Nútené vzdelávanie narušuje schopnosť detí vzdelávať sa samostatne.

V predchádzajúcom článku, musím priznať, som urobil krok, ktorý pre mňa bol nepríjemný. Niekoľkokrát som povedal: „Škola je väzenie.“ Nepríjemné mi to bolo, pretože škola je už mnoho rokov súčasťou môjho života a života takmer všetkých mojich známych. Podobne ako väčšina ľudí som prešiel 12 rokmi povinnej školskej dochádzky. Moja matka niekoľko rokov učila v štátnej škole. Moja nevlastná sestra je tiež učiteľkou v štátnej škole rovnako ako mnoho mojich drahých priateľov a príbuzných. Ako teda môžem len tak povedať, že títo dobrí ľudia, ktorí milujú deti a usilovne sa im snažia pomôcť, sa zúčastňujú systému väznenia detí? Komentáre k môjmu poslednému článku ukázali, že moja zmienka o tom, že škola je väzenie, bola nepríjemná aj pre mnohých čitateľov blogu.

Občas si však uvedomujem, že musím povedať pravdu bez ohľadu na to, ako nepríjemná môže byť pre mňa aj pre ostatných. Môžeme používať koľko eufemizmov chceme, ale skutočná pravda je, že bežné školy, ktoré existujú v Spojených štátoch a v ostatných moderných krajinách, sú väzeniami. Ľudské bytosti určitého veku (väčšinou vo veku od 6 do 16 rokov) tam musia podľa zákona stráviť nemálo rokov, počas ktorých musia robiť to, čo sa im povie, pričom dodržiavanie týchto príkazov je zvyčajne vymáhané. Nemajú takmer žiadny vplyv na pravidlá, ktoré musia dodržiavať. Väzenie – podľa bežnej definície – je každé miesto nedobrovoľného obmedzenia slobody.

Môžete síce argumentovať, že školy, tak ako ich poznáme, sú prospešné alebo potrebné; nemôžete však tvrdiť, že nie sú väzením. Ak by ste to tvrdiť chceli, museli by ste vyvrátiť fakt, že máme systém povinnej školskej dochádzky. Buď to, alebo by ste museli použiť sémantický argument o význame slov, v ktorom by ste tvrdili, že väzenie v skutočnosti znamená niečo iné, než je bežná definícia. Myslím si však, že v akejkoľvek serióznej diskusii je dôležité používať slová poctivo.

Niekedy ľudia používajú slovo väzenie v metaforickom zmysle pre označenie každej situácie, v ktorej musia dodržiavať dané pravidlá alebo robiť veci, ktoré sú im nepríjemné. V tomto zmysle môžu niektorí dospelí označiť svoje zamestnanie alebo dokonca svoje manželstvo ako väzenie. Ale toto nie je doslovné použitie tohto slova, pretože tieto príklady zahŕňajú dobrovoľné, nie nedobrovoľné obmedzenia. V tejto a ostatných demokratických krajinách je protizákonné niekoho nútiť pracovať tam, kde nechce alebo sa oženiť s niekým, s kým nechce. Avšak nútiť dieťa ísť do školy je v súlade so zákonom, dokonca je protizákonné nenútiť dieťa ísť do školy, ak ste rodič a vaše dieťa ísť nechce. (Áno, viem, že niektorí rodičia majú prostriedky na to, aby deťom našli inú alternatívu alebo poskytli domáce vyučovanie, ktoré je prijateľné ako pre dieťa, tak aj pre štát. To ale nie je v dnešnej spoločnosti pravidlom, a navyše zákony v mnohých krajinách vylučujú takéto alternatívy.) A tak zatiaľ čo v zamestnaní alebo v manželstve sa v niektorých smutných prípadoch môže zdať, že sme vo väzení, v škole sme vo väzení.

Ďalší výraz, ktorý je podľa mňa potrebné povedať nahlas je „Nútené vzdelávanie“. Podobne ako pojem väzenie aj tento výraz znie kruto. Ale znova, ak máme povinné vzdelávanie, potom máme nútené vzdelávanie. Výraz „povinný“ má predovšetkým ten význam, že človek nemá na výber.

Otázka, ktorú predkladám k diskusii znie: Je nútené vzdelávanie správne alebo nesprávne? Zdá sa, že mnoho ľudí verí, že celkovo je to správne. Ja si však myslím, že celkovo to správne nie je. Rád by som načrtol niektoré zo svojich dôvodov v nasledujúcom zozname, ktorý nazývam „sedem hriechov“ systému núteného vzdelávania:

1. Odopiera slobodu na základe veku.

Podľa môjho rebríčka hodnôt a podľa hodnôt, ktoré dlhé roky presadzovali demokratickí myslitelia, je nesprávne komukoľvek odoprieť slobodu bez náležitého dôvodu. Aby sme mohli uväzniť dospelého, musíme pred súdom dokázať, že spáchal zločin alebo že je hrozbou pre seba alebo pre ostatných. Napriek tomu väzníme deti a dospievajúcich v školách len a len na základe veku. Toto je jeden z najočividnejších hriechov núteného vzdelávania.

2. Vyvoláva u detí pocit hanby na jednej strane a aroganciu na strane druhej.

Nie je jednoduché prinútiť ľudí robiť to, čo robiť nechcú. Už nepoužívame trstenicu ako učitelia kedysi, ale namiesto toho sa spoliehame na systém povinného testovania, známkovania a porovnávania detí s ich rovesníkmi, čím zneužívame detský emocionálny systém hanby a hrdosti, aby sme deti motivovali robiť nami určenú prácu. Deti sa potom cítia byť zahanbené, ak sú horšie než ich vrstovníci a hrdé, ak sú lepšie. Hanba niektoré vedie k zanechaniu snahy o vzdelanie a namiesto toho sa z nich stávajú v lepšom prípade triedni klauni, v horšom začnú šikanovať a v najhoršom sa z nich stanú drogoví užívatelia či díleri. Tí, ktorí cítia prílišnú hrdosť z povrchných úspechov sa ľahko stávajú arogantnými a pohŕdajú k ostatnými, ktorí tak úspešní nie sú, a z rovnakého dôvodu potom pohŕdajú demokratickými hodnotami a procesmi, (čo je možno najhorší efekt zo všetkých).

3. Narúša vývoj spolupráce a starostlivosti.

Sme silne spoločenským živočíšnym druhom so silným inštinktom spolupracovať. Deti chcú prirodzene pomáhať svojim kamarátom a dokonca aj v škole si nájdu spôsoby, ako to dosiahnuť. Náš súťaživý systém hodnotenia a známkovania študentov však narúša túto túžbu spolupracovať. Príliš veľa pomoci sa považuje za podvádzanie. Pomáhanie ostatným môže dokonca poškodiť tomu, kto pomáha tým, že sa zlepší celkový priemer triedy, čím sa zhorší jeho pozícia. Z niektorých študentov, ktorí školský systém pochopili najlepšie, sa kvôli tomu stávajú nemilosrdní egocentrici. Navyše, ako som tvrdil v predchádzajúcich článkoch, nútená segregácia podľa veku odohrávajúca sa v škole sama osebe podporuje konkurenciu a šikanovanie a bráni rozvoju vzájomnej starostlivosti. Počas ľudskej histórie sa deti a dospievajúci učili starať sa o iných a byť im nápomocní prostredníctvom interakcií s mladšími deťmi. Školský systém tried a ročníkov ich o takéto príležitosti okráda.

4. Narúša vývoj osobnej zodpovednosti a sebadisciplíny.

Nosnou myšlienkou celej série článkov tohto blogu je, že deti sú biologicky predurčené k prevzatiu zodpovednosti za svoje vlastné vzdelávanie. Hrajú sa a skúmajú spôsobmi, ktoré im umožňujú učiť sa o spoločenskom a fyzickom prostredí okolo nich. Myslia na svoju vlastnú budúcnosť a podnikajú kroky, aby sa na ňu pripravili. Uzatvorením detí do škôl a do iných dospelými riadených prostredí a naplnením ich času úlohami ich ochudobňujeme o príležitosti a čas, ktorý potrebujú na prevzatie tejto zodpovednosti. Navyše implicitný a niekedy aj explicitný odkaz nášho núteného školského systému znie: „Ak v škole urobíte to, čo po vás chceme, všetko bude v poriadku.“ Deti, ktoré tomu uveria, môžu prestať brať zodpovednosť za svoje vlastné vzdelávanie. Môžu mylne predpokladať, že niekto iný prišiel na to, čo potrebujú vedieť, aby sa z nich stali úspešní dospelí, takže o tom nemusia premýšľať. Keď sa im potom v živote príliš nedarí, jednoducho zaujmú pozíciu obete: „Moja škola (alebo rodičia alebo spoločnosť) zlyhala vo svojom poslaní, a preto je teraz môj život v troskách.“

5. Spája učenie so strachom, posmechom a drinou.

U mnohých študentov škola vyvoláva intenzívnu úzkosť spojenú s učením. Študenti, ktorí sa práve začínajú učiť čítať a sú o trochu pomalší ako ostatní, cítia úzkosť pri čítaní pred ostatnými. Testy vyvolávajú úzkosť takmer u každého, kto ich berie vážne. Hrozba neúspechu a s tým spojenej hanby vyvolávajú v niektorých enormnú úzkosť. Počas svojho vyučovania štatistiky na univerzite som zistil, že vysoké percento študentov tejto výberovej univerzity trpí úzkosťou z matematiky, zrejme z dôvodu poníženia, ktoré zažili v súvislosti s matematikou v predchádzajúcej škole. Jedným zo základných faktov v psychológii je, že úzkosť bráni učeniu. Človeku sa najlepšie učí s hravým stavom mysle, úzkosť hravosti zabraňuje. Keďže školská výučba je povinná, mení učenie na prácu. Učitelia to dokonca prácou nazývajú: „Musíš si dokončiť svoju prácu pred tým, než sa začneš hrať.“ A tak sa z učenia, po ktorom deti biologicky prahnú, stáva drina – niečo, čomu sa vyhýbajú, kedykoľvek to ide.

6. Bráni kritickému mysleniu.

Jeden z najdôležitejších všeobecných cieľov vzdelávania je podľa všetkého podpora kritického myslenia. Ale napriek nekonečnému rozprávaniu, ktoré pedagógovia tomuto cieľu venujú sa väčšina študentov vrátane veľmi usilovných študentov nenaučí myslieť kriticky ani ohľadom svojich školských povinností. Naučia sa, že ich prácou v škole je získanie čo najlepších známok a že kritické myslenie je len stratou času. Pre získanie dobrej známky je potrebné prísť na to, čo učiteľ očakáva a potom mu to povedať. Toto vyjadrenie som počul mnohokrát ako od stredoškolákov, tak od vysokoškolákov diskutujúcich pred triedami. Venoval som veľa úsilia podpore kritického myslenia na univerzitnom stupni; vytvoril som systém vyučovania na jeho podporu, písal som o tom články a prednášal som o tom na pedagogických konferenciách. Pravdou však je, že systém známkovania, ktorý je hlavným motivujúcim faktorom v našom školstve, je mocnou silou proti akejkoľvek poctivej debate a kritickému mysleniu v triedach. V systéme, kde my ako učitelia udeľujeme známky, bude len málo študentov kritizovať alebo dokonca spochybňovať myšlienky, ktoré ponúkame, a ak sa pokúsime motivovať ich kritiku pomocou známok, prípadná kritika bude falošná.

7. Znižuje rozmanitosť schopností, vedomostí a spôsobov myslenia.

Nútením všetkých školákov prejsť rovnakými štandardnými školskými osnovami znižujeme ich možnosti vyberať si rôznorodé cesty. Školské osnovy reprezentujú iba malú časť schopností a vedomostí, ktoré sú pre našu spoločnosť dôležité. V dnešnej dobe sa už nikto nemôže naučiť viac než len zlomok toho, čo je možné sa naučiť. Prečo všetkých nútime učiť sa len ten rovnaký zlomok? Keď sú deti slobodné – ako som pozoroval na škole Sudbury Valley a ako rodičia pozorovali u svojich „neškolákoch“ – vydajú sa novými, rozmanitými a nepredvídateľnými cestami. Rozvinú si hlboké záujmy, usilovne pracujú, aby sa stali odborníkmi v oblastiach, ktoré ich fascinujú, a potom si nájdu spôsoby, ako sa uživiť nasledovaním vlastných záujmov. Študenti nútení študovať podľa štandardných školských osnov majú oveľa menej času nasledovať svoje vlastné záujmy a mnoho z nich sa naučí lekciu o tom, že na ich vlastných záujmoch vlastne vôbec nezáleží; záleží len na tom, čo sa vyžaduje na testoch v škole. Niektorí túto lekciu v živote prekonajú, mnohí však nie.

Tento zoznam hriechov nie je ničím novým. Mnoho učiteľov, s ktorými som hovoril, si uvedomujú takmer všetky škodlivé účinky núteného vzdelávania a mnohí z nich sa ich snažia neutralizovať. Niektorí sa snažia vyvolať pocit slobody a hry čo najviac v rámci možností; mnohí z nich robia, čo môžu, aby utlmili hanbu z neúspechu a znížili úzkosť; väčšina sa snaží medzi študentmi podporovať spoluprácu a súcit napriek všetkým prekážkam; mnohí z nich robia, čo môžu, aby podporili kritické myslenie. Systém je však proti nim. Bolo by dokonca spravodlivé povedať, že učitelia v našom systéme nie sú slobodní vyučovať, ako považujú za správne, ako ani deti nie sú slobodné učiť sa to, čo chcú. (Ale učitelia majú na rozdiel od študentov možnosť dať výpoveď; takže oni na rozdiel od svojich študentov nie sú vo väzení.)

Musím tiež dodať, že obzvlášť mladí ľudia sú pozoruhodne prispôsobiví a vynaliezaví. Mnoho študentov si nájde spôsoby, ako prekonať negatívne pocity, ktoré nútené vzdelávanie vyvoláva, a ako sa zamerať na to pozitívne. Bojujú proti uvedeným hriechom. Nájdu si spôsoby, ako spolupracovať, hrať sa, pomáhať jeden druhému, prekonať pocity hanby, utlmiť prehnanú hrdosť, bojovať proti šikanovaniu, myslieť kriticky a stráviť nejaký čas nad svojimi skutočnými záujmami napriek všetkým silám, ktoré sú v škole proti nim. Ale toto všetko si vyžaduje nesmierne úsilie, keďže musia zároveň plniť požiadavky núteného vzdelávania. Mnohí neuspejú. Čas, ktorý musia študenti stráviť vykonávaním zbytočnej práce a vykonávaním školských príkazov, im totiž výrazne uberá z času, ktorý by mohli stráviť sebavzdelávaním.

Uviedol som „sedem hriechov“ systému povinnej školskej dochádzky, ale musel som odolať pokušeniu nazvať ich „sedem hlavných hriechov“. Možno ich je viac ako sedem. Na záver by som ešte doplnil, že si vôbec nemyslím, že by sme mali okamžite zrušiť školy a ničím ich nenahradiť. Deti sa síce vzdelávajú samy, ale my dospelí máme zodpovednosť vytvoriť im prostredie, ktoré im to umožní robiť optimálnym spôsobom.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.