Tridsať rokov som učil na niektorých z najhorších škôl na Manhattane a na niektorých z najlepších a počas tejto doby som sa stal expertom v nude. Nuda bola v mojom svete všade, a ak ste sa opýtali detí čo som robil často, prečo sa cítili tak znudene, vždy odpovedali rovnako: vraveli, že školská práce je hlúpa, že nedáva zmysel, že už to poznajú. Hovorili, že chcú robiť niečo reálneho, nie len sedieť. Hovorili, že učitelia toho príliš o svojich predmetoch nevedia a zjavne nemajú záujem naučiť sa viac. A tieto deti mali pravdu: ich učitelia boli rovnako tak znudení ako ony.

Nuda je bežným stavom školského učiteľa a každý, kto bol v učiteľskej zborovni môže potvrdiť tú nízku energiu, sťažovanie sa a skleslý prístup, ktorý tam panuje. Keď sa ich spýtate, prečo sú znudení, učitelia väčšinou obviňujú deti, ako by ste mohli očakávať. Kto by nebol znudený učiť študentov, ktorí sú „hrubí“ a ktorí majú záujem len o známky? A keby len to. Samozrejme učitelia sú tiež produktom rovnakého dvanásťročného povinného školského programu, ktorý tak absolútne nudí ich študentov, a ako školský personál sú chytení vnútri štruktúr ešte viac skostnatených než tie, ktoré sú uvalené na deti. Kto je potom vinný?

Keď som v roku 1991 konečne odišiel zo školstva, mal som viac než len dôvod premýšľať o našich školách – s ich dlhodobým, väzenským, núteným odňatím slobody ako u študentov, tak aj u učiteľov – ako o faktických továrňach detinskosti. Napriek tomu som úprimne nevedel, prečo to tak musí byť. Moja vlastná skúsenosť mi ukázala to, na čo musí množstvo ostatných učiteľov prísť tiež, aj keď si to nechajú pre seba kvôli strachu z odvety: keby sme chceli, mohli by sme jednoducho a lacno upustiť od starých, hlúpych štruktúr a pomôcť deťom získať vzdelanie skôr než len dostať školskú výučbu. Mohli by sme podporiť tie najlepšie vlastnosti mladosti – zvedavosť, dobrodružnosť, húževnatosť, schopnosť prekvapivého nadhľadu – jednoducho tým, že by sme boli flexibilnejší vzhľadom k času, textom a testom, tým, že by sme deťom predstavili naozaj kompetentných dospelých a tým, že by sme dopriali každému študentovi toľko autonómie, koľko potrebuje, aby mohol sám občas podstupovať riziko.

Ale nerobíme to. Čím viac som sa pýtal prečo nie a zároveň som premýšľal o „probléme“ školskej výučby tak, ako by to robil inžinier, tým viac som bol mimo: Čo keď s našimi školami nie je žiadny „problém“? Čo keď sú také, aké sú, tak neskutočne odporujúce zdravému rozumu a dlhej skúsenosti o tom, ako sa deti učia, nie pretože robia niečo zle, ale pretože robia niečo „dobre“? Je možné, že George W. Bush náhodou povedal pravdu, keď povedal, že „nenecháme žiadne dieťa pozadu“? Je možné, že naše školy sú vytvorené tak, aby žiadne z nich naozaj nevyrástlo?

Naozaj potrebujeme školy? Nemyslím tým vzdelanie, len nútenú školskú výučbu: šesť hodín denne, päť dní v týždni, deväť mesiacov v roku, po dobu 12 rokov. Je táto smrteľná rutina naozaj nevyhnutná? A ak áno, k čomu? Neschovávajte sa za čítanie, písanie a počítanie ako zdôvodnenie, pretože dva milióny šťastných detí vyučovaných doma celkom iste toto zdôvodnenie dali k ľadu. A aj keby nie, značný počet známych Američanov nikdy neprešlo dvanásťročnou drinou, ktorou naše deti v súčasnosti prechádzajú, a nič sa im nestalo. George Washington, Benjamin Franklin, Thomas Jefferson, Abraham Lincoln? Niekto ich samozrejme vyučoval, ale neboli produktami školského systému a ani jeden z nich „nematuroval“ na strednej škole. Počas väčšiny americkej histórie deti všeobecne nechodili na strednú školu, napriek tomu vyrástli v admirálov, ako Farragut, vynálezcov, ako Edison, kapitánov priemyslu, ako Carnegie a Rockefeller; spisovateľov, ako Melville a Twain a Conrad; dokonca učencov, ako Margaret Mead. V skutočnosti, až donedávna ľudia, ktorí dosiahli vek 13 rokov, neboli už považovaní za deti. Ariel Durant, ktorá napísala spoločne so svojím manželom ohromnú a veľmi dobrú, viaczväzkovú históriu sveta sa šťastne vydala v 15tich a kto môže rozumne tvrdiť, že Ariel Durant bola nevzdelanou osobou? Odškolenou možno, ale nie nevzdelanou.

V tejto krajine sme boli naučení premýšľať o „úspechu“ ako o synonyme k alebo aspoň v závislosti na „školskej výučbe“, ale historicky to nie je pravda ani v intelektuálnom, ani finančnom zmysle. A mnoho ľudí po celom svete nachádza spôsoby, ako sa môžu sami vzdelávať bez toho aby sa uchyľovali k systému povinných škôl, ktoré až príliš často pripomínajú väzenie. Prečo si teda Američania pletú vzdelávanie s týmto systémom? Aký je presne účel našich verejných škôl?

Masová povinná školská výučba sa naozaj zahryzla do Spojených štátov medzi rokmi 1905 – 1915, aj keď bola založená oveľa skôr a presadzovaná skoro celé 19. storočie. Dôvody pre tento otras rodinným životom a kultúrnymi tradíciami boli zhruba povedané, trojaké: 1) Vytvoriť dobrých ľudí. 2) Vytvoriť dobrých občanov. 3) Aby každý dosiahol svoje osobné maximum. Tieto ciele sa dodnes stále opakujú a mnoho z nás ich viac – menej akceptuje ako uchádzajúcu sa definíciu misie verejného vzdelávania, aj keď ju školy v skutočnosti ani zďaleka nedosahujú. Ale hrubo sa mýlime. Čo zhoršuje náš omyl je fakt, že národná literatúra obsahuje časté a prekvapivo konzistentné výroky o pravom účele povinného školstva. Na príklad H. L. Mencken, ktorý vo vydaní The American Mercury v apríli 1924 napísal, že cieľ verejného vzdelávania nie je: „…naplniť mladých jedincov nášho druhu vedomosťami a prebudiť ich inteligenciu… Nič nemôže byť vzdialené od pravdy. Cieľom je jednoducho znížiť čo najviac jedincov na rovnakú bezpečnú úroveň, vychovať a vycvičiť štandardizovaných občanov, potlačiť nesúhlas a originalitu. To je jeho cieľom v Spojených štátoch a to je jeho cieľom všade inde.“

Z dôvodu Menckenovej reputácie ako satiristu, by sme mohli mať tendenciu túto pasáž nebrať vážne a považovať ju za hyperbolický sarkazmus. Avšak jeho článok pokračuje pátraním po predlohe nášho vzdelávacieho systému až k teraz neexistujúcemu, napriek tomu nezabudnuteľnému, militantnému pruskému štátu. A hoci si bol určite vedomý tej irónie, že sme nedávno boli vo vojne s Nemeckom, dedičmi pruského myslenia a kultúry, Mencken to tu myslel úplne vážne. Náš vzdelávací systém je naozaj pruského pôvodu, čo je skutočným dôvodom na znepokojenie.

Zvláštny fakt o pruskom pôvode našich škôl sa objavuje znova a znova, akonáhle viete, čo hľadať. William James [1] to mnohokrát na prelome storočia zmienil. Orestes Brownson [2] to v 40. rokoch 19. storočia verejne kritizoval. Horaceho Manna „Siedma výročná správa“ Massachusettskému štátnemu výboru vzdelávania z roku 1843 je v podstate oslavou krajiny Fridricha II. Veľkého a výzvou na prenesenie jej školskej výučby k nám. Že pruská kultúra sa vznášala nad Amerikou, nie je prekvapujúce, vzhľadom k nášmu skorému spojenectvu s týmto utopickým štátom. Jeden obyvateľ Pruska slúžil ako pobočník vo Washingtone počas vojny za nezávislosť a až toľko nemecky hovoriacich ľudí sa tu do roku 1795 usídlilo, že Kongres zvažoval vydanie federálnych zákonov v nemeckom jazyku. Ale šokujúci je fakt, že sme tak dychtivo zavádzali jeden z úplne najhorších aspektov pruskej kultúry: vzdelávací systém zámerne navrhnutý tak, aby produkoval priemerný intelekt, aby ochromil vnútorný život, aby odoprel študentom badateľné vodcovské schopnosti a aby zabezpečil poslušných a nekompetentných občanov, ktorých je možné „riadiť“.

Bolo to od Jamesa Bryana Conanta (prezident Harvardskej univerzity po dobu dvadsiatich rokov, špecialista na jedovaté plyny v prvej svetovej vojne, vedúci pracovník na projekte atómovej bomby v druhej svetovej vojne, vysoký komisár americkej zóny v Nemecku po druhej svetovej vojne a naozaj jedna z najvplyvnejších postáv 20. storočia), kedy som prvýkrát zavetril pravý účel amerického školstva. Nebyť Conanta pravdepodobne by sme nemali rovnaký štýl a stupeň štandardizovaných testov, aký si dnes užívame a ani by sme neboli požehnaní obrími strednými školami, ktoré skladujú 2000 – 4000 študentov naraz, ako slávna Columbijská stredná v Littletone v štáte Colorado. Krátko potom, čo som skončil s vyučovaním, som si prečítal Conantovu dlhú esej z roku 1959 nazvanú „Dieťa, rodič a štát“ a bol som veľmi zaujatý tým, že len tak mimochodom spomenul, že moderné školy, do ktorých chodíme sú výsledkom „revolúcie“ inžinierstva medzi rokmi 1905 – 1930. Revolúcia? Odmieta to ďalej rozoberať, ale zvedavých a neinformovaných odkazuje na knihu Alexandra Inglisa z roku 1918 nazvanú Princípy základného vzdelávania, v ktorej „vidíme túto revolúciu očami revolucionára“.

Inglis, po ktorom je pomenovaná prednáška o vzdelávaní na Harvarde, celkom jasne tvrdí, že povinná školská výučba na tomto kontinente mala rovnaký účel ako v Prusku v 20. rokoch 19. storočia: piata kolóna pre buržoázne demokratické hnutie, ktoré hrozilo tým, že dá roľníkom a proletárom hlas u vyjednávajúceho stola. Moderné, industrializované, povinné školstvo malo urobiť akýsi chirurgický zárez do potenciálneho zjednotenia týchto nižších sociálnych vrstiev. Rozdeľte deti podľa predmetu, podľa veku, podľa neustáleho testovania a podľa mnohých ďalších nepatrných prostriedkov a bude nepravdepodobné, že by sa táto nevzdelaná masa ľudí, oddelená v detstve, niekedy znovu zjednotila v nebezpečný celok.

Inglis rozdeľuje účel – pravý účel – modernej školskej výučby do šiestich základných funkcií, z ktorých každá stačí na to, aby sa skrútili vlasy tým dostatočne nevinným, ktorí uverili trom tradičným cieľom uvedeným vyššie.

Funkcia prispôsobenia a adaptácie. Školy majú zriadiť fixné zvyky reakcie voči autoritám, čo samozrejme absolútne znemožňuje kritický úsudok. Tiež to takmer ničí myšlienku o tom, že by mali byť vyučované užitočné a zaujímavé veci, pretože nemôžete preveriť reflexívne poslušnosť, kým neviete, či môžete donútiť deti naučiť sa a robiť hlúpe a nudné veci.

Integračná funkcia. Toto by mohlo byť nazvané „funkcia konformity“, pretože jej zámer je, aby si boli deti čo najviac podobné. Ľudia, ktorí sa prispôsobia sú predvídateľní, čo je veľmi užitočné pre tých, ktorí chcú ovládať a manipulovať s veľkou pracovnou silou.

Diagnostická a riadiaca funkcia. Škola by mala určiť patričnú spoločenskú úlohu každého študenta, čo je robené pomocou zaznamenávania dôkazov matematicky a neformálne do kumulatívnej evidencie. Ako do „vašej trvalej evidencie“. Áno, aj vy jednu máte.

Odlišujúca funkcia. Akonáhle bola ich spoločenská rola „diagnostikovaná“ ,deti by mali byť rozdelené podľa spoločenskej roly a vyškolené len do ich destinácie v spoločenskom stroji – a ani o krok ďalej. Toľko pre to, aby deti dosiahli svoje maximum.

Selektívna funkcia. Toto sa vôbec netýka ľudských možností, ale Darwinovej teórie o prírodnom výbere aplikovanom na „uprednostňovaní rasy“. V krátkosti, myšlienkou je pomôcť prirodzenému poriadku vedomými pokusmi o vylepšenie ľudského plemena. Školy majú označiť nespôsobilých – zlými známkami, pomocným umiestnením a ostatnými trestami – dostatočne jasne, aby ich rovesníci považovali za podradné a v podstate ich odrezali od reprodukčného banku. K tomu sú určené tie malé poníženia od prvej triedy vyššie: odplaviť špinu do kanála.

Propedeutická funkcia. Spoločenský systém nepriamo vyjadrený týmito pravidlami bude vyžadovať elitnú skupinu správcov. K tomuto účelu bude malá časť detí v tichosti vyučovaná, ako riadiť tento pokračujúci projekt, ako dohliadať a ovládať zámerné otupenie populácie, aby vláda mohla nespochybňovaná pokračovať a aby mali korporácie k dispozícii poslušnú pracovnú silu.

Toto je bohužiaľ účel povinného verejného vzdelávania v tejto krajine. A aby ste snáď nepovažovali Inglisa za osamoteného pomätenca s príliš cynickým pohľadom na vzdelávacie podnikanie, mali by ste vedieť, že zďaleka nebol sám v presadzovaní týchto myšlienok. Sám Conant postaviac na myšlienkach Horaceho Manna a ostatných, neúnavne presadzoval americký školský systém navrhnutý na rovnakých princípoch. Muži ako George Peabody, ktorý financoval povinné školstvo na Juhu, iste chápal, že pruský systém bol užitočný vo vytváraní nielen neškodného voličstva a servilnej pracovnej sily, ale aj faktického stáda bezduchých spotrebiteľov. Veľký počet priemyselných titanov tiež čoskoro rozpoznalo potenciál ohromných ziskov získaných kultivovaním a starosťami o toto stádo prostredníctvom verejného vzdelávania, medzi nimi Andrew Carnegie a John D. Rockefeller.

Tu to máte. Teraz to viete. Nepotrebujeme predstavu Karla Marxa o veľkom konflikte tried, aby sme pochopili, že je v záujme zložitého manažmentu, ekonomického alebo politického, otupiť ľudí, demoralizovať ich, oddeliť ich jeden od druhého a vyradiť ich, ak sa neprispôsobia. Trieda môže túto tézu rámovať, ako keď v roku 1909 Woodrow Wilson, vtedy ešte prezident Prinstonskej univerzity, povedal Newyorskej Asociácii školských učiteľov nasledovné: „Chceme jednu triedu ľudí s liberálnym vzdelaním a chceme ďalšiu triedu ľudí, oveľa väčšiu triedu, z nutnosti v každej spoločnosti, ktorá sa zriekne privilégia liberálneho vzdelania a ktorá bude vykonávať osobitné náročné manuálne činnosti. "Ale motívy za týmito nechutnými rozhodnutiami, ktoré tieto ciele priniesli, nemusia byť vôbec založené na triede. Môžu pochádzať čisto zo strachu alebo z teraz známej viery, že "efektivita“ je primárnou hodnotou, skôr než láska, sloboda, smiech alebo nádej. Predovšetkým môžu pochádzať jednoducho z chamtivosti.

Koniec koncov v ekonomike založenej na masovej výrobe a organizovanej v prospech veľkých korporácií skôr ako malých podnikov alebo rodinných fariem bolo možné získať obrovské bohatstvo. Ale masová výroba vyžadovala masovú spotrebu a na prelome 20. storočia považovala väčšina Američanov za neprirodzené a neuvážené kupovať veci, ktoré vlastne nepotrebujú. Povinná školská dochádzka bola v tomto ohľade požehnaním. Školy nemuseli deti priamo vyučovať, aby si mysleli, že musia nepretržite spotrebovávať, pretože urobili niečo omnoho lepšie: viedli ich k tomu, aby nepremýšľali vôbec. A to ich urobilo sediacimi kačkami pre ďalší veľký vynález modernej doby – marketing.

Nemuseli ste študovať marketing, aby ste vedeli, že existujú dve skupiny ľudí, ktoré môžu byť vždy presvedčené spotrebovávať viac, než potrebujú: závislí a deti. Škola urobila celkom dobrú prácu v tom, že z našich detí urobila závislé, ale urobila úžasnú prácu v tom, že z našich detí urobila deti. Znovu, nie je to náhoda. Teoretici od Platóna po Rousseaua až po nášho doktora Inglisa vedeli, že ak by mohli byť deti izolované s ostatnými deťmi, zbavené zodpovednosti a nezávislosti, vedené k vývoju iba triviálnych emócií chamtivosti, závisti, žiarlivosti a strachu, síce zostarnú, ale nikdy naozaj nevyrastú. Ellwood P. Cubberley v edícii svojej kedysi známej knihy Verejné vzdelávanie v Spojených štátoch v roku 1934 opísal a vychvaľoval spôsob, akým stratégia rozširovania po sebe idúcich škôl predĺžila detstvo o dva až šesť rokov, a to bolo v tej dobe povinné školstvo relatívne nové. Tento rovnaký Cubberley – ktorý bol dekanom Stanfordskej pedagogické školy, editor učebníc v Houghton Mifflin a Conantov priateľ a korešpondent na Harvarde – napísal v edícii jeho knihy Administrácia verejných škôl v roku 1922 nasledovné: „Naše školy sú továrne, v ktorých má byť surový produkt (deti) vytvarovaný a spracovaný. …A je úlohou škôl zostaviť žiakov podľa vopred daných špecifikácií. “

Z našej dnešnej spoločnosti je úplne zrejmé, aké tieto špecifikácie boli. Dospelosť bola vyhnaná z takmer každého aspektu našich životov. Ľahké rozvodové zákony odstránili potrebu pracovať na vzťahoch; jednoduchý úver odstránil potrebu finančnej sebakontroly; jednoduchá zábava odstránila potrebu naučiť sa zabaviť sám; jednoduché odpovede odstránili potrebu pýtať sa na otázky. Stali sme sa národom detí, ktorý spokojne odovzdal svoj úsudok a svoju vôľu politickému vydieraniu a komerčnému lichoteniu, ktoré by ozajstných dospelých urazili. Kupujeme televízie a potom kupujeme veci, ktoré v nej vidíme. Kupujeme počítače a potom kupujeme veci, ktoré v ňom vidíme. Kupujeme tenisky za 150 dolárov, nech ich potrebujeme alebo nie a keď sa príliš skoro rozpadnú, kúpime si nové. Jazdíme v SUV a veríme tým klamstvám, že predstavujú druh životného poistenia, aj keď sme v nich hore nohami. A najhoršie zo všetkého, ani nemrkneme, keď nám Ari Fleischer [3] hovorí „dávajte si pozor, čo hovoríte“, aj keď si pamätáme, čo nám bolo povedané v škole, že Amerika je slobodná krajina. Čomu jednoducho tiež veríme. Naša školská výučba na to podľa plánu dohliadla.

A teraz tie dobré správy. Akonáhle pochopíte logiku za moderným školstvom, jeho trikom a pascám sa dá pomerne ľahko vyhnúť. Školy trénujú deti, aby sa z nich stali zamestnanci a spotrebitelia; učte vaše vlastné, aby boli vodcami a dobrodruhmi. Školy trénujú deti, aby reflexívne poslúchali rozkazy; učte vaše vlastné premýšľať kriticky a nezávisle. Dobre vyškolené deti majú nízky prah nudy; pomôžte vašim vlastným vyvinúť si vnútorný život, aby sa nikdy nenudili. Povzbuďte ich, aby si vzali vážne materiály, dospelé materiály o histórii, literatúre, filozofii, hudbe, umení, ekonómii, teológii – teda o všetkých veciach, ktorým sa učitelia radšej vyhýbajú. Doprajte vašim deťom dostatok samoty, aby sa naučili užívať si vlastnú spoločnosť, aby viedli vnútorné dialógy. Dobre vyškolení ľudia sú formovaní tak, aby boli vydesení z toho, byť sami a preto vyhľadávajú neustálu spoločnosť prostredníctvom televízie, počítača, mobilného telefónu a prostredníctvom povrchných priateľov, rýchlo nadobudnutých a rýchlo opustených. Vaše deti by mali mať oveľa zmysluplnejší život, a môžu.

Najprv sa ale musíme prebudiť a pochopiť, čím naše školy naozaj sú: laboratória experimentov na mladých mysliach, výcvikové centrá zvykov a postojov, ktoré korporátna spoločnosť vyžaduje. Povinné vzdelávanie slúži deťom len tak mimochodom; jeho pravým účelom je urobiť z nich služobníkov. Nenechajte svojmu vlastnému dieťaťu predĺžiť detstvo, ani o jeden deň. Ak mohol David Farragut viesť zajatú britskú vojnovú loď vo veku 12 rokov, ak mohol Thomas Edison vydávať noviny v rovnakom veku, ak sa mohol Ben Franklin stať učňom u tlačiarov tiež v rovnakom veku (potom prešiel štúdiom, z ktorého by sa dnes udusil aj absolvent z Yalu), nikto nevie, čoho je vaše vlastné dieťa schopné. Po dlhom živote a tridsiatich rokoch v zákopoch verejného školstva som prišiel k záveru, že genialita je na každom rohu. Potláčame svoju genialitu len preto, že sme ešte neprišli na to, ako riadiť populáciu vzdelaných mužov a žien. Riešenie je podľa mňa jednoduché a prekrásne. Nechajme ich riadiť sami seba.

---

[1] William James (1842 – 1910) bol americký psychológ, jeden zo zakladateľov vedeckej a empirickej psychológie, autor vplyvných kníh o mystike, o psychológii náboženstva a filozofii výchovy a významný predstaviteľ pragmatickej filozofie. (pozn. prekl.)

[2 Orestes Augustus Brownson (1803 – 1876) bol intelektuál a aktivista z Nového Anglicka, kazateľ a spisovateľ. (pozn. prekl.)

[3] Hovorca Bieleho domu v rokoch 2001 – 2003 za prezidenta Georgea W. Busha . (pozn. prekl.)

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.