Školstvo a vzdelávací systém sú – prinajmenšom na našom území – už vyše dve stovky rokov nerozlučne späté so štátom. Dnes to znamená, že „pravidlá hry“ v školstve určuje vláda, ktorá rozhoduje o tom, čo sa musí učiť, ako sa to môže učiť, kto to smie učiť, kto sa to smie učiť, kto sa to musí učiť, akú dlhú dobu musí byť učený, akým spôsobom má byť hodnotený, a aký trest čaká toho, kto sa protiví akémukoľvek z uvedených nariadení.

Achillovou pätou nášho štátneho školstva je … naše štátne školstvo. Dobre v ňom (až na niekoľko málo jednotlivých škôl) nefunguje prakticky nič. Vlastné myslenie študentov je trestané, individualita potláčaná, nie je dostatočne pestovaná úcta k autoritám, je vyžadované memorovanie úplne zbytočných informácií, platy učiteľov sú nízke, absolventom mnohých škôl chýbajú užitočné vedomosti, študentom je dopriate prílišnej voľnosti a môžu si dovoľovať k učiteľom skoro čokoľvek, mnoho mizerných učiteľov sa v školách len fláka a sú za svoje ničnerobenie preplácaní, študenti nemajú o výučbu záujem.

Pripadá vám, že sú niektoré z vyššie uvedených bodov aspoň čiastočne v rozpore? To vám pripadá správne, pretože si odporovať skutočne môžu (hoci záleží na ich výklade). Nie je teda taká kritika štátneho školstva celkom neférová, keď požaduje čosi a zároveň opak toho istého? Nie je, ba naopak – úplne korektne poukazuje na prvý zásadný problém štátneho školstva, ktorý voľný trh dokáže riešiť: v štátnom školstve platia určité jednotné pravidlá, ktoré sa síce v niektorých detailoch líšia, avšak základný smer školstva je určený jednotne (kto nevie, čo je „Biela kniha“, môže googliť „Národný program vzdelávania“). Na voľnom trhu nič také nie je. Každá škola môže učiť, čo si zákazníci želajú.

Nie všetci rodičia majú rovnakú predstavu o výchove svojich detí. Pre jedných je dôležitejšia konformita, disciplína, poslušnosť a podriaďovanie sa autoritám; iní kladú dôraz na individualitu, vlastný názor, hľadanie príčin pravidiel namiesto ich automatickému dodržiavaniu a nasledovania len takých autorít, ktoré si ich potomkovia sami zvolia. Pre niektorých je dôležitá výchova k náboženstvu (ktorých existuje celý rad) a napríklad sexuálnej zdržanlivosti, ďalšie zas chcú svoje deti pred náboženstvom chrániť a vyhovuje im dnešné moderné poňatie sexuálnej výchovy. Takých rozporov existuje množstvo. Nemožno povedať, že čokoľvek z vyššie uvedeného (alebo nespočetných názorov niekde na pomedzí medzi vyššie uvedenými postojmi) je zlé. Ani nemožno tvrdiť, že nejaká skupina má „pravdu“. Je to čisto otázka názoru na to, ako kto chce vychovávať svoje deti. Prečo hľadať nejaké kompromisy a zlaté stredné cesty, keď môžu existovať rôzne školy s rôznymi pravidlami a rôznou výučbou? A toto je niečo, čo bude vždy voľný trh ponúkať neporovnateľne lepšie ako štát, ktorý niečo také v požadovanej miere zaistiť jednoducho nedokáže (kvôli nemožnosti ekonomickej kalkulácii, pozrite Misesovu knihu „Byrokracia.“)

Ďalším neriešiteľným problémom štátneho školstva je fakt, že v ňom neexistuje – ani existovať nemôže – žiadny spôsob, ako odlíšiť dobrého učiteľa od zlého. Prakticky každý, kto dostane zodpovedajúci diplom, môže ísť učiť. Vláda potom dohliada (naviac zle) len na to, či nejaký učiteľ nie je tak extrémne zlý, že je to zjavné (napríklad opilstvo v práci). Okrem takých marginálnych prípadov štát jednoducho nevie vôbec rozlišovať učiteľov podľa kvality. A vzhľadom na to, že kvalitu učiteľa nemožno zmerať exaktne a pre rôznych študentov sú rôzni učitelia dobrí alebo zlí, je táto úloha pre centrálneho plánovača nesplniteľná. Trh tento problém vyrieši úplne automaticky, úplne rovnako ako v ktoromkoľvek inom odvetví: čím je niekto lepší v tom, čo robí, tým viac sú ľudia ochotní za jeho služby platiť. Netreba žiadny centrálny algoritmus na určovanie kvality architektov, programátorov, grafikov alebo napríklad kuchárov (dobrý kuchár svojej reštaurácii získava zákazníkov a naopak). Pre učiteľov by na voľnom trhu platilo to isté.

Logickým dôsledkom nemožnosti posúdenia kvality učiteľa sú tabuľkové platy. A čo sa stane, keď zamestnanec za dobre a zle odvedenú prácu dostane rovnaké peniaze? Že to všetkých motivuje k flákaniu, je asi zjavné na prvý pohľad. Naviac je potrebné si uvedomiť ďalší dôsledok: pre schopných odborníkov je učenie biedne platená práca, pretože inde môžu dostať viac; naopak pre naničhodníkov, ktorí sú schopní len horko ťažko získať diplom na nejakej mizernej pedagogickej škole, je taká práca skvele platovo ohodnotená, lebo im inde viac nedajú. Z toho bohužiaľ vyplýva, že čím je človek schopnejší v nejakom odbore, tým menšiu motiváciu pre učenie mu štátne školstvo dáva (a naopak).

Celkom typickú námietku proti voľnotržnému školstvu predstavuje to, že by údajne niektorí chudobní (alebo lakomí, prípadne takí, ktorí nechápu hodnotu vzdelania) rodičia svojim deťom školu nezaplatili, čo by mohlo viesť k tomu, že by sa niektorým – napríklad talentovaným – deťom nedostalo vzdelania. Ale, ak je dieťa naozaj schopné, školám sa vypláca učiť ich zadarmo (alebo veľmi lacno), pretože takí študenti zvyšujú úroveň školy (jednak „ťahajú“ menej talentovaných spolužiakov hore a jednak zlepšujú školám štatistiky úspešných absolventov) a robia dobrú reklamu (toto nie je žiadna pustá teória, to sa deje na mnohých súkromných školách už dnes). Ďalšie riešenie ponúka charita.

Obe uvedené riešenia samozrejme vyžadujú aspoň minimálnu súčinnosť zo strany rodičov, čo sa môže na prvý pohľad javiť ako nevýhoda; pri bližšom zamyslení je však zrejmé, že ak je rodičom ignorant, ktorý sa o svoje dieťa jednoducho nestará, štát tomu aj tak veľmi nepomôže (síce väčšinou dostane dieťa do školy, lenže tá dotknutému študentovi typicky nedá prakticky nič; on naopak často marí výučbu a obohacuje svojich spolužiakov vecami, o ktoré ich rodičia (ani učitelia) práve dvakrát nestoja). Ak teda niekto namieta, že hoci aj nepatrné zvýšenie šancí na dobrý život pre „problémové dieťa“ za ten pokus stojí, ja sa ho pýtam: „Je pre Vás šanca pre problémové deti tak dôležitá, že by Vám nevadilo, keby im mali byť spolužiakmi (a nezriedka terčmi šikanovania) vaši vlastní potomkovia?“ Pretože niekoho deti to byť musia. Okrem toho štát napácha v rámci „dávania šance problémovým deťom“ v konečnom dôsledku viac škody ako úžitku aj im.

Asi najčastejšia námietka proti ponechaniu školstva voľnému trhu znie asi takto: „Veď aj teraz máme súkromné ​​školy, len sa na ne pozrite, väčšinou nestoja za nič a často len predávajú diplomy.“ Tu je nutné poznamenať, že hoci školu vlastný súkromník, štát mu diktuje, čo nesmie, smie a musí, ergo to nemá s voľným trhom prakticky nič spoločné (nehľadiac na umelú konkurenciu v podobe štátnych škôl). V takomto prostredí môže byť skutočne zárobkové jednoducho učiť zle a rozdávať diplomy. Na slobodnom trhu by ale taký diplom, ktorý dá škola sama svojmu absolventovi, nemal žiadnu hodnotu (s výnimkou renomovaných škôl); možno predpokladať, že by existovali certifikačné firmy, ktoré by práve vzdelanie študentov posudzovali nezávisle na škole, z ktorej dotyčný prišiel, takže by udelenie diplomu nebolo vôbec záležitosťou školy. Motivácia takých certifikačných autorít robiť svoju prácu dobre je jasná: keby certifikovali (trebárs za odplatu) každého, tieto certifikácie o vzdelávaní by potom stratili hodnotu, takže by o ich služby prestal byť záujem.

Avšak hlavná výhoda voľného trhu, ktorá však dnešným súkromným školám pod štátnou taktovkou chýba, je možnosť voľby učiť sa po svojom. To je hlavná sila slobodného trhu! Milióny podnikateľov si založia školy, skúšajú všemožné spôsoby výučby; tí dobrí uspejú, zlí skrachujú. Štát si nič také dovoliť nemôže; jednak nemôže skúšať nepreberné množstvo možností naraz a jednak si nemôže dovoliť prílišné experimentovanie.

V celom článku sa odvolávam na to, že štát dovoľuje školám učiť v zásade len jedným spôsobom a príliš ich obmedzuje. Napriek tomu naše zákony dovoľujú školám špecializovať sa na rôzne odbory, v rámci čoho môžu mať aj výrazne odlišnú hodinovú dotáciu jednotlivých predmetov, tak v čom je problém? Podobné uvažovanie ukazuje na to, že sme už predstavou štátneho školstva bohužiaľ tak zviazaní, že si nevieme predstaviť nič iné. S trochou fantázie si ale môžeme položiť napríklad nasledujúce otázky: Je nutné, aby v škole boli vôbec vyučované nejaké predmety? Musia byť študenti (akokoľvek) hodnoteni? Je potrebná veková segregácie do tried? Musia učitelia motivovať deti k učeniu? Hoci si môžeme myslieť, že máme na tieto a všetky ostatné otázky odpovede, ako to môžeme vedieť určite, kým to niekto neskúsi?

Existuje aj taká teória vzdelávania, ktorá opisuje školu, ktorá by fungovala asi takto: Študenti by neboli nijako vekovo segregovaní, neexistovali by žiadne triedy, hoci vekové rozpätie je plánované dosť veľké (asi tak od štyroch do devätnástich rokov). V škole by sa nevyučovali žiadne predmety. Študenti by mali k dispozícii nástroje a veci (počítače, ihrisko, knižnicu, dielne, pomôcky, zošity, písacie potreby, záhradu…) k voľnému použitiu. Nikto by ich nenútil ani učiť sa čítať a písať. Neexistovali by žiadne známky, skúšanie, testy. Učitelia by nič direktívne nevyžadovali, len by pomáhali v prípade, že sú deťmi požiadaní. Impulz ale musí vždy vyjsť od študenta, nikto nesmie nikoho k ničomu nútiť. O všetkých podstatných veciach v škole, ktoré nemôžu byť individuálne a musia byť nejako rozhodnuté, sa rozhoduje jednoduchým hlasovaním, kde majú hlasy študentov i učiteľov rovnakú váhu; takže hlas štvorročného je rovnaký ako hlas devätnásťročného, ​​ktorý je rovnaký ako hlas učiteľa. Toto hlasovanie by zahŕňalo napríklad aj rozhodovanie o tom, ktorí učitelia dostanú na ďalší rok zmluvu.

Zvolili by ste pre svoje deti podobnú školu? Ja rozhodne áno. Ak by nás takých bolo viac, možno by trh ukázal, že tento systém vzdelávania má zmysel. Nikto ďalší by sa tohto experimentu však zúčastniť nemusel. Nie je nič zlé na tom, keď má niekto o výchove svojich detí inú predstavu. Na voľnom trhu môže byť zároveň realizovaných množstvo rôznych riešení, pretože nie je viazaný nejakým centrálnym plánovaním zo strany štátu.

Keď som o tejto teórii počul prvýkrát, pomyslel som si približne to isté. Kedykoľvek som sa o nej bavil s niekým z odboru, stretol som sa iba s kritikou. Je to presne jeden zo spôsobov výučby, ktorý by nikdy žiadna vláda nezaviedla, pretože to predsa odporuje všetkému, čo o školstve vieme. Takže to predsa nemôže nikdy fungovať.

Leč Hanna a Daniel Greenberg boli iného názoru. V roku 1968 sa rozhodli práve takúto školu založiť. Školu Sudbury Valley, v ktorej nie sú vyučovacie hodiny, nevyučujú sa žiadne predmety, nikto študentov k ničomu nenúti, neznámkujú ich, nijako inak nehodnotia; je im len ponechaný priestor, aby si robili, čo chcú. Nie sú tam žiadne triedy, deti nie sú vekovo segregované, sú všetky pohromade, od štvorročných až po devätnásťročných. Rozhodovanie (vrátane toho, ktorým učiteľom bude a nebude predĺžená zmluva) je riešené hlasovaním, v ktorom sú hlasy všetkých (štvorročných, devätnásťročných i učiteľov) rovnocenné.

Výsledky? Excelentné. Škola v Sudbury Valley za skoro päťdesiat rokov svojej existencie vychovala stovky úspešných absolventov, ktorí sú okrem iného – napodiv – schopní zaradiť sa do štátneho školstva: osemdesiat percent z nich získalo vysokoškolský diplom. Za celú dobu sa nenašiel ani jeden absolvent tejto školy, ktorý by nevedel čítať a písať (hoci práve toto je veľmi častou námietkou odporcov takého štýlu výučby). V Sudbury Valley sa tiež nevyskytuje šikanovanie. Psychológovia, ktorí sa týmto javom zaoberali, si to vysvetľujú dvoma spôsobmi: jednak sa domnievajú, že veľký vplyv na to má práve absencia vekovej segregácie, vďaka ktorej nie sú slabšie deti (časté obete šikanovania) nútené porovnávať sa s rovesníkmi, ale môžu tráviť čas s mladšími (navyše sa často stáva, že starší sa mladších zastávajú); a jednak deti často prijímajú vzorce správania, ktoré okolo seba vidia. Preto tiež šikanovanie toľko bujnie v školách, kde sa učitelia správajú k študentom autoritatívne (to isté možno v tvrdšom meradle pozorovať na vojne). Nie však v Sudbury Valley, kde sa nikto s takýmto správaním nestretne. Viac sa o tejto škole možno dočítať napríklad v publikáciách psychológa Petera Graya, prípadne stačí googliť heslo „Sudbury Valley“.

Úspechy školy v Sudbury Valley inšpirovali mnohých ďalších podnikateľov; desiatky podobných škôl boli založené v niekoľkých ďalších krajinách sveta. Ich výsledky sú veľmi podobné tým zo Sudbury Valley. Napriek týmto preukázateľným fascinujúcim úspechom legislatíva mnohých štátov takéto školy odmieta. Znamená to, že ak by si napríklad tu v ČR niekto otvoril takú školu, štát by ju ako školu neuznal, čo by viedlo k tomu, že študentom by takéto štúdium nebolo uznané ako povinná školská dochádzka a ich rodičia by mali problémy so sociálkou ako tí, ktorí sa o svoje deti nestarajú. Spravodlivé, že?

Považujem za dôležité zdôrazniť, že rozhodne netvrdím, že by celé školstvo malo vyzerať takto a všetky školy by mali fungovať podľa sudburského modelu. Predpokladám, že pre niektoré deti je taký spôsob vzdelávania vhodný, pre iné nie (to isté možno ostatne povedať o každom systéme, vrátane toho súčasného). To ale neznamená, že by mali byť plošne zakázané. Ľudia sú rôzni, to vie predsa každé malé dieťa; prečo teda ich individualitu potláčať a snažiť sa ich pod hrozbou násilia indoktrinovať a zo všetkých síl pchať ich vzdelaním do nejakého jednotného vzoru, ktorý vytvorila vláda?

Kým ale bude pravidlá celého školstva určovať vláda, veľa dobrých spôsobov vzdelávania nikdy nebude mať šancu vzniknúť. Keď totiž niekto vymyslí také pravidlá pre školu, aké majú v Sudbury Valley, drvivá väčšina ľudí (a najmä pedagógov a všemožných expertov na vzdelávanie) povie, že by to nikdy nemohlo fungovať. Nikto to teda neskúsi a zostane to pustou teóriou. A pochopiteľne nejde len o sudburský model! Rôznych teoretických spôsobov vzdelávania existuje nespočetné množstvo a jediným spôsobom, ako zistiť, ktoré z nich v praxi fungujú, zostáva, že niekto jednoducho príde a skúsi to (pričom samozrejme nikto nebude nútiť žiadnych rodičov, aby svoje deti do takejto školy dávali, to bude čisto na nich). Kým ale nebudú ľudia v takom experimentovaní slobodní, skúsiť to nemôžu, takže veľa dobrých vzdelávacích modelov zostane neoverenými teóriami.

Bohužiaľ jedným z dôvodov, prečo si väčšina štátov školstvo a vzdelávací systém tak podmanila, je práve snaha o to, aby bol každý jedinec správne indoktrinováný a bolo mu vysvetlené, že systém, v ktorom žije, je ten správny. Neveríte? Vezmite si do rúk ľubovoľnú učebnicu základov spoločenských vied, prípadne nejakej občianskej výchovy. Stále neveríte? Vygooglite heslo „kľúčové kompetencie“ a zamerajte sa najmä na kompetencie občianske.

Sám som sa o sudburskom modeli bavil s mnohými ľuďmi. Často s pedagógmi. Dokonca aj s dvoma expertmi na vzdelávanie, ktorí celú svoju profesionálnu kariéru zasvätili učeniu, učeniu ako učiť, vydávaniu učebníc, a rôznym prácam pre ministerstvo školstva. Vždy som začal tým, že som model opísal ako teóriu a diskutoval o ňom iba v teoretickej rovine; nehovoril som, že niekde funguje. Najčastejšie som sa stretol s touto vetou (a čím viac skúseností s pedagogikou dotyčný mal, tým kategorickejšie a istejšie ju predniesol): „Toto je nejaká teória, znie to síce pekne, ale v praxi to nikdy fungovať nebude, pretože študenti sa správajú inak.“ Iste, správajú sa inak! Ešte aby nie, keď sú v úplne inom školskom systéme. Problém každého takého pedagóga (či pedagogického experta) je práve v tom, že všetko súdi len podľa toho, čo vidí v súčasnom systéme. Nie je ale rozumné predpokladať, že keď sa študenti správajú v jednom školskom modeli nejakým spôsobom, budú sa rovnako správať aj v modeli diametrálne odlišnom.

V súvislosti s tým ma napadá paralela o fungovaní spoločnosti. Keď sa vedú diskusie o bezštátnom zriadení, mnohí veľmi často predpokladajú, že sa ľudia budú v takej spoločnosti správať rovnako, ako sa správajú teraz. To je ale pochopiteľne veľký omyl. Ľudia sa teraz o niektoré veci nestarajú a niektoré veci nerobia jednoducho preto, že ich za ne robí štát. Je chybou sa domnievať, že keby sa štát starať prestal, oni by svoje správanie nezmenili. Je to podobne krátkozraké ako odsúdenie sudburského modelu na základe toho, že keby sa v ňom študenti správali tak, ako v súčasných školách, nefungoval by.

Dajte ľuďom okovy a budú agresívni, nedôverčiví. Prikovajte niekoho k stene, bude sa snažiť oslobodiť, správať sa nepriateľsky, nedôverčivo. Potom ho od steny odpútajte, dajte mu o niečo dlhšie reťaze. Čo spozorujete? Bude ešte agresívnejší, uvidí šancu, bude sa snažiť utiecť o to usilovnejšie, pretože teraz môže robiť aspoň niečo. Čo z toho vyvodíme? Že je potrebné viac okov a kratšie reťaze, lebo človek prikovaný k stene je pokojnejší ako ten, ktorý sa môže pohybovať aspoň po miestnosti? Pretože presne tak uvažujú mnohí o štáte: čím viac štát „povolí reťaze“, tým sa ľudia údajne začnú správať horšie a zneužívať toho. Lenže úplne zjavná pravda spočíva v pravom opaku. Riešením je dotyčného prepustiť z okov a dať mu slobodu. Pretože sloboda je prirodzená, potom bude spokojný.

 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.