Chcem, aby ste pouvažovali nad strašidelnou možnosťou, že míňame príliš veľa peňazí na školstvo, nie príliš málo. Chcem, aby ste pouvažovali nad tým, že máme príliš veľa ľudí zamestnaných v zasahovaní do spôsobu, ako deti vyrastajú – a že všetky tieto peniaze a všetci títo ľudia, všetok čas, ktorý zoberieme z životov detí, od ich domova a rodín, susedstva a osobného objavovania – sa dostáva do cesty vzdelávaniu.

Zdá sa to byť radikálne, ja viem. Iste, v dnešnej modernej technologickej spoločnosti je to objem školstva a suma peňazí, ktorú na to miniete to, čo dáva hodnotu. A predsa minulý rok v St. Louis, som počul viceprezidenta IBM hovoriť obecenstvu zhromaždených ľudí, aby sa zmenil proces certifikovania učiteľov, že podľa neho sa táto krajina stala počítačovo gramotnou sebavzdelávaním, nie činnosťou škôl. Povedal, že 45 miliónov ľudí si vystačilo s počítačmi a naučili sa to tuctom nesystematických stratégií, z ktorých žiadne neboli veľmi formálne. Keby boli mali školy prednostné právo vyučovať používanie počítačov, teraz by sme boli v hroznom zmätku namiesto toho, aby sme boli vo svetovom vedení v tejto gramotnosti. Teraz pomyslite na Švédsko – nádhernú, zdravú, prosperujúcu, za rovno s dobou krajinu s úžasnou reputáciou kvality vo všetkom, čo produkuje. Dáva to zmysel myslieť si, že ich školy s tým majú niečo dočinenia.

Potom, čo si pomyslíte o tom, že nemôžete ísť do školy až kým nemáte 7 rokov? Dôvod, prečo títo necitlivý Švédi vymietli, čo by bola prvá a druhá trieda tu, je ten, že nechcú platiť ten obrovský sociálny účet, ktorý sa rýchlo stáva splatný, keď chlapci a dievčatá sú odtrhnutí od ich najlepších učiteľov, ktorých majú doma, príliš skoro.

Nemá to proste cenu, hovoria Švédi, zabezpečiť prácu pre učiteľov a terapeutov, ak sú výsledkom choré a nekompletné deti, ktoré nemôžu byť dané znovu späť veľmi ľahko. Celá švédska školská dochádzka tiež nie je 12 rokov – je 9. Menej školstva, nie viac. Priame úspory takýchto krokov v USA by boli 75 –100 miliárd dolárov, veľa nevypovedaných hypoték na dom, veľa uvoľneného času s ktorým by sa hľadalo vzdelanie.

Kto to bol, kto rozhodol upriamiť pozornosť na Japonsko namiesto Švédska? Japonsko s jeho dlhým školským rokom a štátnym nátlakom, namiesto Švédska s jeho krátkym školským rokom, krátkou školskou dochádzkou a slobodným výberom, kde je vaše dieťa školené? Kto rozhodol, že by ste mali vedieť o Japonsku a nie o Hong Kongu, ázijskom susedovi s krátkym školským rokom, ktorý prekonáva Japonsko v matematike a vede? Koho záujmom je vyhovené tým, že sa toto pred vami skrýva?

Jeden z hlavných dôvodov, prečo sme sa dostali to tohto bordelu, v ktorom sme, je, že sme dovolili školstvu stať sa veľmi ziskovým monopolom, garantovaním jeho zákazníkov policajnou mocou štátu. Systematické školské vzdelávania priťahuje zvýšené investície iba keď podáva slabé výsledky a keďže nie sú žiadne pokuty za takýto výkon, pokušenie nepodávať dobré výsledky je prevládajúce. Je to preto, že školské personály, obe vedenia a riadenia sú zahrnuté v spolkovom systéme. V tej starobylej forme združenia žiadny samostatný člen nemá právo prevyšovať ostatných členov, je mu dovolené publikovať alebo mu je dovolené predstaviť novú technológiu alebo improvizovať bez pokrokovej zhody spolku. Porušenie týchto nariadení je ťažko sankcionované – ako zistili Marva Collings, Jaime Escalante a veľký počet voľakedy úžasných učiteľov.

Táto spolková podstata nemôže byť porušená bez vrátenia základného rozhodovania rodičom, tým, že im dovolíme kúpiť, čo chcú kúpiť v školskom vzdelávaní, tým, že podporíme podnikavú podstatu, ktorá existovala do roku 1852. Preto upozorňujem ktorýkoľvek biznis, aby si to dvakrát premysleli pred tým, ako vstúpia do vzťahu spolupráce so školami, ktoré v súčasnosti máme. Spolupráca s týmito miesta im iba uškodí.

Štruktúra amerického školského systému 20-teho storočia začala, keď Napoleónoví amatérski vojaci porazili profesionálnych vojakov z Pruska v bitke pri Jene. Keď je váš biznis predávanie vojakov, prehratie bitky takýmto spôsobom je vážna vec. Takmer ihneď po tomto nemecký filozof Fichte priniesol jeho známe " Oslovenie nemeckého národa", ktoré sa stalo jedným z najvplyvnejších dokumentov v modernej histórii. Povedal Pruskému národu, že je po párty, že národ sa musí vyformovať cez novú utopistickú inštitúciu núteného školského vzdelávania, v ktorom by sa každý naučil prijímať rozkazy.

Takže svet dostal nútenú školskú výučby po prvýkrát v ľudskej histórii na konci štátneho bodáku. Moderné nútené školské vzdelávanie začalo v Prusku v roku 1819 s jasnou víziou, čo by centralizované školy mohli priniesť.

Poslušných vojakov do armády, poslušných robotníkov do baní, dobre podriadených štátnych úradníkov pre vládu, dobre podriadených úradníkov pre priemysel, občanov, ktorí zmýšľali podobne ohľadom hlavných sporných bodov.

Školy by mali vytvoriť umelú národnú zhodu na veci, ktoré boli vopred vypracované tým, že sa budú viesť nemecké rodiny a hlava inštitúcií. Školy by mali vytvoriť jednotu medzi všetkými nemeckými štátmi a nakoniec ich spojiť do Veľkého Pruska.

Pruský priemysel sa zo začiatku rozmáhal. Bolo úspešné vo vedení vojny a jeho reputácia v medzinárodných vzťahoch bola veľmi vysoko. 26 rokov po tom, ako táto forma školského vzdelávania začala, bol Kráľ Pruska pozvaný do Severnej Ameriky, aby určil hranice medzi Spojenými Štátmi a Kanadou. 33 rokov po tomto osudovom zavedení centrálnej školskej inštitúcie, na príkaz Horacea Manna a veľa ďalších vedúcich občanov, sme si požičali štýl pruského školského systému za vlastný.

Potrebujete toto vedieť pretože za prvých 50 rokov nášho školského zriadenia pruský zámer – ktorý bol vytvorenie formy štátneho socializmu – postupne vytláčal náš tradičný americký zámer, ktorý vo väčšej mienke mal pripraviť jednotlivca na to, aby sa spoliehal na seba.

V Prusku zámer „Volksschule“ (ľudových škôl), ktoré vzdelávali 92 percent detí, vôbec nebol intelektuálny rozvoj, ale zoštátnenie v poslušnosť a podriadenosť. Premýšľanie bolo ponechané skutočným „Schulen“ (školám), v ktorých sa zúčastňovalo 8 percent detí. Ale pre väčšinové masy, intelektuálny rozvoj bol považovaný s hrôzou za niečo, čo spôsobovalo, že armády prehrávajú bitky.

Prusko ukuchtilo metódu založenú na komplexnom roztrieštení, aby sa uistilo, že školské produkty zapadnú do veľkého spoločenského obrazu. Niektoré z týchto metód zahŕňali rozdelenie celých myšlienok do školských predmetov, z ktorých každý bol ďalej deliteľný, niektoré z nich zahŕňali krátke obdobia prerušované trúbou, aby sebamotivácia štúdiou bola utíšená neustálym prerušovaním.

Existovalo oveľa viac techník výcviku, ale všetky boli postavené na predpoklade, že izolácia od prvotnej informácie a roztrieštenie abstraktných informácií prezentovaných učiteľmi, bude mať za následok poslušných a podriadených absolventov, vhodne rešpektujúcich ľubovoľné príkazy. „Menší“ ľudia by boli neschopní zasahovať do práce ľudí, ktorí vytvárajú zákony, pretože kým by sa oni mohli stále sťažovať, nevedeli by zvládnuť neprerušenú a úplnú myšlienku. Dobre vyškolené deti nevedia myslieť kriticky, nevedia efektívne argumentovať.

Jeden z najzaujímavejších vedľajších produktov pruského školského vzdelávania boli dve najničivejšie vojny v novodobej histórii. Erich Maria Ramarque, v jeho klasickom diele „Na západe nič nového“(All Quiet on the Western Front), nám hovorí, že 1. svetová vojna bola spôsobená podvodmi školských vedúcich a slávny protestantský teológ Dietrich Bonhoeffer povedal, že 2. svetová vojna bola neodvratným produktom dobrej školskej výučby.

Je dôležité podotknúť, že Bonhoeffer to myslel doslovne, nie metaforicky – školská výučba podľa pruského modelu odstraňuje schopnosť mysle premýšľať samostatne. Učí to ľudí počkať na učiteľa, aby im povedal, čo robiť a či to čo urobili je dobré alebo zlé. Pruské učenie paralyzuje morálnu vôľu spolu s intelektom. Je pravda, že niekedy dobre vyškolený študenti znejú múdro, pretože si zapamätávajú veľa názorov vynikajúcich mysliteľov, ale v skutočnosti sú ťažko poškodení, pretože ich vlastná schopnosť premýšľania je ponechaná, zakrpatená a nevyvinutá. Dostali sme sa z USA do Pruska a späť, pretože nejaký malý počet veľmi vášnivých ideologických vodcov navštívili Prusko v prvej polovici 19. storočia a zaľúbili sa do príkazov, poslušnosti a efektívnosti jeho systému a neúprosne získavali stúpencov na preklad pruskej vízie do týchto končín.

Ak konečný cieľ Pruska bolo zjednotenie Nemecka, náš hlavný cieľ, ako si títo ľudia mysleli, bolo zjednotenie hôrd imigrantov katolíkov do národnej zhody založenej na seversko – európskom kultúrnom modeli. Aby sa to urobilo, deti museli byť odobraté od svojich rodičov a od nevhodného kultúrneho vplyvu. Týmto spôsobom, nútená školská výučba, zlá myšlienka, ktorá bol v povetrí už aspoň od dôb Platovej „republiky“, zlá myšlienka, ktorú sa Nové Anglicko snažilo presadiť bez úspechu v roku 1650, bola konečne spečatená cez massechusetskú legislatívu v roku 1852. Bol to, samozrejme, slávny zákonodarný orgán „Vedieť – Nič“ (Know – Nothing), ktorý prijal tento zákon, zákonodarný orgán, ktorý bol čelnou stranou slávneho tajného spoločenstva v tom čase známom ako " The Order of the Star Spangled Banner", ktorých heslo bola jednoduchá veta, " Neviem nič " (I know nothing), odtiaľ je známe označenie priložené k politickej ruke tejto tajnej spoločnosti „Americká strana“ (The American Party). Počas nasledujúcich 50 rokov štát za štátom nasledoval tento príklad, končiac tak školy výberu a postupujúc pole pre nový vládny monopol.

K tomuto bola jedna mocná výnimka – deti, ktoré si mohli dovoliť byť vzdelávané súkromne. Je dôležité poznamenať, že predložený predpoklad pruského školského systému je, že vláda je pravý rodič dieťaťa – štát má suverenitu nad rodinou. Na úplne extrémnej strane tejto myšlienky je, že biologickí rodičia sú v skutočnosti nepriatelia ich vlastných detí a nemá sa im veriť. Ako sa pruský systém ohlupovania detí uchytil v amerických školách?

Tisícky a tisícky mladých mužov z popredných rodín cestovali do Pruska a ostatných častí Nemecka počas 19. storočia a priniesli domov titul PhD. k národu, v ktorom takýto diplom bol neznámy. Títo muži dostali prednostne vrcholné pozície v akademickom svete, v korporátnom výskume a vo vláde, až do bodu, kde možnosť bola takmer uzavretá pre tých, ktorí neštudovali v Nemecku alebo ktorí neboli priami nasledovníci nemeckého PhD., ako John Dewey bol nasledovník G. Stanley Halla u Johna Hopkinsa. Vlastne každý jeden zo zakladateľov amerického školstva putoval do Nemecka a veľa z týchto ľudí písalo široko ďaleko kolované správy chváliac germánske metódy. Slávna „7. správa“ Horace Manna z roku 1844, stále dostupná vo veľkých knižniciach, bola asi najdôležitejšia z nich.

Do roku 1889, trochu viac ako 100 rokov nazad, úroda bola pripravená na zber. V tom roku americký splnomocnenec pre vzdelávanie, William Torrey Harris, uistil železničného magnáta, Collisa Huntingtona, že americké školy sú „vedecky navrhnuté“, aby zabránili „nadvzdelaniu“. Priemerný Američan by bol spokojný s jeho skromným postavením v živote, povedal tento splnomocnenec, pretože by ho nelákalo premýšľať nad hocijakým iným postavením. Tipujem, že Harris tým myslel, že by nebol schopný premýšľať nad hocijakým iným postavením. V roku 1896 slávny John Dewey, vtedy na Univerzite v Chicagu, povedal, že nezávislí a sebestační ľudia sú kontraproduktívnym anachronizmom v kolektívnej spoločnosti budúcnosti. V modernej spoločnosti, povedal Dewey, budú ľudia zaradení svojimi zväzmi, nie svojimi vlastnými individuálnymi úspechmi.

V takomto svete ľudia, ktorí čítajú príliš dobre alebo príliš skoro sú nebezpeční, pretože sa stávajú súkromne posilnení, vedia príliš veľa a vedia ako zistiť to, čo ešte sami nevedia, bez toho, aby sa poradili s expertmi. Dewey povedal, že obrovská chyba tradičnej pedagogiky je, že sa čítanie a písanie ustanovilo za väčšiu časť skorej školskej práce. Zastával názor, že fónická metóda učenia čítania by mala byť opustená a vymenená za metódu celých slov, nie preto, že tá druhá by bola efektívnejšia ( riznal, že je menej efektívna), ale preto, že nezávislí myslitelia sú produkovaní ťažkými knihami, myslitelia, ktorí nemôžu byť začlenení do spoločnosti veľmi ľahko. Začlenením do spoločnosti Dewey myslel program spoločenských cieľov vytvorený najlepšími sociálnymi mysliteľmi vo vláde.

Toto bol obrovský krok na ceste k štátnemu socializmu, formy propagovanej v Prusku a je to vízia radikálne odlúčená od americkej minulosti, jej historických nádejí a snov. Deweyho bývalý učiteľ a blízky priateľ, G. Stanley Hall, povedal toto približne v rovnakom čase: " Čítanie by nemalo viac byť modla. Čítaniu by sa malo venovať málo pozornosti." Hall bol jeden z 3 ľudí najviac zodpovedných za vystavanie obrovskej administratívnej infraštruktúry v triedach. Ako obrovská sa táto štruktúra stala môžeme rozumieť iba porovnaním: New Yorkský štát, napríklad, zamestnáva viac školských administrátorov ako všetky európske ekonomické komunity dohromady.

Ak sa zamyslíte, že ovládanie riadenia je to, o čom školy sú, slovo „reforma“ dostáva veľmi presný význam. Znamená to robenie úprav do zariadenia, aby sa mladé subjekty nevykrúcali a netočili, zakiaľ sú ich mysle a telá vedecky ovládané. Pomáhanie deťom, aby používali svoju myseľ lepšie je mimo pointy. Bertrand Russel raz pozoroval, že americký školský systém je jeden z najradikálnejších experimentov v ľudskej histórii, že Amerika zámerne odmietala svojim deťom nástroje kritického myslenia. Ak chcete naučiť deti, aby premýšľali, začnete tým, že ich beriete vážne, keď sú malé, dávate im zodpovednosť, rozprávate sa s nimi úprimne, zabezpečujete im súkromie a pokoj a robíte z nich od začiatku čitateľov a mysliteľov významných myšlienok. To ak ich chcete naučiť premýšľať.

Neexistuje žiadny dôkaz, že toto bol štátny zámer od začiatku nútenej školskej výučby. Keď Frederich Föbel, tvorca škôlky v Nemecku 19. storočia, formoval jeho myšlienku nemal na mysli „záhradu pre deti“ (pozn. po anglicky sa slovo škôlka povie „kindergarten“ doslova „detská záhrada“), ale ako metaforu pre učiteľov ako záhradkárov a deti ako zeleninu. Škôlka bola vytvorená ako spôsob prelomenia vplyvu matiek na ich deti. So záujmom poukazujem na nárast dennej starostlivosti v USA a opakované naliehanie na rozšírenie škôl smerom nadol, aby sa zahrnuli 4-roční.

Hnutie k štátnemu socializmu nie je nejaká historická kuriozita, ale mocná dynamická sila vo svete okolo nás. Bojuje to o svoj život proti tým silám, ktoré by ju, cez kupóny alebo daňové kredity, ochudobnili o finančné impulzy a doposiaľ to čelilo tlaku s požiadavkou na ešte viac kontroly nad detskými životmi a ešte viac peniazmi, ktoré by sa platili za predĺžený školský deň a rok, ktoré táto kontrola vyžaduje.

Hnutie tak viditeľne zničujúce individualitu, rodinu a komunitu ako vládna školská výučba by sa mohlo predpokladať, že sa zrúti čeliac žalostnému záznamu, spojenému so vzrastajúcimi agresívnymi otrasmi daňových poplatníkov, ale toto sa zatiaľ nestalo. Vysvetlenie je prevažne nájdené v transformácii školstva z jednoduchej služby rodinám a mestám do obrovského centralizovaného korporátneho podniku.

Pokiaľ tento rozvoj mal a má značne opačný efekt na ľudí a na naše demokratické tradície, spravilo to školstvo najväčším zamestnávateľom v USA a najväčším garantom kontraktov vedľa Ministerstva Obrany. Obe tieto málo viditeľné fenomény zabezpečujú monopolné školstvo s mocnými politickými priateľmi, vydavateľmi, zástancami a ďalšími užitočnými spojencami. Toto je veľká časť vysvetlenia, prečo žiadne množstvo chýb a zlyhaní nikdy nezmení veci v školách a nezmení ich na dlhú dobu. Ľudia od škôl sú v pozícii prežiť hocijakú búrku a udržať krátke rozpätie pozornosti a skúmavý pohľad verejnosti dôkladne zmätený.

Celkový pohľad na krátku históriu tohto objavu odhaľuje vzorec označený časovými úsekmi verejného pobúrenia nasledované zväčšením monopolu v každom prípade, kedy sa to udialo.

Po takmer 30 rokoch strávených v množstve verejných škôl, niektoré považované za dobré, niektoré za zlé, som si istý, že vedenie si nemôže vyčistiť vlastný dom. Bezohľadne ignoruje všetku významnú zmenu. Neexistujú žiadne motívy pre „vlastníkov“ tohto usporiadania, aby sa zreformovalo, a ani nemôže byť bez súťaže z vonku.

Čo je potrebné pre nasledujúce desaťročia je druh divoko rozkolísaného voľného trhu, ktorý sme mali na začiatku našej národnej histórie. Nemôže byť viac zdôraznené, že nikto z teórie neexistuje, kto by presne definoval spôsob akým sa deti učia alebo ktoré učenie je najhodnotnejšie. Tým, že predstierame existenciu takéhoto niečoho, odrezali sme sa od informácií a inovácií, ktoré iba skutočný trh môže zabezpečiť. Našťastie naša národná situácia bola tak priaznivá a tak dominantná počas väčšiny našej histórie, že prebytok chýb, ktoré sme si mohli dovoliť bol rozsiahly.

Ale budúcnosť nie je taká jasná. Násilie, závislosť na omamných látkach, rozvody, alkoholizmus, opustenosť… všetko toto nie je nič iné ako hmatateľné miery chudoby vo vzdelávaní. Iste, školy ako inštitúcie, ktoré majú monopol nad denným životom detí, môžu byť za toto vinené. V demokracii posledný sudcovia nemôžu byť experti, ale iba ľudia.

Verte ľuďom, dajte im výber a táto školská nočná mora zmizne za jednu generáciu.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.