo ľudí sa zamýšľa nad kvalitou vzdelania, ktoré na našich školách dostávame. Nedal by sa náš školský systém troška vylepšiť? Všetko okolo nás sa vyvíja, no školstvo akosi stagnuje viac – menej od svojich začiatkov, keď v Prusku na konci 18. storočia vytvorili model, ktorý sa rozšíril skoro do celého sveta, aj k nám.

Pozrime sa na predpoklady, na ktorých stoja základy nášho školského systému. Zhodou okolností je ich desať.

Desať základných myšlienok, na ktorých je naše školstvo postavené:

1. Šesťročné deti nastupujú do škôl ako duté prázdne nádobky, do ktorých treba natlačiť čo najviac informácií, aby sa z nich stali „kompletní“ dospelí.
2. Všetky deti sú rovnaké a musia sa v rovnakom veku naučiť identické veci.
3. Deti sa nerady učia. Musíme ich k tomu nútiť a potom testovať „naučené“.
4. Deti nevedia, čo sa majú učiť.
5. Namiesto záživného objavovania „prečo?“ stačí deťom iba normalizované „lebo!“.
6. Inštinktívnu hru a nezastaviteľnú túžbu skúmať u detí treba utláčať.
7. Život nie je hra, ale práca a povinnosti.
8. Aktívny pohyb je zbytočný, stačí sedieť v lavici.
9. Deti sa najlepšie učia keď sú rozdelené do skupín podľa veku.
10. Deti musia chodiť do školy!

Hm… Zamyslime sa nad jednotlivými bodmi:

1. Šesťročné deti nastupujú do škôl ako duté prázdne nádobky, do ktorých treba natlačiť čo najviac informácií, aby sa z nich stali „kompletní“ dospelí.

Môj starý otec hovorieval, že deti sa rodia dokonalé, ale počas prvých 18-tich rokov života z nich spravíme obyčajných ľudí. Z hravých, zvedavých, aktívnych detí sa stávajú obyčajní dospelí.

Šesťročné deti nie sú prázdne nádobky, ale skôr špongie schopné selektívne nasávať prakticky neobmedzené množstvo informácií. Nepotrebujeme ich k tomu motivovať a ani im ukazovať ako to robiť. Majú to vrodené!

Podľa tohto by sme sa k nim mali aj správať. Nepotrebujeme do nich nič nalievať. Oni do seba nasajú všetko potrebné a pre nich zaujímavé. Len im nestojme v ceste…

Mali ste v nejakých sylaboch napísané, aby ste sa do 18 mesiacov naučili chodiť alebo aby ste sa do 3 rokov naučili plynule rozprávať? Testoval vás z toho niekto? Nútila vás mamina chodiť a chodiť a chodiť a chodiť až do zbláznenia, kým ste sa to nenaučili? Nebolo to skôr tak, že už ani jeden z rodičov za vami nevládal?

Deti sa rodia s túžbou učiť sa a spoznávať. Aby nás príroda prinútila rozmnožovať sa, vymyslela SEX. A čo vymyslela, aby sme sa naučili využívať tú neskutočnú kapacitu, čo nám narástla na krku? HRU!

2. Každé dieťa je úplne rovnaké. Deti sa musia v rovnakom veku naučiť identické veci.

Kde zostala ospevovaná jedinečnosť každého z nás? Kým ide o odlišný vkus na najnovší model topánok, odlišnosť sa priznáva. Ale kto povedal, že sa musí každé dieťa naučiť čítať a písať v šiestich rokoch? Veď niektoré deti poznajú písmená už v predškolskom veku. Iné s tým majú problém aj o tri roky neskôr. Tie deti však nie sú neschopné!

Niektoré deti už v 10. mesiaci chodia, iné sa v 18. ešte len plazia. Každé zdravé dieťa sa však do 2 – 3 rokov naučí chodiť, nie? Môžete sa týždne usilovne snažiť deti naučiť farby, predtým než sú na to pripravené alebo to môžete urobiť za pár minút, keď sú pripravené naučiť sa to. A tak je to so všetkým.

Každý z nás má iné záujmy, iné spôsoby učenia, inú motiváciu a iné tempo. ANI JEDEN z týchto faktorov však nie je v škole zohľadňovaný.

3. Deti sa nerady učia. Musíme ich k tomu nútiť a potom testovať „naučené“.

Túto vetu hádam ani nemôžeme myslieť vážne! Ak sa deti nerady učia, ako dôjdu k tomu, že do veku 6 rokov ovládajú najnáročnejšie veci, aké sa v živote vôbec naučia? Chodia, behajú, skáču, plazia sa, lezú… Plynule rozprávajú, niekedy viacerými jazykmi bez toho, aby si ich plietli. Už vedia, ako nahnevať otca alebo ako dosiahnuť, aby maminka povolila. Poznajú základné fyzikálne vlastnosti predmetov, tekutín aj vzduchu.

Prečo deti všetko opakujú po starších? Len aby sa „opičili“? Určite za tým bude nejaká pointa. Prečo deti obdivujú starších a opakujú po nich? Lebo sa od nich „nemajú čo naučiť“?

Dávali ste svojim deťom v predškolskom veku nejaký test chodenia? Jazykovedy? To skôr oni testujú nás a našu trpezlivosť. Dokonca sa prirodzene naučia pracovať s modernou technikou skôr a lepšie ako my dospelí. Platí to však v každej oblasti života – deti prirodzene svojich rodičov prekročia – ak im to rodičia dovolia…

Problém nie je v tom, že sa deti nerady učia, ale v tom, že nie sú rady, keď ich niekto učí (aj keď o to nemajú záujem). A v tom je veľký rozdiel. Aj my dospelí poznáme rozdiel medzi tým, čo objavíme sami a tým čo nás naučia. Prečo si myslíme, že u detí je to inak?

4. Deti nevedia, čo sa majú učiť.

Predpokladajme, že deti vážne netušia, čo sa chcú alebo potrebujú naučiť. Čo teda spravia?

V prvom rade sledujú iných ľudí, hlavne svojich rodičov. Najlepšou výchovou je ísť príkladom. Správanie dospelých považujú deti automaticky za správne.

V druhom rade si chcú deti všetko vyskúšať na vlastnej koži. Rodičia, určite viete, čo tým myslím :). Systémom „pokus – omyl“ zisťujú, či ich niečo baví alebo nie. Hrajú sa. Keď im poskytneme priestor na hranie, oni nielen zistia, čo ich baví, ale aj v čom vynikajú. Budú to robiť dlho a pôjdu do hĺbky. Stanú sa z nich odborníci.

Okolo veku 6 rokov sa začínajú deti odlišovať v tom, čo ich baví. A čo my „inteligentní a skúsení“ (čítaj „lepší“) dospelí s tým spravíme? Dáme ich do školy a pomaly, ale isto, ich naučíme, že každého musí baviť to isté. Na svete predsa existuje neskutočné množstvo oveľa zaujímavejších a pre život užitočnejších vecí, než to, čo nám predpíšu úradníci…

5. Namiesto záživného objavovania „prečo?“ stačí deťom iba normalizované „lebo!“.

Deti chcú vedieť a chápať súvislosti. Pochopenie sveta okolo nás bolo u našich dávnych predkov otázkou života a smrti. Už v období dvoch rokov sa deti začnú na všetko pýtať – Prečo?! Pre nás dospelých je to niekedy až otravné a únavné. Často ani nevieme odpovedať!

• „Poď sem do chládku, prosím ťa.“
• „Prečo?“
• „Lebo tu nie je teplo.“
• „Prečo?“
• „Pretože tu narástol veľký strom.“
• „Aký strom?“
• „Synček, toto je orech.“
• „A prečo???“
• … :-)

Neverím, že sa len chcú naučiť veľa faktov. Hľadajú za tým logiku a súvislosti. Pospájané súvislosti potom dokážu v úplne inom kontexte a v úplne inom čase znova vytiahnuť a správne použiť. Skúsim negatívny príklad: stalo sa vám, že vaše dieťa vytiahlo nadávku úplne nečakane v správnej situácii? Asi viete, o čom hovorím…

Deti potrebujú vedieť prečo sú veci tak ako sú. Napriek tomu sa naše školy sústredia len na poskytovanie faktov bez akejkoľvek argumentácie, či širších súvislostí. Česť výnimkám! (Ďakujeme, že potvrdzujete pravidlo.)

Namiesto toho, aby sme učili deti kriticky myslieť, spochybňovať tupo akceptované fakty a pýtať sa správne otázky, dávame im len normalizované odpovede. Bojíme sa dať deťom možnosť zisťovať veci svojím spôsobom? Bojíme sa, že zistia, že nemáme pravdu?

6. Inštinktívnu hru a nezastaviteľnú túžbu skúmať u detí treba potláčať.

Hravé spoznávanie a skúmanie svojho okolia školy úplne potláčajú. Pritom práve hrou sa deti najviac naučia; a to aj napriek tomu, že tomu v tejto chvíli neveríte.

Hra nie je zbytočnosť, za ktorú ju považujeme. Hra je metóda, ktorou príroda núti deti učiť sa. Majú to v inštinktoch a nevieme ich v tom ani zastaviť. Hrou sa deti naučia všetko.

Škola v deťoch hravosť vedome potláča! Hrou sa naučíme oveľa viac ako „nútením a testovaním“ a to čo sa naučíme hrou si budeme dlhšie pamätať, pôjdeme viac do hĺbky a hlavne nás to bude baviť! Niekomu toto očividne vadí. Inak si neviem vysvetliť, prečo máme od 6 rokov prakticky zakázané hrať sa. U dospelých je hra dokonca považovaná za trápnu.

7. Život nie je hra, ale práca a povinnosti.

„Najprv práca a potom hra!“ je prvá vec, ktorú deťom v prvom ročníku vštepujeme. A sme v tom veľmi úspešní! Poobzerajte sa okolo seba. Všetci sa niekam naháňame. Do nemoty. Žiadna zábava, žiadna hra. Z nejakého záhadného dôvodu veríme, že život je kopa povinností a na zábavu máme vyhradených pár hodín denne, ak vôbec. Kde sa stratila naša hravosť? Pôžitok zo života? Prečo nemôže byť práca tvorivá a hravá? Koľko percent ľudí skutočne robí, čo ich baví a chodí do práce s radosťou? Veríme, že hravosť je iba vlastnosť detí, ktorá dospelým neprislúcha. Ale spýtajte sa úprimne sami seba, či je to skutočne tak…

Hravosť v deťoch utláčame, aby z nich zostali poslušní dospelí.

8. Aktívny pohyb je zbytočný, stačí sedieť v lavici.

Skúste len jedinú hodinu opakovať dvojročné dieťa. Nemáte šancu. Dieťa je inštinktívne v neustálom pohybe. V jedno krásne septembrové ráno deťom „oznámime“, že odteraz bude denne 5 – 6 hodín sedieť na zadku s pár prestávkami na vyventilovanie sa. Zdá sa vám to normálne?

Dopracovali sme sa až tak ďaleko, že máme v škole iba 2 vyučovacie hodiny telesnej výchovy za týždeň. To je 90 minút aj s prezliekaním! Hlavne, že celý život rozprávame o zdravej životospráve, ale naše deti nútime sedieť v nepohodlnej polohe počas šiestich hodín denne. Gratulujem nám. Vraj sme inteligentné bytosti…

Vrchol je, keď dieťa označíme ako „hyperaktívne“ a liečime ho. Liečil by som skôr lekára, čo tú diagnózu vôbec vymyslel.

9. Deti sa najlepšie učia, keď sú rozdelené do skupín podľa veku.

Každý považujeme za úplne samozrejmé, že deti v školách rozdeľujeme do tried podľa veku. Na základe čoho to robíme? Máme to podložené faktami? Skúsme opačný pohľad na vec:

Prečo by sme sa mali kamarátiť s deťmi v rovnakom veku? Vedia nás niečo naučiť? Nemôžu nás zaujímať staršie deti? A nemôžeme chcieť vysvetľovať veci mladším?

Skúste sledovať 3-ročné dieťa, ako dokáže zízať na 5-ročné deti a sledovať, čo robia. A bude ich aj opakovať! Videli ste už 8-ročné dieťa horlivo vysvetľovať práve naučené veci 5-ročnému?

Väčšina detských psychológov vie, že pomiešať deti rôznych vekových skupín má obrovské pozitívne následky. Deti sa radšej učia, naučia sa viac a lepšie si veci zapamätajú. Namiesto šikanovania a súťaživosti sa v nich vytvára zmysel pre spoluprácu. Možno tieto vlastnosti v našich deťoch nechceme. Veď sú „zbytočné“ do života v 21. storočí…

10. Deti musia chodiť do školy!

Musieť chodiť do školy znamená zdržiavať sa na vopred určenom mieste, vopred určený čas s vopred určenými ľudmi, ktorých si nevyberáme. Znamená to, že budeme robiť, čo nám nadriadený káže a ako si to on vyžaduje. Toto je predsa definícia väzenia! Ja viem, je to trocha prehnané, ale z pohľadu detí je škola skutočne určitou formou väzenia.

Neveríte? Tak pridám ešte dva faktory:

• drvivá väčšina detí neznáša školu (keby sme mali väzenie radi, nemalo by zmysel)
• po ukončení školskej dochádzky sú z krásne šťastných detí iba obyčajní dospelí (to isté robia väzenia – prevychovávajú ľu­dí)

V tomto bode školstvo porušuje základné ústavné práva človeka. Ako nás môže niekto do niečoho vôbec nútiť? Kde zostala naša sloboda?

Stačí sa zamyslieť…

Cieľom tohto článku je poskytnúť iný pohľad na školský systém, ktorý vnucujeme každému z nás. Bez spochybňovania a akýchkoľvek otázok fungovanie našich škôl akceptujeme. Niet divu! Presne toto je cieľom štátneho školstva a tiež dôvodom, prečo sa za takmer dve storočia nijako výrazne nezmenilo.

Vzdelanie našich detí a aj nás samotných je príliš dôležité na to, aby sme sa jeho vylepšovaním vôbec nezaoberali.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.