„Viac sa človek naučí hľadaním odpovede, ako samotnou odpoveďou." – Lloyd Alexander

Som nadšený učiteľ a zároveň stále zapálený študent.

Učiteľom som sa stal, keď som pomáhal Eve vzdelávať doma naše deti – dobre, ona urobila väčšinu práce, ale ja som pomáhal s matematikou a trochu aj s ostatným. Teraz tiež pomocou online kurzov učím o návykoch, písaní blogov, jednoduchosti a ďalších oblastiach.

Okrem toho som však celoživotný študent – stále sa niečo učím a príliš ani nezáleží čo: od výroby chleba, cez jazyky, šach, písanie alebo fitness.

Za všetky tie roky štúdia a snahy odovzdávať svoje vedomosti ďalej som sa naučil dve základné veci (týkajúce sa vlastne toho istého):

1. Väčšinu toho, čo som sa naučil, som sa nenaučil v škole.
2. Väčšina toho, čo sa moji žiaci (a deti) naučili, sa naučili sami.

Tieto dve jednoduché lekcie vám môžu dodať veľa nápadov a rád k učeniu. Na pár z nich sa pozrieme a možno v nich nájdete niečo užitočného.

Prečo by malo učenie prebiehať samostatne

Jeden zo základných pilierov nášho modelu alternatívneho vzdelávania, ktoré s Evou doma vedieme, je, že deti neučíme samostatné predmety. No vlastne je neučíme vôbec nič – sami prevezmú zodpovednosť za učenie a učia sa, pretože ich to zaujíma a nie preto, že im povieme, že sa to musia naučiť.

Presne takto som sa učil v dospelosti, takže viem, že to funguje.

Keď sa ma moji učitelia (hoci to boli úžasné osobnosti) snažili niečo v škole naučiť, často som stratil záujem a naučil som sa v podstate len to, čo som potreboval na test. Nebolo to preto, že by išlo o nudný predmet, ani preto, že by učiteľ bol uspávač hadov, ale jednoducho ma predmet nezaujal. Chceli, aby som sa niečo naučil len preto, že si mysleli, že by som mal, a to jednoducho nie je najlepšia motivácia k učeniu. Sami učitelia sa látku naučili, pretože sa o ňu zaujímali: buď ich vyslovene bavila alebo to jednoducho potrebovali vedieť, aby mohli robiť, čo robiť chceli.

Jediný prípad kedy som bol prinútený k učeniu bol, keď ma učiteľ navnadil natoľko, aby som sa o látku začal sám zaujímať. Ale potom som sa ju vlastne učil sám – v triede som ignoroval všetky vyrušenia a po škole som pokračoval doma alebo v knižnici v učení.

Keď vás niekto pretiahne za ručičku jednotlivými krokmi, tak sa neučíte – nie, vlastne len počúvate niekoho vykladať o tom, ako niečo funguje. Pravé učenie začína, až keď sa snažíte to „niečo“ uviesť do praxe: pochopiť, skúsiť to a neuspieť, pár vecí pozmeniť, skúsiť to znova a pritom za priebehu riešiť hŕbu drobných problémov.

A presne toto tí najlepší učitelia vedia a snažia sa svojich žiakov motivovať a donútiť nadobudnuté vedomosti hneď využiť v praxi.

Keď som dospel, naučil som sa veľa vecí sám. To, čo som si len prečítal, som väčšinou v zápätí zabudol. Ale ako to už býva, veci s ktorými som sa pohral, vyskúšal a ohmatal, som si zapamätal.

Nenaučil som sa písať blog tým, že by som si prečítal článok ako na to, ale až keď som s jeho písaním začal… a čuduj sa svete, píšem ho už päť rokov. A rovnako sa moji žiaci nenaučili Zen filozofiu, meditáciu a písanie blogu tým, že by som im poradil nejaké geniálne poučky, ale tým, že si to vyskúšali sami.

Až keď sa prsty začnú pohybovať a nohy tancovať, začína to pravé učenie – nie keď niečo čítate alebo počúvate.

Ako učiť seba aj druhých

Skutočná práca učiteľa je nadchnúť a následne žiakovi pomôcť pretaviť nadšenie v praxi.

A to isté platí, keď sa niečo učíte sami.

Ako sa teda učiť:

Nadchnite sa pre niečo. Ako učiteľ by ste mali študenta nadchnúť, najlepšie s ním prejsť všetky tie maličkosti, ktoré pôvodne nadchli vás. Ak sa pre látku nenadchnete, nezaujme vás natoľko, aby ste sa naozaj niečo naučili – budete len nasledovať pokyny, nič viac. Ako sa ale nadchnúť? Osobne mi často pomáha robiť vec s ďalšími ľuďmi a navzájom sa motivovať; tiež čítanie o úspechoch ostatných, napríklad aj známych ľudí, môže byť veľkým prínosom.

Ponorte sa do toho. Ak ma niečo zaujme, prečítam o tom každý web a knihu, ku ktorej sa dostanem. Google a verejná knižnica sú najlepšie prvé krôčiky a navyše zadarmo. Antikvariát je hneď ďalšia zastávka. Pre úspešné naučenie sa čohokoľvek možno vždy nájsť hŕbu zdrojov, a keď nie, prečo nezačať vytvárať svoj vlastný?

Postupujte pomaly. Najhoršia časť začína, keď sa pokúsite novonadobudnuté znalosti použiť. Vysvetlím: môžete sa naučiť španielskych slovíčok koľko chcete, ale je to k ničomu, kým sa nepokúsite hovoriť španielsky. Môžete prečítať sto knižiek o šachu, ale nebudete vedieť nič, kým nezačnete hrať. Môžete si čítať, ako programovať, ale nebudete to vedieť, kým niečo neskúsite naprogramovať. Začnite malými krôčikmi, ktoré vás veľmi nevystrašia. Pokiaľ prejdete k zložitému, sústreďte sa najprv na zábavnejšie a jednoduchšie časti. Hrajte sa. Učenie nemá byť práca, ale zábava. Ak sa niečo učíte len preto, že by ste mali a nie preto, že vás to baví, dlho pri tom nevydržíte. Takže sa hrajte, spievajte a tancujte. Ak sa naučíte niečo nové, s úsmevom to predveďte ostatným.

Prizvite k učeniu ostatných. Hoci sa toho najviac naučíte sami, zábava je to vtedy, keď sa o to podelíte s druhými. Radšej cvičím s priateľmi a s Evou, ako sám. Radšej pečiem chleba pre rodinu, ako pre seba. Radšej hrám šach s mojimi deťmi, ako sám. Môže vás to lepšie motivovať – pretože keď už niečo robím s ostatnými, chcem, aby sa mi darilo.

Nebojte sa zmeny. Občas sa do niečoho ponorím len na pár týždňov a potom sa presuniem k niečomu ďalšiemu. A nie je na tom nič zlé. Takto jednoducho naše nadšenie funguje. Niekedy sa pre niečo nadchneme nadlho, niekedy len krátko, ale o to viac. Nebojte sa nechať sa občas len tak unášať, možno je ďalší zaujímavý ostrov hneď za ďalšou vlnou.

Učenie vám zaberie mesiace a roky. Zmierte sa s tým. Dozvedieť sa o niečom veľa vecí sa síce dá ľahko aj za 2 alebo 4 týždne, ale naozaj naučiť sa to môžete až po mesiacoch či rokoch. O písaní blogu som toho 6 mesiacoch vedel kopu, ale rovnako som počkal ďalších pár rokov, než som to začal učiť ostatných. Neustále sa učím niečo nové, aj po piatich rokoch písania. To isté platí pre Zen filozofiu – po siedmich rokoch už som toho o nej vedel celkom dosť a teraz mi už nerobí problém ju učiť. Takže otázka znie: ako skombinovať dlhoročné učenie a častú zmenu tém? Je to ľahké, keď vaše nadšenie prejde, stačí sa zamerať na iné časti témy. Za mesiac sa toho veľa naučíte o víne, ale keby ste boli napríklad mesiac zameraný na cabernet sauvignon, potom zase na zinfadel a potom na rulandské modré? A potom by ste sa dajme tomu rozhodli dozvedieť sa viac o Oregonskom RM, potom Kalifornskom a nakoniec napríklad o (úžasnom) Burgundskom. Hoci sa budete presúvať od témy k téme, v podstate sa budete dostávať stále hlbšie a budete toho vedieť viac. Alebo sa môžete na chvíľu presunúť úplne inam a vrátiť sa, keď získate znovu nadšenie.

Vyskúšajte sa. Môžete si toho veľa odniesť, ak sa naučíte rýchlo veľa vecí, preskúšate sa a potom sa k štúdiu vrátite, aby ste zaplnili medzery, potom sa znova otestujete a tak ďalej až kým to nebudete poznať naspamäť. Nie je to síce tá najzábavnejšia forma učenia, ale dokáže byť veľmi efektívna. Alebo sa učte hraním a hru využite k tomu, aby ste vyskúšali svoje znalosti.

Nesúhlas hneď so všetkým. Pokúste sa nesúhlasiť so všetkým, čo o danej téme počujete alebo prečítate, aj keď to pochádza z úst najväčších odborníkov. Po prvé, aj experti sa môžu mýliť a v podstate nič nevedia určite, kým ich bádania niekto nespochybní. Po druhé, aj keby mali pravdu a vy nie, týmto nesúhlasom sa toho môžete veľa naučiť. Nielen, že ste si museli všetko poriadne porovnať, ako ste začali predávať váš názor, ale taktiež ste si tým vytvorili istú alternatívnu teóriu. Potom si svoju teóriu vyskúšate a aj keď to dopadne zle, budete o téme vedieť oveľa viac, ako keby ste na začiatku jednoducho súhlasili. Nechápte ma zle – nehovorím, aby ste nesúhlasili s ničím, ale čím viac sa budete vzpierať a nesúhlasiť, tým viac sa naučíte. Na druhej strane to musíte udržať v medziach – Nelipnite príliš na svojich zlých teóriách a pokúste sa nesúhlasiť slušne.

Učte to. Nie je lepšia cesta ako upevniť svoje znalosti, ako pokúsiť sa odovzdať ich ďalej. A nevadí, keď o danej problematike neviete úplne všetko, až kým sa to nebojíte priznať. Napríklad ja som šachový začiatočník, ale keď sa niečo dozviem, potom to naučím svoje deti. Ony vedia, že nie som žiadny šachový veľmajster (alebo majster) a rovnako je dokážem naučiť niečo, čo nepoznajú. A keď to urobím, sám tomu vždy porozumiem ešte o niečo lepšie. Aby ste niečo niekoho naučili, musíte si to totiž najprv porovnať a zvážiť, čo vlastne chcete učiť a dokázať látku sformulovať tak, aby sa to celé dalo ľahko pochopiť. Zo spätnej väzby navyše odhalíte chyby svoje i žiakov.

Podprahové učenie. Často sa dopúšťame omylu a myslíme si, že ovládame náš mozog, že sme niečo ako programátori hovoriaci mozgu čo si má pamätať, ako si to má pamätať a čo si naopak pamätať nemá. To však nie je pravda. Naša myseľ pracuje naozaj záhadne a len ťažko ju môžeme úplne ovládať. Nezriedka sa stane, že si myseľ vyrazí na výlet, chopí sa toho najčudnejšieho nápadu a nasaje z neho viac, ako myslíme. Neskôr, keď chceme zistiť, čo sme sa všetko naučili, zistíme, že vlastne vieme niečo, o čom sme nemali tušenie, že to vieme. Dôležité je sa čo najviac otvoriť a vstrebať všetko, čo ide. Občas naša myseľ len tak nevdojak pojme aj látku, ktorú sa naučiť nesnažíme. Tá sa môže zhodou okolností hodiť neskôr.

Píšte o tom blog. Dokážete nasať tony informácií a môžete si ich aj vyskúšať, ale keď si sadnete pred počítač, zamyslíte sa a pokúsite sa ich zdieľať s druhými (tak, ako to práve teraz robím ja), donúti vás to sa nad tým zamyslieť a porovnať si to v hlave rovnako, ako by ste sa to pokúšali učiť. Blog je skvelý nástroj pre reflexiu a zdieľanie všetkého, čo ste sa naučili. A je to zadarmo.

---

„Jediná vec limitujúca moje vedomosti je moje vzdelanie“ – Albert Einstein

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.