Všetci vieme o tragédii, ktorá sa pred niekoľkými dňami udiala v redakcii parížskeho týždenníka Charlie Hebdo. Cieľom tohto môjho zamyslenia nie je hľadať vinníkov, teoretizovať o tom, kto je viac zodpovedný alebo aké konkrétne dôsledky môžeme po tomto akte násilia očakávať ako spoločnosť.

Rád by vás namiesto toho poprosil, aby ste si predstavili nasledujúcu situáciu. Ste učiteľom na základnej škole a ste svedkom toho, ako 10-ročný malý chlapec prezýva ešte mladšieho 7-ročného chlapca. Toho staršieho to baví, prezývky sú z vášho pohľadu pomerne nevinné, ale je očividné, že mladšiemu chlapcovi sa vôbec nepáčia a že ho skutočne urážajú. Čo by ste spravili na mieste tohto učiteľa? Napomenuli by ste staršieho a zastali sa mladšieho? Nechali by ste celú vec bežať, nech si to vyriešia sami? Ohlásili by ste celý prípad ako šikanovanie svojmu nadriadenému? Alebo by ste spravili niečo iné?

Všeobecnou otázkou v každom prípade je, čo sa tým všetci zainteresovaní naučia? A zároveň veľmi zložitou filozofickou otázkou, na ktorú nikto z nás nemá presnú odpoveď je, kde má sloboda slova svoje hranice. Akosi si zabúdame uvedomiť, že z týchto detí časom vyrastú dospelí, ktorí sa možno nebudú pýtať zložité filozofické otázky, ale budú konať na základe toho, čo sa dovtedy implicitne naučili…

Ako riešia podobné situácie na jednej v našich končinách takmer neznámej škole? Jedným slovom by sa dalo povedať demokraticky. Mladší by podal podnet na tzv. Súdnu komisiu, ktorá pozostáva zo študentov ako aj dospelých členov personálu, táto komisia by si oboch predvolala, nasledoval by proces, v ktorom by sa rozhodlo o tom, či je ten starší vinný alebo nie a prípadne by sa udelil nejaký spravodlivý trest. Dôležité je, že v komisii sedia aj študenti, ktorí sa obmieňajú. O pár mesiacov v nej budú sedieť aj tí, ktorí v našom prípade stoja pred ňou a budú posudzovať možno podobný prípad. Pre lepšiu predstavu ponúkam podobný prípad z pera človeka, ktorý sa takého prípadu osobne zúčastnil:

„Pred mnohými rokmi som v začiatkoch svojho výskumu školy Sudbury Valley sedel v Školskej rade práve v ten deň, kde bola hlavným bodom programu sťažnosť ohľadom oblečenia nového študenta. Tento mladík chodil do školy s koženou vestou, na ktorej bol zobrazený hákový kríž. Na väčšine škôl by túto záležitosť rýchlo a efektívne vyriešil riaditeľ, ktorý by si daného študenta nechal zavolať do riaditeľne, nariadil by mu, aby si bundu vyzliekol a nikdy ju už do školy nenosil. Ale takto sa problémy v škole Sudbury Valley neriešia. Sudbury Valley nemá žiadneho riaditeľa. Riadi ju demokratickým spôsobom Školská rada, ktorá zahŕňa všetkých študentov (od štvorročných až po stredoškolákov) a všetok personál.

Stal som sa teda svedkom debaty a argumentov, ktorý by pokojne mohli odznieť aj na Najvyššom súde Spojených štátov. Na jednej strane sa diskutovalo o slobode prejavu. Zahŕňa sloboda prejavu právo nosiť hákový kríž na svojom odeve? Pamätám si, ako sa jedno dospievajúce dievča opýtalo: „Predpokladajme, že zakážeme hákový kríž. Znamená to, že by sme mohli tiež zakázať aj kosák a kladivo ako symboly, pod ktorým boli spáchané podobné zločiny proti ľudskosti? A čo vlajka Spojených štátov? Niektorí ľudia by mohli byť pohoršení kvôli zločinom, akými bolo otroctvo alebo masová genocída pôvodných obyvateľov. Akonáhle začneme narúšať slobodu prejavu, kde sa zastavíme?“

Na druhej strane niektorí argumentovali tým, že hákový kríž je symbolom nenávisti, čím kosák a kladivo alebo vlajka štátu nie je. Bola prezentovaná história – nie za účelom vyučovania dejepisu, ale jednoducho ako súčasť procesu argumentácie, ktorá bola relevantná k danému rozhodnutiu. Ako debata pokračovala, napätie medzi právom na slobodu prejavu a právom na slobodu pred urážaním stúpalo.

Väčšinou hovorili členovia personálu a starší študenti, ale zúčastnilo sa aj mnoho mladších detí (dobrovoľne, pretože účasť na Školskej rade nie je povinná). Z výrazu i tých najmladších bolo poznať, že sú do diskusie pozorne zapojení a keď nastal čas voľby, ich hlas bol naozaj hlasom informovaným. Počuli všetky argumenty z oboch strán. Záležitosť ohľadom oblečenia sa stala hlboko morálnou otázkou o slobode a o tom, ako sloboda jedného človeka niekedy zasahuje do slobody ostatných, kvôli čomu je potrebné mať pravidlá. Nakoniec bolo nosenie hákového kríža na oblečení zakázané a v škole teraz platí všeobecné pravidlo, ktoré zakazuje zobrazovanie akýchkoľvek symbolov nenávisti alebo užívanie slov, ktoré sú bežne chápané ako výrazy nenávisti voči nejakej skupine alebo jednotlivcovi.

V Sudbury Valley rozhodla celá komunita ľudí, ktorých sa dané rozhodnutie týkalo. Rozhodovalo sa premyslene a morálne prostredníctvom bežných demokratických procesov. Študent, ktorý nosil hákový kríž, mal rovnaké právo rozhodovať v tejto veci ako ktokoľvek iný a vedel, že to nebol len jeden človek, ale väčšina ľudí – vrátane jeho rovesníkov, dospelých i malých detí – ktorí boli proti tomu, aby vestu nosil. A mohol počuť aj dôvody, ktoré neprezentoval nikto nadriadený, ale ktoré sa tvorili v otvorenej diskusii, v ktorej boli vypočuté všetky hlasy. Zároveň sa poučili tí, ktorých hákový kríž urážal a ktorí sa cítili byť celou vecou šikanovaní, že to nemusia znášať. Mohli svoje znepokojenie vyjadriť a ich hlas vypočula a zobrala vážne celá komunita. To je ten zamotaný a neefektívny systém zvaný demokracia v pravom zmysle slova.“[1]

Útok na Charlie Hebdo je extrémnym vyvrcholením stavu spoločnosti, ktorého podkladom je (okrem iného aj) neschopnosť ľudí, skupín a národov spoločne vychádzať, komunikovať, riešiť rozdiely v názoroch a predstavách a vzájomne sa počúvať. Nad našim svetom nie je nejaká všeobecne uznávaná autorita, ktorá bude arbitrom v týchto prípadoch. Tieto veci si budeme musieť vyriešiť medzi sebou ako ľudia, ako skupiny aj ako národy. Je na nás, či si zvolíme mierumilovné prostriedky (čo je náročnejšie) alebo zoberieme do ruky zbrane a budeme to riešiť násilím.

To najdôležitejšie je však podľa mňa to, že výchova v týchto veciach sa začína skôr, ako si mnohí z nás myslia. Začína drobnosťami, ako je prezývanie, ktoré niekoho uráža, neskôr možno šikanovanie a horšie, a naše riešenie je zväčša hnať prípad na vyššiu inštanciu alebo ho neriešiť vôbec. Otázka, do akej miery je vinný Charlie Hebdo, lebo provokoval a do akej miery sú vinní teroristi a ich nadriadení, lebo sa vyprovokovať dali, je otázkou post hoc, škoda sa už stala. Jedinou rozumnou cestou je prevencia, ktorá sa však (ne)začína na školách. A ak chceme v demokratických krajinách skutočnú demokraciu, inšpirujme sa školami, kde tento princíp uplatňujú už od malička.

[1] Citát pochádza z článku Školské šikanovanie II: Sloboda od šikanovania

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.