Ak chceme porozumieť deťom, musíme ich pozorovať vtedy, keď sú slobodné.

Dostala sa vám niekedy do ruky kniha Handbook of Child Psychology (Príručka detskej psychológie)? Ak nie, poobzerajte sa po nej, keď niekedy pôjdete okolo nejakej univerzitnej knižnice. Autori podľa mňa nesprávne označili dielo za príručku: aby ste ju odniesli, pravdepodobne budete potrebovať obe ruky, a pokiaľ náhodou máte bolesti chrbta, možno by ste mali odniesť celé dielo po jednotlivých zväzkoch. Zvyšok názvu – detskej psychológie – je podľa môjho názoru tiež nesprávny.

Najnovšia edícia tohto diela má štyri zväzky a pozostáva z takmer 5000 strán textu. Má spolu 79 kapitol, pričom každú jednu koncipoval iný expert alebo skupina expertov na niektorú časť detského vývoja. Súhrnný zoznam autorov by mohol byť prehľadom najvplyvnejších osobností vo vývojovej psychológii.[1] Táto práca má za cieľ zhrnúť všetky psychologické poznatky a teórie o detskom správaní. Vysokoškolským študentom študujúcim vývojovú psychológiu často odporúčajú toto dielo ako základ pre ich štúdium. Vydavateľom popis je nasledujúci: „Toto štvorzväzkové dielo je súhrnom všetkých poznatkov o vývoji dieťaťa a štandardom pre posudzovanie ostatných diel v tejto oblasti.“

Keď najnovšie vydanie dorazilo do našej univerzitnej knižnice, dychtivo som si jednotlivé zväzky vybral z regálu, aby som zistil, čo nového by som sa dozvedel o detskej hre a zvedavosti, teda o témach, ktoré ma zaujímajú zo všetkého najviac. Dozvedel som sa toto. Ani jedna jediná kapitola nebola o hre a ani nemala v názve slovo, ktoré by s hrou súviselo. Keď som sa pozeral v registri každého zväzku, našiel som pár odkazov na kľúčové slovo hra. Nalistoval som si ich a zistil som, že vo všetkých zväzkoch dokopy bolo menej ako 10 strán venovaných hre. 10 strán z 5000, inými slovami asi dve desatiny percenta z diela, ktoré by malo zhŕňať všetko, čo ľudstvo zistilo v oblasti detskej psychológie!

A čo zvedavosť alebo skúmanie? S tými je to ešte horšie. Nielenže neexistuje kapitola o týchto témach, ale zvedavosť som ani nenašiel v registri a pri pojme skúmanie som našiel len jeden odkaz. Keď som si nalistoval príslušnú stranu, zistil som, že tejto téme sa venuje len jediná strana. Problémom nie je, že by bol register príliš stručný alebo nekompletný; register tohto diela je siahodlhý. Nie je problémom ani to, že by príručka používala iné pojmy pre témy hra, zvedavosť alebo skúmanie. Register som viackrát prehľadal.

Ako je to možné?

Ako je možné, že moderný súhrn detskej psychológie nám prakticky nemá čo povedať o hre a zvedavosti? Ak sa niekoho na ulici opýtate, čo prvé mu napadne, keď počuje slovo dieťa, slová ako hra alebo hravý budú veľmi vysoko na zozname ak nie na prvom mieste, a slovo zvedavosť nebude za nimi príliš zaostávať. Pre väčšinu ľudí, ktorí nepracujú vo výskume je hra a zvedavosť značnou časťou toho, čo považujú za základ detstva. Nedá mi, aby som si nepožičal a neparafrázoval výrok Williama Jamesa, že „len myseľ otrávená pridlhým pobytom na akademickej pôde“ dokáže rozmýšľať o deťoch bez toho, aby si spomenula na hru a zvedavosť. Mark Twain nám povedal o skutočnej psychológii detí omnoho viac ako tento údajný súhrn detskej psychológie.

Ako sme sa dopracovali k tejto smutnej skutočnosti? Myslím si, že sa to stalo kvôli dlhoročnému úzkemu zväzku oblasti vývojovej psychológie a školského systému. Školy vytvárajú prostredie, výskumné subjekty, výskumníkov, výskumné otázky a rámec skúmania pre výskum detskej psychológie.

V akomkoľvek výskume potrebujete veľký počet dobrovoľníkov. Je ťažké, časovo náročné a drahé hľadať dobrovoľníkov ochotných spolupracovať mimo školy; je omnoho ľahšie študovať žiakov a študentov. Študenti sú už pripravenou a viac alebo menej dostupnou skupinou. Veľká väčšina výskumov psychológie dospelých sa koná na vysokoškolských prvákoch a druhákoch, ktorí radi „dobrovoľne“ venujú svoj čas, pretože je to súčasťou ich povinností v rámci učebného kurzu alebo preto, lebo im to pomôže k lepšej známke. Psychológovia študujúci deti a dospievajúcich mladších ako 18 rokov musia opustiť svoje veže zo slonoviny, aby si našli svoje pokusné subjekty a zatiaľ najvhodnejšie miesta, kde ich môžu nájsť vo veľkom, sú práve školy.

Deti v škole sú už zvyknuté na manipuláciu, pozorovanie a testovanie. V škole môžete podrobiť rôzne skupiny rôznym podmienkam, dať im testy pred a po pokuse, vyhodnotiť výsledky a pravdepodobne budete mať záver, ktorý môžete publikovať v časopise o detskom vývoji. Skúste ale to isté spraviť na priľahlom ihrisku alebo na ulici, a možno si po vás príde polícia. (Vlastne polícia si po vás príde už len kvôli tomu, keď budete dlhší čas postávať a pozorovať hrajúce sa deti, a to hlavne v prípade, že ste mužom).

Ak deti neštudujeme priamo v škole, najčastejšie ich študujeme v psychologickom laboratóriu na univerzite. Deti je možné zaradiť do experimentu len ak majú viac ako 5 rokov a jedná sa takmer vždy o deti, ktoré navštevujú konvenčné školy. Forma experimentálneho výskumu v laboratóriu presne zodpovedá forme školského vyučovania kde deti vykonávajú to, čo sa od nich očakáva. Pokusný človek je študent, výskumník je učiteľ, experimentálna manipulácia je školská hodina a test je školský test. Prirovnanie je také dokonalé, že si obe prostredia zamieňajú nielen študenti, ale aj výskumníci. Moji kolegovia psychológovia sa občas prerieknu a svojich študentov na kurze nazvú subjektmi a svoje pokusné subjekty v laboratóriu nazvú študentmi.

Psychológovia študujúci deti sa všeobecne nazývajú vývojovými psychológmi, pretože za zaoberajú hlavne detským vývojom, teda tým, ako sa z dieťaťa stáva dospelý jedinec. V našej kultúre je škola taká všadeprítomná, že mnohí ľudia podvedome prepájajú detský vývoj s každoročným postupom do vyššieho ročníka v škole. Výskumní psychológovia sami sú z tohto istého dôvodu produktmi školského výskumu. My všetci sme ľuďmi, ktorí prežili školu a možno sa nám v nej aj celkom dobre darilo počas 20 rokov štúdia vrátane doktorandského. Niektorí v školstve následne pokračujeme ako profesori a učitelia. A tak ešte viac ako u bežného obyvateľstva je predstava expertov o ľudskom vývoji podvedome prepojená s postupom mladého človeka školským systémom.

Pedagogický model detského vývoja je veľmi výhodný pre psychológov, ktorí hľadajú pravidelnosť a usporiadanosť vo svojich teóriách a riadia sa podľa pravidla, že sa oplatí skúmať len to, čo je merateľné. Vývoj dieťaťa v škole je pravidelný, usporiadaný, uniformný a merateľný; pri troche predstavivosti je taký celý ľudský vývoj. Financie sú ďalším významným vplyvom pre spôsob výskumu vývojovej psychológie. Je jednoduchšie získať vládny grant, ak do žiadosti uvedieme, že výskum je nejako prepojený z detským vzdelávaním; tí, ktorí schvaľujú granty totiž implicitne chápu vzdelanie a školstvo ako synonymá.

Vzhľadom k tomu všetkého nečudo, že otázky, ktoré sa snažia vývojoví psychológovia zodpovedať svojím výskumom sa týkajú predovšetkým školy. Mnohé z nich sú výlučne o konkrétnych vyučovacích hodinách, napríklad vyučovania matematiky alebo čítania. Školstvo má však silný vplyv aj na také výskumné otázky, ktoré sa priamo netýkajú školy ale prostredí, ktoré sú pre deti pripravené a kontrolované dospelými a detské možnosti správania sú v nich veľmi obmedzené. Už toto samo osebe vylučuje výskum skutočnej hry alebo zvedavosti. Na tom všetkom však nie je nič nezákonné alebo podlé. Mnohí výskumníci sú čestní ľudia, ktorí sa pokúšajú študovať to, čo oni sami a ľudia okolo nich považujú za dôležité. Výsledok ich výskumu je však napriek tomu mimoriadne zaujatý a poskytuje len veľmi úzky pohľad na detskú prirodzenosť.

Akým miestom je vlastne škola a ako to skresľuje naše porozumenie deťom?

Ak mám pravdu o vplyve, ktorý škola má na výskum v oblasti vývojovej psychológie, potom porozumenie škole ako prostrediu, ktoré podporuje určité typy správania a bráni iným, nám možno pomôže pochopiť skreslenie vznikajúce v poznatkoch vývojovej psychológie. Akým prostredím teda škola je a ako to môže ovplyvniť teórie a poznatky vývojovej psychológie?

1. Škola je miestom, kde sú deti viac alebo menej neustále usmerňované dospelými.

V škole rozhoduje učiteľ alebo vyššia autorita o tom, čo sa bude robiť, kedy a ako. Úloha študentov je poslúchať inštrukcie a riadiť sa nimi. Myslím, že tento fakt má mimoriadny vplyv na spôsob myslenia psychológov, ktorí študujú detské správanie. Existuje len veľmi málo výskumu, ktorý sa zaoberá teóriami, ako sa rozhodujú deti, ako preberajú iniciatívu alebo ako sa zaoberajú svetom okolo seba. Väčšina výskumu sa zaoberá tým, ako deti odpovedajú na otázky, ktoré im kladú dospelí a ako spracúvajú a pamätajú si informácie, ktoré im predkladajú dospelí.

2. Škola je miestom, kde existuje ostrá hranica medzi prácou a hrou a kde učenie patrí do prvej z týchto dvoch kategórií.

Všadeprítomným posolstvom školy je, že práca a hra sú dve veľmi rozdielne veci. Prácu, presnejšie školskú prácu si musíme spraviť; práca nás zlepšuje; práca nás vzdeláva. Hrať sa môžeme cez prestávky prípadne až po jej dokončení. Implicitnou predstavou je, že hra je triviálna. Myslím, že aj to pomáha vysvetliť, prečo sa väčšina vývojových psychológov vyhýba skúmaniu hry, a tých pár, ktorí hru študujú, nepozývajú do spolupráce na súhrnných dielach tohto odboru, medzi ktoré patrí aj Príručka detskej psychológie.

3. Škola je miestom častého testovania s dôrazom na normy a hodnotenie detí podľa týchto noriem.

V škole sa vyžaduje časté testovanie, aby sa dalo povedať, či sú deti pripravené na ďalší ročník alebo stupeň. Psychológia vypomáhala výskumom pri vytváraní rôznych testov a celých vývojových teórií, ktoré sú založené na merateľných hodnotách a následnom hodnotení výsledku podľa tabuľky. Je férové povedať, že vývojová psychológia má svoje počiatky na začiatku 20. storočia, keď francúzsky minister školstva požiadal Alfreda Bineta, aby vyvinul test, ktorého cieľom bolo pomôcť školstvu hodnotiť študentov a ich pokroky. Výsledkom bol test, ktorý dnes poznáme ako IQ test. Ešte aj dnes je testovanie IQ jednou z hlavných aplikovaných oblastí vývojovej psychológie. Vzťah vývojovej psychológie a školstva teda trvá už od počiatkov tejto vedeckej disciplíny. (Metafora zväzku, ktorú som použil v názve tohto článku, je možno trochu zavádzajúca. Niekto by mohol tvrdiť, že vývojová psychológia nie je partnerom školského systému, ale skôr dieťaťom, ktoré nezašlo veľmi ďaleko od domova.)

4. Škola je miestom prísnej segregácie podľa veku.

V dnešných školách deti takmer nemajú príležitosť stretávať sa a komunikovať s deťmi, ktoré sú o viac ako rok staršie alebo mladšie. Myslím, že to tiež pomáha vysvetliť fakt, že takmer nenájdeme štúdiu v oblasti vývojovej psychológie, ktorá sa zaoberá interakciami medzi deťmi a dospievajúcimi alebo medzi deťmi, ktorých vek sa líši o viac ako 2–3 roky. Ako som však argumentoval v niektorých predchádzajúcich príspevkoch, mimo školy hrá voľné vekové miešanie zásadnú úlohu pre mladšie deti, ktoré sa od starších detí učia novým veciam a pre staršie deti, ktoré sa pri mladších učia starostlivosti. Vývojová psychológia však úplne ignoruje význam voľného vekového miešania tým, že sa sústreďuje len na deti v školách a tiež tým, že pedagogický model vývoja sa implicitne považuje za model celého ľudského vývoja.

5. Škola je miestom, kde prekvitá konkurencia

Školy sú svojím usporiadaním konkurenčnými prostrediami. Deti medzi sebou súťažia o to, kto bude mať lepšie známky, umiestni sa vyššie v triednom rebríčku a následne o obmedzený počet miest na prestížnych univerzitách. Triedne „hry“ sú všeobecne súťažné podobne ako mimoškolské aktivity. Študenti súťažia, kto bude hrať v školskom divadle, na medziškolských športových súťažiach, kto bude spievať v spevokole alebo povzbudzovať ako roztlieskavačka. Rozdeľovanie podľa veku samo osebe podporuje konkurenciu. To všetko vedie k atmosfére súťaživosti, ktorá preniká do všetkých formálnych i menej formálnych činností. Deti a predovšetkým dospievajúci si vytvárajú v kontexte školy hierarchie popularity, ktoré študujú vývojoví psychológovia a myslia si, že to je prirodzené pre všetky deti. Avšak výskum detí v spoločnostiach, ktoré nemajú školy a výskum detí mimo školy, ktorý robia viac antropológovia ako psychológovia, vrhá tiež pochybnosti na všeobecnosť takého tvrdenia. Aj opice sa správajú viac hierarchicky, konkurenčnejšie a agresívnejšie, keď sú v zajatí v klietke s opicami, s ktorými nechcú byť, ako keď majú slobodu si voľne vybrať, s ktorými jedincami sa chcú spolčovať.

Ak chceme rozumieť ľudskému potenciálu a nielen tomu, ako sa ľudia prispôsobujú školskému prostrediu, budeme musieť rozšíriť obzor nášho výskumu, aby zahŕňal deti v rôznych ďalších prostrediach a skúmať ich správanie použitím rozličných metód. Nikdy nebudeme úplne poznať silu detskej hry, zvedavosti, sebaurčenia a voľného vekového miešania, ak nebudeme deti študovať v kontexte, v ktorom môžu tieto prvky prekvitať. Nanešťastie sú tieto prvky v našej spoločnosti stále zriedkavejšie. Poďme ich preto nájsť a podporovať podobne, ako to robíme pre ohrozené druhy!

---

[1] Pre výskumných psychológov sú pojmy detská psychológia a vývojová psychológia viac menej synonymami, aj keď vývojoví psychológovia študujú aj vývoj v dospelosti. Na tomto mieste však nerozprávam o detskej psychológii z hľadiska klinickej medicíny (v ktorej sa venuje veľká pozornosť a dôraz na hru, a to predovšetkým na hru ako formu liečby), ale o detskej psychológii ako akademickej oblasti, ktorá sa zameriava na skúmanie psychologickej prirodzenosti detí a procesov, vďaka ktorým sa z dieťaťa postupne stáva dospelý jedinec.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.