Sledovanie malých detí pri učení môže úplne zmeniť náš pohľad na vzdelávanie.

Premýšľali ste niekedy o tom, koľko vecí sa deti v prvých rokoch svojho života naučia pred tým, ako ich v škole začnú systematicky vzdelávať? Ich učenie je prirodzené a automatické, je výsledkom inštinktívnej hry, skúmania a pozorovania všetkého v okolí. Prirodzenosť tohto procesu však neznamená, že je bez námahy. Batoľatá a malé deti venujú svojmu učeniu obrovské množstvo energie. Ich kapacita pre udržanie pozornosti, pre fyzické a mentálne sústredenie a pre prekonanie frustrácie a bariér, je mimoriadna. Keď najbližšie budete v blízkosti dieťaťa mladšieho ako päť rokov, chvíľu ho len tak pozorujte bez zasahovania. Skúste si predstaviť, čo sa deje v jeho mysli pri každej interakcii s okolitým svetom. Ak si tento luxus doprajete, neoľutujete. Vďaka tejto skúsenosti budete možno premýšľať o vzdelávaní v úplne inom svetle – vo svetle, ktoré svieti z dieťaťa a nie na naň.

V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim predstaviť aspoň niektoré z poznatkov vývojových psychológov o detskom učení. Pre lepšie prepojenie týchto poznatkov s myšlienkami o vzdelávaní som rozdelil nasledujúci text do častí, ktoré sa budú týkať fyzického, jazykového, vedeckého a sociálno-morálneho vzdelávania.

Fyzikálne vzdelávanie

Začnime s tým, ako sa učíme chodiť. Pohyb po dvoch končatinách je druhovo typickým znakom človeka. V určitom zmysle sme sa pre to narodili. Napriek tomu to nie je také jednoduché. Každý človek, ktorý príde na svet, musí vynaložiť obrovské úsilie, aby si chôdzu osvojil.

Pamätám si jeden jarný deň, keď mal môj syn takmer rok a nachádzal sa vo fáze, kedy mohol chodiť iba s oporou. Ten deň sme sa práve plavili veľkou turistickou loďou a môj syn trval na tom, aby sme celú cestu strávili chodením po palube hore dolu, pričom sa ma držal za ruku. Strávili sme veľa hodín chodením po celej dĺžke lode, a ja som musel byť nepohodlne zhrbený, aby syn na moju ruku dosiahol. Motivácia bola samozrejme výhradne jeho. Ja som bol len pohodlnou pomôckou, chodiacou ľudskou paličkou. Pokúšal som sa presvedčiť ho, aby si dal prestávku, ale vždy ma dokázal zmanipulovať k pokračovaniu.

Vedci zistili, že v čase vrcholenia nácviku chôdze strávia batoľatá priemerne 6 hodín denne chodením, počas ktorých urobia priemerne 9 000 krokov a prejdú dĺžku 29 futbalových ihrísk.[1] Nesnažia sa niekam dostať; chodia len za účelom chodenia. Obzvlášť ich baví chodenie po novom povrchu. Domnievam sa, že môjho syna stimulovala plavba loďou k chodeniu čiastočne aj z toho dôvodu, že loď sa kývala, čím bolo chodenie trochu ťažšie, čo pre neho predstavovalo novú a zaujímavú výzvu.

Vo fáze, keď už chodia samy, deti často padajú a občas sa aj zrania, ale potom sa hneď zdvihnú a skúšajú to znovu – a znovu a znovu a znovu. Po chodení nasleduje behanie, skákanie, šplhanie, hojdanie a všetky možné nové spôsoby pohybu. Nič z toho ale deti učiť nemusíme a rozhodne ich k tomu nemusíme motivovať. Stačí im poskytnúť vhodné a bezpečné miesta, kde môžu trénovať.

Jazykové vzdelávanie

Ak ste sa niekedy v dospelosti pokúšali naučiť sa nový jazyk, viete, aké ťažké to je. Musíte sa naučiť tisíce slov a nespočetné množstvo gramatických pravidiel. Napriek tomu sa deti viac či menej dokonale naučia svoj rodný jazyk do veku štyroch rokov. V tomto veku už prejavujú sofistikované znalosti významu slov a gramatických pravidiel. Deti vyrastajúce v dvojjazyčných rodinách sa naučia oba jazyky do veku štyroch rokov a nejakým spôsobom ich dokonca dokážu medzi sebou aj rozlíšiť.

Štvorroční nedokážu opísať gramatické pravidlá svojho jazyka (čo mimochodom nedokáže ani väčšina dospelých), ale ich implicitné znalosti týchto pravidiel sú zrejmé v ich prejave a porozumení. Pri konštrukcii nových viet dávajú slová do množného čísla, do minulého času a prejavujú aj znalosti gramatických slovných tvarov – podstatných mien, prídavných mien, slovies, a tak ďalej. Deti možno prichádzajú do sveta s vrodeným porozumením jazyka, ako kedysi tvrdil Noam Chomsky, ale špecifické slová a pravidlá každého jazyka sú rozdielne, a tie sa musíme naučiť.

Malé deti sa o jazyku nepretržite vzdelávajú. V útlom detstve začínajú žvatlať – vytvárať zvuky, ktorými si precvičujú artikuláciu. Časom žvatlanie nahradia zvukmi, ktoré pripomínajú jazyk, ktorý počujú okolo seba. Po niekoľkých mesiacoch môžeme pozorovať, že venujú veľa pozornosti reči ostatných a zaoberajú sa aktivitami, ktoré sa zdajú byť určené na to, aby porozumeli tomu, čo ostatní hovoria. Napríklad pravidelne sledujú oči starších detí či dospelých, aby vedeli, kam sa pozerajú, vďaka čomu môžu odhadnúť, o čom práve hovoria. Na záhrade má dieťa s touto stratégiou dobrú šancu určiť, o čom je reč, keď začuje „To je ale pekná margaréta.“ Od 2 do 17 rokov sa mladí ľudia naučia priemerne 60 000 slov, čo znamená, že sa naučia takmer jedno nové slovo za hodinu v čase, keď nespia.[2]

Naučiť sa rozprávať je hrou podobne ako učenie sa chôdzi. Je to nesmierne zaujímavé, intenzívne a dieťa to robí len samo pre seba. Malé deti sa motajú kade-tade a pomenúvajú veci len pre zábavu, nie kvôli akejkoľvek inej odmene. A ako deti rastú, ich slovné hry sú stále sofistikovanejšie, napríklad vo forme hádaniek, slovných hračiek alebo riekaniek. Deti nemôžeme naučiť jazyku; môžeme im iba poskytnúť bežné ľudské prostredie, v ktorom sa môžu učiť a trénovať, teda prostredie, v ktorom sa môžu dostať do kontaktu s ľuďmi, ktorí rozprávajú.

Vedecké vzdelávanie

Malé deti nesmierne zaujímajú všetky veci a vlastnosti sveta okolo nich. Už počas prvých dní svojho života strávia deti viac času pozeraním na nové veci ako na tie, ktoré už videli. Od doby, keď majú dostatočnú koordináciu očí a rúk, aby mohli siahať a manipulovať s vecami, robia práve to. Deti vo veku šiestich mesiacov skúmajú všetky objekty vo svojom dosahu, aby pochopili ich fyzikálne vlastnosti. Stláčajú ich, podávajú si ich z ruky do ruky, dívajú sa na ne zo všetkých strán, trasú s nimi, hádžu ich o zem, aby zistili, čo sa stane, a kedykoľvek sa stane niečo zaujímavé, snažia sa to zopakovať, ako keby chceli dokázať, že to nebola náhoda. Pozrite sa na šesťmesačné dieťa v akcii a uvidíte vedca.

Hlavným cieľom detského skúmania je naučiť sa kontrolovať svoje okolie. Mnoho experimentov ukázalo, že malé deti sa oveľa viac zaujímajú o veci, ktoré môžu svojou činnosťou ovplyvňovať. Napríklad prehrávač zvuku, ktorý môžu vďaka svojej vlastnej aktivite zapnúť a vypnúť, je pre nich oveľa zaujímavejší než taký, ktorý sa zapína a vypína sám alebo ho ovládajú dospelí. Malé deti obzvlášť priťahujú také predmety v období, keď sa ich učia ovládať. Akonáhle sa naučia, ako nejakú vec ovládať, alebo keď vyčerpajú všetky možnosti, ako s ňou manipulovať, strácajú o túto vec záujem. Práve preto môže byť kartónová škatuľa pre malé dieťa oveľa zaujímavejšia ako drahá, ale neovládateľná hračka, ktorá bola v tej škatuli zabalená.

Túžba zistiť, ako veci fungujú a ako ich ovládať, nekončí v ranom detstve. Pokračuje dovtedy, kým majú deti a dospelí možnosť kráčať po svojej vlastnej ceste. Táto túžba predstavuje základ vedy. Nič ju nedokáže zničiť rýchlejšie ako prostredie, kde sa všetkým stanovia spôsoby a možnosti manipulácie s novými predmetmi. Zábava vedy spočíva v objavovaní, nie vo vedomostiach, ktoré sú jej výsledkom. Toto je pravda pre každého z nás, nech sme šesťmesačné dieťa skúmajúce mobilný telefón, dvojročné dieťa skúmajúce kartónovú škatuľu alebo dospelý skúmajúci vlastnosti fyzikálnej častice alebo enzýmu. Nikto sa nestane vedcom, pretože má rád, keď mu niekto povie odpoveď na otázky niekoho iného. Vedec je človek, ktorý rád objavuje odpovede na svoje vlastné otázky. Práve preto naše štandardné metódy výučby vedy z nikoho vedca neurobia. Skutoční vedci sa nimi stanú napriek takému vzdelávaniu, nie vďaka nemu.

Sociálne a morálne vzdelávanie

Ešte fascinujúcejšie ako fyzikálne prostredie je pre malé deti sociálne prostredie. Deti prirodzene zaujímajú ostatní ľudia, zvlášť tí, ktorí sú o trochu starší a zdatnejší. Chcú robiť presne to, čo robia oni. Chcú sa s nimi hrať. Sociálne hry sú základným prirodzeným prostriedkom spoločenského a morálneho vzdelávania.

Práve vďaka hrám sa deti naučia, ako vychádzať s ostatnými. Počas hry musia brať do úvahy potreby ostatných detí, naučiť sa empatii, nachádzať kompromisy, vyjednávať, urovnávať nezhody, kontrolovať svoje impulzy alebo vychádzať v ústrety ostatným, aby pokračovali v hre ako spoluhráči. Toto všetko nie sú jednoduché lekcie, ale patria medzi tie najdôležitejšie v živote, a je potrebné, aby sme sa ich všetci naučili, aby sme mohli žiť šťastne a spokojne. V žiadnom prípade sa tieto lekcie nedajú vyučovať; jediné, čo môžeme urobiť, je umožniť deťom hrať sa s ostatnými a nechať ich, aby si zažili následky svojich sociálnych úspechov a neúspechov. Vlastná vrodená hnacia sila hrať sa s ostatnými motivuje každé normálne dieťa, aby tvrdo pracovalo na dobrých vzťahoch s ostatnými hráčmi. Ak to dieťa odmietne, hra sa skončí a prirodzeným následkom je silná skúsenosť. Žiadne prednášky alebo rady dospelých nemôžu nahradiť tieto skúsenosti. Túto tému však nateraz ukončím, ale vrátim sa k nej v niektorej z budúcich esejí.

Čo sa stane s motiváciou vo veku piatich alebo šiestich rokov?

V období, keď môj sedemročný syn ešte chodil do štandardnej školy, som spomenul jeho učiteľke, že synov záujem o učenie bol oveľa väčší pred nástupom do školy. Reagovala na to asi takto: „No, som si istá, že ako psychológ viete, že je to prirodzená vývojová zmena. Keď sú deti malé, tak sa prirodzene a spontánne učia, ale potom sa ich učenie zameria skôr na riešenie úloh.“

Je mi jasné, kde na túto myšlienku prišla. Čítal som učebnice vývojovej psychológie, v ktorých rozdeľujú fázy detského života podľa veku, a ktoré popisujú predškolský vek ako „roky hier.“ O hrách sa diskutuje výlučne v týchto prvých kapitolách, ako keby hry vo veku piatich až šiestich rokov skončili. Zostávajúce kapitoly sa zaoberajú predovšetkým poznatkami o tom, ako deti vykonávajú úlohy, ktoré im zadávajú dospelí. Dokážem si predstaviť, že táto učiteľka čítala počas svojho štúdia práve tieto učebnice. Tieto knihy však prezentujú skreslený pohľad na to, čo je prirodzené. V dvoch nasledujúcich článkoch vám predstavím dôkazy o tom, že keď deťom starším ako päť až šesť rokov dáme slobodu a príležitosti rozvíjať svoje vlastné záujmy, ich túžba po hrách a skúmaní bude rovnako silná aj naďalej a bude ich motivovať k stále sofistikovanejším formám učenia.

---

[1] Adolph et al., 2003, Child Development, 74, 475–497

[2] Bloom, 2001, Behavior & Brain Sciences, 24, 1095–1103

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.