Volajte ma prosím pán Gatto. Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi, keď som nemal nič lepšie na práci, som skúsil učenie v škole. Moja aprobácia ma oprávňuje vyučovať angličtinu a literatúru, ale to vôbec nie je to, čo robím. Učím totiž ľudí vyučovať a získavam za to ocenenia.

Vyučovanie znamená veľa rôznych vecí, ale vyučovanie v škole vždy obsahuje šesť konkrétnych lekcií, či už ide o Harlem alebo Hollywood. Za tieto lekcie platíte viac spôsobmi, ako si dokážete predstaviť, takže by ste asi mali vedieť, ktoré to sú:

Prvé lekcia, ktorú učím, je: „Buď v triede, do ktorej patríš.“ Neviem, kto rozhodol, že deti patria práve sem, ale do toho ma nič nie je. Deti sú očíslované, takže ak sa nejaké stratí, môže byť vrátené do správnej triedy. Postupom času sa rôzne spôsoby číslovania detí výrazne rozšírili, až je ťažké vidieť ľudskú bytosť pod tou záťažou čísel, ktoré každý nosí. Číslovanie detí je veľký a výnosný biznis, hoci to, čo má docieliť, je už druhoradé.

V každom prípade ma do toho nič nie je. Mojou úlohou je, aby to deti mali radi (byť spoločne zatvorené), alebo aby to minimálne znášali. Pokiaľ ide všetko dobre, dieťa si nevie predstaviť samé seba nikde inde; závidí a bojí sa lepších tried a pohŕda tými hlúpejšími. Trieda teda väčšinou pochoduje spoločne. Je to hlavná lekcia každého zmanipulovaného súperenia, akým je škola. Naučíte sa, kam patríte.

Avšak napriek všeobecnému plánu sa snažím o povzbudenie detí k vyšším známkam tým, že im sľubujem prípadný presun do lepšej triedy. Naznačuje to, že raz príde deň, keď ich niekto zamestná na základe známok, aj keď moja skúsenosť hovorí, že zamestnávatelia (správne) na také veci nehľadia. Nikdy neklamem priamo, ale pochopil som, že pravda a učenie v škole sú nezlučiteľné.

Lekcia číslovaných tried je, že neexistuje spôsob, ako sa z nich dostať, iba ak za pomoci kúziel. Kým sa tak nestane, musíš zostať tam, kde si.

Druhá lekcia, ktorú deti učím, je to, že sa majú zapínať a vypínať ako vypínač. Vyžadujem, aby na mojich hodinách dávali pozor a aby spoločne súperili o moju priazeň. Ale keď zazvoní, trvám na tom, aby všetko nechali tak ako je a rýchlo pokračovali k ďalšej pracovnej stanici. Na mojich hodinách sa nikdy nič nedokončí. A ani na žiadnych iných hodinách, ktoré poznám.

Lekcia zvončeka je to, že žiadna práca nie je hodná dokončenia, tak prečo sa o niečo príliš hlboko zaujímať? Zvončeky sú skrytou logikou vyučovania. Ich argument je neúprosný: zvončeky ničia minulosť a budúcnosť a premieňajú každý interval v jednotvárnosť – rovnako ako abstraktná mapa robí každú živú horu a rieku rovnakou, hoci to tak v skutočnosti nie je. Zvončeky vštepujú každej snahe ľahostajnosť.

Tretia lekcia, ktorú vás učím, je odovzdanie vašej vôle predurčenému veleniu. Práva môžu byť udelené alebo odobraté autoritou bez odvolania. Ako učiteľ zasahujem do mnohých osobných rozhodnutí, vydávam priepustku tým, ktoré považujem za oprávnené alebo otváram disciplinárne konanie za správanie, ktoré ohrozuje moju autoritu. Moje rozsudky sú neúprosné a rýchle, pretože individualita sa v mojej triede neustále snaží presadiť. Individualita je prekliatím všetkých klasifikačných systémov, rozpor v triednej teórii.

Štvrtá lekcia, ktorú učím, hovorí, že len ja určujem, aké osnovy sa budete učiť (teda skôr presadzujem rozhodnutie ľudí, ktorí ma platia). Táto moc mi umožňuje okamžite oddeliť dobré deti od zlých. Dobré deti robia úlohy, ktoré im zadám, s minimálnymi problémami a prijateľným nadšením. Z miliónov užitočných vecí k učeniu ja rozhodujem, na akú malú časť máme čas. Rozhodnutie je na mne. Zvedavosť nemá v mojej práci príliš dôležité miesto, jedine tak prispôsobivosť.

Zlé deti proti tomu samozrejme bojujú a snažia sa otvorene či potajomky rozhodovať sami za seba o tom, čo sa naučia. Ako to môžeme dovoliť, bez toho aby sme prestali byť učiteľmi? Našťastie existujú postupy, ako zlomiť vôľu tých, ktorí vzdorujú.

Toto je ďalší spôsob, ktorým učím závislosť. Dobré deti čakajú na učiteľa, až im povie, čo majú robiť. Je to tá najdôležitejšia lekcia zo všetkých. Musíme čakať na iných ľudí, lepšie vzdelaných ako sme my, aby naše životy dávali zmysel. Bez preháňania, je celá naša ekonomika závislá na tejto lekcii. Zamyslite sa nad tým, čo všetko by skolabovalo, keby sa deti nenaučili závislosti: biznis sociálnych služieb by len ťažko prežil, vrátane rýchlo rastúcej oblasti poradenstva. Komerčná zábava najrôznejších druhov, spolu s televíziou by ochabla, ak by ľudia vedeli, ako sa zabaviť sami. Potravinové služby, reštaurácie a sklady na hotové jedlá by sa zmenšili, ak by sa ľudia vrátili k pripravovaniu vlastných jedál namiesto toho, aby sa spoliehali na cudzincov. Väčšina z moderného práva, zdravotníctva a strojárstva by zanikla tiež – rovnako tak textilný priemysel – ak by nebola zabezpečená zásoba bezbranných ľudí, ktorú školy produkujú každým rokom. Vybudovali sme spôsob života, ktorý závisí na ľuďoch, ktorí robia to, čo je im povedané, pretože nič iné nepoznajú. Preboha, len nech sa to nemení!

V piatej lekcii učím, že vaša sebaúcta by mala závisieť na meradle hodnôt pozorovateľa. Moje deti sú neustále hodnotené a posudzované. Mesačné hodnotenie je vo svojej impozantnej presnosti zaslané do domovov študentov, aby šírilo uznanie či presne označilo (do jediného percentuálneho bodu) ako nespokojní by rodičia so svojím dieťaťom mali byť. Hoci niektorí môžu byť prekvapení ako málo času a uvažovania je do týchto hodnotení vkladané, kumulatívne váha týchto objektívne sa tváriacich dokumentov vytvára profil, ktorý od dieťaťa vyžaduje určité rozhodnutie o ňom samom a o jeho budúcnosti založenej na náhodných súdoch cudzích ľudí.

Sebahodnotenie, podstata každého dôležitého filozofického systému, ktorý sa kedy na tejto planéte objavil, nie je nikdy faktorom v týchto záležitostiach. Lekcia žiackych knižiek, známok a testov je taká, že deti by nemali dôverovať sami sebe a ani svojim rodičom, ale že sa musia spoliehať na hodnotenie certifikovaných úradníkov. Ľuďom musí byť ich hodnota povedaná.

V šiestej lekcii deti učím, že sú sledované. Každého študenta udržujem pod neustálym dozorom, rovnako ako aj moji kolegovia. Nie sú tu žiadne súkromné miesta iba pre deti, ani žiadny súkromný čas. Prestávky trvajú 300 sekúnd, aby sa promiskuitné spriatelenia udržali na nízkej úrovni. Deti sú podnecované, aby donášali na seba navzájom a dokonca aj na svojich rodičov. Samozrejme rodičov taktiež povzbudzujem, aby oznamovali vzdorovitosť svojich detí.

Zadávam „domáce úlohy“, aby sa tento dozor rozšíril aj do domácností, kde by sa študenti mohli naučiť niečo neautorizované, možno od otca alebo od matky, alebo od nejakého múdrejšieho človeka v susedstve.

Lekcia neustáleho dozoru je tá, že nikomu nemožno dôverovať a že súkromie nie je legitímne. Dozor je antickou naliehavosťou určitých významných mysliteľov. Bolo to základné odporúčanie Kalvína v Inštitúcii, Platóna v Republike, Hobbsa, Comteho, Francisa Bacona. Všetci títo bezdetní muži objavili to isté: Ak chcete udržať spoločnosť pod centrálnou kontrolou, deti musia byť pozorne monitorované.

Veľkým úspechom školskej výučby je to, že dokonca aj medzi tými najlepšími z mojich kolegov a medzi tými najlepšími rodičmi, je len malé množstvo tých, ktorí dokážu premýšľať odlišne. Napriek tomu len niekoľko generácií späť bola situácia v Spojených štátoch opačná: originalita a rozmanitosť boli všeobecne rozšírené a naša sloboda od štátnych regulácií z nás urobila zázrak sveta. Hranice sociálnych tried bolo relatívne jednoduché prekročiť, naši občania boli úžasne sebavedomí, vynaliezaví a boli schopní robiť veľa vecí nezávisle, premýšľať sami za seba. Boli sme jednotlivci.

K prenosu základnej gramotnosti a matematických zručností dostatočných nato, aby sa deti ďalej mohli vzdelávať sami, stačí okolo päťdesiat vyučovacích hodín. Volanie po „základných zručnostiach“ je iba zahmlievaním, ktorým si školy zabezpečujú deti na dvanásť rokov, počas ktorých ich učia oných šesť lekcií, ktoré som vás práve naučil.

V Spojených štátoch máme spoločnosť, ktorá sa dostáva čím ďalej tým viac pod centrálnu kontrolu už od doby pred občianskou vojnou: životy, ktoré vedieme, oblečenie, ktoré nosíme, jedlo, ktoré jeme a zelené diaľničné značky, pozdĺž ktorých jazdíme od jedného pobrežia k druhému, sú produkty tejto centrálnej kontroly. A rovnako tak si myslím, že epidémia drog, samovrážd, násilia, krutosti a upevňovania sociálnych tried sú produktom odľudštenia našich životov, oslabenia jednotlivcov a dôležitosti rodiny, ktoré centrálna kontrola uvaľuje.

Bez plne aktívnej úlohy v živote vašej komunity sa nemôžete vyvinúť v úplnú ľudskú bytosť. Aristoteles nás to naučil a mal nepochybne pravdu. Pozrite sa okolo seba alebo sa pozrite do zrkadla: to je názorná ukážka.

„Škola“ je nevyhnutným podporným systémom pre víziu sociálneho inžinierstva, ktorá odsudzuje väčšinu ľudí k tomu, aby boli podradnými kameňmi v pyramíde. „Škola“ je trikom, vďaka ktorému vyzerá táto pyramída spoločenského poriadku ako nevyhnutná (hoci takýto predpoklad je zásadnou zradou Americkej revolúcie). V koloniálnom období a počas raného obdobia republiky sme nemali žiadne štátne školy. A napriek tomu sa prísľub demokracie začal realizovať. K tomuto prísľubu sme sa ale otočili chrbtom tým, že sme uviedli k životu antický sen Egypta: povinný výcvik v podriadení sa pre všetkých. Povinné školstvo bolo tajomstvom, ktoré Platón zdráhavo načrtol v Republike, keď popisoval plány pre totálnu štátnu kontrolu ľudského života.

Súčasná debata o tom, či by sme mali mať národné osnovy je nezmyselná. Už ich máme, v oných šiestich lekciách, o ktorých som vám hovoril a v niekoľkých ďalších, ktorých som vás ušetril. Tieto osnovy produkujú morálnu a intelektuálnu strnulosť a žiadny obsah v osnovách nebude dostatočný, aby tieto zlé vplyvy zvrátil. Predmetom debát je len veľká bezvýznamnosť.

Kde sa tieto hrozné miesta, tieto „školy“ vzali? Tak ako ich poznáme, sú to produkty dvoch „červených hrozieb“ rokov 1848 a 1919, kedy sa mocné záujmové skupiny obávali revolúcie chudobných zamestnancov v priemysle a čiastočne sú výsledkom odporu, ktorý cítili starousadlíci voči vlnám Keltov, Slovanov a Juhoameričanov a katolíckeho náboženstva po roku 1845. A zaiste tretiu príčinu môžeme nájsť v odpore tých istých rodín voči Afričanom, ktorí sa po občianskej vojne voľne pohybovali v spoločnosti.

Znovu sa pozrite na šesť lekcií školy. Jedná sa o výcvik pre trvalú nižšiu triedu. Pre ľudí, ktorí budú navždy ochudobnení o možnosť nájdenia svojej vlastnej geniality. A je to výcvik, ktorý otriasa svojou pôvodnou logikou: regulovať chudobných. Od 20. rokov 20. storočia sa pôvodný záber školskej dochádzky rozširuje aj na strednú triedu kvôli rastu školskej byrokracie a kvôli menej viditeľnému rastu priemyslu, ktorý profituje z tejto podoby školskej dochádzky.

Je prekvapujúce, že Sokrates bol pobúrený, keď ho obvinili z toho, že je platený za vyučovanie? Aj vtedy filozofi jasne chápali neodvratný smer, ktorým by sa vydala profesionalizovaná výučba. Prebrala by vyučovaciu funkciu, ktorá v zdravej komunite patrí všetkým a vskutku najzreteľnejšie patrí vám, pretože nikomu inému viac nezáleží na vašom osude. Profesionalizovaná výučba spôsobuje ďalší vážny problém. Robí veci, ktoré sú vo svojej podstate jednoduché sa naučiť (čítanie, písanie, či počítanie) ťažké tým, že trvá na tom, aby boli vyučované pedagogickými postupmi.

S lekciami, ktoré každý deň vyučujem, môžeme sa vôbec čudovať tomu, že dnes čelíme národnej kríze? Mladí ľudia sa nezaujímajú o svet dospelých a ani o budúcnosť; nezaujímajú sa takmer o nič, až na rozptýlenie hračkami a násilím. Bohaté alebo chudobné, školské deti sa nedokážu na nič príliš dlho sústrediť. Nemajú zmysel pre minulosť ani budúcnosť, sú nedôverčivé k intímnostiam (ako deti z rozvedených rodín), neznášajú samotu, sú kruté, materialistické, závislé, pasívne, násilné, nesmelé pred neočakávanými vecami, závislé na rozptyľovaní.

Všetky okrajové tendencie detstva sú zväčšené do groteskných rozmerov školskou výučbou, ktorej skryté osnovy zabraňujú efektívnemu osobnému rozvoju. Vskutku, bez zneužívania bojazlivosti, sebeckosti a neskúsenosti detí by naše školy nemohli prežiť, a ani ja ako certifikovaný učiteľ.

„Kritické myslenie“ je termín, ktorý dnes často vnímame ako formu výcviku, ktorý mal predznamenať zlaté časy masovej školskej dochádzky. To určite, ak k tomu niekedy dôjde. Žiadna bežná škola, ktorá by sa odvážila vyučovať používanie dialektiky, heuristiky a ostatných nástrojov slobodnej mysle, by neprežila ani jeden rok.

Inštitucionali­zovaní učitelia ničia vývoj detí. Nikto neprežije Osnovy šiestich lekcií bez úhony. Ani učiteľ. Táto metóda ide hlboko a nesmierne proti vzdelávaniu. Nič ju nemôže napraviť. Je veľkou iróniou ľudských záležitostí, že masívne prehodnotenie, ktoré školy potrebujú, by stálo o toľko menej, než koľko míňame dnes, že je vysoko pravdepodobné, že sa to nestane. Biznis, v ktorom som je predovšetkým agentúrou na ochranu zamestnania. Nemôžeme si dovoliť ušetriť peniaze, ani keby sme tým pomohli deťom.

Po štúdiu historického vývoja a po dvadsiatich šiestich rokoch vyučovania som prišiel k záveru, že jediná dostupná alternatíva pre väčšinu rodín, je vyučovať svoje deti doma. Malé, decentralizované školy sú ďalšou alternatívou. Nejaká voľnotrhová forma verejného vzdelávania je najpravdepodob­nejšie miesto pre hľadanie odpovedí. Ale nemožnosť týchto vecí pre zdrvené chudobné rodiny a pre príliš veľa ľudí na okraji ekonomickej strednej triedy naznačuje, že pohroma Škôl šiestich lekcií bude pravdepodobne pokračovať.

Po živote strávenom v školách som presvedčený o tom, že metóda školskej výučby je jediným skutočným obsahom, ktorý má. Nemyslite si, že dobré osnovy, dobré vybavenie alebo dobrí učitelia sú zásadným kľúčovým faktorom času, ktorý trávia vaše deti v škole. Všetky patológie, o ktorých som hovoril, sú prítomné vo veľkom množstve, pretože škola deťom zabraňuje, aby boli samé sebou, aby boli so svojimi rodinami, aby sa naučili sebamotivácii, vytrvalosti, samostatnosti, odvahe, dôstojnosti a láske – a samozrejme aby sa naučili pomáhať ostatným, čo sú jedny z najdôležitejších lekcií rodinného života.

Pred 30 rokmi bolo možné sa toto všetko naučiť po príchode zo školy. Ale televízie ukrojili veľkú časť tohto času, a kombinácia televízie a stresu typického v rodinách, kde obaja rodičia pracujú, či v rodinách s jedným rodičom, takmer zničila čas, ktorý spolu rodina trávila. Našim deťom už nezostáva čas vyrásť v plnohodnotného človeka.

Budúcnosť sa rýchlo blíži. Budúcnosť, ktorá bude trvať na tom, aby sme sa všetci naučili múdrosť nemateriálnej existencie. Táto budúcnosť bude vyžadovať ako cenu za prežitie, aby sme nasledovali život úsporný v materiálnych nákladoch. Tieto lekcie sa nedajú naučiť v našich súčasných školách. Škola je ako začínať život s dvanásťročným trestom vo väzení, kde v osnovách sú iba samé zlé návyky. Ja učiteľov vyučujem a získavam za to ceny. Ja by som to mal dobre vedieť.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.