Nov
26

Príbeh evolučného nesúladu (2): Prečo deti nechcú chodiť do školy

Príbeh evolučného nesúladu (2): Prečo deti nechcú chodiť do školy

Protestujú mnohými spôsobmi – predstierajú chorobu, ťahajú nohy po zemi, robia minimum práce, len aby splnili požiadavky školy (alebo ani to nie), a porušujú školské pravidlá, keď vedia, že im to prejde. Dokonca aj tie, ktoré majú v škole dobré známky a ktoré sa rady predvádzajú, protestujú proti škole svojimi prejavmi cynizmu a častým podvádzaním, ktoré ospravedlňujú tým, že hovoria, že to sú rovnako len hlúpe prekážky, ktoré musia prekonať.

Prečo tomu tak je? Vzdelávanie je predsa dobrá vec, nie? Deti potrebujú vzdelanie, aby mohli v spoločnosti dobre fungovať. Spoločnosť vynakladá ohromné ​​prostriedky na školskú výučbu každého dieťaťa (či to chcú alebo nie). Sú tieto deti len rozmaznaným nevďačníkov? Ak áno, potom vy aj ja – a prakticky každý, kto chodil do školy – sme tiež rozmaznanými nevďačníkmi. Všetci sme protestovali. V skutočnosti v čase, keď sa školská dochádzka stala povinnou, deti protestovali ešte viac, aj keď povinností bolo oveľa menej. Museli byť mlátené brezovou metlou, aby zostali v škole a aby robili to, čo im učiteľ povie.

Vo svojom poslednom článku som použil koncept evolučného nesúladu, aby som vysvetlil, prečo batoľatá a malé deti nechcú ísť spať – samy, v tme, v noci. Tento termín znamená nedostatok súladu medzi prostredím dnes a tým, ktoré existovalo počas histórie našich evolučných predkov. 99 % histórie ľudského druhu sme všetci boli lovcami a zberačmi. Podľa antropológov bol životný štýl lovcov a zberačov jediným stabilným spôsobom života, ktorý náš druh zažil. Až od úsvitu poľnohospodárstva pred 10 000 rokmi sme boli chytení do stále sa zrýchľujúceho víru kultúrnych zmien. Z biologického hľadiska sme však stále lovcami a zberačmi a robíme všetko pre to, aby sme sa vyrovnali s dnešnými životnými podmienkami. Vo svojom poslednom článku som ukázal, že batoľatá a malé deti nechcú ísť spať samy, pretože v dávnych časoch to často znamenalo smrť. Príšery pod posteľou boli skutočné. Boli to šakaly, tigre a ďalšie nočné dravce, ktoré hľadali malú desiatu nechránenú dospelými. Inštinkty a obavy, ktoré sa vyvinuli za čias, keď sme boli lovcami a zberačmi, sa nezmenili.

Teraz by som chcel tento koncept aplikovať na problematiku vzdelávania.

Ako som ukázal v úvodných článkoch tohto blogu, spôsoby, ktorými sa deti vzdelávali v kultúrach lovcov a zberačov boli opačné než tie, ktorými sa snažíme vzdelávať deti v súčasných školách. Jedna z najuctievanejších hodnôt takmer všetkých skupín lovcov a zberačov, ktorú kedy antropológovia študovali, je sloboda. Lovci a zberači zastávali presvedčenie, že je zlé nútiť iného človeka robiť to, čo nechce – a deti považovali za ľudí. Väčšinou nedochádzalo ani k priamym návrhom, pretože to mohlo vyznieť ako nátlak. Verili, že ľudia sa zo svojej vlastnej iniciatívy naučia prispievať k dobru skupiny, pretože pochopia múdrosť a potešenie, ktoré z toho vychádza. Ľudská spoločnosť bola po stotisícročia týmto spôsobom organizovaná. [1] Život lovcov a zberačov vyžadoval veľkú osobnú iniciatívu a kreativitu a tiež vyžadoval dôveru, že ľudia budú zdieľať a spolupracovať, pretože chcú. Zdá sa, že lovci a zberači to chápali – a chápali aj to, že deti vyrastú v slobodné, dôverčivé, spolupracujúce a kreatívne dospelé osoby najlepšie tak, ak im bude v priebehu detstva poskytnutá sloboda, v kontexte morálnej komunity a vzorov, ktoré skupina poskytuje.

Počas tohto dlhého obdobia mali deti voľnosť hrať sa a preskúmavať celý deň, a týmto spôsobom sa vzdelávali. Vzdelávanie bolo vždy sebariadené. V skutočnosti dôvod, prečo sú deti prirodzene hravé, zvedavé a spoločenské, je ten, že tieto črty boli motivačnou silou detskej schopnosti vzdelávať sa. Tieto „detské“ rysy boli podporované a formované, prirodzeným výberom, presne pre účely vzdelávania v podmienkach slobody v priebehu detstva.

Takže keď nútime deti sedieť v laviciach a počúvať učiteľa, ktorý im hovorí, čo majú robiť, každá kosť v ich tele a každý neurón, vzdorujú. Ich telo im hovorí: „Toto je zle. Musím ovládať svoje vlastné konanie; musím sa hrať, aby som zvládol zručnosti, ktoré považujem za dôležité; musím sledovať to, čo robia ľudia v reálnom svete, nie to, čo mi hovorí tento učiteľ, ktorý ani prakticky nie je súčasťou tohto sveta. Ak tieto veci neurobím, nevyrastie zo mňa kompetentný a dôstojný jedinec.“ V dobách lovcov a zberačov dieťa, ktoré necítilo silnú túžbu riadiť svoj vlastný život, nezapadlo do spoločnosti.

Deti teda majú inštinkty, vďaka ktorým sa túžia vzdelávať samy prostredníctvom hier, preskúmavania a socializácie. Avšak v školách trváme na tom, aby sa vzdali slobody a robili to, čo im povieme. Školy nikdy dobre nefungovali a ani teoreticky fungovať nemôžu, pretože vždy pôjdu proti deťom, čím vyvolávajú odpor.

Čo s týmto evolučným nesúladom urobíme?

Zdá sa, že máme dve možnosti. Môžeme pokračovať s naším núteným systémom školskej dochádzky a pokračovať v boji proti detským inštinktom, pomocou liekov alebo akýmkoľvek iným spôsobom, ktorý umlčí ich túžbu po slobode. Alebo môžeme začať praktizovať prístup k vzdelávaniu, ktorý sa väčšine ľudí zdá radikálny, dokonca šialený, ale taký, ktorý lovci a zberači považovali za normálny. Tento radikálny prístup znamená nechať naše deti, aby sa vzdelávali samy, zatiaľ čo my im na to poskytneme podmienky.

Myšlienka, že deti dokážu riadiť svoje vlastné vzdelávanie a že to dokážu dobre, sa zdá väčšine ľudí absurdná. Sme totiž tak naučení, že vzdelávanie si vyžaduje hierarchické riadenie a nútenie. Ale pre tých z nás, ktorí sú ochotní sa pozrieť bližšie, dôkazy o tom, že prístup k vzdelávaniu lovcov a zberačov môže krásne fungovať v našej súčasnej spoločnosti, sú ohromujúce. Tieto dôkazy som popisoval v minulých článkoch. Môžeme vybudovať centrá na hranie a učenie – podobné škole Sudbury Valley – ktoré deťom poskytnú zdroje, ktoré potrebujú, aby sa vzdelávali samy. Potrebné zdroje zahŕňajú prístup k mnohým vekovo premiešaným deťom, prístup k nástrojom, ktoré sú v našej spoločnosti dôležité a prístup k láskavým dospelým – všetko v kontexte morálnej komunity, ktorá stelesňuje najvyššie hodnoty našej spoločnosti. Aj keď sa to niekomu môže zdať prekvapivé, možno to dosiahnuť s oveľa nižšími nákladmi a úsilím, než ktoré vysáva náš súčasný systém núteného školstva. A taký typ inštitúcie je na rozdiel od našich tradičných škôl naplnený nadšením a radosťou.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray je výskumným profesorom psychológie na Bostonskej univerzite. Vykonal a publikoval výskum komparatívnej, evolučnej, vývojovej a vzdelávacej psychológie; publikoval články o inovatívnych vzdelávacích metódach a alternatívnych prístupoch k vzdelávaniu, a je autorom knihy Psychológia (Worth Publishers), vysokoškolskej učebnice k úvodu do psychológie, ktorá je teraz už v 6. vydaní. Vyštudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vedách na Rockefellerovej univerzite. Jeho súčasný výskum a písanie sa primárne zameriava na prirodzené spôsoby detského vzdelávania a na celoživotný význam hry. Jeho vlastné hry zahŕňajú nielen výskum a písanie, ale aj cyklistiku, jazdu na kajaku, lyžovanie a pestovanie zeleniny.

Celý blog pána Petera Graya nájdete tu.

You can read more of Peter Gray´s articles in his blog Freedom To Learn.