Diagnóza ADHD súvisí s netoleranciou škôl voči normálnej ľudskej rozmanitosti.

Podľa najspoľahlivejších súčasných údajov sa u približne 8% amerických detí diagnostikuje choroba ADHD (Attention deficit and hyperactivity disorder – Porucha pozornosti a hyperaktivita – ďalej ADHD).[1] Tie isté štúdie uvádzajú, že porucha sa trikrát častejšie vyskytuje u chlapcov ako u dievčat, čiže u zhruba 12% chlapcov a 4% dievčat. Len si to predstavte. U dvanásť percent chlapcov, teda každý ôsmy chlapec, u ktorého rozhodol lekár na základe oficiálnych diagnostických kritérií, že trpí touto konkrétnou poruchou psychiky!

Ak by sa však porucha diagnostikovala na základe pozorovania učiteľov, tieto čísla by boli ešte vyššie. V inej štúdii, ktorá skúmala 16 rôznych škôl a viac ako tisíc detí, vypĺňali učitelia štandardné diagnostické ADHD dotazníky ohľadom správania študentov v triedach.[2] V tejto štúdii sa dotazníky učiteľov neporovnávali s dotazníkmi, ktoré vypĺňali o rovnakom dieťati jeho rodičia. Podľa učiteľov by diagnózu ADHD dostalo až 23% chlapcov základných škôl a asi 20% chlapcov stredných škôl. Neuveriteľné zistenie. Podľa hodnotenia učiteľov by dostala diagnózu psychickej poruchy ADHD takmer jedna štvrtina chlapcov základnej a jedna pätina chlapcov strednej školy!

ADHD je predovšetkým problém prispôsobenia sa škole

Čo to ale znamená, že niekto má ADHD? V podstate to znamená, že jedinec sa nedokáže prispôsobiť podmienkam štandardného vyučovania. Väčšina diagnóz ADHD začína pozorovaním učiteľov.[3] V typickom prípade je dieťa v škole veľmi neposedné. Nedáva pozor, nerobí si úlohy, ruší vyučovanie nadmerným pohybom a slovnými výbuchmi, a učiteľ následne rodičom navrhne, aby sa s lekárom poradili o možnosti, že ich dieťa môže mať ADHD. Použitím štandardných diagnostických kritérií zoberie lekár do úvahy hodnotenie správania dieťaťa podľa učiteľa a podľa rodičov. Ak dieťa spĺňa dostatočný počet kritérií, je u neho diagnostikovaná porucha ADHD. Dieťa dostane príslušné lieky, ktoré zvyčajne začnú účinkovať a správanie dieťaťa v škole upraví. Študent začne robiť to, čo mu vraví učiteľ; menej ruší počas vyučovania a rodičia sú tiež spokojnejší. Lieky jednoducho fungujú.

Diagnostické kritériá pre ADHD sa podľa diagnostického manuálu DSM-IV (Diagnostický manuál Americkej psychiatrickej asociácie AMA) týkajú predovšetkým správania v škole. Manuál uvádza 9 kritérií pre poruchu pozornosti a 9 kritérií pre hyperaktivitu alebo impulzívne správanie. Ak sa u dieťaťa vyskytuje 6–9 kritérií z aspoň jedného zoznamu do dostatočnej miery a počas dostatočne dlhého obdobia, dieťa trpí poruchou ADHD. Podľa toho, aké typy prejavov dieťa má, môže trpieť jednou z nasledujúcich typov: ADHD prevažne nepozorný typ; ADHD prevažne hyperaktívny typ; alebo ADHD kombinovaný typ.

Pre vašu informáciu uvádzam úplný zoznam diagnostických kritérií, ktoré som prevzal priamo z manuálu DSM-IV:

Diagnostické kritériá pre nepozornosť

• Dieťa často nevenuje dostatočnú pozornosť detailom alebo robí nepozorné chyby pri školských úlohách, iných úlohách alebo iných aktivitách.
• Dieťa má často problém udržať pozornosť pri úlohách alebo pri hre.
• Dieťa často nepočúva, keď naň niekto priamo hovorí.
• Dieťa často nedodržiava inštrukcie a nerobí si domáce úlohy, domáce práce alebo iné povinnosti na pracovisku (nie z dôvodu vzdoru alebo pre nepochopenie inštrukcií)
• Dieťa má často problém zorganizovať si svoje aktivity.
• Dieťa sa často vyhýba, neznáša alebo odmieta vykonávať úlohy, ktoré vyžadujú značné množstvo mentálneho úsilia počas dlhšieho obdobia (napríklad školské povinnosti alebo domáce úlohy).
• Dieťa často stráca veci, ktoré potrebuje na úlohy alebo na iné aktivity (napríklad hračky, zošity s úlohami, ceruzky, knihy alebo iné pomôcky).
• Dieťa je často roztržité.
• Dieťa často zabúda počas svojich denných aktivít.

Diagnostické kritériá pre hyperaktivitu a impulzívne správanie

• Dieťa sa často hrá s vlastnými rukami alebo nohami alebo sa vrtí na stoličke.
• Dieťa často vstáva zo stoličky, keď sa vyžaduje, aby sedelo.
• Dieťa často behá alebo šplhá sa na miestach, kde to nie je vhodné.
• Dieťa má často problém hrať sa alebo baviť sa pri aktivitách voľného času potichu.
• Dieťa často koná a reaguje impulzívne, ako keby ho „hnal nejaký motor“.
• Dieťa často príliš veľa rozpráva.
• Dieťa často vykríkne odpoveď ešte skôr, ako sa položila otázka.
• Dieťa má často problém počkať, kým bude na rade.
• Dieťa ruší alebo obťažuje ostatných (napríklad skáče do reči alebo ruší ostatných pri hre).

Prekvapuje niekoho z vás po prečítaní týchto zoznamov, že toľko chlapcov dostane diagnózu ADHD a že sú to práve učitelia, ktorí iniciujú diagnostický proces?

Aké výhodné, že máme tento oficiálny spôsob diagnostikovania detí, ktoré nesedia na svojich miestach, nevenujú pozornosť tomu, čo rozpráva učiteľ, nerobia si domáce úlohy, rozprávajú bez toho, aby ich učiteľ vyvolal a odpovedajú skôr, ako bola položená otázka. Kedysi dospelí nazývali také deti neposlušnými, niekedy sa na ne zamračili, niekedy usmiali s pochopením, že detí sa proste správajú ako deti alebo chalani sú jednoducho chalani, lenže dnes už vieme, že sú z biologických dôvodov psychicky chorí. Našťastie máme účinnú liečbu. Predpisujeme im silné lieky, ktoré obsahujú metylfenidát alebo amfetamín, pričom oboje majú na mozog podobný účinok ako kokaín (len bez eufórie) a ktoré je z dobrých dôvodov nelegálne používať, pokiaľ nemáte na ne recept kvôli psychickej chorobe. Tieto lieky sú veľmi účinné. Deti sú po nich poslušnejšie a poddajnejšie a trieda je hneď zvládnuteľnej­šia.[4]

Najčastejším typom ADHD je prevažne nepozorný typ. Kedysi sa táto porucha označovala skratkou ADD (Attention deficit disorder – Porucha pozornosti). Veľmi uznávaný pediater z Univerzity Yale, ktorý (liekmi) lieči deti s touto poruchou, napísal nasledujúce priznanie: „Neprimerané množstvo detí, ktorým diagnostikovali ADHD bez hyperaktivity, sú výnimočne šikovné a kreatívne deti. Často mám pocit, že tieto deti považujú svoj vnútorný svet za omnoho bohatší a zaujímavejší ako vonkajšie prostredie školskej triedy, a tak prirodzene zameriavajú svoju pozornosť do svojho vnútra na úkor vyučovania… Skutočné riešenie tohto problému má v kompetencii škola, teda miesto, na ktoré ja nemám akýkoľvek významný vplyv. Ja môžem len pomôcť týmto deťom sústrediť sa a nasmerovať ich pozornosť k vyučovaniu.“[5]

Prečo má toľko detí problém prispôsobiť sa školskému prostrediu?

Z evolučného hľadiska je škola nenormálnym prostredím. Nič podobné neexistovalo počas procesu evolúcie, prostredníctvom ktorého sme získali svoju prirodzenosť. Škola je miestom, kde sa od detí očakáva, že väčšinu svojho času ticho strávia sediac na stoličkách, kde počúvajú učiteľa rozprávať o veciach, ktoré ich možno až tak nezaujímajú, kde čítajú, čo sa im povie, píšu, čo sa im povie a zo zapamätaných vedomostí následne píšu testy. V mnohých predchádzajúcich esejach som zdokumentoval, že počas celých ľudských dejín až do pomerne nedávnej doby boli deti zodpovedné za svoje vlastné vzdelávanie. Všetko potrebné sa naučili nasledovaním svojho vnútorného inštinktu, vďaka ktorému kládli otázky (svoje vlastné, nie otázky niekoho iného), rozprávali s ostatnými ako seberovnými, aktívne skúmali svoje okolie a precvičovali si kultúrne dôležité zručnosti pomocou vlastných hier vo vekovo premiešaných skupinách.

Z evolučného hľadiska teda vôbec nie je prekvapujúce, že mnohé deti sa nedokážu prispôsobiť školskému prostrediu natoľko, že to vedie k diagnóze ADHD. Všetky normálne deti majú do určitej miery problém adaptovať sa na školské prostredie. Pre deti (a ani pre nikoho iného) nie je prirodzené tak veľa času sedieť, tak veľa času ignorovať svoje otázky a záujmy, tak veľa času robiť len to, čo sa povie. Je dokonca možné také prostredie posunúť za hranice normálnosti natoľko, že mnohé deti už nedokážu toto prostredie tolerovať, a presne to sa stalo s našimi školami. Vôbec ma neprekvapuje, že počet detí, u ktorých diagnostikovali ADHD začal prudko stúpať počas rovnakej dekády (90-te roky), keď sa školy stali reštriktívnejšími ako boli predtým – prestávky sa skrátili alebo zrušili, do popredia sa dostali dôležité štandardizované testy a učiteľom povedali, že musia pripraviť svojich študentov na tieto testy, inak môžu prísť o prácu.

Netolerancia škôl voči normálnej ľudskej rôznorodosti

Ako je to možné, že niektoré deti sa adaptujú na školské prostredie lepšie ako iné? Odpoveď spočíva v biológii. Z dobrých evolučných dôvodov sa jednotlivci nášho druhu geneticky líšia natoľko, že vzniká rôznorodosť v osobnostiach jednotlivcov.[6] Ľudia vždy žili v komunitách a komunity podobne ako jedinci žijúci v nich majú osoh z rôznorodosti. Je dobré, že niektorí ľudia sú rezervovanejší a niektorí impulzívnejší, že niektorí sú pasívnejší a niektorí aktívnejší, niektorí opatrnejší a niektorí zas odvážnejší. Tieto vlastnosti sú súčasťou každej normálnej osobnosti. Ak sú ľudia slobodní, nájdu si také spôsoby správania a učenia, ktoré zodpovedajú ich biologickej prirodzenosti a vďaka nim môžu svojím špecifickým spôsobom prispievať do komunít, v ktorých žijú. Normálne životné prostredie je rôznorodé a slobodní ľudia si v ňom vždy nájdu svoje miesto, ktoré im vyhovuje, v ktorom sú šťastní a ktoré najviac zodpovedá ich biologickej prirodzenosti.

Dnešné školy však nie sú takými rôznorodými prostrediami. Od všetkých sa očakáva, že budú robiť rovnaké činnosti naraz a rovnako. Všetci musia písať rovnaké testy. Niektorí žiaci, a zdá sa, že ich je väčšina, majú takú osobnosť, ktorá im umožňuje úspešne sa prispôsobiť školskému prostrediu natoľko, aby prešli testami a nesprávali sa spôsobom, ktorý by učitelia netolerovali. Školy si na ich osobnosti vezmú určitú daň, ale táto daň nie je taká očividná. Môže sa prejaviť ako mierna úzkosť, depresia, cynizmus alebo potlačenie vlastnej iniciatívy alebo kreativity; ale to škole nevadí. Tieto charakteristiky sa vnímajú ako „normálne“, pokiaľ sa neprejavujú do extrémnej miery, čo by viedlo k niektorej diagnóze. Avšak tie ostatné deti, ktorých osobnosti až tak dobre netolerujú školský systém, tie dostanú diagnózu ADHD. Väčšina z nich sú chlapci.

Jedna z biologických charakteristík, ktorá predisponuje jedinca k diagnóze ADHD, je očividne chromozóm Y. Z evolučných dôvodov sú chlapci všeobecne fyzicky aktívnejší, dobrodružnejší (v zmysle znášania rizika), impulzívnejší a menej poddajní ako dievčatá. Existuje normálna distribúcia týchto vlastností u dievčat i u chlapcov. Do veľkej miery sa prekrývajú, ale nie sú identické. Časť normálneho rozdelenia, ktorá vlastnosťami spĺňa kritériá pre diagnózu ADHD je v súčasnosti práve taká veľká, že zahŕňa asi 12% chlapcov a 4% dievčat. Keby mali tieto deti možnosť slobodne si vybrať svoje miesto v rámci svojho životného prostredia, nemala by väčšina z nich žiaden problém.

Príbeh na ilustráciu

Tento článok by som rád ukončil skutočným príbehom na ilustráciu. Týka sa jedného mladého muža, ktorého som dobre poznal od jeho 13 rokov. Počas svojich školských rokov bol zábavný, hravý, mimoriadne impulzívny a strašné otravný pre skoro všetkých svojich učiteľov. Zriedkakedy si spravil svoje úlohy a neustále vyrušoval počas vyučovania. Nikdy sa skutočne nedokázal sústrediť na akúkoľvek školskú hodinu a vždy povedal, čo si skutočne myslí namiesto toho, čo sa od neho očakávalo. Jeho rodičov pravidelne pozývali na rodičovské združenia. Keď ich škola požiadala, aby svojho syna vzali na kliniku pre podozrenie na ADHD, jeho matka – lekárka to odmietla spraviť, pretože vedela, že dlhodobé účinky liekov na ADHD nikdy neskúšali na ľuďoch a u pokusných zvierat mali škodlivé účinky. Ich syn mal všetky charakteristiky ADHD kombinovaného typu a som si istý, že by u neho diagnostikovali ADHD, keby s tým jeho matka súhlasila. Len vďaka zhovievavému a chápajúcemu riaditeľovi postupoval z ročníka do ročníka napriek tomu, že nespravil takmer žiadne predpísané úlohy a prepadol na väčšine testov. Zmaturoval na strednej škole ako najhorší z ročníka.

Po maturite sa začala tá lepšia časť jeho života. Keďže bolo jasné, že na univerzite nemá šancu, prihlásil sa na ročnú stáž, kde objavil, že ho baví varenie a je v tom dobrý. Nejaký čas pracoval v reštaurácii a vďaka odporúčaniam sa dostal na kuchársku školu, kde to miloval a kde exceloval. Dnes vo veku 22 rokov má vynikajúcu prácu ako asistent šéfkuchára vo veľmi rušnej úspešnej reštaurácii. Doslova žiari v tomto prostredí, ktoré vyžaduje neustálu aktivitu, šikovnosť a mentálnu pohotovosť, ktorá zahŕňa venovať pozornosť a reagovať na viaceré konfliktné a naliehavé podnety naraz. Našiel svoje prostredie. Za trinásť rokov povinnej školskej dochádzky sa nenaučil vôbec nič, ale vďaka svojej špecifickej osobnosti ho škola nezničila. Keď konečne mohol zo školy odísť a mohol rozvíjať svoje vlastné záujmy v reálnom svete, dokázal si nájsť svoje miesto v ňom a prekvitá. Skutočný svet je našťastie veľmi odlišný od školy.

---

[1] For ADHD prevalence data, see: Vissar et al. (Feb., 2007), Pediatrics 119, S99-S106; Centers for Disease Control and Prevention (Sept. 2, 2005), „Mental health in the United States: Prevalence of Diagnosis and Medication Treatment for ADHD,“ MMWR: Morbitidy and Mortality Weekly Report 54, 842–846; and Mayes et al (2009), Medicating Children: ADHD and Pediatric Mental Health (Harvard University Press), p 2.

[2] Nolan et al. (2001), Teacher reports of DSM-IV ADHD, ODD, and CD symptoms in schoolchildren. Journal of the Academy of Child and Adolescent Psychiatry, 40, 241–249.

[3] See Mayes et al., p 4.

[4] Aby to nevyzeralo, že ADHD je len problém týkajúci sa školy, manuál DSM-IV dodáva, že príznaky sa musia vyskytovať minimálne v jednom ďalšom prostredí mimo školy. Už ale nedodáva, že toto iné prostredie musí byť výrazne odlišné od školy. Nie je ťažké vidieť, ako rodičom, ktorým v škole povedali o podozrení na ADHD, začnú „vidieť“ také príznaky doma alebo v inom prostredí, predovšetkým počas robenia domácich úloh alebo pri nejakej dospelými organizovanej aktivite, napríklad pri formálnych športoch mimo školy. Každopádne absencia príznakov ADHD mimo školy u mnohých detí do veľkej miery vysvetľuje, prečo by na základe dotazníkov len od učiteľov dostalo diagnózu ADHD oveľa viac detí, ako ju dostane, ak sa zoberú do úvahy dotazníky od učiteľa aj od rodičov.

[5] Sidney Spiesel, quoted by Mayes et al., p 12.

[6] For a documented discussion of the evolutionary foundation for diversity in personality in humans and other species see P. Gray (2010), Psychology, 6th Edition, pp 560–570.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.