Feb
11

Vzdelávanie pohľadom slobodného oka (vzdelávanie z pohľadu unschoolingu)

Vzdelávanie pohľadom slobodného oka (vzdelávanie z pohľadu unschoolingu)

Celý svoj život som bol „odškolený“. Jediná inštitúcia, ktorú som navštevoval a môže byť vzdialene považovaná za školu, bola škôlka, a to bola samozrejme iba zábava a hry. Bol to jednoducho život. Vždy som premýšľal o tom, aké to je byť celý deň zavretý v školskej budove. Aké musí byť hrozné sedieť tam celé hodiny, byť vyučovaný strelenými učiteľmi a poobede ešte písať domáce úlohy. A keďže väčšina mojich priateľov chodila do školy a ja som o tom neustále premýšľal, rozhodol som sa ich všetkých „dohnať“. Istý čas vo veku 12tich rokov som chcel byť vždy na rovnakej úrovni ako deti v škole. Bolo to pravdepodobne z dôvodu, že som sa cítil hlúpy, respektíve menej inteligentný ako oni, aj keď to v skutočnosti nebola vôbec pravda. Oni iba poznali viac bezvýznamných faktov ako ja. Až do minulého roka mi trvalo, kým som si konečne uvedomil a naozaj som pochopil kladné stránky unschoolingu. Prečo je v skutočnosti oveľa lepší ako verejná škola.

Pokiaľ si spomínam, všetci moji kamaráti chodili do verejnej školy. Všetci. V skutočnosti som nemal ozajstného unschooling kamaráta, okrem mojich bratrancov a sesterníc. Takže som určitým spôsobom vyrástol s ľahko hybridným myslením. Jedna časť obhajovala a túžila byť vo verejnej škole a druhá, ktorá bola kompletne proti nej, mala názory výhradne v prospech unschoolingu. Moji rodičia nám vždy hovorili, prečo je verejná škola zlá, ale samozrejme ako malé dieťa som tomu úplne nerozumel. Nikdy som to nemal možnosť zažiť. Takže som jednoducho prijal, že je to zlé miesto, v ktorom by som nemal byť. To sa zmenilo až v mojich 14tich rokoch. Keďže som nechodil do školy, myslel som si, že mám zlé slohové schopnosti a množstvo ďalších vecí. Nakoniec som sa rozhodol ísť do prvého ročníka na strednú školu, aby som mohol konečne dostať odpovede na moje otázky. Prečo je verejná škola široko ďaleko považovaná za lepšiu možnosť? Prečo moji rodičia a všetci ostatní unschooling rodičia tvrdia, že je to zlé miesto? Prečo je unschooling o toľko lepší? Všetky tieto otázky sa mi nakoniec podarilo zodpovedať.

Klamal by som, ak by som hovoril, že som tam išiel z čisto osobných dôvodov. Mal som jednu kamarátku, ktorá bola zarytým zástancom škôl a myslela si, že mrhám svojím životom. Určitým spôsobom som jej chcel dokázať, že to zvládnem a zároveň prísť na to, či to je alebo nie je lepšie ako unschooling. Spomenul som si na to, až keď som začal písať o mojej skúsenosti. V hlave som o tom vtedy premýšľal ako o experimente. Určite je pekné byť „normálny“. Ale je to to najlepšie? Za účelom tohto textu preskočím celý školský rok a ušetrím vás detailného popisovania celých deviatich mesiacov, ktoré som tam strávil. Škola bola presne taká, ako som očakával. No, aspoň celá tá fasáda. Nebolo to také hrozné, ako moji rodičia hovorili. Napriek tomu jedna vec, ktorú som si prvý deň všimol bola, ako málo času je tam na „socializáciu“. Je to totiž jedna z tých vecí, ktoré všetky deti neustále hovoria: „Môžem sa stretávať so svojimi kamarátmi!“ Rozhodne to nebolo „schádzanie“, na ktoré som bol zvyknutý. V tom momente sa mi to zdalo ako hlúpy dôvod, prečo tam byť.

Po niekoľkých týždňoch som si začal uvedomovať, kto naozaj som. Nebol som hlúpy – ani trochu. Ak bol niekto hlúpy, bolo to 90 % študentov, ktorí tam boli. Všetci sa rozplývali nad mojimi slohovými schopnosťami, vrátane mojej učiteľky angličtiny. Všetky svoje predmety som zvládal dobre, hoci som NIKDY nemal jedinú formálnu vyučovaciu hodinu. Vtedy som si uvedomil, že ako unschooler, ktorý nikdy nebol vyučovaný ako títo študenti, som bol v tej hre lepší ako oni. Trochu ironické, nie? Niektoré z mojich obľúbených predmetov boli angličtina, japončina a jazzový zbor. Tie boli najlepšie.

Niečo, čo som naozaj začal na školských dňoch nenávidieť bolo to, že som musel vstávať o 6:30 ráno, zostať tam šesť hodín a následne potom plávať ďalšie dve hodiny, pred tým než som šiel domov robiť bezvýznamné domáce úlohy. Prvý semester som trochu zlenivel a skončil som s priemernou známkou 1,7, čo bolo stále lepšie ako väčšina ostatných, ale nebol to môj najlepší výsledok. Druhý semester som sa zlepšil na 1,2. Nemohol som vystáť, že som obklopený nemotivovanými, hlúpymi (nie akademickým spôsobom, ale tým, ako sa všeobecne správali) ľuďmi. Ďalším trendom, ktorý som si všimol, bolo „nemôžem“. KAŽDÝ to používal. Celých tých deväť mesiacov bolo pre mňa vcelku dobrých. Malo to negatíva aj pozitíva. Zistil som, že to, čo som robil pred tým, bolo OVEĽA lepšie, než to, čo získali deti v škole. Zistil som, že to, čo mi rodičia hovorili, nebolo úplným bludom. Zažil som niečo, čo som nikdy nerobil. Záhada bola preč, a čo je najlepšie, teraz môžem obhajovať filozofiu unschoolingu bez najmenších pochybností v mojom vnútri a zároveň byť dôveryhodným.

Rýchlo som si uvedomil, že ak by som musel tento nezmysel deväť rokov pretrpieť, pravdepodobne by som nebol taký, aký som dnes. Kamaráti mi hovorili, že by som bol úplný premiant. Ja hovorím, že nie. Bol by som lenivec, ktorý by nechcel vo svojom živote nič iné ako gauč. To, čo ma totiž spravilo zodpovedným, šikovným a motivovaným, bol môj život bez škôl. To, že sú deti z verejných škôl hlúpe, protivné, nemotivované, atď, im skutočne nemôžete mať za zlé. Hoci si ostatné školské deti, ktoré si so mnou ako tak rozumejú, na ne sťažujú tiež, ani ony to nechápu. Nikdy to nemôžete skutočne pochopiť, ak ste nežili slobodný život. (Niečo iné, čo som si uvedomil, bolo to, že ľudia, s ktorými som sa tam kamarátil, boli najinteligentnejší ľudia v budove. Náhoda?) Niektoré osobnosti sú odlišné a znesú 12 rokov školy plus vysokú školu, väčšina však nie. Medzi tým, ako im učitelia hovoria, že nie sú dosť dobrí a ako mrhajú svojím životom, kvôli niečomu, na čom nezáleží, usmaží ich to. Väčšinou si to nikto nevšimne. Jednoducho sa vyparia. Počas týchto deviatich mesiacov som to začal na sebe pociťovať. Každá myšlienka, každý sen, ktorý chcete splniť, inšpirácia, ktorá vás zasiahne, všetko to ide stranou a nakoniec jednoducho zabudnete, ako žiť akýmkoľvek iným spôsobom.

Či by som odporučil poslať svoje dieťa do školy? Určite nie. Je príliš jednoduché sa stratiť. Jedinú vec, ktorú by som vám poradil je, nájsť si unschooling kamarátov. Či by som odporučil, aby nejaký iný unschooler išiel do školy? Ak mu to pomôže rovnako ako mne, prečo nie. Ak chcú deti vidieť, aké to je, v poriadku. Inak to ale nebude stáť za nič. Každopádne, bolo by prospešné pre každého zažiť, aké to je, ale nie každý tým môže prejsť s rovnakým pohľadom. Takže ako všetko v našich životoch, je to na našom rozhodnutí. Ale teraz som tu. Rok, ktorý som myslel, že nikdy neskončí je minulosťou a ja sa musím rozhodnúť, čo chcem robiť nasledujúce tri. Počas niekoľko posledných dní som rozmýšľal nad tým, čo naozaj chcem. Dokončiť strednú školu, vyrovnať sa so všetkým, čo nemám rád, a nakoniec získať to, čo skutočne rád mám? Alebo ísť rovno na vysokú školu a zamerať sa na to, čo v živote chcem? To je niečo, nad čím budem teraz nejakú dobu premýšľať.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Kevin Snavley