Ak chceme pochopiť dnešné školstvo, musíme poznať historické súvislosti

Keď vidíme, že deti po celom svete chodia do školy povinne zo zákona, že takmer všetky školy fungujú na rovnakom princípe a že naša spoločnosť vynakladá veľké úsilie a prostriedky, aby tieto školy poskytla, prirodzene predpokladáme, že k tomu všetkému musí byť dobrý logický dôvod. Možno keby sme deti nenútili do škôl chodiť alebo keby školy fungovali úplne inak, z detí by nevyrástli úspešní a kompetentní dospelí. Možno nejakí veľmi múdri ľudia toto všetko vymysleli a nejakým spôsobom dokázali, že to funguje. Alebo možno sa skúšali alternatívne spôsoby myslenia o detskom vývoji a vzdelávaní, ktoré zlyhali.

V predchádzajúcich článkoch som predstavil dôkazy o presnom opaku. Obzvlášť v článku, v ktorom som popisoval školu Sudbury Valley, kde sa deti už viac ako 40 rokov vzdelávajú samy v prostredí, ktoré funguje na predpokladoch, ktoré sú oproti tradičnému školskému vzdelávaniu opačné. Výskum tejto školy a jej absolventov ukazuje, že normálne, priemerné deti získavajú kvalitné vzdelanie prostredníctvom svojich vlastných hier a skúmania, bez usmerňovania a povzbudzovania dospelými, a že sa z nich stávajú úspešní dospelí. Škola poskytuje bohaté prostredie, v ktorom sa študenti môžu hrať, skúmať a zažívať demokraciu z prvej ruky, a to všetko s nižšími nákladmi a menším úsilím pre všetky zúčastnené strany než v tradičných školách. Tak prečo nie je väčšina škôl podobná?

Ak chceme pochopiť, prečo sú tradičné školy také, aké sú, musíme najprv opustiť myšlienku, že sú výsledkom logickej nevyhnutnosti alebo vedeckého porozumenia. Namiesto toho sú produktom histórie. Dnešné školstvo dáva zmysel iba keď na neho nahliadneme z historickej perspektívy. A preto teraz ako prvý krok k pochopeniu dnešných škôl predstavím stručný prehľad histórie vzdelávania od počiatkov existencie ľudstva až po súčasnosť. Väčšina historikov, ktorá sa zaoberá vzdelávaním, by určite použila iné termíny ako ja, ale pochybujem, že by spochybnili celkovú presnosť. V skutočnosti som sa pri vytváraní tohto náčrtu celý čas opieral o práce týchto vedcov.

Od úsvitu dejín ľudstva po státisíce rokov sa deti vzdelávali samy prostredníctvom samoriadených hier a skúmania.

V kontexte našej biologickej histórie sú školy pomerne nedávnymi inštitúciami. Státisíce rokov pred nástupom poľnohospodárstva sme žili ako lovci a zberači. V jednom zo svojich článkov som zhrnul dôkazy z oblasti antropológie o tom, že deti sa v kultúrach lovcov a zberačov vzdelávali samy prostredníctvom svojich vlastných hier a skúmania. Silná túžba detí hrať sa a skúmať podľa všetkého vznikla počas našej evolúcie pre potreby vzdelávania. Dospelí v kultúrach lovcov a zberačov poskytovali deťom takmer neobmedzenú voľnosť hrať sa a skúmať, pretože zistili, že tieto aktivity sú prirodzeným spôsobom vzdelávania detí.

S nástupom poľnohospodárstva a neskôr priemyslu sa z detí stali nútení pracovníci. Hry a skúmanie boli potlačené. Tvrdohlavosť a svojvôľa, ktorá bola dovtedy cnosťou, sa stala neresťou, ktorú museli z detí vymlátiť.

Vynález poľnohospodárstva, ktorý sa v niektorých častiach sveta objavil asi pred 10 000 rokmi a trochu neskôr v ďalších, úplne zmenil spôsob života ľudí. Spôsob života lovcov a zberačov bol náročný na šikovnosť a vedomosti, ale nie pracovne náročný. Ľudia museli získať obrovské množstvo vedomostí o rastlinách a zvieratách, na ktorých záviseli a o krajine, v ktorej hľadali potravu, aby sa stali efektívnymi lovcami a zberačmi. Museli byť zruční vo vytváraní a používaní nástrojov pre lov a zber. Museli byť iniciatívni a kreatívni v hľadaní potravy a stopovaní zveri. Nemuseli však kvôli obžive pracovať príliš dlho, a ich práca bola skôr podnetná a zaujímavá, nie deprimujúca. Antropológovia študujúci tieto skupiny študovali hovoria, že títo ľudia nerozlišujú medzi prácou a hrou – v podstate je pre nich hrou ich celý život..

Poľnohospodárstvo toto všetko postupne zmenilo. Vďaka poľnohospodárstvu dokázali ľudia vypestovať oveľa viac potravy, čo im umožnilo mať viac detí. Tiež ľuďom umožnilo (alebo skôr donútilo) žiť v trvalých obydliach na mieste, kde pestovali svoje plodiny, namiesto neustáleho presúvania za lovom, čo následne ľuďom umožnilo hromadiť majetok (na jednom mieste). Tieto zmeny sa ale odohrali na úkor práce. Kým lovci a zberači šikovne zbierali to, čo v prírode vyrástlo, poľnohospodári museli orať, sadiť, kultivovať, starať sa o zvieratá, a tak ďalej. Úspešné poľnohospodárstvo vyžadovalo dlhé hodiny pomerne nekvalifikovanej, rutinnej práce, ktorú mohli vykonávať aj deti. Veľké rodiny od detí požadovali, aby pracovali na poliach, a tým pomohli nakŕmiť svojich mladších súrodencov alebo aby ostávali doma a starali sa o nich. Život detí sa postupne zmenil a namiesto voľného nasledovania ich vlastných záujmov ich nútili tráviť stále viac času prácou, ktorá slúžila celej rodine.

Poľnohospodárstvo a s ním spojené vlastníctvo pôdy a hromadenie majetku tiež vytvorili po prvýkrát v histórii zreteľné rozdiely v spoločenskom postavení. Ľudia, ktorí nevlastnili pôdu, sa stali závislí na tých, ktorí ju vlastnili. Vlastníci pôdy rýchlo prišli na to, že môžu zvýšiť svoje vlastné bohatstvo tým, že ostatní ľudia budú pracovať pre nich. Tak vznikli systémy otroctva a iných foriem nevoľníctva. Bohatí sa mohli stať ešte bohatšími s pomocou ostatných, ktorí na nich záviseli životom. Toto všetko kulminovalo v stredovekom feudalizme, kedy sa spoločnosť stala silne hierarchickou, s kráľmi a pánmi na vrchole a masou otrokov a nevoľníkov na dne spoločnosti. Väčšina ľudí, vrátane detí, boli poddanými. Základnou lekciou, ktorú sa deti museli naučiť, bola poslušnosť, teda potlačenie svojej vlastnej vôle a úcta k svojim pánom. Vzdorovitá povaha mohla v tých časoch znamenať a často aj znamenala smrť.

V stredoveku nemali páni ani najmenší problém s fyzickým trestaním detí, aby ich prinútili k poslušnosti. Napríklad v jednom dokumente z konca 14. a začiatku 15. storočia, francúzsky gróf odporúčal šľachtickým lovcom, aby vybrali sedem alebo osem ročného chlapca a aby ho bili tak dlho, kým nebude mať hrôzu z toho, že nevykoná príkaz svojho pána.[1] Dokument ďalej uvádzal veľký počet povinností, ktoré bude tento chlapec denne vykonávať, a tiež to, že bude v noci spať spolu s loveckými psami.

S vývojom priemyslu a novej buržoáznej triedy feudalizmus postupne upadal, ale život väčšiny detí sa nezlepšoval. Rovnako ako vlastníci pôdy, aj podnikatelia potrebovali pracovníkov a mohli profitovať tým, že za vykonanie veľkého množstva otrockej práce pracovníkom vyplatili minimálnu mzdu. Každý vie o vykorisťovaní, ktoré nasledovalo, a ktoré dodnes v mnohých častiach sveta existuje. Ľudia, vrátane detí, pracovali po väčšinu dňa sedem dní v týždni v príšerných podmienkach, len aby prežili. Detská práca sa presunula z polí, kde aspoň svietilo slnko, kde bol čerstvý vzduch a aspoň sem tam nejaká príležitosť hrať sa, do temných, preplnených, špinavých tovární. V Anglicku bežne presúvali detských žobrákov do tovární, kde s nimi zaobchádzali ako s otrokmi. Tisíce ich každým rokom zomrelo vyhladovaním, vyčerpaním alebo na rôzne choroby. Až v 19. storočí uzákonili v Anglicku obmedzenie detskej práce. Zákon z roku 1883 napríklad zakazoval textilným výrobcom zamestnávať deti mladšie ako deväť rokov a obmedzil maximálny týždenný pracovný čas na 48 hodín pre deti od 10 do 12 rokov a na 69 hodín pre deti od 13 do 17 rokov.[2]

Pár tisícročí po nástupe poľnohospodárstva bolo vzdelávanie detí z veľkej časti o tom, ako rozdrviť ich tvrdohlavosť a vychovať z nich dobrých robotníkov. Dobré dieťa bolo poslušné dieťa, ktoré potlačilo svoju túžbu hrať sa a skúmať a poctivo plnilo rozkazy dospelých pánov. Takéto vzdelávanie našťastie nikdy nebolo úplne úspešné. Ľudský inštinkt hrať sa a skúmať je taký silný, že ho nie je možné z detí úplne vytĺcť. Filozofia vzdelávania bola v tomto období každopádne opačná oproti tej, ktorú po státisíce rokov udržiavali lovci a zberači.

Z najrôznejších náboženských alebo svetských dôvodov však postupne vzišla a šírila sa myšlienka všeobecného, povinného vzdelávania. Vzdelávanie bolo v tom čase chápané ako indoktrinácia.

S postupným vývojom a automatizáciou priemyslu sa potreba detskej práce v niektorých častiach sveta znížila. Začala sa šíriť myšlienka, že detstvo by malo byť obdobím učenia a školy pre deti vznikli ako miesta, kde sa učí. Myšlienka a prax povinného všeobecného vzdelávania sa postupne vyvíjala v Európe od 16. do 19. storočia. Táto myšlienka mala veľa priaznivcov, z ktorých každý mal svoje vlastné záujmy týkajúce sa toho, čo by sa mali deti naučiť.

Podnet ku všeobecnému vzdelávaniu vzišiel najmä zo vznikajúcej protestantskej cirkvi. Martin Luther vyhlasoval, že vykúpenie závisí na vlastnom čítaní Písma svätého. Následkom bolo, že každý človek sa musel naučiť čítať a tiež sa musel naučiť, že Písmo sväté predstavuje absolútnu pravdu a že vykúpenie závisí na pochopení týchto právd. Luther a ostatní vodcovia reformácie presadzovali verejné vzdelávanie ako kresťanskú povinnosť, ktorá dokáže zachrániť dušu pred večným zatratením. Do konca 17. storočia existovali v štátoch na území dnešného Nemecka, ktoré boli priekopníkmi verejného školstva, zákony o povinnej školskej dochádzke; ale tieto školy riadili protestantské cirkvi, nie štát.[3]

Prvou americkou kolóniou, ktorá zaviedla povinné školstvo, bola Massachusetts v polovici 17. storočia z jasne zreteľného dôvodu urobiť z detí dobrých puritánov. Od roku 1690 sa deti v Massachusetts a v susedných kolóniách učili čítať z učebnice známej ako „Malá biblia Nového Anglicka“.[4] Obsahovala okrem iného aj sériu krátkych veršov, ktoré deťom pomáhali naučiť sa abecedu. Začínala veršom „Adamovým hriechom zhrešili sme všetci“, a končila veršom „Zachej sa vyšplhal na strom, aby videl svojho Pána“. Učebnica tiež obsahovala náboženské texty, ktoré mali deťom vštepiť strach z Boha a pocit poslušnosti voči svojim rodičom a starším.

Zamestnávatelia v priemysle zas videli v školskej výučbe spôsob, ako vytvoriť lepších pracovníkov. Pre nich boli najdôležitejšími lekciami presnosť, plnenie príkazov, tolerancia dlhých hodín jednotvárnej práce a základná schopnosť čítať a písať. Z ich pohľadu (aj keď by to takto asi nepovedali), čím nezáživnejšie predmety sa v školách vyučovali, tým lepšie.

Ako sa národy spájali a centralizovali, národní vodcovia videli školskú výučbu ako spôsob, ako vytvoriť dobrých patriotov a budúcich vojakov. Pre nich boli zásadnými lekciami tie o sláve ich rodnej krajiny, o úžasných úspechoch a morálnych cnostiach národných zakladateľov a vodcov a o potrebe brániť národ pred všelijakými vonkajšími hrozbami.

Do tohto mixu musíme pridať ešte reformátorov, ktorým na deťoch naozaj záležalo a ktorých posolstvo môže aj dnes znieť sympaticky. Sú to ľudia, ktorí videli školy ako miesta pre ochranu detí pred ničivými silami vonkajšieho sveta a pre poskytovanie morálnych a intelektuálnych základov, aby sa z detí stali čestní a kompetentní dospelí. Ale aj oni mali svoju vlastnú predstavu o tom, čo by sa mali deti naučiť. Deti sa podľa nich mali naučiť morálne lekcie a predmety, ako je latinčina alebo matematika, ktoré by precvičili ich myseľ a urobili z nich vzdelancov.

Všetci, ktorí podporovali alebo boli priamo zapojení do zakladania škôl, mali jasnú víziu o tom, čo by sa mali deti učiť. Nikto neveril, že deti samy by sa naučili presne to, čo dospelí považujú za dôležité, a to ani v prostredí s bohatými príležitosťami učiť sa. Všetci považovali školskú dochádzku za vštepovanie, teda implantovanie určitých právd a spôsobov myslenia do detských myslí. Jedinou vtedy známou metódou bolo, rovnako ako dnes, nútené opakovanie a následné testovanie.

So vzostupom povinného školského vyučovania začali ľudia považovať učenie za detskú prácu. Tie isté násilné metódy, ktoré sa používali na donútenie detí k práci na poliach a v továrňach, sa prirodzene presunuli do školských tried.

Opakovanie a memorovanie unavuje deti, ktorých inštinkty ich neustále nútia hrať sa a skúmať okolitý svet po svojom. Deti sa ľahko neadaptovali na prácu na poliach a v továrňach a neadaptovali sa ľahko ani na školské vyučovanie. Pre zúčastnených dospelých to nebolo žiadnym prekvapením. V tomto momente histórie sa už úplne zabudlo na myšlienku, že detská tvrdohlavosť má aj nejakú pozitívnu hodnotu. Všetci predpokladali, že tvrdohlavosť musia z detí vytĺcť, aby sa v školách niečo naučili. Najrôznejšie druhy trestov sa považovali za bežnú súčasť vzdelávacieho procesu. V niektorých školách síce deťom povoľovali prestávky na hranie, aby vypustili paru; ale hra sa vôbec nepovažovala za spôsob učenia. V triedach sa hra stala protikladom a hlavným nepriateľom učenia.

Prevládajúci prístup k hre zo strany školských autorít v 18. storočí sa odrážal v školských pravidlách Johna Wesleyho, ktoré obsahujú nasledujúci výrok: „Nemáme dni na hranie a ani nevyhradíme žiaden čas počas dňa na hranie, lebo ten, kto sa v detstve hrá, bude sa hrať aj v dospelosti.“[5]

Tvrdé násilné metódy, ktoré sa dlho používali s cieľom donútiť deti k plneniu svojich úloh na farmách a v továrňach, sa presunuli do škôl, kde mali deti prinútiť k učeniu. Niektorí zle platení a prísni riaditelia škôl boli zreteľne sadistickí. Jeden nemecký riaditeľ viedol záznamy o tom, koľko trestov počas 51 rokov v škole osobne udelil. Neúplný zoznam obsahoval: „911 527 úderov tyčou, 124 010 palicou, 20 989 pravítkom, 136 715 úderov rukami, 10 235 úderov po ústach, 7 905 faciek a 1 118 800 poh­lavkov.“[6] Tento riaditeľ bol očividne pyšný na všetko toto vzdelávanie.

John Bernard, známy massachusettský minister 18. storočia, vo svojej autobiografii súhlasne popisuje, ako pravidelne dostával od riaditeľa výprask v škole ako dieťa.[7] Bili ho kvôli jeho neodolateľnej túžbe hrať sa; bili ho, keď sa neučil; dokonca ho bili aj za to, keď sa jeho spolužiaci neučili. Pretože to bol bystrý chlapec, poverili ho, aby pomáhal ostatným s učením, a keď oni zlyhali, zbili ho aj za to. Jeho jedinou sťažnosťou bolo, že jeden spolužiak zámerne sabotoval jeho výučbu, aby ho videl trpieť. Tento problém však mladý John vyriešil tým, že svojmu spolužiakovi dal po škole poriadny výprask a vyhrážal sa mu ďalším. Také boli staré dobré časy.

V posledných rokoch sa metódy používané v školstve zmiernili, ale základný predpoklad sa vôbec nezmenil. Učenie sa stále definuje ako detská práca a využívajú sa mocenské prostriedky, aby deti prinútili túto prácu vykonávať.

V 19. a 20. storočí sa verejné školstvo postupne vyvinulo v to, čo dnes považujeme za tradičné školské vyučovanie. Disciplinárne metódy a opatrenia sa stali humánnejšími alebo aspoň menej prísnymi a vyučovanie sa stalo viac svetskejším. Ako sa rozširovali ľudské vedomosti, osnovy sa tiež rozšírili, aby zahrnuli stále sa zvyšujúci počet predmetov; a počet hodín, dní a rokov povinnej školskej dochádzky sa tiež neustále zväčšoval. Škola postupne nahradila prácu na poli, prácu v továrňach a domáce práce ako hlavné zamestnanie detí. Rovnako ako dospelí venujú osem hodín denne práci v zamestnaní, deti dnes venujú šesť hodín škole, plus ďalšiu hodinu či viac domácim úlohám a často aj niekoľko hodín mimoškolským aktivitám. Postupom času utvárajú životy detí čím ďalej tým viac školské osnovy. Deti dnes takmer úplne identifikujeme podľa školského ročníka (prváci, druháci…), rovnako ako identifikujeme dospelých podľa ich zamestnania alebo kariéry.

Školy sú dnes oveľa menej prísne, ako bývali, ale určité predpoklady o podstate vzdelávania sa nezmenili: učenie je tvrdá práca, do ktorej musíme deti nútiť, nie niečo, čo nastáva prirodzene prostredníctvom vlastných aktivít. Školské osnovy, podľa ktorých sa deti musia naučiť, vytvárajú profesionálni pedagógovia, nie deti samotné, takže vzdelávanie je aj dnes formou indoktrinácie (aj keď pedagógovia sa tomuto termínu vyhýbajú a radšej mylne používajú iné pojmy ako napríklad „objavovanie“).

Šikovní pedagógovia dnes používajú „hru“ ako prostriedok k tomu, aby deti výučovanie bavilo, a deťom dávajú trocha voľného času na hranie počas prestávok (aj keď čas vyhradený na tento účel sa v poslednej dobe znižuje). Toto hranie sa však nepovažuje za užitočné z hľadiska vzdelávania. Navyše deti, ktorých túžba hrať sa je tak silná, že nedokážu sedieť na mieste, už fyzicky netrestajú, ale farmakologicky liečia.

Škola je dnes miestom, kde sa všetky deti naučia rozlišovať medzi prácou a hrou. Toto rozlíšenie sme ako lovci a zberači nikdy nepoznali. Učiteľ hovorí: „Najskôr si musíte urobiť svoju prácu a až potom sa môžete ísť hrať.“ Podľa tohto oznámenia je práca, ktorá je náplňou celého školského vyučovania niečím, čo nechceme robiť, ale musíme. Na druhej strane hry, ktoré chceme robiť, nemajú príliš veľkú hodnotu. Toto je zrejme hlavnou lekciou našich metód vzdelávania. Aj keď sa deti v škole nič iné nenaučia, určite sa naučia rozdiel medzi prácou a hrou, a tiež to, že učenie je práca, nie hra.

V tomto článku som sa pokúsil vysvetliť, ako dejiny ľudstva viedli k vzniku škôl, ako ich dnes poznáme. V nasledujúcom článku budem hovoriť o niektorých dôvodoch, prečo sú moderné pokusy o reformu školstva také neefektívne.

---

[1] Quoted by Orme, N. (2001), Medieval children, p 315.

[2] Mulhern, J. (1959), A history of education: A social interpretation, 2nd edition.

[3] Again, Mulhern (1959).

[4] Gutek, G. L. (1991), An historical introduction to American education, 2nd edition.

[5] Quoted by Mullhern (1959, p 383).

[6] Again, in Mullhern (1959, p 383).

[7] From “Autobiography of the Rev. John Bernard,” Collections of the Massachusetts Historical Society, 3rd Ser., 5 [1836]: 178–182. Extracted in J. Martin (Ed.) (2007), Children in Colonial America.

---

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.