Je nebezpečné chrániť deti pred všetkými nebezpečenstvami.

V jari roku 2008 nechala Lenore Skenazy, obyvateľka štvrte Queens v New Yorku, svojho 9-ročného syna v obchode uprostred Manhattanu v nedeľu okolo obeda, dala mu zopár drobných, 20 dolárov pre každý prípad, mapu, preukaz na metro a (predpokladám) bozk na rozlúčku a povedala mu, že môže ísť domov sám. Aby sa jej syn dostal domov, musel ísť správnym metrom a potom autobusom po trase, ktorú už so svojou mamou mnohokrát absolvoval. Keď dorazil domov, usmieval sa ako slniečko. Už dlho totiž prosil rodičov o príležitosť dokázať, že sa domov dostane sám pomocou hromadnej dopravy, a teraz to konečne mohol uskutočniť. Žiaril s pocitom dosiahnutia ďalšieho dôležitého míľnika vo svojom raste k dospelosti.

Pani Lenore, ktorá v tom čase písala pre časopis New York Sun, o tom zverejnila krátky článok. O niekoľko hodín na to sa objavila jej fotka v niektorých médiách s nadpisom „Najhoršia americká matka“. Zriedkavo sa vyskytla taká jednota medzi ženami v diskusných reláciách, keď jednohlasne odsúdili také rozhodnutie. Iné matky 9-ročných školákov na margo tejto situácie vraveli: „Ale iste, ja tiež nechám svojho syna cestovať mestskou hromadnou dopravou samého … ale až bude vysokoškolák.“ Lenore napokon využila tento incident ako odrazový mostík pre napísanie skvelej knihy Free Range Kids (Deti s neobmedzeným horizontom), v ktorej sa snaží poukázať na to, koľké úzkosti a obavy rodičov sú úplne nepodložené až smiešne.

Nemám v úmysle porovnávať sa s pani Lenore, ktorú obdivujem a ktorú som spoznal na spoločnej konferencii, v tom, kto je najhorší rodič Ameriky, ALE… Svojho vlastného syna som nechal samého letecky cestovať z USA do Londýna na dva týždne v čase, keď mal 13 rokov. To bolo v roku 1982, keď bolo jednoduchšie byť dôverujúcim rodičom ako dnes. Mne a mojej manželke nám o svojom pláne povedal v jari krátko pred svojimi trinástymi narodeninami. Peniaze na výlet si chcel zarobiť sám, aby sme nemohli použiť financie ako zámienku zastaviť jeho plán. Celý výlet si tiež chcel, naplánovať sám, vlastne v tom čase už mal väčšinu výletu aj tak naplánovanú. Chcel dokázať sám sebe, že dokáže zorganizovať a zrealizovať niečo také komplikované bez pomoci dospelých. Chcel tiež vidieť niektoré anglické hrady a múzeá, o ktorých čítal a ktoré sa často vyskytovali v hrách Dungeons and Dragons, ktoré v tom čase hrával. Nikdy predtým nebol v zahraničí a ani ja s manželkou sme nikdy predtým neboli v zahraničí.

Váhali sme, či máme povedať áno. „Nie je to kvôli tvojmu veku“, vysvetľovali sme, „ale kvôli tvojej cukrovke“. V tom čase mal (a stále má) cukrovku 1. typu. Hladinu cukru v krvi si pravidelne meral sám od svojich 9 rokov, kedy mu cukrovku zistili, a taktiež si sám aplikoval inzulín a reguloval príjem svojej stravy. Bol v tom rovnako schopný ako akýkoľvek dospelý cukrovkár. U človeka s cukrovkou je však trochu nebezpečné cestovať samostatne. Vždy existuje riziko inzulínom spôsobenej hypoglykémie, počas ktorej môže postihnutý stratiť schopnosť správneho úsudku alebo dokonca vedomie. Čo ak sa to stane aj jemu počas cesty a v cudzine mu nikto nepomôže?

Na tento argument reagoval zhruba takto: „Cukrovku budem mať do konca života. Ak mi vravíte, že nemôžem cestovať sám, pretože mám cukrovku, vlastne mi vravíte, že nikdy nebudem schopný cestovať sám. S tým nesúhlasím. Nedovolím, aby mi cukrovka zabránila robiť to, čo chcem robiť. Keď budem starší, budem často cestovať sám a nebudete môcť zastaviť ma. A ak to nie je môj vek, ktorý vám robí starosti, aký rozdiel je medzi mojím cestovaním dnes a cestovaním, keď budem mať 18, 30 alebo 50 rokov?“ Jeho logika bola ako vždy nepriestrelná.

Napokon sme s jeho výletom súhlasili. Svoju rodičovskú povinnosť sme si splnili tým, že nám sľúbil, že bude všade so sebou nosiť svoj zdravotnícky náramok; a keby sa náhodou predávkoval inzulínom, ľudia si náramok všimnú a rýchlo zistia, že má cukrovku a potrebuje pomoc.

Zvyšok jari a celé leto pracoval, aby si zarobil peniaze na výlet. Väčšinu zarobil prácou v malej reštaurácii, ktorú tiež získal vlastnou iniciatívou. Najprv umýval riad, ale časom si jeho nadriadení všimli, že je usilovný a poverili ho prácou na grile a koordináciou celej kuchyne. Už to samo osebe bolo výbornou skúsenosťou. V októbri bol pripravený na svoje veľké dobrodružstvo. V tom čase navštevoval školu Sudbury Valley, ktorá so svojim prístupom k vzdelaniu nemala akýkoľvek problém s jeho výletom. Všetci v škole rozumeli tomu, že výlet je veľmi cennou vzdelávacou príležitosťou, preto do jeho dochádzkového listu napísali, že bude dva týždne na vzdelávacom pobyte.

Náš syn teda odcestoval za Atlantický oceán a bol bez kontaktu s nami celé dva týždne. Videl mnoho hradov, Westministerské opátstvo, poklady Národného múzea a ďalších múzeí a prechádzal sa po celom Londýne. Popri tom si stihol spraviť výlet do Oxfordu na koncert skupiny Moody Blues a tiež výlet do Paríža s 15-ročnou mladou dámou, ktorú stretol v lietadle do Londýna. Celkovo to bola pre neho neoceniteľná skúsenosť, ktorá mu ukázala nové obzory, dodala ďalšie sebavedomie a posilnila jeho schopnosť určovať si vlastný život bez ohľadu na cukrovku.

Samozrejme k tomu musím dodať, že môj syn nebol v tom čase hocijakým 13-ročným chlapcom, keď sa vydal na túto cestu. Ak by nebol taký zodpovedný a ak by nebol schopný premyslieť si všetko do detailov, museli by sme ako rodičia povedali nie. Byť dôverujúcim rodičom neznamená, že ste nedbanlivým rodičom. Musíte skutočne poznať svoje dieťa. Ale zodpovednosť sa na druhej strane neobjaví u dieťaťa sama od seba. Ak chcete mať zodpovedné deti, musíte im dať slobodu správať sa zodpovedne; a to je v dnešnej dobe žiaľ omnoho ťažšie ako v roku 1982; a v roku 1982 to bolo ťažšie ako v rokoch predtým.

Dnes je už takmer nemožné, aby rodičia dovolili svojmu dieťaťu také dobrodružstvo, aké zažil môj 13-ročný syn bez ohľadu na to, ako zodpovedné by bolo toto dieťa. Napríklad už len práca na grile v reštaurácii, kde si môj syn zarobil peniaze by bola nelegálna pre kohokoľvek mladšieho ako 16 rokov (v štáte Massachusetts, kde bývame). Štát sa totiž rozhodol, že deti mladšie ako 16 rokov sú už len z dôvodu svojho veku nekompetentné a nezodpovedné. A čo sa týka spoločenského tlaku, naše rozhodnutie vyvolalo už aj v roku 1982 určitú mieru údivu. Skúste si predstaviť, ako by asi reagovali vaši priatelia a známi, keby ste dnes ako rodič spravili také rozhodnutie.

V pomerne nedávnej dobe by sa však ľudia skôr čudovali tomu, prečo sme tak dlho váhali s našim rozhodnutím. Ako napísala pani Lenore v úvode svojej knihy: „[Naši praprarodičia] posielali svoje milé deti pomalými hrdzavými parníkmi do Nového sveta len s niekoľkými grošmi a suchou salámou na cestu.[1]

Na ilustráciu neuveriteľného kontrastu medzi našou výchovou a pohľadom ľudí tradičných kultúr citujem z práce výskumníčky Mary Martini, ktorá pozorovala malé deti na Marquesanskom ostrove ´Ua Pou v južnej časti Tichého oceánu:

„Pozorovali sme stabilnú skupinu 13 detí počas jedného mesiaca systematicky a voľnejšie počas doby dvoch ďalších mesiacov… Vek detí sa pohyboval od 2 do 5 rokov. Hrali sa denne niekoľko hodín úplne bez dozoru, kým ich starší súrodenci boli v neďalekej škole. Sami si organizovali svoje aktivity, urovnávali vzájomné spory, vyhýbali sa nebezpečenstvám, ošetrovali si rany, delili sa o potraviny a iné veci, a to všetko bez zásahu dospelých. Dospelým sa v podstate vyhýbali, pretože tí by im hru pokazili. Miesto, na ktorom sa hrávali, nebolo veľmi bezpečné. Na pobreží ležali vraky lodí, kamenité pláže boli posypané rozbitým sklom. Na strmých svahoch údolia sa šmýkalo. Deti sa hrávali aj na vysokých mostoch a v blízkosti ostrých kameňov zo stuhnutej lávy. V okolí sa často povaľovali mačety, sekery a zápalky a deti sa s týmito predmetmi hrali. Napriek týmto nebezpečenstvám boli úrazy zriedkavé. Občasné potýčky a nadávanie bolo bežné, ale pästné súboje, vyslovená agresivita a plač sa vyskytovali málokedy. Akékoľvek nezhody si deti vyriešili sami počas niekoľkých minút. Pomoc dospelých pri riešení nezhôd ani pri usmerňovaní svojej hry nepotrebovali ani nevyhľadávali.“[2]

Martini ďalej vysvetľuje, že v tejto skupine sa 4–5-ročné deti starali o 2–3-ročné takmer úplne v rámci hry. 24% času trávili sociodramatickými hrami (hry na vymyslený svet), ktorých témou boli užitočné veci pre ich kultúru – hry na rybačku, lov a na prípravu hostiny. Ďalších 30% času trávili hrou na stavbu niečoho a 28% času fyzickou aktivitou (naháňačky, šplhanie, a tak ďalej). Všetko bez dohľadu dospelých.

Keď sa pani Martini pýtala rodičov týchto detí na hru s mačetami a zápalkami, zistila zaujímavú vec. Keď rodičia vidia svoje deti hrať sa s týmito predmetmi, ihneď im ich zoberú, pretože sa obávajú, že by deti zápalky spotrebovali a mačety otupili. Vôbec sa však neboja toho, že by si ich deti ublížili. Podľa pani Martini sa deti dokonale prispôsobili spoločenskému a prírodnému prostrediu. Nežiadali a nežobrali o pozornosť dospelých, ako to často býva u detí západného sveta a boli výnimočne zdatné v riešení vlastných problémov hneď ako sa objavili.

Pochybujem, že niekedy niekde existovala kultúra, ktorá by detské schopnosti podceňovala viac ako my dnes v Severnej Amerike. Naše podceňovanie detí sa stalo samonaplňujúcim sa proroctvom, pretože odnímaním slobody našich detí ich pripravujeme o cenné príležitosti naučiť sa, ako určovať svoje vlastné životy a kontrolovať svoje emócie a správanie.

Nič v živote nie je bez rizika. Ak deti pripravujeme o možnosť čeliť riziku, ktoré musia podstupovať, aby sa stali kompetentnými, sebavedomými a odvážnymi ľuďmi, riskujeme tragédiu, že sa nikdy nenaučia, ako byť zodpovedné za svoje konanie.

A tak buďte odvážni a nechajte svoje deti, aby boli odvážne.

---

[1] Lenore Skenazy (2009), Free-range kids: Giving our children the freedom we had without going nuts with worry. Jossy-Bass.

[2] Mary Martini (1994). Peer interactions in Polynesia: A view from the Marquesas. In J. L. Roopnarine, J. E. Johnson, & F. H. Hooper (Eds.), Children´s play in diverse cultures (pp. 73–103). State University of New York Press.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.