Vážim si Malalu, ale slová Nobelovej komisie podkopávajú práva detí

Asi pred mesiacom oznámila Nobelova komisia, že Nobelovu cenu za mier za rok 2014 získa Malala Yousafzay a Kailash Satyarthi. Súčasťou oznámenia bolo, že cenou chcú podporiť „právo každého dieťaťa na vzdelanie“ a pokračovali slovami: „Deti musia chodiť do školy a nesmú byť finančne zdierané.“ (Kurzívu som pridal ja.) Odkedy zverejnili toto vyhlásenie, dostal som už niekoľko mailov s otázkou, čo si myslím o udelení tejto Nobelovej ceny a o oznámení Nobelovej komisie.

Začnem tým, že podobne ako milióny ľudí po celom svete Malalu obdivujem a vážim si ju. Je pre nás všetkých veľkým vzorom inteligencie a odvahy, ktorá je niektorým ľuďom vlastná. Verejne začala vystupovať a hovoriť o práve dievčat na vzdelanie v roku 2009, kedy mala 11–12 rokov. Opisovala svoj vlastný zápas za to, aby mohla navštevovať školu v Pakistane počas okupácie Talibanom. Pokračovala vo svojom vystupovaní aj napriek tomu, že Taliban sa jej za to vyhrážal smrťou.

V októbri 2012, krátko po tom, ako nastúpila do školského autobusu v Pakistanskej oblasti Swat, nastúpil do autobusu aj ozbrojenec, ktorý si ju vyžiadal po mene a postrelil ju. Jedna zo striel jej prešla tvárou. Malala upadla do bezvedomia v kritickom stave. Jej život sa podarilo zachrániť a previezli ju do nemocnice v Birminghame v Anglicku, kde podstúpila rehabilitáciu. V súčasnosti študuje na strednej škole v Birminghame a stala sa najmladším človekom, ktorému udelili Nobelovu cenu. Druhý ocenený, Kailash Satyarthi si túto cenu taktiež zaslúžil. Je to neúnavný, odvážny, dlhodobý odporca detskej práce a zneužívania detí v otrockých podmienkach za účelom zisku.

Jediná výhrada, ktorú mám v súvislosti s touto cenou – a nie je to malá výhrada – spočíva vo výroku „Deti musia chodiť do školy.“ Tento výrok vo vyhlásení, ktorý má údajne deklarovať úctu komisie voči právam detí, v skutočnosti neúmyselne ukazuje práve na nedostatok úcty, ktorý má komisia a aj celý svet voči právam detí. Je smutné, že sa s podobnými výrokmi stretávame až príliš často.

Jedným z najočividnejších príkladov sú slová Deklarácie OSN o právach dieťaťa, kde sa v bode 7 píše „Dieťa má nárok na vzdelávanie, ktoré má byť bezplatné a povinné.“ (Kurzívu som opäť pridal ja.) Podľa OSN má teda dieťa právo na vzdelávanie, ktoré nemôže odmietnuť! Orwelovská dvojitá reč, že dieťa má právo byť nútené tráviť deň čo deň celé roky na mieste, v ktorom sa cíti ako vo väzení. Dokonalý príklad toho, aký nedostatok úcty má svet voči právam detí.

Nebolo by lepšie žiť vo svete, ktorý by deklaroval, že dieťa má právo na výber svojho vzdelávania? Každé dieťa by malo mať právo odmietnuť vzdelanie, ktoré mu ponúka štát. Milióny detí po celom svete v školách trpia. Niektoré z nich, a je ich stále viac, páchajú samovraždu kvôli tomu, čo sa im v školách deje. Lenže nemajú na výber. Škola je povinná. V mnohých krajinách je domáce vzdelávanie nelegálne. Taktiež je v mnohých krajinách nelegálne, aby deti navštevovali školy fungujúce na iných vzdelávacích princípoch, ktoré skutočne rešpektujú schopnosti detí a ich dôstojnosť a ktoré sa výrazne líšia od princípov štátnych škôl.

Áno, každé dieťa má mať právo na vzdelanie. Ale každé dieťa by taktiež malo mať právo na také vzdelávanie, po ktorom túži, v ktorom sa skutočne niečo pre život naučí a počas ktorého bude šťastné. Štát by nemal mať právo diktovať vzdelávanie. Štát by nemal mať takú moc a kontrolu nad rodinami a ich deťmi. Prečo to dovolíme?

Áno, je skutočne skvelé, že chránime deti pred nútenou detskou prácou, ale keď ich posielame do škôl, ktoré často pripomínajú uzavreté nútené pracoviská a detenčné centrá, skutočne tým robíme našim deťom službu?

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.