Zákony proti šikanovaniu budú fungovať len vtedy, ak ich budú vytvárať študenti

Predstavte si, že máte pätnásť, trinásť alebo jedenásť rokov a z nejakého dôvodu, ktorý nemôžete ovplyvniť, ste sa stali cieľom opovrhnutia a poníženia svojich spolužiakov. Každý deň v škole je pre vás ďalším dňom v pekle. Ostatní vás hanlivo nazývajú „štetkou“, „teplošom“, „buzíkom“; alebo ešte horšie. Spolužiaci do vás na chodbe zámerne narážajú a hádžu vaše učebnice na zem. Nikto s vami pri obede nesedí a ak áno, čoskoro začnú šikanovať aj jeho, takže s tým radšej prestane. Takéto šikanovanie zväčša nepochádza od asociálov, ktorých nikto nemá rád a ktorí ostatným kradnú obed. Nie, najčastejšie šikanujú práve populárni študenti – športovci, roztlieskavačky a bifľoši, ktorí sú populárni nielen medzi ostatnými študentmi, ale aj medzi učiteľmi, vedením školy a dospelými všeobecne.

Zákon vyžaduje, aby ste školu navštevovali bez ohľadu na to, ako sa tam cítite alebo ako sa s vami zaobchádza. Nie ste členom privilegovanej menšiny študentov, ktorých rodičia majú prostriedky na to, aby svoje deti poslali do inej (súkromnej) školy alebo presvedčili školskú radu, že sú schopní vzdelávať svoje deti doma. Nemáte na výber.

Čo urobíte? Ak ste taký ako stovky či tisíce šikanovaných detí, ktoré takto denno denne trpia, nejakým spôsobom to prehltnete, obrníte sa a nejako to prežijete. Možno budete jediný, kto kedy bude vedieť o rozsahu vášho utrpenia. Môžete premýšľať o samovražde; môžete si dokonca predstavovať násilnú pomstu voči škole, pretože nepriateľom sa zdá byť celá škola. Ak ste ako ostatné deti, tieto myšlienky zostanú len vo vašej fantázii. Ale občas sa toto zúfalstvo, zlosť alebo oboje naraz prevalí na povrch v podobe násilia buď voči sebe alebo voči celej škole, a len vtedy sa školské šikanovanie stane problémom širšej verejnosti.

Takto opisuje Helen Smith vo svojej knihe The Scarred Heart (Zjazvené srdce) príbeh samovraždy trinásťročnej April Michelle Himes z mesta Richland v štáte Washington: „Deti jej v škole vraveli, že je tučná, hádzali po nej rôzne veci a postrkávali ju. Ponižovali ju ohováraním o tom, že si do podprsenky dáva vreckovky. Pokúsila sa o samovraždu, a tak ju rodičia hospitalizovali v psychiatrickej liečebni a vyhľadali odborné poradenstvo, ale ani to nepomohlo. Po tom, čo kvôli liečeniu vymeškala 53 zo 180 povinných školských dní jej oznámili, že sa bude musieť vrátiť do školy alebo predstúpiť pred výbor pre záškoláctvo, ktorý by ju mohol poslať do nápravného zariadenia pre mladistvých. Rozhodla sa, že lepšou alternatívou bude ísť do svojej izby a obesiť sa na opasku. … V minulosti by jednoducho mohla z tej školy odísť, ale teraz sú podobné deti uväznené povinným vzdelávaním.“

V mojom rodnom štáte Massachusetts znamenali viacero prípadov školského šikanovania a následnej samovraždy. V roku 2009 bolo v hlavných správach jedenásťročný Charles Joseph Walker-Hoover, ktorý sa radšej obesil, než aby mal ďalej znášať dennodenné šikanovanie v údajne kvalitnej škole v meste Springfield. V januári 2010 sa potom obesila pätnásťročná Phoebe Prince pochádzajúca z Írska po mesiacoch šikanovania v štátnej škole v South Hadley.

Pobúrenie verejnosti po týchto dvoch samovraždách vyvolalo tlak na zákonodarcov štátu Massachusetts. V čase písania tohto článku jednohlasne schválili zákon, ktorý guvernér ihneď podpísal, čím okamžite vošiel do platnosti. Celý štát cítil, že je potrebné niečo spraviť, aby smrť Charlesa a Phoebe nevyšla navnivoč. A tak vytvorili zákon.

Neprekvapilo ma jednomyseľné schválenie tohto zákona ani jeho všade propagovaného podpísania guvernérom. Vzhľadom k emocionálnemu ovzdušiu zákonodarcovia vlastne ani nemali na výber. Ktokoľvek hlasujúci proti by bol považovaný za nesúcitného k smútiacim rodičom a tolerantného voči šikanovaniu. Ale ani tento nový zákon problém šikanovania nevyrieši a takmer určite vytvorí právnu a byrokratickú nočnú moru.

Prečo legislatíva proti šikanovaniu tento problém nevyrieši

Nový zákon proti šikanovaniu vyžaduje, aby každý zamestnanec školy vrátane personálu jedálne, školníka, vodičov autobusov a samozrejme učiteľov a školských správcov nahlásil akýkoľvek incident šikanovania riaditeľovi, ktorý je následne povinný incident vyšetriť a prijať disciplinárne opatrenia. Zákon navyše vyžaduje, aby sa každý študent v štáte Massachusetts od škôlky po strednú školu každý rok zúčastnil na lekciách „o prevencii šikanovania.“ Na prvý pohľad to všetko vyzerá rozumne, ale stačí sa trochu hlbšie zamyslieť a hneď narazíte na problémy.

Prvým problémom s oznamovacou povinnosťou je to, že personál často nebude vedieť posúdiť, či nejaký čin predstavuje len bežné podpichovanie alebo skutočné šikanovanie. Platí to najmä vo veľkých školách, kde jednotliví členovia personálu nepoznajú každého študenta. Podpichovanie je medzi priateľmi normálnou zdravou súčasťou dospievania, najmä pre chlapcov. Najlepší kamaráti sa môžu opakovane nazývať menami, ktoré môžu nezainteresovanému pozorovateľovi znieť hrozne. Pre mnoho chlapcov je to ich vlastný spôsob objímania.

Ak zamestnanec v jedálni zopár krát začuje, ako niekto niekomu nadáva, musí to zo zákona nahlásiť riaditeľovi, ktorý to musí vyšetriť. To riaditeľa jednak značne zamestná a jednak spôsobí to, že sa úplne normálne dobré deti dostanú do problémov. Bude to ako s politikou nulovej tolerancie voči zbraniam, ktorá viedla k suspendovaniu za také priestupky ako je napríklad nosenie nožníc na nechty do školy alebo ako politika nulovej tolerancie voči sexuálnemu obťažovaniu, ktorá viedla k suspendovaniu tretiaka za to, že dal dievčaťu pusu na líce. Odborníci na občianske práva už hovoria o tom, že nový zákon sa dostane do konfliktu so slobodou prejavu. Bude to len ďalšia forma autoritárskej kontroly nad správaním detí v škole; a teda len ďalšia požiadavka, ktorá urobí školu ešte reštriktívnejšou, čím sa bude ešte viac podobať na väzenie ako dnes.

Ďalším problémom s oznamovacou povinnosťou je, že povedie k ešte väčšiemu ukrývaniu šikanovania pred dospelými ako v súčasnosti. Tí, ktorí šikanujú a ktorí doháňajú svoje obete k samovražde, sú podľa všetkého veľmi schopní pri ukrývaní svojich prehreškov a pred dospelými vyzerajú nevinne. To je tiež dôvod, prečo učitelia či riaditelia často neveria obetiam šikanovania či ich rodičom, keď im o obťažovaní hovoria. Jednoducho to nevidia. Vidia však to, že obvinení patria medzi najlepších žiakov v škole, takže často dochádzajú k mylnému záveru, že zo strany obete ide o psychologický problém, ktorý by bolo treba liečiť psychoterapiou. Nový zákon tento problém nevyrieši. Stále bude slovo jedného dieťaťa stáť proti celej skupine detí, ktoré sú často lepšími rečníkmi.

Tretím problémom s oznamovacou povinnosťou je, že ešte viac zväčší priepasť medzi študentmi a personálom školy. Deti budú mať tendenciu správať sa v prítomnosti personálu ešte zdržanlivejšie. Keďže členovia personálu musia nahlásiť aj maličký prehrešok proti novým pravidlám, deti budú personál považovať za nepriateľa ešte viac. Oznamovanie šikanovania zo strany študentov sa zas bude považovať za donášanie nepriateľovi a tí, ktorí to urobia, budú vystavení ďalšiemu obťažovaniu.

A čo tá časť nového zákona, ktorá študentom predpisuje každoročné lekcie o prevencii šikanovania? Nový predmet, nové osnovy, nové testy – toto sa stalo bezmyšlienkovitou reakciou na každý problém medzi deťmi. V skutočnosti sa v Spojených štátoch a v ďalších krajinách za posledných dvadsať rokov vyskúšali najrôznejšie programy pre prevenciu šikanovania a usporiadali sa tiež štúdie, ktoré mali zistiť, či tieto programy fungujú. Zatiaľ sa nepreukázalo, že by bol niektorý z týchto programov efektívny.

Vo vedeckých časopisoch sa publikovali výsledky dvoch veľkých prehľadových štúdií, pričom obe dospeli k záveru, že neexistujú takmer žiadne dôkazy o tom, že by niektorý zo skúmaných programov priniesol nejaké pozitívne výsledky.[1] Prinajlepšom viedli k nepatrnému zníženiu šikanovania a prinajhoršom k nepatrnému nárastu. Podobné výsledky priniesli aj programy zamerané na zmenu iných aspektov správania dospievajúcich. Napríklad silne propagovaný program D.A.R.E. zameraný na prevenciu užívania drog u detí sa ukázal byť neefektívny a Americká psychologická spoločnosť ho pred troma rokmi dokonca zaradila do zoznamu intervencií, ktoré pravdepodobne spôsobia viac škody ako úžitku.[2]

Hlavná príčina školského šikanovania

Šikanovanie sa bežne objavuje tam, kde ľudia, ktorí nemajú politickú moc a ktorí sú podriadení ostatným, musia zo zákona alebo z nutnosti zotrvať v takomto prostredí. Bežne sa teda objavuje napríklad vo väzení. Tí šikanovaní nemôžu uniknúť a nemajú žiadnu legislatívnu alebo súdnu moc, aby tomu sa bránili. Môžu šikanovanie nahlásiť väzenským strážcom či dozorcom, ale strážca ani dozorca často nemôže vedieť, komu má veriť a tiež môže mať veľký záujem na tom, aby šikanovanie zostalo ukryté než aby mu musel verejne čeliť a vyšetrovať. Nedávno som čítal oceňovanú knihu Will the Boat Sink the Water? (Potopí čln vodu?) od Chen Guidi a Wu Chuntau o živote roľníkov v modernej Číne. Podľa knihy sa roľníci nemôžu sťahovať z miesta na miesto a vládnu im autoritárskym spôsobom drobní feudálni byrokrati. Roľníci nemajú žiadnu politickú moc, a tak sa k moci dostávajú tí, ktorí šikanujú a ktorí vedia najlepšie zastrašiť ostatných. Je teda až také prekvapujúce, že deti v školách reagujú na uväznenie a diktatúru rovnakým spôsobom ako väzni a čínski roľníci?

V našej idealizovaných predstavách o škole sú učitelia a riaditelia nekonečne milí, starostliví a múdri dospelí, ktorí vedia, čo je pre deti najlepšie a ktorí dokážu riešiť ich problémy. Ale realita je samozrejme taká, že učitelia a riaditelia sú tiež iba ľudia so svojimi chybami. Väčšina z nich sú naozaj milí ľudia, ale majú ďaleko k tomu, aby všetko vedeli a boli nekonečne múdri, a nikto, naozaj nikto, nie je nad svojim vlastným záujmom. Ako národ sme sa už dávno zhodli na tom, že láskavá diktatúra neexistuje. Aby sme mohli mať morálnu spoločnosť, poddaní musia mať možnosť podieľať sa na vláde a na tomto základnom princípe je založený náš štát. A ak sa majú naše deti vzdelávať pre život v demokracii, nebolo by pekné, keby naše školy, kde deti trávia väčšinu svojho času, boli žijúcim stelesnením demokracie?

Existuje len jeden spôsob, ako sa zbaviť šikanovania a všeobecného pocitu neférovosti, ktorý sa šíri našimi školami: radikálna reštrukturalizácia spôsobu, akým sa spravujú školy. Ak sa od našich detí vyžaduje, aby boli v škole, potom musia mať možnosť určovať, ako sa škola riadi. Ak túto možnosť nemajú, škola potom nie je ničím iným ako väzením a nemôžeme očakávať, že študenti budú reagovať inak ako väzni.

Po dlhé roky som pozoroval správanie v škole, kde študenti a personál vytvárajú všetky školské pravidlá systémom jeden človek – jeden hlas, a kde dodržiavanie pravidiel kontroluje dozorná rada, v ktorej sedia študenti rôzneho veku. Rovnako ako v akejkoľvek inej škole sú aj v tejto škole študenti, ktorí sú náchylní k šikanovaniu, ale demokratická vláda školy je pozoruhodne efektívna v potláčaní už aj slabých náznakov začínajúceho šikanovania skôr ako začne skutočne škodiť.

Keďže študenti majú moc, nesú za svoju školu zodpovednosť a majú záujem na tom, aby zostala mierumilovná. Ich právna moc v nich podporuje zodpovedný prístup, ktorý ich vedie k využívaniu nielen školskej dozornej rady, ale aj plnú silu rovesníckeho tlaku a priateľského presviedčania s cieľom podporiť mier a spravodlivosť. Študenti a personál spoločne pracujú na vytvorení komunity, v ktorej sa ľudia môžu cítiť slobodne a bezpečne. Túto školu som si nevymyslel. Jedná sa o skutočnú školu, ktorá funguje viac ako 46 rokov a ktorej model napodobňujú ďalšie školy po celom svete.

V nasledujúcom článku napíšem viac o vyskúšanom a funkčnom spôsobe, ako vytvoriť školu, ktorá je skutočnou morálnou komunitou.

---

[1] K. W. Merrell et al. (2008), How effective are school bullying intervention programs? A meta-analysis of intervention research. School Psychology Quarterly, 23, 26–42; and J. D. Smith et al. (2004), The effectiveness of whole-school antibullying programs: A synthesis of evaluation research. School Psychology Review, 33, 547–560.

[2] Lilienfeld, S. O. (2007). Psychological treatments that cause harm. Perspectives on Psychological Science, 2, 53–70.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.