Prekladateľ: Peter Ščigulinský
Detská nesloboda je vážnou spoločenskou otázkou. Ľudia každého veku potrebujú slobodu, a preto trpia, pokiaľ im ich slobodu vezmú. Ako spoločnosť sme túto skutočnosť pochopili v súvislosti s dospelými, ale strkáme hlavu do piesku namiesto toho, aby sme videli, že aj deti túžia po slobode a potrebujú ju, aby boli šťastné a mohli sa zdravo vyvíjať. Ak by deti mali moc, povstali by na protest a vynútili by si pozornosť a realizáciu nápravy. Deti však túto moc nemajú. Čítaj ďalej...
Väčšina rodičov dnešnej doby nedôveruje svojim deťom. Vnímajú ich ako krehké a nekompetentné bytosti, ktoré sa nedokážu rozhodovať samostatne a najlepšie je, keď kráčajú po ceste, ktorú im vytýčili. Dnešná doba však vyžaduje presne tie vlastnosti, ktoré si ľudia rozvíjajú svojimi vlastnými činnosťami – osobnú zodpovednosť, nezávislosť myslenia, iniciatívu, sebavedomie, flexibilitu, kreativitu a predstavivosť. Tieto vlastnosti však podporuje len dôverujúca výchova. Prečo došlo k jej úpadku? Čítaj ďalej...
Nedostatok úcty k deťom sa prejavuje aj v slovách, ktoré použila Nobelova komisia pri oznámení tohtoročnej Nobelovej ceny za mier a tiež v slovách Deklarácie OSN o právach dieťaťa. Čítaj ďalej...
Už takmer klasická prednáška Sira Kena Robinsona o zmene paradigmy vzdelávania na pôde RSA – http://www.thersa.org/ so skvelými ilustráciami.
Prvých 60 rokov 20. storočia bolo obdobím, kedy aspoň v severnej Amerike a v západnej Európe rástla miera detskej slobody. Dospelí aj deti mali viac voľného času, odbory pomáhali robotníkom s vybavením kratších pracovných týždňov a miera detskej práce bola tiež na ústupe. Výchova detí bola liberálnejšia a menej sa zameriavala na poslušnosť ako predtým. 50-te a 60-te roky boli určitým spôsobom zlatou érou pre deti. Čítaj ďalej...
Rodičovstvo, výchova detí a akékoľvek iné ľudské správanie je vždy potrebné pochopiť v kontexte kultúry. Štýl výchovy súvisí so širšími kultúrnymi hodnotami a jeho cieľom je odovzdávať tieto hodnoty ďalšej generácii. Čítaj ďalej...
Rozhovor s Danielom Greenbergom, jedným zo zakladateľov slobodnej školy Sudbury Valley, natočený v roku 1988, teda po 20 rokoch existencie školy. Daniel Greenberg opisuje vznik školy, jej praktické denné fungovanie, filozofiu a ciele. Napriek tomu, že od natočenia videa už prešlo ďalších takmer 30 rokov, myšlienky v ňom sú stále aktuálne a nadčasové.
Za svojho života som bol svedkom mnohých pokrokov našej spoločnosti v otázke ľudských práv. Pokročili sme v uznaní kompetencií a práv ľudí bez ohľadu na rasu, pohlavie alebo sexuálnu orientáciu. Dúfam, že počas rokov, ktoré mi na tomto svete ešte ostávajú, budem môcť byť svedkom skutočného pokroku v uznaní kompetencií a práv detí, pretože len vtedy, keď deti budú slobodne vyrastať, môžeme dúfať vo vytvorenie spoločnosti, v ktorej budú dospelí skutočne vedieť, ako zvládať svoju slobodu a zodpovednosť, ktorá slobodu sprevádza. Čítaj ďalej...
Prirovnávanie „závislosti na počítačových hrách“ ku gamblingu je zavádzajúce. Na rozdiel od gamblingu sú počítačové hry o zručnosti a vedomostiach, nie o náhode. Navyše ak chceme poznať dôsledky hrania počítačových hier alebo dôsledky čohokoľvek iného, potrebujeme poznať výsledky dobre navrhnutých výskumných štúdií a štatistiky. Čítaj ďalej...
Mnohí rodičia sa ma pýtajú na to, či je správne obmedzovať deťom hranie počítačových hier. Iní mi priamo povedali, že deťom obmedzili počítačové hry a celkový čas pred akoukoľvek obrazovkou, a to tónom, ktorý naznačoval, že to predsa musí spraviť každý rozumný rodič. Čítaj ďalej...
V jari roku 2008 nechala Lenore Skenazy, obyvateľka štvrte Queens v New Yorku, svojho 9-ročného syna v obchode uprostred Manhattanu v nedeľu okolo obeda, dala mu zopár drobných, 20 dolárov pre každý prípad, mapu, preukaz na metro a (predpokladám) bozk na rozlúčku a povedala mu, že môže ísť domov sám. Aby sa jej syn dostal domov, musel ísť správnym metrom a potom autobusom po trase, ktorú už so svojou mamou mnohokrát absolvoval. Čítaj ďalej...
Skutočná reforma vzdelávania vyžaduje podľa môjho názoru zásadnú zmenu nášho pochopenia vzdelávacieho procesu. Vyžaduje ten druh zmeny myslenia, ktorý navrhujem vo všetkých článkoch tohto blogu. Skutočná reforma v prvom rade vyžaduje, aby sme opustili myšlienku, že vzdelávanie detí by mali riadiť dospelí. V podstate tým navrhujem, aby sme sa úplne zbavili predpokladu, ktorý je základným pilierom súčasného systému vzdelávania. Čítaj ďalej...
Predstavte si, že máte pätnásť, trinásť alebo jedenásť rokov a z nejakého dôvodu, ktorý nemôžete ovplyvniť, ste sa stali cieľom opovrhnutia a poníženia svojich spolužiakov. Každý deň v škole je pre vás ďalším dňom v pekle. Ostatní vás hanlivo nazývajú „štetkou“, „teplošom“, „buzíkom“; alebo ešte horšie. Spolužiaci do vás na chodbe zámerne narážajú a hádžu vaše učebnice na zem. Nikto s vami pri obede nesedí a ak áno, čoskoro začnú šikanovať aj jeho, takže s tým radšej prestane. Čo urobíte? Čítaj ďalej...
Otázka, ktorú predkladám k dnešnej diskusii znie: Je povinné vzdelávanie správne alebo nesprávne? Zdá sa, že mnoho ľudí verí, že celkovo je to správne. Ja si však myslím, že celkovo to správne nie je. Rád by som načrtol niektoré zo svojich dôvodov v nasledujúcom zozname, ktorý nazývam „sedem hriechov“ systému núteného vzdelávania. Čítaj ďalej...
Každý, kto kedy chodil do školy vie, že škola je väzenie, ale takmer nikto to nevysloví. Nie je zdvorilé to hovoriť. Všetci chodíme okolo tejto pravdy po špičkách, pretože po jej vyslovení vyzeráme všetci tak kruto. Ako môžu dobrí ľudia posielať svoje deti do väzenia na niekoľko dlhých rokov? Čítaj ďalej...
Predstava našej spoločnosti o výchove a tréningu detí predpokladá vzťah nadradenosti a podriadenosti medzi rodičom a dieťaťom. Rodič alebo učiteľ určuje, čo bude dieťa robiť a je za správanie dieťaťa zodpovedný. Hlavnou úlohou dieťaťa je poslúchať. Tento prístup k výchove je pre nás taký prirodzený, že je ťažké predstaviť si akúkoľvek inú alternatívu. Avšak v kontexte našej dlhej histórie ako druhu je tento spôsob výchovy relatívne nový. Čítaj ďalej...
Lovci a zberači nepoznajú drinu. Ich práca je rozšírením vlastných detských hier. Deti sa bežne hrajú na lov, zber, stavbu chatrčí, výrobu nástrojov, prípravu jedla a postupne sa v týchto hrách zlepšia natoľko, že ich činnosť začne byť produktívna. Z hry sa stane práca, ale tým neprestane byť zároveň hrou. Čítaj ďalej...
Jednou zo základných školských lekcií je, že práca a hra sú protiklady. Práca je to, čo musíme robiť a hra je to, čo robiť chceme. Práca je ťažká, hra je zábavná. Keď však opustíme školské brány a začneme sa pohybovať v „reálnom svete“, minimálne tí šťastnejší z nás objavia, že práca vôbec nie je protikladom hry. V skutočnosti práca môže byť hrou alebo môže byť do veľkej miery hravá. Čítaj ďalej...
Ľudia majú k dispozícii v zásade dva rozličné spôsoby, ako si usporiadať spoločnosť. Jedným z nich je hierarchia, dominancia a násilie. Druhý spôsob organizácie je známy len málo a veľa sa o ňom nediskutuje. Niekedy sa preň používa slovo anarchia, ktoré neznie veľmi lákavo, keďže sa ním veľmi často označuje spoločenský chaos. Ja však nerozprávam o chaose, ale o situáciách, v ktorých sa ľudia ochotne a dobrovoľne riadia pravidlami nie kvôli tomu, že ich k tomu nútia mocnejší. Čítaj ďalej...
Deti sa potrebujú hrať a rozvíjať základné schopnosti a zručnosti, medzi ktoré patria fyzické, jazykové, spoločenské a intelektuálne schopnosti, sebaovládanie a dodržiavanie pravidiel. Deťom nemôžeme tieto veci vštepiť. Našou úlohou ako dospelých je zabezpečiť, že deti budú mať dostatok času a príležitostí hrať sa. Ony sa postarajú o ten zvyšok samy. Čítaj ďalej...