Volám sa Daniela Vávrová (1969), vyštudovala som matematický odbor na PF UPJŠ, ale srdcom som sa realizovala ako bylinkárka a masérka. Žijem v Košiciach s manželom a synom, mojou súčasnou prácou je starostlivosť o rodinu a mojím snom je spravovať malý statok s biozáhradou a byť tvorivou ženou, manželkou a matkou.

Písala ste, že ste rozhodnutá pre unschooling. Čo Vás k tomuto rozhodnutiu viedlo?

Keď malo moje dieťa 4 roky, začala som uvažovať o jeho vzdelávaní. Úvahy sa zviezli k domácej škole, no nevedela som si predstaviť, ako by sme sa z rolí rodič – dieťa naladili na systém učiteľ – žiak.

V máji 2012 som sa v Čechách zúčastnila seminára s Naomi Aldort, autorkou knihy „Vychováváme děti a rosteme s nimi“. Na tomto seminári som prvý krát narazila na pojem unschooling (ktorého koncept splýva s konceptom výchovy podľa Naomi Aldort). Zaujala ma myšlienka, že ak sa do procesu učenia nezasahuje, ak sa ním nemanipuluje, tak tento proces neustáva, prirodzená túžba poznávať ostáva živá a silná a v podnetnom a podporujúcom prostredí viac nie je potrebné. Nie je potrebné sa zaoberať motiváciou, tá tam prirodzene je a plodí výsledok.

Zaujala ma myšlienka, že dieťaťu sa dá tak veľmi dôverovať v tom, že jeho potreby sú presne to pravé pre nájdenie a naplnenie jeho talentu. Že jeho talent žijúci v podnetnom prostredí siaha presne po tom, čo potrebuje, aby mohol v dnešnom svete tvoriť a plnohodnotne s ním komunikovať. Rada by som dopriala svojmu dieťaťu túto dôveru.

Z akého dôvodu ste najprv začala uvažovať o „domácej škole“? Máte výhrady k tradičnému školstvu?

Tradičná škola má ťažkú úlohu – primäť žiakov venovať sa učeniu podľa školských osnov. Bežné prostriedky na dosiahnutie tohoto cieľa sú známkovanie, pochvaly a tresty, pestovanie súťaživosti. Týmto metódam sa pri výchove dieťaťa práve snažím vyhnúť, pretože ich považujem za manipulatívne a škodlivé, pokiaľ cieľom je podpora prirodzenosti dieťaťa, podpora jeho talentu, vzťah plný dôvery a vzájomnej úcty. Takže áno – mám výhrady.

Ak sa pozriete späť na Vašu školskú dochádzku, čo sa Vám vybaví? Ako sa na to dnes pozeráte?

Ja som bola dieťa, ktoré sa ľahko stotožnilo s požiadavkami naň kladenými, bez veľkej námahy výborná žiačka. Zbierala som dobré známky, aby z nich potom bola dobrá výslednica, mnoho naučených informácií tým pádom splnilo svoj účel a mohlo byť uvoľnených. Neskôr na gymnáziu som zvyčajne mávala na vysvedčení jednu dvojku – každý polrok z niečoho iného. Keď sa na to pozerám dnešnými očami – mala som málo času na skúmanie svojho vlastného smerovania a bola som falošne uspokojovaná dobrými známkami. Oboje by som rada oželela.

V Českej republike je unschooling silne regulovaný školským zákonom. Od roku 2004 už síce môžete na prvom stupni základnej školy využiť režim „individuálneho vzdelávania“, ale dieťa musí každý polrok robiť skúšky z príslušného učiva. O predĺžení tohto systému aj na druhý stupeň sa v súčasnosti uvažuje, ale stále nie je isté, kedy k tomu dôjde. Aká je situácia na Slovensku a ako si predstavujete vzdelávanie Vášho syna v období základnej školy?

Situácia na Slovensku je podobná. Pre 1. stupeň sa tiež dá využiť režim individuálneho vzdelávania, pričom zákonný zástupca dieťaťa musí na vzdelávanie zabezpečiť osobu s kvalifikáciou učiteľa 1. stupňa ZŠ. Dieťa musí byť polročne preskúšané. Minulý rok bola snaha novelizovať zákon tak, aby bolo individuálne vzdelávanie umožnené aj pre 2. stupeň ZŠ a vzdelávateľ dieťaťa by nemusel mať spomínanú kvalifikáciu, táto novela však vtedy neprešla.

Mala som obavu, či nebude problém nájsť školu, ktorá bude vedieť unschooling s porozumením zastrešiť, no takúto školu som našla, s pomocou učiteľky 1.-4. tiež sympatizujúcej s unschoolingom, ktorá nás tiež zastreší. Preskúšavanie bude prebiehať formou portfólia.

Zo skúseností mnohých rodín, ktoré sa rozhodli pre unschooling, som nadobudol dojem, že je nie nevyhnutné, ale veľmi prínosné byť v osobnom kontakte s ostatnými rodinami, ktoré sa rozhodli rovnako. Takéto rodiny sa môžu navzájom podporovať a deti sa dostanú do kontaktu s ostatnými podobne vychovávanými deťmi, od ktorých sa toho môžu veľa naučiť. Ako povedal pätnásťročný „unschooler“ Kevin Snavley: „Jedinú vec, ktorú by som vám poradil je, nájsť si unschooling kamarátov.“ Poznáte vo svojom okolí podobne zmýšľajúce rodiny? A ak nie, neobávate sa spoločenskej izolácie?

Som veľmi rada, že v mojom okolí je niekoľko takto zmýšľajúch rodín – okrem nás viem o piatich, zvažujúcich je dokonca viac. Skúmame unschooling, zažívame ho na vlastnej koži, prehodnocujeme… všetci sme vyrástli inak, takže vzájomná podpora je veľmi dôležitá, tak pre rodičov ako aj pre deti. Hoci unscholling doma prakticky vyzerá rovnako, či má dieťa 3, 8 alebo 12 rokov, zatiaľ, keďže moje dieťa má 4 roky, nemusím riešiť spoločenský tlak, ktorý nepochybne nastane, keď sa dieťa stane školopovinným. V tomto zmysle sme tu samí teoretici, no niektorí sa už pomaly vydávajú na cestu. Musím ale povedať, že ma veľmi zaujala aj slobodná škola v Sudbury Valley v USA, ktorá má vytvorené hodnotné prostredie s demokratickými pravidlami, umožňujúcimi deťom a mladým ľuďom vo vekovo zmiešanom kolektíve (od 4 do 18) nasledovať svoje záujmy. Rada by som niekedy v budúcnosti priložila ruku k dielu, aby tu škola tohto typu vznikla, na to však ešte musíme zrieť.

Niektorí kritici hovoria, že deti sa v slobodnej škole akou je Sudbury Valley, kde si môžu celý deň robiť, čo sa im zachce, nemusia naučiť všetky potrebné veci pre život a tým pádom v dospelosti nemusia zapadnúť do spoločnosti. Ďalej tvrdia, že takáto škola nie je pre všetkých, ale len pre nadané a motivované deti. Čo by ste týmto kritikom povedala?

Pre mňa najlepším podnetom pre akciu/učenie je samotná potreba života – potrebujem sa niečomu venovať, lebo ma tam tlačí talent, alebo to potrebujem z praktických dôvodov – čítať, písať, počítať, … nakupovať, variť, obsluhovať spotrebiče, šoférovať … pestovať vzťahy, spolupracovať, podriadiť sa, viesť, plánovať atď. Všetko, čo skutočne potrebujem, mi ukazuje sám život a podľa mňa nie je potrebné vytvárať umelé situácie, aby tie zručnosti, schopnosti boli natrénované, ale reagovať na potreby života, tak ako vznikajú. A to od narodenia po celý život. Tradičným zaškolením (už v škôlkach) sú podstatné potreby života dieťaťa dané nabok, vyslovene ignorované a podsunuté sú mu celkom cudzie ciele, pre ktoré ho treba neúnavne, sizyfovsky motivovať (a celkom otvorene kontrolovať a hodnotiť, čím sa vyjadruje nadradenosť a nedôvera) … je na mieste potom od takého dieťaťa očakávať, že sa vo svojich potrebách bude orientovať, že ich bude nasledovať a že to dokáže mierovo? Niekto iný prebral podstatný diel zodpovednosti. Kontinuita prirodzeného učenia, reagovanie na vynárajúce sa potreby života môžu byť garantom dobrej prípravy na život len v prípade, že potreby dieťaťa máme od počiatku v úcte, že dieťa učíme vnímať ich, nie ignorovať, a pomáhame mu ich napĺňať mierovým spôsobom, kým sa to nenaučí samo. Že svoje potreby človek môže považovať za východiská, samozrejme v kontexte súžitia v spoločenstve, kde potreby má každý ako jednotlivec a potreby zdieľame aj spoločné.

Čo sa týka NIE nadaných a motivovaných detí – v 6-tich rokoch bývajú zaškolené. Tým strácajú podstatný priestor a čas pre svoje vlastné prejavy, pre svoju cestu. Takže vyššie spomínaní kritici vlastne nemôžu vedieť povedať, ako by sa to s týmito onálepkovanými deťmi ďalej vyvíjalo… Otázka je – čo môže priniesť lepšie ovocie – podrobenie dieťaťa tradičnej škole, kde sa jeho nálepka preň stane ešte zreteľnejšou, alebo pobývanie v spoločenstve ľudí, z ktorých väčšina s nadšením nasleduje svoj vlastný záujem a jemu samému je vyjadrená dôvera hľadať a nasledovať jeho vlastný? Možno dieťa označené ako málo talentované a motivované potrebuje viac času na kryštalizáciu a vytrvalejšie prejavovanú dôveru a podporu. Je vyzývané – vnímaj, čo ťa teší, zaujíma, kde je radosť. A možno potrebuje iný, špeciálny, no rešpektujúci prístup.

Ako si predstavujete ideálnu situáciu v oblasti vzdelávania na celospoločenskej úrovni?

Ideálnu situáciu nemám premyslenú a sformulovanú… ale vychádzajúc z momentálnej situácie by bolo veľkým posunom vpred, ak by sa rozšírili možnosti voľby. Popri existujúcich školách (ktorým želám, aby boli vylepšené, nakoľko sa dá) nech smú existovať slobodné školy (napr. typu Sudbury Valley) a priestor medzi nimi nech je vyplnený širokou paletou alternatívnych škôl. A samozrejme nech je podporované i domáce vzdelávanie vo svojich mnohých formách.

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.