Jan
27

Najzákladnejšou slobodou je sloboda skončiť

Najzákladnejšou slobodou je sloboda skončiť

Školy sa stanú morálnymi len ak budú mať deti možnosť kedykoľvek skončiť.

O ľudských právach radi rozmýšľame v kladnom zmysle. Najčastejšie sa bavíme o právach kráčať za tým, čo chceme – právo voliť, právo slobodne sa združovať a právo zvoliť si svoju cestu za šťastím. Predmetom dnešného článku je však základné právo – právo, vďaka ktorému môžeme mať všetky ostatné práva – právo skončiť.

Ukončenie niečoho zvykneme vnímať negatívne. Vychovávajú nás tvrdeniami, že „padavky nikdy nezvíťazia a víťazi sa nikdy nevzdávajú“. Očakávajú od nás, že vždy vytrváme bez ohľadu na to, čím prechádzame a aké je to pre nás ťažké. Mne sa však viac pozdáva iné tvrdenie, ktoré som kdesi počul: „Padavky nikdy nezvíťazia, víťazi sa nikdy nevzdávajú, ale tí, ktorí nikdy nevyhrávajú a nikdy sa napriek tomu nevzdávajú, sú idioti.“

Ak si odmyslíme situácie, v ktorých je súťaženie nevyhnutné (vskutku nie je možné vyhrať tenisový turnaj, ak sa počas neho vzdáme) a budeme skôr rozmýšľať o vyšších životných cieľoch – o snahe prežiť a vyhnúť sa zraneniu, o hľadaní šťastia a o živote v súlade s našimi osobnými hodnotami, v ktorom sme obklopení ľuďmi, ktorých si vážime, a ktorí si vážia nás – potom uvidíme, že sloboda skončiť je zásadnou súčasťou týchto cieľov. Mám tým na mysli slobodu odísť od ľudí a zo situácií, ktoré by nám mohli škodiť.

Sloboda odísť je základom mieru, rovnosti a demokracie v spoločnosti lovcov a zberačov.

Po prvýkrát som o hodnote tejto zásadnej slobody skončiť začal uvažovať pred pár rokmi, keď som sa venoval štúdiu kultúr lovcov a zberačov. Tieto spoločnosti nemajú žiadnu políciu, väzenia ani žiadne formálne spôsoby, ako prinútiť ľudí dodržiavať spoločné pravidlá. Napriek tomu spolunažívajú pozoruhodne mierumilovne a správajú sa podľa spoločných pravidiel. Medzi ich základné hodnoty patrí rovnosť (žiadneho človeka nepovažujú za lepšieho alebo hodnotnejšieho ako kohokoľvek iného a skupina nemá žiadneho náčelníka ani vládcu), zdieľanie (jedlo a materiálne potreby všetci spoločne zdieľajú v rámci skupiny) a autonómia (ľudia každého veku môžu robiť rozhodnutia sami za seba zo dňa na deň a z momentu na moment). Ako je možné, že silnejší ľudia v skupine sebecky nezneužívajú ani nezotročujú tých, ktorí sú slabší? Čo ľudí núti vzájomne sa o seba starať, aj keď nie všetci členovia sú priamymi príbuznými?

Na tieto otázky máme mnoho rozumných odpovedí, závisí od toho, nakoľko detailné vysvetlenie hľadáme. Definitívnou odpoveďou však podľa mňa je práve sloboda skončiť. Ako antropológovia opakovane zdôrazňovali, skupiny lovcov a zberačov sa často presúvali. Pravidelne sa sťahovali z miesta na miesto, nasledovali lovnú zver a jedlé rastliny, avšak aj rodiny a jednotlivci sa presúvali zo skupiny do skupiny. Keďže lovci a zberači nevlastnili pôdu, keďže nemali viac osobných vecí, ako dokázali sami naraz uniesť, a keďže všetci mali príbuzných a priateľov v ďalších skupinách, vždy mali možnosť ísť niekam inam. Ak by sa teda niekto cítil byť utláčaný a nepodarilo by sa mu tento stav vyriešiť v rámci danej skupiny, mohol si z minúty na minútu zbaliť veci a odísť buď do inej skupiny alebo si založiť vlastnú so svojimi priateľmi.

Lovci a zberači tak ako akíkoľvek iní ľudia závisia na sebe navzájom. Nikto nedokáže prežiť sám osebe, určite nie dlhodobo. Avšak v spoločnosti, kde sa ľudia môžu tak jednoducho odsťahovať, je potrebné sa k ostatným správať s úctou, inak vás opustia. Nemôžeme ich nútiť, aby pre vás pracovali, pretože ak sa o to pokúsime, okamžite od nás odídu. Nemôžeme podvádzať, šikanovať ani očierňovať – určite nie dlhodobo – pretože ak to budeme robiť, prestanú sa s nami baviť a odídu inde. Ak chceme súdržnú skupinu, ktorú si želá mať každý člen, pretože to je najlepší spôsob ako prežiť, musíme byť schopní vidieť veci z perspektívy ostatných členov a snažiť sa o to, aby sa s nami cítili dobre. Musíme vedieť robiť kompromisy, ak s nimi nesúhlasíme a musíme s nimi zdieľať náš úlovok, ak sme mali viac šťastia na love ako oni.

Kultúry lovcov a zberačov sú známe rozhodovaním pomocou konsenzu. Venujú mnoho času diskusiám o dôležitých veciach, ktoré sa týkajú celej skupiny predtým, než sa odhodlajú k samotnému uskutočneniu. A čo znamená konsenzus? V tomto prípade to znamená, že všetci súhlasia a sú ochotní sa podľa neho zariadiť. Možno nesúhlasia úplne, ale súhlasia dostatočne na to, aby neodišli zo skupiny len kvôli tomu. V takej skupine nie je demokratické rozhodovanie výsledkom nejakej vysoko morálnej filozofie, ale výsledkom nevyhnutnosti. Ak chcete prežiť, potrebujete mať okolo seba súdržnú skupinu, a aby ste tento stav dosiahli, nesmiete sa k ostatným členom správať spôsobom, ktorý by viedol k ich odchodu.

Právo odísť je základom demokracie a ľudských práv u moderných národov.

My v súčasnej spoločnosti to už s presúvaním nemáme až také jednoduché. Je to však stále v našich možnostiach, a ak nás v našej krajine utláčajú, môžeme ísť žiť do inej krajiny. Sú národy, ktorých vodcovia utláčajú svoje obyvateľstvo a môže im to prejsť vďaka zákonom, ktoré znemožňujú ľuďom krajinu opustiť.

Do dvoch mesiacov od Ruskej revolúcie v roku 1917 schválila nová vláda zákony proti emigrácii. Bol to začiatok konca akejkoľvek šance na demokraciu v komunistickom režime. To isté sa stalo v krajinách východného bloku a môžeme to pozorovať aj dnes napríklad v Severnej Kórei. Vlády môžu týrať obyvateľstvo, ktoré nemôže krajinu opustiť. Ak ľudia odísť môžu, vláda sa musí snažiť vytvoriť také podmienky, aby ľudia chceli ostať, inak napokon nebudú mať komu vládnuť. Navyše prví, ktorí z krajiny odchádzajú, sú tí najvzdelanejší a najschopnejší.

Sloboda skončiť je základom manželskej harmónie.

Princíp odchodu sa netýka len komunít a celých národov, ale aj samotnej rodiny. Mnohé výskumy odhalili výrazne negatívne korelácie medzi násilím v domácnosti a možnosťou rozvodu. Násilie voči manželke bolo v kultúrach lovcov a zberačov omnoho zriedkavejšie ako v susediacich poľnohospodárskych kultúrach. Hlavným dôvodom je opäť sloboda odísť. Žena zberačka môže jednoducho opustiť muža, ktorý ju bije. Rozvod je jednoduchý a pomerne častý v skupinách lovcov a zberačov. Žena sa môže presunúť do skupiny, v ktorej žijú jej rodičia alebo sa stať členkou inej skupiny, v ktorej má priateľov a príbuzných, čo automaticky znamená koniec jej zväzku s manželom. Ak má deti a deti chcú ísť s ňou, môžu ísť s ňou. Keďže vďaka zdieľaniu je všetko jedlo skupiny spoločné, a keďže ženy chodia zbierať plody a inú potravu rovnako ako muži, žena je ekonomicky závislá na svojom mužovi rovnako, ako je muž závislý na nej.

Ak by ste boli mužom v takej skupine a nechceli by ste prísť o svoju ženu, museli by ste sa k nej správať s úctou. To však už neplatí pre primitívne poľnohospodárske spoločnosti, pretože v týchto spoločnostiach vlastnia pôdu muži. Ženy v týchto spoločnostiach sa kvôli tomu nemajú možnosť uživiť nezávisle a často sa musia zmieriť so životom pri svojich často násilníckych manželoch najlepšie ako vedia, len aby prežili.

Nie je tajomstvom, že v moderných spoločnostiach je legálna a ekonomická sloboda nechať sa rozviesť hlavným vplyvom zamedzujúcim násiliu v domácnosti. Keď bol rozvod nelegálny, domáce násilie bolo časté. Keď sa rozvod zlegalizoval, ale väčšina žien si nemohla dovoliť opustiť manžela z ekonomických dôvodov, násilie na ženách pokračovalo. Miera takého násilia poklesla až vtedy, keď ženy mali legálnu aj ekonomickú slobodu opustiť svojich manželov. Príklad tejto súvislosti nedávno zdokumentovali v Španielsku. V roku 2005 zmena jedného zo španielskych zákonov zjednodušila proces rozvodu a následkom toho významne poklesla miera domáceho násilia na ženách. Nepoklesla však len kvôli nárastu počtu rozvodov, ale aj preto, že muži, ktorí nechceli prísť o svoje manželky, sa k nim začali správať lepšie.

Boli časy, kedy sa písali príbehy a spievali pochvalné piesne o ženách, ktoré zotrvali pri svojich manželoch, nech boli akokoľvek zlí. V piesňach sa napokon tí muži spamätali a zmenili svoje správanie vďaka sile čistej lásky a oddanosti svojich žien. Skutočnosť je však taká, že muži sa často začnú lepšie správať až vtedy, ak ženy majú reálnu možnosť opustiť ich, ako keď pri nich musia stáť, nech sa deje, čo sa deje.

Sloboda odísť odlišuje zamestnanie od otroctva.

Ten istý princíp platí aj na pracovisku. Ak nemôžete zo svojej práce odísť, pretože ste majetkom svojho pána, alebo ste zo zákona povinní pre niekoho pracovať, alebo pretože nemôžete odísť z ekonomických dôvodov, váš zamestnávateľ vás môže zneužívať a týrať a môže mu to prejsť. Ak odísť môžete, potom sa k vám musí váš šéf správať férovo, ak si želá, aby ste pre neho naďalej pracovali. Legálna a ekonomická možnosť odísť je právo, ktoré výrazne prispieva k rovnosti vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom.

Školopovinné deti nemajú možnosť odísť zo školy. Aké to má dôsledky?

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že deti patria medzi najtýranejších ľudí. Nie však preto, že sú malé a slabé, ale pretože nemajú rovnakú možnosť odísť ako dospelí. Antropológovia tvrdia, že to neplatí pre kultúry lovcov a zberačov, pretože ich deti majú do veľkej miery možnosť opustiť skupinu podobne ako dospelí. Deti, ku ktorým sa rodičia vhodne nesprávajú, sa môžu presťahovať do iného obydlia s dospelými, ktorí sa k nim budú správať milšie. Môžu sa tiež presťahovať do úplne inej skupiny. Lovci a zberači nepoznajú pravidlo, že deti patria svojim rodičom. Takmer každý člen skupiny sa deťom teší a celá skupina zdieľa starostlivosť o všetky deti, takže deti nie sú záťažou pre nikoho. Dokonca aj tie najmenšie deti, ku ktorým sa zle správajú rodičia alebo iní dospelí, môžu hľadať útočisko v náručí alebo v obydlí iného člena skupiny. To však v našej spoločnosti neplatí a domáce násilie na deťoch tak ostáva vážnym problémom.

Teraz by som však chcel svoje rozprávanie zamerať na násilie, ktoré na deťoch páchame tým, že ich ako spoločnosť nútime chodiť do školy. Školská dochádzka je povinná a školy sú tak z definície väzením. Väzenie je miesto, kde človeka nútia byť a v rámci ktorého si nemôže vyberať svoje vlastné aktivity, vlastný priestor a to, s kým sa bude spolčovať. Deti školu opustiť nemôžu a v rámci školy sa nemôžu dištancovať od učiteľov, ktorí sú na nich zlí, od nezmyselných úloh, ktoré sú nútené vykonávať a od krutých spolužiakov.

Pre niektoré deti je potom jediným východiskom – jedinou cestou, ako skutočne skončiť – samovražda. Autorka Helen Smith vo svojej knihe The Scarred Heart (Zjazvené srdce) opisuje samovraždu 13-ročného dievčaťa, ktoré v škole pravidelne šikanovali:

„Po tom, ako vymeškala 53 z povinných 180 školských dní, jej povedali, že sa bude musieť kvôli tomu dostaviť pred komisiu, ktorá má vo svojej moci poslať ju do nápravného ústavu pre mladistvých. Rozhodla sa preto, že lepšou alternatívou bude ísť do svojej izby a ukončiť svoj život obesením sa na opasku… V minulosti by jednoducho odišla zo školy, ale v dnešnej dobe sú deti ako ona uväznené povinnou školskou dochádzkou.“

Mnoho slov sa už povedalo o probléme školského šikanovania a podobných problémoch a o pocitoch nešťastia, nudy a cynizmu, ktoré žiaci zažívajú v súvislosti so školskou dochádzkou. Nikto dosiaľ neprišiel s riešením týchto problémov a nikto s ním ani nepríde, pokiaľ nedáme deťom slobodu odísť. Jediný spôsob, ako tieto problémy raz a navždy vyriešiť, je zbaviť sa nútenej školskej dochádzky.

Až keď deti budú mať možnosť odísť zo školy, zo škôl sa budú musieť stať priateľské miesta, aby prežili. Deti sa učia rady, ale podobne ako my všetci neznášajú, keď ich do toho nútia, keď sú pod drobnohľadom a keď sú neustále posudzované. Milujú sa učiť svojím vlastným spôsobom, nie spôsobom, ktorý sa im určí. Školy, podobne ako ďalšie inštitúcie, sa stanú morálnymi len vtedy, ak deti, ktorým majú slúžiť, už nebudú ich väzňami. Ak žiaci budú môcť zo školy odísť, školy im budú musieť udeliť aj ďalšie základné ľudské práva, napríklad právo vyjadriť sa k rozhodnutiam, ktoré sa ich týkajú, právo na vlastný názor, právo sa združovať s tými, s ktorými sa chcú združovať a právo zvoliť si svoju vlastnú cestu za šťastím. Také školy budú úplne iné a nebudú ani trochu pripomínať tie bezútešné inštitúcie, ktoré dnes nazývame školami.


 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray je výskumným profesorom psychológie na Bostonskej univerzite. Vykonal a publikoval výskum komparatívnej, evolučnej, vývojovej a vzdelávacej psychológie; publikoval články o inovatívnych vzdelávacích metódach a alternatívnych prístupoch k vzdelávaniu, a je autorom knihy Psychológia (Worth Publishers), vysokoškolskej učebnice k úvodu do psychológie, ktorá je teraz už v 6. vydaní. Vyštudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vedách na Rockefellerovej univerzite. Jeho súčasný výskum a písanie sa primárne zameriava na prirodzené spôsoby detského vzdelávania a na celoživotný význam hry. Jeho vlastné hry zahŕňajú nielen výskum a písanie, ale aj cyklistiku, jazdu na kajaku, lyžovanie a pestovanie zeleniny.

Celý blog pána Petera Graya nájdete tu.

You can read more of Peter Gray´s articles in his blog Freedom To Learn.