Feb
9

Totálne neúspešný experiment

Totálne neúspešný experiment

Školstvo u nás, ale aj vo svete, je čím ďalej tým menej úspešný projekt, ktorý experimentuje s nami a s našimi (vašimi) deťmi. Ak by to bolo v akejkoľvek inej oblasti, bol by už dávno zakázaný.

Posúďte sami: pri štátnej maturite v Českej Republike neuspelo v teste z matematiky 24% maturantov a v teste z češtiny 2,7%. Nezdá sa to byť mnoho. Lenže na to, aby študent uspel, mu stačilo v českom jazyku mať správne len 43% správnych odpovedí a v matematike dokonca len 33%. A keď k tomu pripočítame, že časť bodov možno získať hádaním, tak na zloženie maturitnej skúšky vlastne stačí ovládať len asi 25% látky. Len necelá tretina siedmakov chápe, že všetko (aj chlieb či rezeň) sa skladá z atómov, a to krátko po tom, čo v škole preberali „zloženie hmoty“ (výsledky Kalibro). Štvrtina maturantov na gymnáziu nevie odpočítať jednu tretinu od jednej polovice (výsledky Sonda maturant). Len nepatrná časť dospelých presne chápe Newtonove zákony a v trochu zložitejšej situácii sa uchýli k najrôznejším miskoncepciám napriek tomu, že absolvovali stovky hodín výučby fyziky. A to platí u nás, v Amerike, aj kdekoľvek inde. Podobne je to aj v iných predmetoch: nielen deti, ale aj niektorí dospelí majú ťažkosti správne chronologicky usporiadať dobu lovcov mamutov, vyhynutie dinosaurov, objavenie Ameriky a prvú svetovú vojnu. Moja obľúbená otázka je, či sa môže v prírode krížiť pavúk s chrobákom. Prakticky každý dospelý zaváha, a aj mnohí vysokoškolsky vzdelaní ľudia nakoniec odpovedia, že je to možné. Pavúk a chrobák sú však od seba vývojovo vzdialení viac ako človek a had. K čomu teda bola celá výučba systematickej biológie?

Nejde mi o poukázanie na jednotlivé detaily, ale o podstatu veci. Pohľad na jednotlivosti je už potom na hranici komiky. Platný rámcový vzdelávací program medzi očakávanými výstupmi uvádza napríklad tieto položky: objasniť funkciu dvoch organizmov v stielke lišajníkov; zapojiť správne polovodičovú diódu; využívať Ohmov zákon pri riešení praktických problémov; prakticky využívať poznatky o pôsobení magnetického poľa na magnet a cievku s prúdom; orientovať sa na stupnici pH, zmerať reakciu roztoku, atď. A to sú prosím požiadavky základnej školy. Koľko detí to na konci základnej školy vie? A koľko dospelých?

Čo je to za systém, ktorý v takom rozsahu neplní svoj vlastný plán? Áno, sú aj také skvelé školy a učitelia, ktoré plnia svoje ciele aj na viac ako 100%, ale ja hovorím o školskom systéme ako celku, nie o jednotlivých školách. Mohla by si napríklad medicína, súdnictvo či snáď nejaký komerčný subjekt dovoliť, aby plnil svoje úlohy či záväzky hlboko pod hranicou päťdesiatich percent? Železnice mnohí ľudia nepokladajú za spoľahlivé, meškania sú časté, ale viete si predstaviť, že by 50% vlakov nedorazilo do cieľa včas alebo vôbec. Alebo že by súdy rozhodovali správne a spravodlivo len v necelej polovici prípadov? Išli by ste k zubárovi, ktorý by v polovici prípadov vytrhol zdravý zub? Zdá sa vám to asi prehnané, avšak plán, čo by mali deti vedieť, je daný rovnako ako cestovný poriadok.

A to nehovorím o tom, že mnohé deti sa v škole trápia. Niektoré dokonca tak, že končia v rukách psychológov či psychiatrov a každoročne sa dokonca pár detí kvôli škole pokúsi o samovraždu. A to je len špička ľadovca. Jana Nováčková, známa česká psychologička zaoberajúca sa školskou výučbou hovorí: „Tradičná škola poškodzuje každé dieťa bez výnimky, ale každé dieťa iným spôsobom.“

A prečo vlastne hovorím o experimente, keď podobnou školou, akú máme dnes, prešiel skoro každý z nás? Aký teda experiment? S tradičnou školou je to podobné ako s parným strojom. Parný stroj bol vo svojej dobe skvelý a dôležitý vynález, ktorý zmenil svet podobne ako povinná školská dochádzka. Napokon oba vynálezy sa zrodili len desať rokov po sebe. Na začiatku 20. storočia zažíval parný stroj svoje zlaté časy. Dnes ale máme spaľovacie motory, autá a lietadlá a po železnici jazdia elektrické lokomotívy. Viete si predstaviť, že by sa dnes niekto chcel vrátiť k parnému stroju, že by dopravu po železnici zabezpečovali parné lokomotívy a do zámoria by sa cestovalo parníkom? Asi by sme hovorili o šialenom experimente, prípadne o skanzene. Áno, kedysi nám to stačilo, fungovalo to dobre a bol to dokonca pokrok, ale doba sa zmenila a parný stroj už nestačí. A tradičná škola zdá sa tiež nie.

Možno je to celé tým, že vlastne od školy očakávame niečo iné, než je pochopenie Newtonových zákonov a toho, že svet sa skladá z atómov. Ale čo? Aby škola postrážila deti, kým sú rodičia v práci a potom im dala pekné známky, maturitné vysvedčenie alebo aj tituly? Alebo je to vlastne jedno, čo sa v škole deti učia a naučia?

Isteže, celý tento text je potrebné brať s určitou rezervou, ale rád by som čitateľa priviedol k otázke, prečo sa deklarované ciele školy tak dramaticky líšia od skutočných výsledkov. Pritom to vyzerá tak, ako by sme cestovné poriadky robili pre moderné vlaky a lietadlá, ale stále jazdili s parnými strojmi. Potom sa ale nemôžeme čudovať, že vlaky budú meškať. A železničiari (učitelia) za to rozhodne nemôžu. Svet je čím ďalej zložitejší, od škôl žiadame stále viac, ale ako školy zmeniť, aby to zvládali, nevieme.

Len málokto si vie predstaviť niečo iné, než školu ako ju sám zažil: so žiakmi rozdelenými podľa veku do tried, s učiteľom pred tabuľou a žiakov v laviciach, učebnicami, zošitmi, rozvrhom, zvonením, skúšaním, domácimi úlohami a známkami. Takto je to predsa normálne. Áno, je. Je to ako parný stroj, ktorý už 240 rokov vylepšujeme. A keď to niekto začne robiť inak a príde napríklad s elektrinou alebo so spaľovacím motorom, hovoríme tomu alternatíva – „experiment“. A mnohí sa hneď s nedôverou pýtajú, či sa v takom „experimente“ deti naučia všetko, čo je v osnovách tradičnej školy. No iste, že sa to nenaučia – presne tak ako v tradičnej škole. Ani takéto iné školy nevedia hneď od začiatku jazdiť podľa cestovného poriadku pre moderné vlaky, ale nejedná sa o experiment s deťmi o nič viac ako pri návšteve tradičnej školy. Dôležité však je, že v tých inováciách je aspoň šanca na zmenu k lepšiemu; bez nich budeme stále jazdiť s parným strojom.

Max Ventilla, zakladateľ úspešného, tj. za veľké peniaze predaného, startupu a bývalý člen vrcholového vedenia Googlu zakladá v súčasnosti v Kalifornii reťazec inovatívnych škôl. Podľa neho je väčšina súčasných snáh o zlepšenie školstva len hľadaním lokálneho maxima, ako veci robiť čo najlepšie v rámci danej paradigmy – teda len vylepšením parného stroja. Ale čo keď je skutočné maximum a najlepšie riešenie niekde úplne inde – v spaľovacom motore, v elektrine, v lietadlách? Také najlepšie riešenie však nemôžeme nájsť tým, že budeme len vylepšovať súčasnú školu.

A keď sa už do zásadných inovácií nechce alebo ani nemôže púšťať štát, mali by sme aspoň všetkými prostriedkami podporovať nadšenie a odvahu jednotlivcov či skupín, ktoré tieto nové cesty hľadajú. Mali by sme sa radovať z toho, že tu sú, že ich pribúda a že sa púšťajú do nových vecí. A pred tým, než začneme hovoriť, že ide o nejaký „divný experiment“ s deťmi, mali by sme si vždy pripomenúť, ako (ne)úspešné sú v priemere tradičné školy a že aj tie sú vlastne tiež experimentom (skanzenom) s dosť chabými výsledkami.


Ondřej Šteffl na TEDx Prague


 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Ondřej Šteffl