Skúsenosti unschoolerov o tom, ako sa deti samy učia čítať.

V našej spoločnosti stále pretrváva všeobecný predpoklad o tom, že musíme deti učiť čítať. Ohromné množstvo výskumov sa snaží nájsť vedecky najlepší spôsob, ako to dosiahnuť. V pedagogickom oddelení knižnice každej väčšej univerzity sa nachádzajú stohy kníh a vedeckých časopisov, ktoré sa venujú tomu, ako vyučovať čítanie. V pedagogických kruhoch sa už mnoho desaťročí vedú debaty medzi tými, ktorí si myslia, že dôraz by sa mal klásť na vyučovanie fonetiky a tými, ktorí sa prikláňajú k tzv „celostnému jazykovému“ prístupu. Bolo vykonaných mnoho kontrolovaných experimentov, ktoré porovnávali tieto prístupy medzi sebou s deťmi v škôlke, či v prvej triede, ako s pokusnými králikmi. Priaznivci fonetického prístupu tvrdia, že v týchto experimentoch „zvíťazili“ a tí druhí hovoria, že experimenty boli zmanipulované.

Zo skúseností z tradičných škôl vieme, že čítanie nie je pre deti jednoduché. Obrovské množstvo času a úsilia je vynakladané na vyučovanie čítania, od škôlky po takmer celé obdobie prvého stupňa základnej školskej dochádzky. Pedagógovia navyše povzbudzujú rodičov, aby učili svoje deti čítať. Aby ich pripravili na školu alebo ju vhodne dopĺňali. Vzniklo tak celé odvetvie okolo vytvárania a propagácie vyučovacích materiálov pre tento účel. Množstvo interaktívnych počítačových programov, videí a „vedecky“ vytvorených kníh, ktoré majú podľa ich zástancov vyučovať fonetiku a poskytovať základ začínajúcim čitateľom, nemá konca.

Nedávno som čítal článok dvoch kognitívnych vedcov, ktorí tvrdili, že ďalším krokom vo vyučovaní čítania bude individualizované vyučovanie. [1] Podľa autorov sa budú používať moderné metódy mapovania mozgu na určenie jedinečného štýlu učenia každého dieťaťa, a digitálne textové programy budú potom deti učiť čítať podľa ich jedinečných potrieb a spôsobov učenia. Autori a ich kolegovia v skutočnosti takéto systémy vyvíjajú. Príde mi to celé hlúpe. Jedinečné potreby každého dieťaťa, ktoré ovplyvňujú učenie sa čítať, nie sú závislé len na rozdieloch v mozgu, ale líšia sa zo dňa na deň, okamih od okamihu, vzhľadom k jeho zážitkom, prianiam a rozmarom, ktoré má samo pod kontrolou. Tvrdeniam týchto vedcov začnem veriť až potom, čo uvidím dôkazy, že dokážu na základe mapovania mozgu predpovedať obsah snov.

V ostrom kontraste k tomuto besneniu okolo vyučovania čítania stojí pohľad ľudí, ktorí sú súčasťou hnutia „unschoolingu“ a školského hnutia okolo Sudbury „ne-škôl“. Tí tvrdia, že čítanie nemusí byť vyučované vôbec! Ak deti vyrastajú v gramotnej spoločnosti a sú obklopené ľuďmi, ktorí čítajú, naučia sa čítať tiež. Možno pri tom budú mať nejaké otázky a požiadajú o rady tých, ktorí už čítať vedia, ale všetka iniciatíva bude ich a celý proces si zorganizujú sami. Toto je individualizované učenie, a nie je k tomu potrebné mapovanie mozgu a už vôbec nie kognitívnych vedcov. Vyžaduje iba nepatrné úsilie zo strany kohokoľvek iného, ako dieťaťa, ktoré sa učí. Každé dieťa presne vie, aký je jeho štýl učenia a na čo je pripravené, a čítať sa naučí svojím vlastným jedinečným spôsobom, svojím vlastným tempom.

Pred 21 rokmi dvaja z mojich študentov vykonali štúdiu o tom, ako sa študenti učia čítať v škole Sudbury Valley, kde majú slobodu robiť si, čo sa im zachce. Vybrali si šesťnásť študentov, ktorí sa naučili čítať v tejto škole a ktorí v tejto oblasti nikdy neboli formálne vyučovaní. Na základe rozhovorov ako s nimi, tak aj s rodičmi a členmi personálu sa snažili zistiť kedy, prečo a ako sa každý z nich naučil čítať. Ich zistenia znemožňovali akékoľvek zovšeobecnenie. Študenti začali prvýkrát čítať v pozoruhodne širokom vekovom rozpätí – od štyroch až do štrnástich rokov. Niektorí sa učili veľmi rýchlo a k plynulému čítaniu dospeli počas niekoľkých týždňov, iní sa ale učili oveľa pomalšie. Niektorí sa učili vedome a systematicky fonetiku a občas žiadali o pomoc. Iní to jednoducho „pochytili“. Jedného dňa si uvedomili, že vedia čítať, hoci vôbec nemali tušenie, ako sa to naučili. Nebol tu žiaden systematický vzťah medzi vekom, kedy študenti prvýkrát začali čítať, a ich nadšením pre čítanie v dobe rozhovoru. Tí najdychtivejší čitatelia začínali čítať ako skôr, tak aj neskôr.

Môj syn, ktorý je členom personálu v škole Sudbury Valley, mi hovoril, že táto štúdia je už zastaralá. Má dojem, že väčšina študentov sa dnes učí čítať skôr, a s ešte menším vedomým úsilím, pretože sú súčasťou spoločnosti, v ktorej ľudia bežne komunikujú písaným slovom – v počítačových hrách, v emailoch, na facebooku, pomocou mobilných telefónov a podobne. Písané slovo je pre nich prakticky to isté ako hovorené slovo, takže biologické predpoklady, ktoré majú všetci ľudia na naučenie sa hovoreného slova, sú automaticky použité aj na učenie čítania a písania. Rád by som to nejakým spôsobom študoval, ale zatiaľ som neprišiel na spôsob, ktorý by nebol rušivý.

Pred niekoľkými týždňami som vyzval čitateľov tohto blogu, ktorí majú niečo dočinenia s unschoolingom, či so Sudbury školami, aby mi poslali svoje skúsenosti s učením čítania bez formálneho vyučovania. Osemnásť ľudí, z ktorých väčšina sa označila ako rodičia unschoolerov, sa ochotne podelili o svoje zážitky. Každý príbeh bol iný. Rovnako ako u mojich študentov v Sudbury Valley, ani tu nie je žiadna jednotná schéma, podľa ktorej by sa unschooleri učili čítať.

Po zorganizovaní hlavných bodov každého príbehu som predsa našiel sedem princípov, ktoré by mohli poslúžiť na pochopenie procesu učenia sa čítať bez školskej výučby. Zvyšok článku venujem týmto princípom a ku každému uvediem citácie zo skúseností, ktoré som obdržal.

Sedem princípov učenia sa čítať bez školskej výučby

1. Pre deti, ktoré nechodia do školy, neexistuje zlomový okamih či najoptimálnejší vek pre učenie sa čítať.

Pre školské deti je veľmi dôležité naučiť sa čítať podľa rozvrhu nadiktovaného školou. Ak zostanete pozadu, nebudete schopní držať krok so zvyškom osnov a môžete byť označený ako „neúspešný“, alebo ako niekto, kto by mal opakovať ročník, či dokonca ako jedinec s mentálnym hendikepom. V tradičných školách je čítanie kľúčom k akémukoľvek ďalšiemu učeniu. Najprv sa naučíte čítať a potom sa učíte čítaním. Bez čítania sa toho z daných osnov moc nenaučíte, pretože väčšina je prezentovaná písaným slovom. Dokonca existujú dôkazy o tom, že problémy s čítaním môžu viesť v klasických školách k problematickému správaniu. Jedna dlhodobá štúdia z Fínska zistila, že zlé čítanie v škôlke predznamenalo zlé čítanie na základnej škole a tiež následné problematické správanie. [3]

Avšak pre unschoolované deti nič z toho neplatí. Môžu sa naučiť čítať kedykoľvek, bez akýchkoľvek zjavných negatívnych dôsledkov. Skúsenosti, ktoré som získal, obsahovali 21 prípadov detí, ktoré sa naučili čítať a kde bol uvedený vek, kedy došlo k naozajstnému čítaniu (teda aj s pochopením textu). Z týchto detí sa to dve naučili v 4 rokoch, sedem medzi 5 – 6, šesť medzi 7 – 8, päť medzi 9 – 10 a jedno v 11 rokoch.

Dokonca aj v rámci jednej rodiny sa deti naučili čítať v rôznom veku. Diane napísala, že jej prvá dcéra sa naučila čítať v 5 rokoch a jej druhá v 9; Lisa napísala, že jeden syn sa to naučil v 4 rokoch a druhý v 7 a Beatrice napísala, že jedna dcéra sa to naučila pred 5. rokom a druhá v ôsmich.

Ani jedno z týchto detí nemá v súčasnosti problémy s čítaním. Beatrice napísala, že dcére, ktorá čítala až v ôsmich rokoch, je teraz štrnásť a „číta stovky kníh ročne“. Dokonca „napísala román“, „a vyhrala niekoľko cien poézie“. Neskoré čítanie očividne nie je v rozpore s výnimočnými literárnymi schopnosťami! Jej dcéra ale vykazovala literárnu vyspelosť ešte predtým, než sa naučila čítať. Podľa Beatrice dokázala recitovať naspamäť všetky básničky z Complete Mother Goose keď mala ešte len 15 mesiacov. [Pozn.: Beatrice Ekwa Ekoko píše napríklad aj vynikajúce blogy.]

Jedna skutočnosť sa opakovala najčastejšie. Keďže deti neboli nútené alebo prehovárané na čítanie proti ich vôli, vypestovali si pozitívny vzťah k čítaniu a učeniu vo všeobecnosti. Najlepšie to vyjadrila Jenny, ktorá napísala o svojej teraz už pätnásťročnej dcére, ktorá začala čítať až v jedenástich rokoch, nasledujúce: „Najlepšie bolo, že vďaka tomu, že sme ju nechali čítať svojim vlastným tempom a z jej vlastnej iniciatívy, si uvedomila, že ak dokáže toto, dokáže sa naučiť čokoľvek. Nikdy sme ju nenútili do učenia, nikdy, a vďaka tomu zostala jej schopnosť učiť sa nedotknutá. Je bystrá, zvedavá, a zaujíma sa o svet okolo nej. “

2. Motivované deti začínajú čítať veľmi rýchlo.

V niektorých prípadoch začnú unschoolované deti čítať doslova okamžite. Napr. Lisa W. napísala: „Naše druhé dieťa, ktoré premýšľa skôr vizuálne, sa naučilo čítať až v siedmich rokoch. Roky dokázal získať to, čo potreboval, vďaka obrazovým podnetom alebo ak sa zasekol, požiadal staršieho brata, aby mu to prečítal. Pamätám si deň, kedy začal čítať. Požiadal svojho brata, aby mu niečo prečítal na počítači, a brat odpovedal, "Mám dôležitejšie veci na práci, než ti celý deň čítať“, a odišiel. Počas niekoľkých dní začal čítať veľmi dobre.

Diana napísala: „Moja dcéra nevedela čítať, keď mala v marci päť rokov, ale na konci tohto roka čítala plynulo, nahlas a bez jediného zaváhania.“ A Kate napísala, že jej syn sa vo veku deviatich rokov naučil sám čítať iba za jeden mesiac. V tom čase sám úmyselne pracoval na svojom čítaní a stal sa z neho vynikajúci čitateľ.

Tieto náhle pokroky vo viditeľnej schopnosti čítať môžu aspoň čiastočne nastať preto, že skoršie, skryté fázy učenia nie sú pozorovateľmi zaznamenané a dokonca ani ten, kto sa učí, ich nemusí zaznamenať. Karen prisudzuje začiatok čítania svojho syna náhlemu rastu sebavedomia. Napísala: „Počas uplynulého leta syn A [sedem rokov] skrýval svoju schopnosť čítať, ale teraz už číta celé knihy. Teraz, šesť mesiacov potom, si je tak istý, že ho pravidelne vidím ráno, ako číta svoje mladšej sestre. Dokonca sa ponúkol aj nám. Pred rokom, kedy pred nami skrýval svoje schopnosti kvôli nedostatku sebavedomia, by to bolo neslýchané. Som tak rada, že sme ho do toho nenútili! “

3. Snaha o nútenie do čítania sa nemusí vyplatiť.

V troch prípadoch sa ľudia, ktorí mi napísali, snažili v určitom okamihu učiť čítať svoje deti, ktoré ešte čítať nevedeli, a tento pokus mal negatívne následky. Takto to popísali.

Holly napísala, že keď bolo jej synovi okolo tri a pol roka, začala ho učiť čítať. "Myslím, že knihy na výučbu čítania sú monotónne a hlúpe, ale našla som niektoré, ktoré boli aspoň trochu zaujímavé, a tak sme ich začali prechádzať. … Myslím, že naozaj ešte nebol pripravený na skutočné čítanie, a nech bol alebo nie, nepáčilo sa mu robiť niečo, čo nebolo jeho nápadom. … Pomerne rýchlo som si uvedomila, že aj keď robil pokroky, prinášalo to viac škody ako úžitku, lebo som mu čítanie znechutila. Ihneď potom som s formálnym vyučovaním prestala a opäť som mu čítala len, keď ma o to požiadal. "Holly ďalej napísala, že po dvoch rokoch sa jej syn začal potajomky pozerať sám na knihy a nakoniec začal čítať. Údajne svoj záujem najskôr skrýval, aby sa necítil pod tlakom.

Beatrice napísala o svojej dcére, ktorá sa naučila čítať v ôsmich rokoch: „Tiež som vinná tým, že som sa ju snažila nútiť čítať v šiestich rokoch, pretože deti v škole sa to učili a nechcela som, aby zostala pozadu. Po niekoľkých týždňoch, keď som trvala na tom, aby čítala a viedla si denník výslovnosti, mi nekompromisne povedala, aby som ju nechala na pokoji, že sa nebude zúčastňovať môjho plánu a že sa naučí čítať, až bude pripravená. “

Aj Kate z Veľkej Británie, ktorá doma vzdeláva svojho syna, napísala o snahe naučiť ho čítať: „Do veku deviatich rokov mal odpor k jazyku a čítanie sa stalo pravidelnou bitkou. Mal k tomu odpor, prišlo mu to nudné a bol neustále rozrušený, tak nakoniec som sa povzniesla nad svoju "školskú hlavu“ a skúsila som nový prístup. Nechala som to tak. Povedala som, že už ho nikdy nebudem nútiť do čítania a ani to nebudem navrhovať. … Počas nasledujúceho mesiaca chodieval ticho do svojej izby … a naučil sa čítať. … Strávila som štyri roky vyučovaním základov, ale teraz som si istá, že sa to mohol naučiť za pár týždňov. "

4. Deti sa naučia čítať, keď sa čítanie stane prostriedkom na dosiahnutie požadovaného cieľa.

Pamätám si na jeden starý vtip, ktorý som prvýkrát počul pred mnohými rokmi. Bol o chlapcovi, ktorý až do piatich rokov neprehovoril ani slovo. Potom jedného dňa pri obede povedal: „Tá polievka je studená.“ Jeho matka skoro omdlela a povedala: „Syn môj, ty hovoríš! Prečo si predtým nikdy nič nepovedal? "" No ", povedal chlapec,“ doteraz bola polievka vždy teplá. "

Táto príhoda je vo vzťahu k rozprávaniu značne nezmyselná, preto ju chápeme iba ako vtip. Deti sa učia hovoriť, nech chcú alebo nie, sú k tomu geneticky vybavené. Ale vo vzťahu k čítaniu by táto príhoda zmysel dávala. Zdá sa, že deti sa učia čítať samy, ak k tomu majú dobrý dôvod. Tu sú niektoré príklady, ktoré som dostal:

Amanda napísala o svojej dcére, ktorá navštevuje Sudbury školu: „Stále všetkým hovorila, že nevie čítať, kým tento rok v novembri nepiekla sušienky (v siedmich rokoch). Požiadala ma a jej otca, aby sme upiekli jej obľúbené sušienky, ale ani jeden z nás nemal čas. O chvíľu neskôr pribehla do izby a požiadala ma, aby som zapla rúru a našla 9 × 11 panvicu. Dala som jej teda panvicu a zapla som rúru. Neskôr pribehla a požiadala ma, aby som dala sušienky do rúry. Potom povedala, "Mami, myslím, že už viem čítať.“ Priniesla niekoľko kníh a čítala z nich nahlas, až dokým nevyskočila a nepovedala, „sušienky asi budú hotové. Vyberieš ich? "… Teraz všetkým hovorí, že vie čítať a že sa to naučila sama.“

Idzie, devätnásťročná unschoolerka a úžasne vzdelaná bloggerka, mi poslala odkaz na článok na jej blogu o jej spomienkach, ako sa učila čítať. Napísala: „Keď mi bolo 8 alebo 9, moja matka čítala mne a mojej sestre prvého Harryho Pottera. Ale samozrejme mala iné veci na práci ako čítať a ak čítala dlho, začala chrapľať. Bola som frustrovaná z toho, ako to ide pomaly a naozaj som chcela vedieť, čo sa stane ďalej. Vzala som tú knižku a začala som čítať. “

Marie, unschoolujúca matka, napísala o svojom sedemročnom synovi: „Hraním v tunajšom divadle získal motiváciu lepšie čítať. Vždy rád dával dohromady predstavenia, ale teraz bol dosť starý na to, aby hral v naozajstnej hre. Pochopil, že čítanie je neoddeliteľnou súčasťou aktivity, ktorú miloval. To mu dalo silný dôvod na to, aby sa v čítaní zdokonalil. Nedávno mal úlohu v Sne noci svätojánskej, teda musel čítať a zapamätať si Shakespeara. Nikto ho to nemusel vyučovať. “

Jenny napísala, že jej dcéra, ktorá začala čítať knihy až v jedenástich rokoch, bola schopná uspokojiť svoju túžbu po príbehoch tým, že jej niekto čítal, sledovaním filmov a počúvaním audio kníh z knižnice. Nakoniec začala čítať, pretože už nemohla uspokojiť svoj záujem o video hry, ako ToonTown alebo manga knihy, ktoré vyžadovali čítanie, ktoré jej nikto neposkytol.

5. Čítanie, rovnako ako iné zručnosti, sa deti učia sociálne prostredníctvom spoločnej účasti.

Pozorovanie v škole Sudbury Valley a ostatných Sudbury školách ukazujú, že mnoho detí sa tu naučí čítať prostredníctvom vekovo premiešaných hier. Čitatelia hrajú hry spoločne s tými, ktorí ešte nevedia čítať, vrátane počítačových hier s písaným slovom. Aby mohli pokračovať ďalej, čitatelia čítajú a ostatní to pochytajú.

Vincent Lopez, člen personálu v škole Diablo Valley, škole podľa modelu Sudbury Valley, mi poslal tento pekný príklad vekovo premiešaného učenia: „V umeleckej miestnosti vyrábajú ceduľu podľa televízneho programu, ktorý práve začal. Podľa môjho názoru hlúpeho, bulvárneho zoznamovacieho programu, s nízkou morálkou; to hovorím vopred. Hlavným bodom tohto príspevku je to, že päťročný študent sa snaží čítať nápisy s pomocou rôzne starých detí. … Študenti sa učia, pretože chcú pochopiť vtipy a byť na rovnakej úrovni ako všetci naokolo. “

Takmer všetky príspevky od doma vzdelávaných unschoolerov obsahovali príklady spoločnej účasti pri čítaní. Jeden z mojich najobľúbenejších je od Diane, ktorá napísala, že jej dcéra, ktorá sa naučila čítať v piatich rokoch, sa začala o čítanie zaujímať kvôli pravidelnému rodinnému čítaniu z Biblie. Predtým ako skutočne začala čítať, trvala na tom, že sa chce tiež zapojiť, „a keď prišla na rad, vymýšľala si slová!“

Iní písali o spoločných rodinných hrách obsahujúcich slová alebo o spoločnom sledovaní televízie, kde bol programový sprievodca a titulky predčítané. Postupom času deti potrebovali čím ďalej tým menej pomoci; začali samy rozoznávať a čítať viac a viac slov. Najčastejšie boli spomínané prípady, kedy rodičia alebo niekedy aj súrodenci, čítajú knihy, často ako súčasť zaspávania. Tí, ktorí ešte nevedia čítať, sledujú ako slová, tak aj obrázky. Niekedy niektoré slová čítajú alebo si zapamätajú knihy, ktoré počuli mnohokrát a potom predstierajú, že čítajú, hoci niektoré slová predsa len rozoznávajú. Predstierané čítanie sa postupom času stáva čítaním skutočným.

V predchádzajúcich esejách som spomínal známeho ruského vývojového psychológa Leva Vygotského, ktorého hlavnou myšlienkou bolo to, že deti si rozvíjajú nové zručnosti najskôr spoločensky, prostredníctvom spoločnej účasti so schopnejšími ľuďmi, a až potom začínajú nové zručnosti používať súkromne, pre svoje vlastné účely. Tento všeobecný princíp sa zdá byť platný aj v prípade čítania.

6. Niektoré deti sa začínajú zaujímať skôr o písanie ako čítanie, a čítať sa naučia súčasne s písaním.

V siedmich prípadoch, ktoré som dostal, ľudia opisovali, ako sa ich deti zaujímali o písanie buď pred, alebo súčasne s prvotným záujmom o čítanie. Tu sú štyri príklady: Marie napísala o svojom sedemročnom synovi: „Je to umelec, ktorý trávi hodiny kreslením najrôznejších vecí, najmä príbehov a vynálezov. Prirodzene si prial, aby jeho obrázky "hovorili“ pomocou titulkov, nadpisov, pokynov alebo citácií. … Často sa ma pýtal napr: „Mami, ako sa píše Superpes chce ísť domov?“ Vyhláskovala som mu to a za päť minút zase: „Mami, ako sa píše Superpes vidí svoj dom?“ Naučil sa čítať čiastočne vďaka tomu, že čítal vety, ktoré sám napísal.

Beatrice napísala niečo podobné o svojej najmladšej dcére, ktorá sa naučila čítať pred piatym rokom. „Naučila sa čítať vďaka jej túžbe vyjadriť sa pomocou slov. Začala s tým, akonáhle udržala ceruzku, či už to bolo napísaním básne, piesne, návrhom reklamy. Potrebovala, aby som jej hovorila, ako sa píše bobor alebo navrhnúť. “

Lisa R. napísala o svojom synovi, ktorý sa v súčasnosti učí čítať: „Jeho schopnosť čítať súvisí s jeho snahou písať. … Napísal krátke poznámky a nadpisy príbehov pomocou fonetického hláskovania. Niekedy sa pýta, ako sa niečo píše. Opakovaním si tieto slová zapamätá. “

Lisa W. napísala: „Náš najstarší syn sa naučil čítať v štyroch rokoch, keď sa snažil nájsť online hry zadarmo. Otvoril internetový prehliadač a spýtal sa ma, ako sa píše online, potom hry a zadarmo. A zrazu začal čítať. “

7. Neexistuje predvídateľný spôsob, ktorým sa deti učia čítať.

Ak si myslíte, že si z tohto článku odnesiete ponaučenie, ktoré vám bude užitočné pre „vyučovanie“, či „pomáhanie“ pri čítaní vášmu dieťaťu, uisťujem vás, že to tak nie je. Každé dieťa je jedinečné. Vaše dieťa vám musí naznačiť, ako mu môžete pomôcť alebo nie. Neviem to ani ja, ani tzv. odborníci na čítanie. Moja jediná rada znie: nenúťte ho; počúvajte vaše dieťa; odpovedajte patrične na jeho otázky, ale nehovorte mu viac, než je nutné. Ak to budete preháňať, vaše dieťa sa naučí prestať vám klásť otázky.

Niektorí boli prekvapení spôsobom, akým sa ich deti naučili čítať. Niektoré sa naučili čítať exotické slová, ktoré sa bežne neobjavujú skôr, než sa naučili čítať bežné slová. Niektoré, ako som písal, sa naučili najskôr písať. Niektoré sa učili čítať veľmi rýchlo a potom sa jednoducho na pár rokov zastavili pred tým, než pokračovali ďalej. My dospelí si to všetko môžeme užívať, ak budeme mať neustále na mysli, že nie je našou zodpovednosťou to meniť. Sme len pozorovatelia a niekedy tiež len nástrojmi, ktoré naše deti používajú pre svoje ciele. Ciele, ktoré si samy zvolili.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.