Ako spoločnosť sme značne pokročili v uznaní práv dospelých. A čo práva detí?

Cítim sa trochu ako dieťa z rozprávky Hansa Christiana Andersena Cisárove nové šaty, ktoré vykríklo: „Ale veď cisár je nahý!“ Viem si predstaviť, že mnohí čitatelia tohto blogu sa musia cítiť podobne.

Cely svet totiž zdá sa verí, že systém povinnej školskej dochádzky je základom vzdelania každého dieťaťa. Ľudia tomu veria nie preto, že by im ich vlastné oči a zdravý rozum vraveli, že je to pravda, ale preto, že tomu veria všetci, a preto to tak musí byť. Mnohí sa nad tým ani nezamýšľajú; jednoducho to prijímajú ako fakt. Možno školu sami z duše nenávidia, ale napriek tomu predpokladajú, že je to nutné zlo podobne ako horký liek. Neuvedomujú si však, že zatiaľ čo horký liek prehltneme za pár sekúnd, „nutné zlo“ povinnej školskej dochádzky trvá 11 až 13 rokov.

Takmer všetky politické strany sa snažia o sprísnenie školského systému, aby takýmto vzdelaním vydláždili cestu k lepšej budúcnosti. Filantropi z rovnakého dôvodu usilovne pracujú na tom, aby deti začali chodiť do školy ešte skôr ako dnes, a aby tam trávili ešte viac hodín denne, viac dní ročne a viac rokov ako doteraz. Organizácia Spojených Národov a jej Deklarácia práv dieťaťa prehlasuje (bez toho, aby si uvedomila iróniu takého prehlásenia), že každé dieťa má právo na povinné vzdelávanie. (Ak neveríte, pozrite si bod číslo 7 tu.) Osobne to považujem za prekrútenie konceptu ľudského práva! Máte právo na niečo, čo nemôžete odmietnuť, a ste povinný stráviť celé roky v prostredí, v ktorom musíte robiť, čo sa vám povie. Orwelovská dvojzmyselná reč v praxi, ale len málo ľudí si to uvedomuje. Sme tak presvedčení o správnosti myšlienky, že deti musíme k učeniu prinútiť, že si ani náhodou neuvedomíme, že dieťa by na tom možno bolo omnoho lepšie, keby ho k učeniu nikto nenútil. (Na obranu OSN a Deklarácie práv dieťaťa treba poznamenať, že dieťaťu tiež priznáva právo na hru.)

Avšak väčšina tých, ktorí chválili cisárovi jeho nové šaty, a podobne aj väčšina tých, čo veria v systém povinnej školskej dochádzky, sú podľa mňa vo svojom presvedčení neistí. „Veria“ len preto, že všetci ostatní tiež veria v to isté; pretože by vyzeralo hlúpo, keby tomu neverili; pretože sa možno na tomto presvedčení dá dobre zarobiť alebo jednoducho preto, že plávať proti prúdu by bolo nepohodlné a nepríjemné. Zároveň však nedokážu úplne potlačiť, čo vnímajú vlastnými očami a vlastným rozumom, a je pre nich ťažké prepojiť presvedčenie o vlastnej osobne slobode a dôstojnosti s presvedčením, že deťom by sa mali tieto práva odoprieť počas obdobia, kedy navštevujú školu. Keď sa občas rozprávam s obhajcami povinnej školskej dochádzky a dostaneme sa v našej diskusii trochu hlbšie, často zisťujem, že hneď pod povrchom ich presvedčenia leží plno pochybností o správnosti systému vzdelávania. To mi dodáva odvahu a nádej.

Odkedy som napísal svoju novú knihu Free to Learn (Sloboda učenia), mnohí sa ma pýtali, prečo som ju napísal a v čo dúfam, že táto kniha dosiahne. Mal som pochybnosti ohľadom napísania článku o svojej vlastnej knihe. Pýtal som sa sám seba, či by som ju vôbec mal spomínať na tomto blogu. Keďže si však veľmi želám, aby sa jej odkaz šíril všetkými cestami, odkladám svoje pochybnosti bokom. Samozrejme nie som ani zďaleka prvý, ktorí ohľadom školského systému kričí, že cisár je nahý. Mnohí pravidelní čitatelia tohto blogu o tom rozprávali ešte skôr ako ja a v predchádzajúcich príspevkoch som odkazoval na pionierov týchto myšlienok, medzi ktorých patrí aj A.S.Neill, John Holt, John Taylor Gatto, Sandra Dodd a Daniel Greenberg. Potrebujeme mnoho takých osobností a potrebujeme, aby ich hlas bolo počuť. A tak k nim pridávam ten svoj..

Na miestnej úrovni dúfam, že kniha Free to Learn dodá odvahu rodičom, ktorí vnímajú, že nútené školstvo škodí ich deťom a narušuje ich rodinný život, aby konali na základe toho, čo vidia. Tiež dúfam, že rodinám, ktoré si už zvolili neštandardnú cestu vzdelávania svojich detí, pomôže táto kniha ako zdroj, na ktorý môžu poukázať pri diskusii so svojimi skeptickými priateľmi a príbuznými, že to, čo robia, nie je šialenstvo. Ale najviac dúfam, že kniha sa dostane aj k takým ľuďom, ktorí sa predtým nad otázkou vzdelávania veľmi nezamýšľali. Dúfam, že kniha ich privedie k hlbokému zamysleniu sa nad otázkami ohľadom detstva, vzdelania, školstva (a rozdielu medzi školstvom a vzdelaním) a že to všetko podporí spoločenskú zmenu v spôsobe, ktorým sa správame k našim vlastným deťom.

Hlavnou myšlienkou knihy je, že deti prichádzajú na tento svet vynikajúco vybavené a silno motivované k tomu, aby sa učili. Netreba ich k tomu nútiť, pretože nútenie podkopáva ich vrodený inštinkt učiť sa. Potrebujú však príležitosti k učeniu. V knihe argumentujem, že celá spoločnosť potrebuje presmerovať svoju pozornosť od snahy vzdelávať deti k poskytovaniu príležitostí, ktoré by maximalizovali detské schopnosti vzdelávať sa samé. Deti sú k tomu dokonale vybavené, ale aby mohli tieto schopnosti uplatniť, potrebujú podmienky veľmi odlišné od tých, ktoré sú bežné v štandardných školách.

Knihu nezakladám na abstraktnej teórii, filozofickej špekulácii alebo romantickom idealizme. Je založená na značnom množstve empirických dôkazov. Niektoré z nich pochádzajú z pozorovania antropológov, ktorí písali o tom, ako sa deti vzdelávali pred nástupom poľnohospodárstva. Niektoré z nich pochádzajú z výskumu detí našej kultúry, ktorým sa umožnilo vzdelávať sa samostatne a poskytli sa im potrebné podmienky, aby sa z nich stali šťastní, produktívni, morálni dospelí občania. Niektoré z nich pochádzajú z laboratórií výskumných psychológov, ktorí študovali schopnosť detí skúmať a poznávať fyzický a spoločenský svet okolo nich. Niektoré z nich pochádzajú z výskumu, ktorý ukazuje, že hravý stav mysle je najvhodnejší pre získavanie nových myšlienok, zručností a uplatnenie kreativity a že hra je prirodzeným spôsobom, ktorým si deti trénujú schopnosti a hodnoty svojej kultúry. Pri hre sa tiež naučia, ako vychádzať s ostatnými, riešiť svoje vlastné problémy, regulovať svoje emócie a impulzívne správanie a celkovo sa naučia sebakontrole a zodpovednosti za svoj život. Kniha tiež dokumentuje dejiny nášho povinného systému vzdelávania. Ukazuje, že korene školského systému siahajú do obdobia, kedy zmyslom škôl bolo indoktrinovať deti a naučiť ich poslušnosti, nie vzdelávať ich v dnešnom zmysle slova. Kniha ďalej ukazuje psychologické škody, ktoré školským systémom deťom spôsobujeme tým, že ich zbavujeme slobody a hry, ktorú potrebujú pre svoj zdravý vývin.

Kniha sa snaží byť súhrnom všetkých týchto zdrojov s cieľom poukázať na to, že môžeme a mali by sme zmeniť spôsob, ako sa správame k našim deťom, začať im opäť dôverovať a brať do úvahy ich skutočné schopnosti a potreby. Popisuje tiež podmienky, ktoré umožňujú deťom dobre sa vzdelávať. Medzi tieto podmienky patrí neobmedzená sloboda v učení a skúmaní, prístup k nástrojom dôležitým pre danú kultúru, prístup k dospelým odborníkom v rôznych oblastiach, voľné vekové miešanie detí a dospievajúcich, a to všetko v stabilnej, morálnej a starostlivej miestnej komunite. Toto všetko sa dá poskytnúť omnoho lacnejšie, ako je rozpočet bežnej školy pripomínajúcej väzenie, pokiaľ dáme hlavy dokopy.

Za svojho života som bol svedkom mnohých pokrokov našej spoločnosti v otázke ľudských práv. Pokročili sme v uznaní kompetencií a práv ľudí bez ohľadu na rasu, pohlavie alebo sexuálnu orientáciu. Dúfam, že počas rokov, ktoré mi na tomto svete ešte ostávajú, budem môcť byť svedkom skutočného pokroku v uznaní kompetencií a práv detí, pretože len vtedy, keď deti budú slobodne vyrastať, môžeme dúfať vo vytvorenie spoločnosti, v ktorej budú dospelí skutočne vedieť, ako zvládať svoju slobodu a zodpovednosť, ktorá slobodu sprevádza. Kvôli tomu som napísal knihu Free to Learn a z tohto dôvodu budem pokračovať v podporovaní týchto myšlienok tak dlho, ako len budem vládať.

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.