Nov
26

Príbeh evolučného nesúladu (1): Prečo deti nechcú ísť spať?

Príbeh evolučného nesúladu (1): Prečo deti nechcú ísť spať?

Prečo tomu tak je? Pred mnohými rokmi slávny psychológ John B. Watson v zásade tvrdil, že toto správanie je patologické a že vychádza z nadmernej zhovievavosti rodičov až ich rozmaznávaniu. [1] Pozostatky tohto pohľadu stále pretrvávajú v knihách o starostlivosti o batoľatá, kde typická rada znie: rodičia musia byť ohľadom večierky neústupní a nesmú to vzdať. Podľa expertov sa jedná o súboj s vôľou a vy ako rodič musíte vyhrať, aby ste vaše dieťa nerozmaznávali.

V tomto vysvetlení expertov ale očividne niečo chýba. Prečo sa batoľatá a malé deti nechcú podvoliť vôli rodičov práve v tejto oblasti? Nemajú nič voči hračkám, slnečnému svitu alebo objímaniu (no, väčšinou nie). Prečo nechcú ísť spať, keď spánok je pre nich určite prospešný a potrebujú ho?

Odpoveď sa začne objavovať, akonáhle opustíme západný svet a pozrieme sa na deti v iných častiach sveta, pretože toto správanie sa vyskytuje len v západných a západom ovplyvnených kultúrach. Vo všetkých ostatných kultúrach spia batoľatá a malé deti v rovnakej izbe a väčšinou v rovnakej posteli s jedným alebo viacerými dospelými a žiadny problém tu nie je. [2] Nemluvňa ​​a malé deti tak podľa všetkého nechcú ísť spať nie preto, že nechcú ísť spať, ale preto, že nechcú ísť spať sami, v tme, v noci. Keď ľudia v nezápadných kultúrach počujú o tom, že dávame malé deti do postele v oddelenej izbe, väčšinou aj bez staršieho súrodenca, sú šokovaní. „Tie úbohé deti!“, Hovoria. „Ako môžu byť rodičia tak krutí?“ Tí, ktorí sú šokovaní najviac, sú ľudia zo spoločností lovcov a zberačov, pretože veľmi dobre vedia, prečo deti nechcú ísť spať samy v tme. [3]

Ešte pred 10 000 rokmi sme všetci boli lovcami a zberačmi. Všetci sme žili vo svete, kde boli osamotené malé deti v tme chutnou desiatou nočných dravcov. Príšery pod posteľou alebo v skrini boli skutočné, plazili sa v džungli alebo po savane, sliedili neďaleko osady. Slamené chyže neboli ochranou, tým bola blízkosť k dospelému, najlepšie k mnohým dospelým. V histórii nášho druhu prežívali skôr deti, ktoré kričali, keď boli ponechané osamote, aby vyvolali pozornosť dospelých, vďaka čomu potom odovzdali svoje gény budúcim generáciám, ako deti, ktoré ticho prijali svoj osud. V kultúrach lovcov a zberačov by len blázon alebo extrémne nedbalý človek ponechal malé dieťa v noci o samote, a pri najmenšom kriku dieťaťa niektorý z dospelých pribehol na pomoc.

Ak vaše dieťa kričí, keď ho v noci ukladáte do samostatnej izby, nesnaží sa testovať vašu vôľu! Vaše dieťa kričí naozaj o holý život. Vaše dieťa kričí, pretože všetci sme geneticky lovci a zberači, a gény vášho dieťaťa obsahujú informáciu o tom, že byť v noci sám je samovražda.

Toto je príklad konceptu evolučného nesúladu. Máme tu nesúlad medzi prostredím našich evolučných predkov, v ktorom boli naše gény formované a prostredím, v ktorom žijeme dnes. V prostredí našich evolučných predkov bolo dieťa ponechané v noci o samote vo vážnom nebezpečenstve. Dnes toto nebezpečenstvo už neexistuje. V prostredí našich evolučných predkov by žiadny rozumný rodič – alebo starý rodič, strýko, teta alebo akýkoľvek dospelý člen skupiny – nenechal malé dieťa spať osamote. Ak bolo dieťa nedopatrením v noci príliš ďaleko od dospelých, krik dieťaťa ihneď upútal pozornosť. Dnes, vo svete bez reálnych hrozieb, sa krik dieťaťa zdá byť iracionálny, takže ľudia z toho usudzujú, že to je naozaj iracionálne a že sa dieťa musí naučiť to prekonať. Alebo ak si prečítajú „expertov“, dozvedia sa, že deti len testujú ich vôľu a že sú „rozmaznané.“ A tak ľudia so svojimi deťmi bojujú, namiesto toho, aby počúvali sami seba a svojim inštinktom, ktoré im hovoria, že akékoľvek dieťa, ktoré kričí, potrebuje zdvihnúť, potrebuje byť blízko a potrebuje starostlivosť, nie byť ponechané osamote, aby to prekonalo.

Čo s týmto evolučným nesúladom urobíme? V tomto prípade sa ponúkajú dve alternatívy. Môžeme robiť to, čo nám radia „experti“ a zapojiť sa do dlhotrvajúceho súboja s vôľou alebo môžeme urobiť to, čo nám radia naše gény a vymyslieť nejaký relatívne pohodlný spôsob, aby naše deti mohli spať v našej blízkosti. Keď môj syn bol ešte nemluvňa, kedysi dávno, keď som ešte študoval, to bolo jednoduché. Bývali sme v jednoizbovom byte, takže sme ho nemohli dať spať oddelene. Určitým spôsobom je život jednoduchší, keď ste chudobní a nemôžete si dovoliť byt či dom s viac ako jednou izbou.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray je výskumným profesorom psychológie na Bostonskej univerzite. Vykonal a publikoval výskum komparatívnej, evolučnej, vývojovej a vzdelávacej psychológie; publikoval články o inovatívnych vzdelávacích metódach a alternatívnych prístupoch k vzdelávaniu, a je autorom knihy Psychológia (Worth Publishers), vysokoškolskej učebnice k úvodu do psychológie, ktorá je teraz už v 6. vydaní. Vyštudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vedách na Rockefellerovej univerzite. Jeho súčasný výskum a písanie sa primárne zameriava na prirodzené spôsoby detského vzdelávania a na celoživotný význam hry. Jeho vlastné hry zahŕňajú nielen výskum a písanie, ale aj cyklistiku, jazdu na kajaku, lyžovanie a pestovanie zeleniny.

Celý blog pána Petera Graya nájdete tu.

You can read more of Peter Gray´s articles in his blog Freedom To Learn.