Pôvodný text v angličtine a slovenský preklad s možnosťou podpísať manifest.

Evolúcia vzdelávania

1. január 2015

Mnohé inšpirujúce dokumenty, ktoré sa zapísali do histórie, sa spájajú s nejakým dátumom. Vyhlásenie nezávislosti USA bolo podpísané 4. júla 1776, Charta 77 vznikla v januári 1977, Dogma 95 zas v roku 1995. Myšlienky sa časom vyvíjajú a menia. Tento manifest predstavuje prehľad našich myšlienok, vízií do budúcnosti a poznatkov, ktoré v súčasnosti máme o učení a vzdelávaní. Tento text slúži ako míľnik, ktorý nám pomôže pochopiť, ako sme na tom v súčasnosti a čomu je potrebné sa ďalej venovať.

Ako dokážeme vo svete plnom neistoty s vedomím, že naše vzdelávacie systémy už dávno zastarali, zabezpečiť prosperitu jednotlivcov, komunít a celej spoločnosti? Musíme pristúpiť k evolúcii vzdelávania.

Čo sme doteraz zistili:

• 1. „Budúcnosť je už tu – len nie je veľmi rovnomerne rozložená.“ (William Gibson v Gladstone, 1999). Oblasť vzdelávania výrazne zaostáva za väčšinou ostatných odvetví predovšetkým kvôli nášmu zvyku dívať sa späť, nie vpred. Učíme sa dejiny literatúry, ale nie budúcnosť tvorby textov. Učíme sa o historicky dôležitých matematických konceptoch, ale nezaoberáme sa vytváraním novej matematiky potrebnej pre budúcnosť. Navyše, všetko „revolučné“ vo vzdelávaní sa už udialo, len v menšej miere, tu a tam po kúskoch, v rôznych častiach sveta. Zásadné zmeny v nás a v našich organizáciách sa udejú až vtedy, keď pozbierame odvahu učiť sa navzájom z našich skúseností a prijmeme riziko a zodpovednosť za orientáciu na budúcnosť v našich činoch.

• 2. Škola 1.0 nemôže efektívne vzdelávať deti 3.0. Je potrebné znovu definovať a jasne pochopiť, kvôli čomu vzdelávame, prečo to robíme a komu vzdelávacie systémy slúžia. Klasické povinné vzdelávanie je založené na zastaranom modeli z 18. storočia, ktorý slúžil na vytváranie lojálnych a usilovných robotníkov a byrokratov. V post-industriálnej dobe by to už nemalo byť konečným cieľom a zmyslom vzdelávania. Je naopak potrebné podporovať učiacich sa, aby sa z nich stali inovátori schopní využívať svoju kreativitu a predstavivosť s cieľom posunúť spoločnosť ďalej. Výzvy dnešnej doby nedokážeme prekonať starými spôsobmi myslenia. Preto sme všetci spoluzodpovední za vytvorenie budúcnosti, z ktorej budú mať osoh všetci ľudia na svete.

• 3. Aj deti sú ľudia. Ku všetkým deťom a študentom sa treba správať s úctou ako ku ľudským bytostiam, ktoré majú základné ľudské práva a povinnosti. To znamená, že študenti musia mať právo vyjadrovať sa k rozhodnutiam týkajúcich sa svojho učenia vrátane toho, ako sa riadia ich školy, ako a čo sa učia a vo všetkých ďalších oblastiach svojho bežného života. Až to sa dá nazvať začlenením v pravom zmysle slova. Študenti každého veku musia mať slobodu nasledovať vzdelávacie príležitosti, ktoré sú pre nich vhodné a ktoré si želajú využívať, pokiaľ tým nebudú narušovať právo ostatných robiť to isté. (Prevzaté z EUDEC – European Democratic Education Community – Európska komunita pre demokratické vzdelávanie, 2005).

• 4. Vzrušenie z toho, že sa sami rozhodnete „skočiť z útesu“, je zážitok, ktorý nikdy nezažijete, pokiaľ vás niekto postrčí. Inými slovami, model školy s hierarchickým vzťahom učiteľ-žiak nie je efektívnym spôsobom vzdelávania, pretože zabíja zvedavosť a obmedzuje vnútornú motiváciu. Existujú mnohé iné modely, horizontálne učenie vrátane učenia sa a vyučovania medzi rovesníkmi, ktoré umožňujú študentom zažiť tieto modely v praxi. Vyučujúci by mali vytvoriť študentom priestor a nechať na ich uvážení, kedy budú pripravení skočiť. Robenie chýb je prirodzenou súčasťou procesu učenia. Môžeme všetko skúšať znova a znova. Vo vzdelávacom prostredí bez hierarchie je úlohou učiteľa pomôcť žiakovi dospieť k vyváženému rozhodnutiu. Robenie chýb je v poriadku, ale výchova ľudí nepripravených na život v poriadku nie je.

• 5. Neceňme si to, čo môžeme zmerať, ale merajme to, čo si ceníme. V našej posadnutosti všetko testovať sme akosi dovolili OECD, aby sa prostredníctvom režimu PISA stala akýmsi svetovým ministerstvom školstva. Kult merania a štandardizácie vo vzdelávaní sa šíri po celom svete. Na národnej aj medzinárodnej úrovni to vyzerá, ako keby sme všetci súťažili v tom, ktoré dieťa je najlepšie na celom svete. Čo je ešte horšie, z našich škôl vychádzajú politici a vzdelanci, ktorí nevedia, ako výsledky všetkých tých testov interpretovať. Najlepšie inovácie sa často zničia v momente, keď sa začneme zaoberať tým, ako by sme ich najlepšie zmerali. Je potrebné ukončiť povinné testovanie a ušetrené peniaze investovať do vzdelávacích iniciatív, ktoré vytvoria cenné autentické príležitosti pre vzdelávanie.

• 6. Ak odpoveď je „technológia“, ako potom znie otázka? Sme tiež posadnutí zavádzaním nových technológií do našich životov a zároveň len málo rozumieme tomu, na čo nám sú, aký majú potenciál a aký dopad na vzdelávanie môžu mať. Vďaka technológiám dokážeme robiť lepšie to isté, čo doteraz, ale používanie nových technológií v starom modeli školstva je premárnená príležitosť. Čierne tabule na kriedu sa nahradili bielymi tabuľami na fixky a SMART tabuľami. Knihy sa nahradzujú tabletmi a čítačkami. Ale v školstve to vyzerá podobne, akoby sme chceli elektrinou z jadrovej elektrárne poháňať konský záprah. Na tradičnom modeli školstva sa nič výrazne nezmenilo, ale my investujeme stále viac prostriedkov na vybavenie škôl týmito nástrojmi bez toho, aby sme využívali ich transformačný potenciál na to, čo a ako sa učíme alebo vyučujeme. Vykonávaním starých činností novými nástrojmi sa školy sústreďujú na manažovanie hardvéru a softvéru namiesto toho, aby pomohli študentom rozvinúť svoj osobnostný potenciál a účelovo využívali sofistikované nástroje.

• 7. Digitálna gramotnosť je neviditeľná, a podobne by to malo byť s technológiou v školách. „Neviditeľným učením“ myslíme to, že väčšina učenia prebieha nenápadne prostredníctvom bežných neformálnych a náhodných zážitkov, nie prostredníctvom formálneho vyučovania v triede (Cobo & Moravec, 2011). “Neviditeľné učenie” tiež berie do úvahy technologický pokrok, ktorý umožňuje vytváranie vzdelávacích prostredí (aj mimo školy) pre také príležitosti, pričom, podobne ako vytváranie priestorov, je použitie technológií „neviditeľné“ a plynulé. Ak je výzvou pre naše školy a vlády vytvárať študentov, ktorí vynikajú v kreativite a inovácii, a nie v bezmyšlienkovitom učení sa a recitovaní starých myšlienok spamäti, musíme používať technológie s cieľom podporovať kreatívne a inovatívne smerovanie. Školy by nemali používať počítače na to, aby si študenti spravili „svoju prácu“ podľa vopred pripravených parametrov a s predpísaným očakávaným výsledkom; mali by naopak pomôcť navrhovať a vytvárať produkty a dosahovať učebné výsledky, ktoré siahajú za hranice predstavivosti tých, ktorí zostavovali osnovy. Namiesto toho, aby sme umiestnili technológie do popredia, kde budú brzdiť vzdelávanie, spravme z technológie „neviditeľnú“ súčasťou prostredia a umožnime študentom objaviť svoje vlastné cesty vzdelávania použitím týchto nástrojov.

• 8. Študentom nemôžeme vložiť poznanie do hlavy. Keď rozprávame o poznaní a inovácii, zamieňame alebo si pletieme tieto pojmy s pojmami údaje a informácie. Príliš často si nahovárame, že deťom dávame poznanie, keď ich testujeme, či nám dokážu zopakovať zapamätané informácie. Aby sme si to vyjasnili: údaje sú kúsky, ktorých spájaním a kombinovaním dostávame informácie. Poznanie je o tom, že tieto informácie vezmeme a sami im dáme na osobnej úrovni zmysel. Inovujeme vtedy, ak konáme na základe toho, čo vieme, a tým vytvárame nové hodnotné veci. Keď porozumieme tomuto rozdielu, odhalíme jeden z najväčších problémov, ktorým čelia predstavitelia každej školy. Vynikáme v spracovávaní informácií, ale nemôžeme z týchto informácií vytvoriť v hlave študenta poznanie bez toho, aby sme poznanie nedegradovali späť na informácie.

• 9. “Sieť je učenie.” (Siemens, 2007). Vznikajúca pedagogika nového storočia sa nebude starostlivo plánovať. Namiesto toho sa vytvára plynule. Náš pohyb v rámci siete je cestou k učeniu a so zväčšovaním tejto siete sa rozvíja aj naše učenie. V konektivistickom prístupe k učeniu spájame individuálne poznanie dokopy, čím vytvárame nové pochopenie. Zdieľame svoje skúsenosti a vytvárame tým nové (spoločenské) poznanie. Zamerajme sa na schopnosť jednotlivcov pohybovať sa a orientovať v sieti, samostatne sa pripájať a objavovať, ako ich jedinečné poznanie a talent môže prispieť a byť súčasťou riešenia nových problémov.

• 10. Budúcnosť patrí tvorcom, geekom, nerdom a rojkom. Aj keď nie z každého bude alebo by mal byť podnikateľ, tí, ktorí nerozvinú svoje podnikateľské schopnosti, budú v budúcnosti veľmi znevýhodnení. Naše vzdelávacie systémy by sa mali zameriavať na vytváranie takých rozhľadených jednotlivcov, ktorí budú vyvažovať svoje špecializované vedomosti schopnosťou snívať, vytvárať, skúmať, učiť sa, podporovať podnikateľské, kultúrne a spoločenské iniciatívy, brať na seba riziko a užívať si proces rovnako ako výsledok bez toho, aby sa obávali prípadných zlyhaní alebo chýb, ktoré sa im na ceste môžu prihodiť.

• 11. Porušujte pravidlá, ale nie bez toho, aby ste najskôr jasne rozumeli tomu, prečo. Klasické školstvo stojí na kultúre poslušnosti, vynútenej spolupráci a snahe zapadnúť. Kreatívny potenciál študentov, zamestnancov a našich inštitúcií sa kvôli tomu nevyhnutne otupuje. Je jednoduchšie, keď nám niekto určuje, čo si máme myslieť, ako keď máme rozmýšľať sami za seba. Otvorene klásť otázky, budovať povedomie o tom, čo vytvárame a čo tým chceme dosiahnuť, je tým najlepším liekom na neduh inštitucionálnosti. A až potom si môžeme dovoliť odôvodnene porušiť pravidlá súčasného systému, čím narušíme status quo a vytvoríme potenciál uskutočniť skutočnú zmenu.

• 12. Môžeme a musíme vybudovať kultúru dôvery v našich školách a komunitách. Pokiaľ sa bude naše školstvo zakladať na strachu, úzkosti a nedôvere, bude prekážkou všetkému, čo sme popísali vyššie. V projekte Minnivate! (MASA, 2014) výskumníci uviedli, že ak chceme mať ako vzdelávatelia potenciál transformovať vzdelanie, potrebujeme motivované skupiny ochotné zapojiť sa, a my sami sa v nich musíme angažovať. To všetko si vyžaduje nový spôsob konania založený na dôvere, vďaka ktorému sa študenti, školy, vlády, firmy, rodičia a komunity prepoja do vzájomne spolupracujúcich iniciatív s cieľom stvoriť budúcnosť nového vzdelávania.

Niektorí vravia, že tieto princípy vyžadujú revolúciu, aby sa mohli uskutočniť. Iní vravia, že potrebujeme výrazné inovácie, aby sa pozitívna budúcnosť vzdelávania stala realitou. My si myslíme, že potrebujeme oboje, alebo, ako povedal Ronald van den Hoff (2013): “Potrebujeme inovúciu!” (str. 236). A presne toto je naša zásadná úloha: Prispievať k inovúcii nielen našimi myšlienkami, ale tiež účelným aplikovaním toho, čo sme sa naučili naším vlastným snažením a toho, čo sme sa naučili spoločne, globálne.

Text sme prevzali a preložili zo stránky Manifesto 15. Slovenský preklad sme poskytli priamo tvorcom, (medzi ktorých sa zapojil aj Peter Gray) a na tejto stránke môžete manifest podporiť aj vy svojim podpisom, komentárom a/alebo zdieľaním.

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.