Dec
8

Školské šikanovanie II: Sloboda od šikanovania

Školské šikanovanie II: Sloboda od šikanovania

Každá škola by mala byť predovšetkým morálnou komunitou.

Pred mnohými rokmi som v začiatkoch svojho výskumu školy Sudbury Valley sedel v Školskej rade práve v ten deň, kde bola hlavným bodom programu sťažnosť ohľadom oblečenia nového študenta. Tento mladík chodil do školy s koženou vestou, na ktorej bol zobrazený hákový kríž. Na väčšine škôl by túto záležitosť rýchlo a efektívne vyriešil riaditeľ, ktorý by si daného študenta nechal zavolať do riaditeľne, nariadil by mu, aby si bundu vyzliekol a nikdy ju už do školy nenosil. Ale takto sa problémy v škole Sudbury Valley neriešia. Sudbury Valley nemá žiadneho riaditeľa. Riadi ju demokratickým spôsobom Školská rada, ktorá zahŕňa všetkých študentov (od štvorročných až po stredoškolákov) a všetok personál.

Stal som sa teda svedkom debaty a argumentov, ktorý by pokojne mohli odznieť aj na Najvyššom súde Spojených štátov. Na jednej strane sa diskutovalo o slobode prejavu. Zahŕňa sloboda prejavu právo nosiť hákový kríž na svojom odeve? Pamätám si, ako sa jedno dospievajúce dievča opýtalo: „Predpokladajme, že zakážeme hákový kríž. Znamená to, že by sme mohli tiež zakázať aj kosák a kladivo ako symboly, pod ktorým boli spáchané podobné zločiny proti ľudskosti? A čo vlajka Spojených štátov? Niektorí ľudia by mohli byť pohoršení kvôli zločinom, akými bolo otroctvo alebo masová genocída pôvodných obyvateľov. Akonáhle začneme narúšať slobodu prejavu, kde sa zastavíme?“

Na druhej strane niektorí argumentovali tým, že hákový kríž je symbolom nenávisti, čím kosák a kladivo alebo vlajka štátu nie je. Bola prezentovaná história – nie za účelom vyučovania dejepisu, ale jednoducho ako súčasť procesu argumentácie, ktorá bola relevantná k danému rozhodnutiu. Ako debata pokračovala, napätie medzi právom na slobodu prejavu a právom na slobodu pred urážaním stúpalo.

Väčšinou hovorili členovia personálu a starší študenti, ale zúčastnilo sa aj mnoho mladších detí (dobrovoľne, pretože účasť na Školskej rade nie je povinná). Z výrazu i tých najmladších bolo poznať, že sú do diskusie pozorne zapojení a keď nastal čas voľby, ich hlas bol naozaj hlasom informovaným. Počuli všetky argumenty z oboch strán. Záležitosť ohľadom oblečenia sa stala hlboko morálnou otázkou o slobode a o tom, ako sloboda jedného človeka niekedy zasahuje do slobody ostatných, kvôli čomu je potrebné mať pravidlá. Nakoniec bolo nosenie hákového kríža na oblečení zakázané a v škole teraz platí všeobecné pravidlo, ktoré zakazuje zobrazovanie akýchkoľvek symbolov nenávisti alebo užívanie slov, ktoré sú bežne chápané ako výrazy nenávisti voči nejakej skupine alebo jednotlivcovi.

Čo to má spoločné s šikanovaním? Všetko.

V tradičnej škole, kde riaditeľ nariadi študentovi, aby nenosil hákový kríž na oblečení, sa on sám dopúšťa šikanovania. Používa totiž svoju nadradenosť, aby na študenta uvalil svoju vôľu bez toho, aby mal študent akúkoľvek možnosť vyjadriť sa. Jediné poučenie, ktoré by si tento študent odniesol z riaditeľne by pravdepodobne znelo, že „pravdu má ten, kto má moc“ – čo je poučením šikanujúceho prostredia.

V Sudbury Valley rozhodla celá komunita ľudí, ktorých sa dané rozhodnutie týkalo. Rozhodovalo sa premyslene a morálne prostredníctvom bežných demokratických procesov. Študent, ktorý nosil hákový kríž, mal rovnaké právo rozhodovať v tejto veci ako ktokoľvek iný a vedel, že to nebol len jeden človek, ale väčšina ľudí – vrátane jeho rovesníkov, dospelých i malých detí – ktorí boli proti tomu, aby vestu nosil. A mohol počuť aj dôvody, ktoré neprezentoval nikto nadriadený, ale ktoré sa tvorili v otvorenej diskusii, v ktorej boli vypočuté všetky hlasy. Zároveň sa poučili tí, ktorých hákový kríž urážal a ktorí sa cítili byť celou vecou šikanovaní, že to nemusia znášať. Mohli svoje znepokojenie vyjadriť a ich hlas vypočula a zobrala vážne celá komunita. To je ten zamotaný a neefektívny systém zvaný demokracia.

O niekoľko rokov neskôr trávil môj študent Jay Feldman v Sudbury Valley stovky hodín pozorovaním a písaním poznámok o interakciách študentov v škole a v jej okolí. Jeho hlavným cieľom bolo porozumieť tomu, ako v tomto slobodnom prostredí dochádza k učeniu, ale vo svojej správe tiež zaznamenal, že sa v škole nevyskytovalo vôbec žiadne šikanovanie. Mnohé z jeho krátkych poznámok nám pomôžu si urobiť predstavu, ako študenti v tomto prostredí potláčajú akékoľvek náznaky začínajúceho šikanovania.[1]

Z jeho pozorovaní je jasné, že jeden z najúčinnejších prostriedkov proti šikanovaniu vychádza z voľného vekového miešania. Prítomnosť malých detí, ktoré všetci poznajú, vyvoláva v ostatných deťoch inštinkt starostlivosti, ktorá sa následne prenáša aj do interakcií s rovesníkmi. Ďalší účinný prostriedok vychádza z demokratických procesov, prostredníctvom ktorých škola funguje, a atmosféra rovnosti a úcty voči druhému, ktoré tieto procesy sprevádzajú.

Jedno z najčastejšie citovaných pravidiel, vytvorené samozrejme prostredníctvom demokratického procesu, sa nazýva narušovanie práv. V zásade znie nasledovne: Ak poviete alebo urobíte niečo, čo je môže niekoho urážať a dotyčný vás požiada, aby ste s tým prestali, ale vy neprestanete, potom ste narušili právo tejto osoby mať slobodu od obťažovania a táto osoba alebo ktokoľvek iný vás môže predvolať pred Súdnu komisiu. Súdna komisia je stálou porotou, ktorá sa schádza každý deň. Pozostáva z členov školy všetkých vekových skupín. Vždy je tam jedno malé, stredne veľké dieťa, dospievajúci a jeden člen personálu, ktorí sú v tejto rade po dobu jedného mesiaca a potom sa vystriedajú s inými.

V jednoduchších prípadoch sa komisia snaží väčšinou prípad urovnať, čo znamená dospieť k uspokojivému záveru pre obe strany bez formálneho trestu. Obvinený sa môže ospravedlniť a žalujúci môže ospravedlnenie prijať po tom, čo vysvetlí, ako sa pri obťažovaní cítil, a to môže byť koniec sporu. Ak by sa však obťažovanie opakovalo, komisia by musela rozhodnúť o primeranom treste. Napríklad vinník by nesmel vstupovať do miestnosti, kde k činu došlo.

Stačí jednoduché elegantné pravidlo! Vo väčšine prípadov sa tým rieši problém, či nejaká nadávka alebo nejaký čin bol len zábavou alebo skutočným obťažovaním. O obťažovanie ide, ak sa vážne povie: „Nepáči sa mi to, prosím prestaň.“ V niektorých prípadoch študentom chvíľu trvá než sa naučia, že majú právo vysloviť svoje námietky a v takýchto prípadoch sa môže stať, že vinníka predvolá niekto iný, ak si naozaj myslí, že dochádza k obťažovaniu. Ak sa to stane, argumentácia pred komisiou sa trochu skomplikuje. Nie je prekvapením, že väčšina sťažností sa odohráva medzi mladšími deťmi. Staršie deti sa v tomto prostredí už väčšinou naučili vyriešiť tieto spory bez predstúpenia pred komisiu.

Účasťou v komisii, kde sa členom stane z času na čas každý sa študenti učia záujmu o problémy druhých a empatii. Majú zodpovednosť vypočuť si argumenty oboch strán sporu a porozumieť im. Tento systém sa nevytvoril s cieľom vzdelávať študentov. Vytvoril sa z veľmi praktického dôvodu riešenia sporov. V skutočnosti však je každý prípad lekciou z reálneho života o vzájomnej ohľaduplnosti.

Sudbury Valley sa nazýva školou, ale v prvom rade je demokratickou a morálnou komunitou. Každý člen školy bez ohľadu na vek a postavenie má rovnakú právnu moc ako všetci ostatní. Oficiálny systém správy nie je postavený na šikanovaní; a ani to nie je autoritársky spôsob organizovania založený na mocenských rozdieloch. Každý hlas je rešpektovaný a keď sú ľudia vypočutí a rešpektovaní, už nemajú potrebu šikanovať. V takomto prostredí sa ľudia v skutočnosti naučia, že šikanovanie sa vždy obráti proti nim. Nikdy ním nič užitočné nedosiahnu a navyše sa dostanú do sporu s celou komunitou spôsobom, ktorý je nepríjemný, čo vedie k náprave ich správania.

Nebolo by pekné, keby všetky naše školy boli predovšetkým morálnymi komunitami?


[1] Príklady pochádzajú z článku: Gray, P. and Feldman, J. (2004). Playing in the Zone of Proximal Development: Qualities of Self-Directed Age Mixing Between Adolescents and Young Children at a Democratic School. American Journal of Education, 110, 108–145.


 

Ak si tiež myslíte, že klasická škola nie je ideálnym riešením pre naše deti a chcete vedieť viac o unschooling-u, pridajte sa do našej skupiny na Facebook alebo sa prihláste do nášho NEWSLETTER-a. Poznáme reálne riešenie vzdelávania pre 21. storočie.

 

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray

Peter Gray je výskumným profesorom psychológie na Bostonskej univerzite. Vykonal a publikoval výskum komparatívnej, evolučnej, vývojovej a vzdelávacej psychológie; publikoval články o inovatívnych vzdelávacích metódach a alternatívnych prístupoch k vzdelávaniu, a je autorom knihy Psychológia (Worth Publishers), vysokoškolskej učebnice k úvodu do psychológie, ktorá je teraz už v 6. vydaní. Vyštudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vedách na Rockefellerovej univerzite. Jeho súčasný výskum a písanie sa primárne zameriava na prirodzené spôsoby detského vzdelávania a na celoživotný význam hry. Jeho vlastné hry zahŕňajú nielen výskum a písanie, ale aj cyklistiku, jazdu na kajaku, lyžovanie a pestovanie zeleniny.

Celý blog pána Petera Graya nájdete tu.

You can read more of Peter Gray´s articles in his blog Freedom To Learn.